„Každý dirigent ktorý zaujme teleso svojou koncepciou a spôsobom práce, dokáže z orchestra vydolovať maximum,“ hovorí pre náš portál šéfdirigent Štátnej opery Marián Vach.
Na úvod, ak dovolíte, rada by som pre čitateľov nášho portálu vyjasnila jednu skutočnosť, ktorú počúvam už 30 rokov. Keďže sa volám Vachová a pohybujem sa v hudobnom prostredí, občas sa ma spýtajú či som s Vami v príbuzenskom vzťahu, takže, bez mučenia priznávame, že nie sme rodina, však? 🙂
Nuž, to je otázka na osobné preskúmanie. Keďže som neskúmal podrobne rodostrom, nie je možné to vylúčiť 🙂
Kým prejdeme k otázkam ohľadom Vášho aktuálneho pôsobiska, ktorým je už dlhoročne Štátna opera, poďme k Vašim štúdiám, pretože okrem hudby ste si zvolili matematiku. Pre mnohých je to možno neobvyklá kombinácia, no hudobníci vedia, ako úzko hudba s týmto vedným odborom súvisí. Mnohí skladatelia komponovali v Zlatom reze, stačí napríklad spomenúť Bacha alebo Bartóka. Čím Vás fascinovala matematika?
Po maturite na SVŠ /stredná všeobecno-vzdelávacia škola Malacky 1968/ som začal študovať na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave so sídlom v Trnave kombináciu matematika-hudobná výchova. Matematika je úžasná veda s presnými poučkami, princípmi, kombináciami, zákonitosťami, výpočtami, ktoré sa aplikujú aj v hudobnej interpretácii. Tak isto ako matematika, aj hudobné dielo vyžaduje presnosť a disciplínu. Či už interpretujete Mozarta alebo Stravinského, všade okrem muzikality musíte použiť matematickú presnosť a disciplínu. Vzhľadom k tomu, že som hneď od začiatku štúdia začal spievať v AS zbore /dirigent J. Potočár/ a neskôr som dirigentovi pomáhal pri skúškach zboru, začala ma viac priťahovať umelecká práca. Obzvlášť aj preto, že mojím pedagógom spevu bol Prof. Ján Strelec /prvý riaditeľ SF, rektor VŠMU, dirigent SZSU/, ktorý ma pripravil na štúdium VŠMU. Tým, že som po absolvovaní PdF UK pokračoval na dennom štúdiu VŠMU, tak matematike som sa venoval už len sporadicky ako poradca svojich detí.
Neskôr ste na VŠMU pokračovali v štúdiu zborového a orchestrálneho dirigovania pod vedením veľkých osobností. Čo Vám štúdium dalo? Celkovo ste asi menej inklinovali k symfonickej tvorbe…. Prečo?
Hneď po nástupe na VŠMU /1972/– študijný odbor zborové dirigovanie /Prof. Juraj Haluzický a Ján Mária Dobrodinský/ som začal spolupracovať s Detským speváckym zborom Československého rozhlasu v Bratislave. Umeleckým vedúcim a dirigentom bol hudobný skladateľ Ondrej Francisci, od ktorého som v roku 1977 prevzal vedenie zboru. Práca to bola veľmi zaujímavá. Skúšalo sa a nahrávalo každý deň v týždni, absolvovali sme desiatky samostatných celovečerných koncertov, množstvo koncertov s orchestrami, spievali sme v operných predstaveniach, zúčastňovali sme sa domácich i zahraničných súťaží . Postupom času ako sa rozširoval vysielací čas detských relácií, tak sa komponovali aj nové skladby, ktoré vyžadovali nielen klavírny sprievod, ale rozširovala sa aj paleta hudobných nástrojov. Doplnil som si teda vzdelanie orchestrálnym dirigovaním /Prof. Ladislav Slovák/, ktorého súčasťou bolo aj dirigovanie opery /Tibor Frešo/ a rozšírené aj o hudobnú kompozíciu /Prof. Ján Cikker/. Teoretické predmety vyučovali také osobnosti ako Prof. Ferenczy, Prof. Burlas, či Prof. Hrušovský. Bolo veľkou výhodou, že všetky tieto osobnosti boli činné jak umelecky tak pedagogicky. Z ich praktických skúseností a rád čerpám dodnes. Popri práci v rozhlase som dirigoval aj Ľudový spevokol učiteľov Slovenska, ktorý vznikol rozdelením Speváckeho zboru slovenských učiteľov.
Aké ďalšie bolo Vaše pôsobenia v zboroch? Ako si na tieto časy spomínate? Viete porovnať ich kvalitu v súčasnosti?
Počas môjho pôsobenia v Opere ŠD Košice /1984/ – umelecký šéf a dirigent, ma oslovil Doc. Ing. Michal Kostelný, CSc., vedúci vysokoškolského miešaného zboru Collegium technicum na dirigovanie ich výročného koncertu /zomrel im dirigent/. Ponuku som prijal síce len do koncertu, ale vzhľadom k úžasnému speváckemu potenciálu, výbornej pracovnej atmosfére spolupracujem s nimi dodnes. Zbor získal množstvo ocenení a je pravidelným spoluinterpretom so Štátnou filharmóniou Košice.
Popri Komornej opere som bol v roku 1990 hlavným zbormajstrom Slovenskej filharmónie, a v rokoch 1993-95 hlavným zbormajstrom Opery SND. V rokoch 1998-2003 som bol umeleckým vedúcim a dirigentom Speváckeho zboru Lúčnica. V rokoch 2003-04 som znova pôsobil ako hlavný zbormajster SF. V obidvoch profesionálnych telesách /SND a SF/ som zažil obdobie množstva vynikajúcich domácich premiér a predstavení a so SFZ neskutočne veľa hudobných naštudovaní s najväčšími svetovými dirigentmi na koncertoch po celej Európe. Špecifická bola práca v Lúčnici, kde okrem poctivej interpretácie bolo potrebné objavovať krásu slovenskej ľudovej piesne a zadávať ich skladateľom na umelecké spracovanie s následným odpremierovaním diela.
Profilovali ste sa ako operný dirigent a kvalitatívne Vás vždy vysoko hodnotili, napokon, pôsobili ste v troch súboroch. Ako hlavný zbormajster Opery SND, ako šéfdirigent Opery Štátneho divadla Košice, ako umelecké šéf a dirigent Štátnej opery v Banskej Bystrici, a nemôžeme vynechať ani Vaše pôsobenie na poste šéfdirigenta a neskôr riaditeľa Komornej opery SND. Máte teda pestrú kariéru, počas ktorej ste museli naštudovať množstvo diel. Každé divadlo má svoje špecifiká, každý zbor či orchester je iný. Ako si na tieto Vaše spolupráce z minulosti spomínate?
Každé teleso je špecifické či už svojím obsadením, dramaturgiou alebo skladbou diváka-poslucháča. Pravidelne som od svojho pôsobenia v Košiciach spolupracoval so Štátnou filharmóniou Košice s repertoárom zostaveným zo symfonickej alebo vokálno-symfonickej tvorby. So Symfonickým orchestrom Čs. rozhlasu v Bratislave som pravidelne nahrával diela slovenských skladateľov. V zahraničí to bola väčšinou operná tvorba.
Komorná opera existovala približne 15 rokov a následne zanikla. Aký je jej príbeh a prečo tento súbor skončil?
Vznik KO bola dobrá myšlienka, ale v nepriaznivej dobe a nepriaznivom prostredí. Hoci vzniklo niekoľko zaujímavých a dramaturgicky objavných inscenácií, nadviazala sa bohatá spolupráca so zahraničnými partnermi, neprekonateľne veľkým problémom bol hrací priestor. Administratívnym rozhodnutím KO zanikla s tým, že vznikne pod inou hlavičkou. Nestalo sa.
Naštudovali ste mnoho opier a zároveň ste sa profilovali aj ako dirigent, ktorému je blízky verizmus. Ktorí skladatelia a diela, ktoré ste naštudovali, Vám boli blízke?
Myslím, že pre každého dirigenta je operný verizmus vďačná umelecká výzva. Nekonečné množstvo interpretačných rafinovaných nuáns, podporené rytmickými modelmi, dokonalými melódiami, frázami, agogikou, kontrastnou dynamikou, vynaliezavou inštrumentáciou dávajú dirigentovi nepreberné množstvo nastaviť si interpretáciu podľa vlastných predstáv. Mal som to šťastie, že som mohol interpretovať veľkú časť veristických opier.
Nadviazali ste aj spoluprácu so zahraničnými festivalmi. Na ktorých významných podujatiach a s akými dielami ste sa predstavili?
Festival Pražská jar, Letný hudobný festival Salzburg, Bregenz festival atď. Od roku 1992 pravidelne spolupracujem s rakúskou spoločnosťou Amici del Belcanto, kde som doteraz uviedol 17 operných koncertných predstavení s takými menami ako boli sólisti B. Giaiotti, C. Cossutta B. Baglioni, F. Cossotto a mnohí ďalší. Projektu sa postupne zúčastnil orchester KO Bratislava, Slovenská filharmónia a orchester ŠO Banská Bystrica, zbory SFZ, Lúčnica, zbor ŠO BB.
Za uplynulé obdobie, ak si môžete spomenúť, ktoré významné diela ste naštudovali v Štátnej opere?
Z môjho pohľadu to boli okrem iných opery E. Suchoň – Krútňava, dielo sme naštudovali v pôvodnej verzii, ktorá sa nikde na svete nehrá, J. Cikker – Coriolanus, prvá premiéra na Slovensku, J. Cikker – Jánošík a G. Rossini – Otello –slovenská premiéra. Som typ, ktorý sa rád sústreďuje i na teoretickú časť partitúry, rozbory formové, harmonické, porovnávanie rytmických štruktúr. Toto všetko som mohol využiť v plnej miere v týchto dielach.
Máte povesť dirigenta, ktorý vyžaduje disciplínu a absolútnu pripravenosť hudobníkov. Na druhej strane, profesia hudobníka, respektíve akéhokoľvek umelca si vyžaduje celého človeka, takže to aj má svoje opodstatnenie. Vyžadujete od muzikantov maximum?
Všetky vyššie uvedené interpretačne náročné premiéry sú výsledkom poctivej prípravy všetkých zúčastnených umelcov. Domáca príprava, pracovná disciplína, umelecké stvárnenie priniesli zážitky nielen účinkujúcim, ale aj návštevníkom divadla. Moja skúsenosť je taká, čím náročnejšie dielo, tým sú interpreti viac sústredení.
Možno to bude znieť trochu kriticky, ale osobne som sa niekoľkokrát stretla so zvláštnym fenoménom, že keď príde napríklad hosťujúci dirigent zo zahraničia, hudobníci akoby sa viac snažili – orchester má úplne iný výraz, esprit, hrajú oduševnenejšie, ako keď má taktovku v ruke domáci dirigent. Prečo myslíte, že sa niekedy stávajú aj takéto veci?
Toto nie je len kvôli tomu, že dirigent je zo zahraničia. Každý dirigent ktorý zaujme teleso svojou koncepciou a spôsobom práce, dokáže z orchestra vydolovať maximum. Je aj druhá stránka veci, ak dirigent dlho pôsobí pri jednom telese a diriguje celý repertoár, tak zovšednie vzájomná spolupráca natoľko, že nepreskočí povestná iskra.
Profesia dirigenta nie je náročná len mentálne, ale aj fyzicky. Ako sa udržiavate vo forme?
Tým že pravidelne skúšame a hráme predstavenia, tak samotné dirigovanie ma udržuje v kondícii.
Aktuálne ste v Štátnej opere uviedli Slávnostný Novoročný koncert, ktorý patrí už k tradičným podujatiam v Banskej Bystrici. Aká je hlavná filozofia tohto koncertu? Aký repertoár zvyknete s orchestrom pripraviť pre publikum?
Novoročné koncerty sú špecifické tým, že repertoár je zostavený zo známych, ale aj neznámych skladieb. Ide väčšinou o skladby s nádychom ľahkosti, tanečnosti a príjemnej počúvateľnosti. Ďalšia špecifikácia je umelecké obsadenie. Preto variabilita programu je veľká. Môžete program zostaviť len z orchestrálnych čísiel, operných zborov, program len so sólistami, alebo kombináciou obsadení. Tohto roku to bol len orchestrálny program, zostavený z dvoch častí – prvá: orchestrálne predohry Rossiniho, Dvořák Largo z Novosvětskej symfónie, druhá časť bola postavená na neodmysliteľných viedenských valčíkoch a polkách a pridanou hodnotou boli Tangá od G. Dusíka.
Čo pripravujete do budúcnosti s orchestrom?
Nasledujúca premiéra v Štátnej opere je Pucciniho opera Turandot pod taktovkou Igora Bullu.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Štátna opera / Štefan Plevo
Mgr. art. Marián Vach – životopis / zdroj: statnaopera.sk
Na bratislavskej VŠMU študoval zborové dirigovanie u J. Haluzického, orchestrálne dirigovanie u L. Slováka a operné dirigovanie u T. Frešu. Po úspešnej praxi zbormajstra sa v roku 1983 stal dirigentom a o dva roky neskôr umeleckým šéfom opery Štátneho divadla v Košiciach. V sezóne 1986/87 bol umeleckým vedúcim umeleckých zložiek v SĽUK-u. Od roku 1988 bol šéfdirigentom Komornej opery v Bratislave a v rokoch 1997–1999 jej riaditeľom. Niekoľko sezón pôsobil ako hlavný zbormajster Slovenskej filharmónie a Opery SND. V rokoch 1999–2001 bol umeleckým šéfom Štátnej opery v Banskej Bystrici, v rokoch 2001/2001 šéfdirigentom opernej scény v Košiciach. V rokoch 2002–2004 pôsobil vo funkcii vedúceho zbormajstra Slovenskej filharmónie. Od 1. januára 2005 do 31. júla 2011 bol umeleckým šéfom Štátnej opery v Banskej Bystrici. S banskobystrickým súborom uvádza väčšinu objavných inscenácií v slovenských premiérach, ktoré sú kritikmi vysoko hodnotené. Ako orchestrálny, operný dirigent a zbormajster vystupoval v mnohých európskych krajinách o. i. na festivaloch v Bregenzi, Salzburgu, Martina Franca a talianskej Ravene. S Vachovým poslaním operného dirigenta sa okrem pôvodných premiér spájajú aj slovenské premiéry svetového klasického odkazu: Glückových Číňaniek, Mozartovho Lucia Sillu, Gazzanigovho Dona Giovanniho, Brittenovho Únosu Lucrétie, Donizettiho Lucrezie Borgie, Anny Boleny a Cateriny Cornaro, Mercadanteho Il Giuramento, Leoncavallovej Bohémy a Belliniho Puritánov, Kapuletovcov a Montekovcov, Mascagniho Silvana a ďalšie. Unikátne bolo jeho naštudovanie pôvodnej, zrekonštruovanej verzie Krútňavy Eugena Suchoňa.
