„Každá skladba na programe je bytostným vyjadrením jej autora, resp. autorky. Ani jedno dielo nie je dielom „do počtu“. Z každého jedného srší maximálna autorská koncentrácia. Nič nie je ponechané na náhodu,“ hovorí o otváracom koncerte festivalu Melos-Étos dirigent Marián Lejava, ktorý povedie Štátnu filharmóniu Košice.
Otvárací koncert festivalu Melos-Étos sa po prvý raz uskutoční v Košiciach. Keď som naposledy bola v tomto meste v rámci festivalu Ars Nova, príjemne ma prekvapilo publikum – je otvorené súčasným dielam (zneli slovenskí autori). Viem, že sa to nedá zovšeobecňovať, no predsa, Vy ste na východe Slovenska dirigovali nejeden koncert. Vnímate rozdiely nastavenia obecenstva v hlavnom meste a v Košiciach?
Musím povedať, že nie. Obe obecenstvá sú pozitívne naladené objavovať pre nich nové hudobné svety, nové poetiky, mená autorov. Vždy veľmi citlivo vnímam tú pozitívnu atmosféru, ktorá na koncertoch zavládne. Ten moment, kedy sa rodí niečo nové (napr. premiéra novej skladby).
Osobne ma potešilo, že sólovým nástrojom bude gitara, pretože ešte stále u nás nemáme dosť príležitostí, aby sme ju na koncertoch zažili, hoci v zahraničí je to mimoriadne obľúbený nástroj, radený aj do programu v rámci bežnej sezóny veľkých telies. Musí to byť teda festival súčasnej hudby, aby sme ho počuli zaznieť?
Pred niekoľkými rokmi som uviedol taktiež na pódiu Melos-Étos a taktiež s orchestrom Košickej filharmónie dielo EO IPSO Oľgy Kroupovej spolu s gitaristom Ondrejom Veselým. Myslím si, že je to len zhoda náhod, pravdou však zostáva, že gitary je na pódiách pomenej. Ale nie len jej. Množstvo nástrojov si zaslúži častejšie defilovať na našich pódiách – máme skvelých interpretov, ktorí majú čo ponúknuť.
Viem, že gitara má svoje špecifiká, ale zároveň aj farby, jej osobitosť ju možno predurčuje na to, aby s ňou „pracovali“ súčasní autori. No i v histórii máme dosť príkladov, ako ju vedeli skladatelia originálne využiť. Vy ste „zástancom“ gitary? V čom vidíte jej prínos v klasickej hudbe?
Už Beethoven sa o gitare vyslovil, ako o orchestri v malom. Ja mám pred týmto nástrojom skladateľský rešpekt a ešte ma len čaká jeho „objavenie a pochopenie“. Na druhej strane jej elektrifikovaná verzia je myslím oficiálne označovaná za nástroj 20.storočia. Bohužiaľ máme stále čo objavovať, restov je dosť. Jedným z nich je aj svet gitary.
V nadväznosti s gitarou sa núka otázka k svetovej premiére Pavla Malovca – Koncert pre gitaru, sláčikový orchester a bicie nástroje. Tvorbu tohto autora charakterizujú lyrické, meditatívne výpovede, kontemplatívnosť a introvertnosť. Komponuje pod vplyvom sakrálnej hudby. Je aj koncert, ktorý budeme počuť, poznačený týmito prvkami?
Nechcem prezrádzať, ale odpoviem v tom duchu, že skladateľ Pavol Malovec má svoj špecifický, charakteristický jazyk, ktorým k nám bude hovoriť aj vo svojom Koncerte pre gitaru. Je sa na čo tešiť.
Štátnu filharmóniu Košice predstavíte netradične. Ani v jednej skladbe otváracieho večera festivalu nezaznie celý orchester. V úvode koncertu budeme počuť Stravinského Symfónie pre dychové nástroje. Jednovetové dielo trvá asi 9 minút a je napísané pre súbor drevených a plechových dychových nástrojov. Je to dielo bohaté na farby, zvuk, no zároveň si vyžaduje absolútnu rytmickú presnosť, muzikológovia hovoria až o vojenskej precíznosti (obrazne). Čo Vás najviac potrápilo, aby ste dosiahli želaný výsledok?
S členmi Štátnej filharmónie Košice sme už v minulosti spoločne uviedli hudbu Stravinského (napr. slávne Svätenie jari v r. 2013) a na každú spoluprácu sa veľmi teším, pretože sú to profesionáli, s ktorými je zážitok púšťať sa na prvý pohľad aj do ťažších vôd (pred pár rokmi sme hrali práve v Kunsthalle náročné Melodien G. Ligetiho s veľkým ohlasom). Práca s nimi je veľmi príjemná – sú otvorení, disciplinovaní, hrajúci s maximálnym nasadením. Stravinského Symfónie sú dokonalým „hommage“ C. Debussymu: vzdávajú hold, no prekračujú vzor a napokon aj vlastného tvorcu. Stravinskij je majstrom neustáleho vývoja. Sám sa stal jedným z najväčších vzorov.
Zaujímavé, že ste zvolili dielo Stravinského, ktoré vzniklo v roku 1920. Oproti tejto skladbe sa potom vynímajú diela, ktoré vznikli len nedávno a zaznejú v slovenskej či dokonca svetovej premiére. Aké styčné body možno nájsť v dramaturgii práve medzi kompozíciami, ktoré delí viac ako sto rokov?
Každá skladba na programe je bytostným vyjadrením jej autora, resp. autorky. Ani jedno dielo nie je dielom „do počtu“. Z každého jedného srší maximálna autorská koncentrácia. Nič nie je ponechané na náhodu. To je typ hudby, ktorý ma fascinuje. Tá obrovská energia tvorcov, ku ktorej sa môžete priblížiť a nazerať im akoby „cez rameno“ do ich vnútra. Pri každom takomto „dotyku“ sa ocitnete v dobe jej vzniku a keďže ju hráme, stáva sa prirodzene súčasťou našej doby. Autor je zrazu medzi nami. Vedieme s ním dialóg a stávame sa súčasťou „pamäte sveta“, ktorá nám odkrýva svoje bohatstvá. A čas prestáva existovať. Sto rokov je ako pár posledných dní…
Na koncerte zaznejú aj dve diela v slovenskej premiére – zaujala ma litovská skladateľka Justė Janulytė a jej dielo Unanimus. Jej štýl sa označuje ako monochromatická hudba. Vyžaduje si úplne inú percepciu, ponor do hudby a jej postupné odhaľovanie jednotlivých vrstiev skladieb je proces, ktorý poslucháča priam magicky priťahuje. Aké je dielo Unanimus?
Presne také ako popisujete. Je to monolit, ktorý však žije. Napína sa, zmršťuje, prosto: dýcha. Je to hudba, pri ktorej musíte prestať očakávať dynamické oblúky západnej hudby s jej charakteristickými kontrastmi. Je to stav. Možno aj Vašej mysle, ale ešte o tom neviete. Je to hudba, ktorú niektorí označujú za meditáciu, pre mňa je viac „výlukou“ času, lebo nám dovolí spočinúť v okamihu, ktorý môže trvať 8 minút, ale aj 20. To je na autorke, aké dlhé dielo napíše. Je to možno ako beztiažový stav, ale ten som zatiaľ nezažil, takže sa môžem iba domnievať.
Ak hovoríme o viac ako sto rokoch, ktoré delia jednotlivé kompozície večera, spomeňme aj Charlesa Ivesa a jeho dielo The Unanswered Question. Meditáciu, tichú zvukovosť sláčikov a sólo trúbky počujeme aj v tejto skladbe. Postupný proces nových harmónií a „nabaľujúcej“ sa zvukovosti vytvára dojem dnešnej skladby. Je zámerom tohto koncertu ukázať na to, že aj diela, ktoré vznikli pred viac ako 100 rokmi, dokážu znieť súčasne?
Všetky diela sú pre mňa súčasné okrem tých, ktoré zabúdame hrávať. A to sú diela nielen modernistov, ale aj klasikov. Ivesova Nezodpovedaná otázka je dielo, ktoré som dirigoval už mnoho krát, no nikdy sa ho nenabažím. Počujeme v ňom okrem slávnej „večnej otázky existencie“ aj nekonečnosť „ticha Druidov“ reprezentovaných sláčikovými nástrojmi. Hromadiace sa „hašteriace sa odpovede“ štyroch fláut naberajú na intenzite až po záverečné uvedomenie si zbytočnosti snahy odpoveď nájsť. Večná otázka zostáva nezodpovedaná a zaniká vo „večnej hudbe sfér“. A to všetko v šiestich minútach! Čas naozaj nejestvuje…
Ďalšou slovenskou premiérou bude skladba škótskej autorky Rufus Isabel Elliot the stones in the river by our camp in the forest z roku 2023. V ponímaní tejto autorky čas a priestor nadobúdajú úplne odlišné rozmery, taktiež jej inštrumentácia a spôsob práce s partmi jednotlivých nástrojov je minimalistický (nie v zmysle štýlového zaradenia). Ako máme jej diela chápať a počúvať?
Hudba tejto skladateľky je veľmi špecifická a vymyká sa tomu, na čo sme v hudbe zvyknutí: na „splnenie úlohy“ – zvládnutie techniky, výrazu, hudobnej gestiky, významu atď. Jej hudba je odrazom jej vnútorného stavu a toho, ako vníma svet okolo seba a seba v danej situácii. Je to hudba, ktorá od interpreta vyžaduje úplne iný spôsob koncentrácie. Nie je to o technike – tá tam okrem štvrťtónovej intonácie a poddimenzovanej dynamiky takmer nie je. To, čo je ale za notami partitúry, je veľmi hlboký a komplikovaný vnútorný svet autorky. Jej citlivé, priam mikroskopické vnímanie našej reality a najmä krásy nášho sveta. Kedy aj drobný pramienok v potoku obmývajúci kamienok tisícročia nám povie viac, ako kniha s tisícimi stranami.
Kým napríklad pri Janulytė máme isté záchytné body vo forme, v štruktúre kompozície, Elliot ju rozvíja na mikrodetaily. Dokáže poslucháč vnímať túto hudbu v kontexte? Rozumieť jej? Pýtam sa aj preto, že podobný typ prístupu skladateľa som už na festivale Nová slovenská hudba počula a pokiaľ k nej publikum nemalo výklad, nedokázalo skladbu vnímať, odhaliť zámer autora, skrátka, bolo stratené (a ja tiež)…
Áno, paradoxne, takáto hudba môže byť náročnejšia na uchopenie, percepciu, pochopenie, ako komplikovane štruktúrovaná skladba ktoréhosi avantgardistu. Ale na priehršť informácií sme už zvyknutí. Informáciami sme zaplavovaní dennodenne. Topíme sa v nich. A zrazu môžeme na chvíľu ustrnúť a voľne dýchať. Možno sa iba skúsme ponoriť do tohto sveta a skúsme vnímať tie jednotlivé mikrodetaily. Po chvíli sa nám budú javiť ako ostrovy nesúce dôležité posolstvá o bytí samotnom a možno v nich nájdeme aj časť seba. Pre mňa, počas štúdia partitúry, sa mi vyjavili momenty kontemplácie nad krásou najmenších detailov pri prechádzkach lesom, kde trávievam relatívne dostatok času. Sme súčasťou prírody, no zabúdame na to. Hudba Rufus Isabel Elliot nás vracia do jej prapodstaty, nedotknutej čistoty a približuje nám zákony, ktoré v nej prirodzene fungujú.
Koncert uzatvoríte talianskym skladateľom, ktorý bol vizionárom a odvážne šiel proti konvenciám. Giacinto Scelsi a jeho skladba I Presagi je ako surrealizmus v hudbe. Vnímate túto skladbu tak aj Vy?
Giacinto Scelsi a jeho príbeh je unikátom. Som nesmierne rád, že môžeme publiku predstaviť jeho hudbu, ktorá ešte aj dnes, po toľkých rokoch, pôsobí ako zjavenie z čistého neba.
Napriek desiatkami rokov, ktoré existuje I Presagi, znie zvukovo i štrukturálne súčasne. A tiež ukazuje jednotlivé skupiny orchestra v detailoch, ktoré si poslucháč v mase zvuku asi predtým neuvedomil. Je cieľom koncertu predviesť isté nástrojové skupiny (niekedy aj v hraničnej polohe) v novej estetike a kráse?
Prítomnosť dvoch ťažiskových diel pre sláčikové nástroje si pýtala kontrast. A dychové nástroje majú úžasnú a bohatú literatúru, ktorá je však obchádzaná z prirodzených a logických dôvodov dramaturgií kompletného symfonického orchestra. Máme príležitosť predstaviť drobnú časť z repertoáru pre dychové nástroje a sme radi, že tak môžeme urobiť. Preto sme zaradili aj Ivesovo dielo, lebo v ňom sa symbolicky obe skupiny spoja.
Ako dirigent často vediete koncerty súčasnej hudby. Čím Vás oslovuje a prečo ste si nevybrali ľahšiu cestu Beethovena či Dvořáka? (ak teda je ľahšia)
Nemyslím si, že je ľahšie uvádzať Beethovena, alebo Dvořáka. Ja mám k hudbe posledných 124 rokov blízky vzťah, pretože som aj skladateľom a z tejto hudby som vychádzal, mám preto k nej prirodzený vzťah. Ale nevnímam ju ako niečo „súčasné“ – pre mňa je aj Beethoven súčasný, pokiaľ sme ochotní načúvať mu pozorne a dokážeme porozumieť jeho reči. Lebo to, že je hudba melodická, alebo harmonická, ešte apriórne neimplikuje kľúč k jej pochopeniu. Dovolím si tvrdiť, že ani Mozartovi sme ešte úplne neporozumeli. Na hudbe ma azda baví najviac spojenie s jej tvorcami prostredníctvom ich diel. Rád sa s nimi stretávam a vediem s nimi dialóg. Pri súčasných autoroch je to o niečo jednoduchšie. Môžete sa s nimi osobne porozprávať.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Zdroj foto: titulná: Michal Kiník
