Zdá sa, že každá generácia sa vyrovnáva s dielom slávneho švédskeho režiséra, dramatika a spisovateľa Ingmara Bergmana vždy nanovo a po svojom.
Dom umenia Slovenskej filharmónie v Piešťanoch ponúkol 6. júna svojim návštevníkom príležitosť preniknúť do hlbín medziľudských vzťahov v peripetiách Bergmanových Scén z manželského života v kongeniálnej režijnej úprave Vladimíra Strniska. Michaela Badinková v úlohe právničky Marianne a Michal Dlouhý ako univerzitný vedec Johan rozohrali pred piešťanským publikom celú škálu polôh a emócií manželského súžitia i porozvodovej drámy. Stabilita dlhoročného vzťahu, rozpad manželstva, vzďaľovanie sa i stále prítomná vzájomná túžba boli akordami, ktoré bravúrne zahrala herecká dvojica.
Analýzu napätia rozporuplného súžitia medzi mužom a ženou ponúkol divákovi Ingmar Bergman v roku 1972 v slávnej filmovej verzii, ku ktorej scenár napísal pod dojmom doznievajúceho hlbokého partnerského vzťahu s jeho dvornou herečkou Liv Ullmannovou. Svoje dielo o partnerstve neskôr prirovnal k Bachovým sonátam pre čembalo, ktoré sú každému vyzretému človeku dôverne známe, hoci ich počúvanie môže byť bolestné. V príjemnej atmosfére zákulisia sme sa s účinkujúcou hereckou dvojicou porozprávali o divadelnej hre.
V Dome umenia uvádzané predstavenie poodhaľuje obraz rozpadu jedného manželstva, ale ukazuje aj scény opätovného búrlivého stretávania sa a vzďaľovania oboch protagonistov. Marianne a Johan skrývajú a zároveň obnažujú svoje city a trápenia, bolesti i nádeje. Musí mať herec takpovediac nažité, aby vedel stvárniť postavu v ťaživej životnej situácii?
Michaela Badinková: Podľa mňa životná skúsenosť nie je nevyhnutne potrebná pre stvárnenie postavy Marianne. Ja som konkrétne skoro nič nezažila z toho o čom hovorí hra. Pri hľadaní cesty k postave za mnohé vďačím režisérovi Vladimírovi Strniskovi. Spočiatku som mala pocit, že sa ma príbeh tejto dvojice vlastne netýka, ale pod režijným vedením sa dimenzie hry predomnou postupne otvárali v celej svojej hĺbke. Môžem povedať, že fantastická práca s hercom, ktorú pedagogickým spôsobom realizuje pán režisér Strnisko, mi pomohla nájsť autentický výraz, ktorý je snáď aj divácky uveriteľný.
Michal Dlouhý: Myslím si, že hre ťažko porozumejú mladí ľudia. Aj pre mňa bolo dôležité, že situácie, o ktorých hra hovorí, mal režisér osobne prežité. Pre mňa je režisér Strnisko československým Bergmanom, ktorý si mnohými zákrutami hry prešiel aj vo svojom živote. Vzťahové peripetie sú jeho kľúčovou témou, ktorú dokáže majstrovsky rozvinúť v akejkoľvek klasickej hre, napríklad aj v Moliérovom Lakomcovi. Veď v každej hre sú vzťahové témy prítomné a je už na režisérovi a hercovi, ako ich uchopia a stvárnia na javisku. Práca režiséra je aj v tomto prípade pre herca kľúčová.
Je manželstvo večným bojiskom?
MB: Myslím, si, že áno. Manželstvo je vysoko reaktívny vzťah v rôznych dimenziách intenzity. To vzťahové napätie je pre manželstvo živou vodou, hýbateľom diania. Nemusí byť nevyhnutne bojom, ale napätím určite áno.
MD: Je dôležité mať správneho partnera, s ktorým sa rôzne napätia, ktoré život prináša, dajú zvládnuť. Je to napätie medzi hľadaním kompromisu a presadzovaním vlastných predstáv. Život vnímam ako boj a manželstvo môže byť bezpečným priestorom ako spoločne tento životný zápas ustáť.
Silné dialógy a vynikajúco vykreslené charaktery, je to inteligentná, ale aj mučivá a komplikovaná hra. Ako sa vám Scény z manželského života hrajú?
MB: Mne sa hrajú naozaj výborne. A opäť musím povedať, že je to vďaka režisérovi, ktorý nám hru priblížil. Každé slovo v nej dokážem uchopiť a stotožniť sa s ním, hoci Bergman rozpráva aj bolestné témy plné krutosti a násilia. Hoci to môže znieť divne, dá sa povedať, že si hru na javisku spoločne užívame.
MD: S ohľadom na Piešťany môžem povedať, že hrať Bergmana je liečivé. My si tie scény užívame na javisku a doma sme potom pokojní a harmonickí. A v rodinných konfliktoch vieme celkom dobre predvídať čo bude ďalej. Určite je to pre nás katarzia a dúfame, že aj pre diváka.
Štyridsiatnici Marianne a Johan pôsobia vo fungujúcom manželstve navonok spokojne. Hra až príliš bolestivo poukazuje na zväčšujúce sa trhliny ich vzťahu. Do akej miery je potrebné vyskúšaný Bergmanov scenár inovovať modernou adaptáciou? Môže sa vyrovnať kultovému filmovému originálu?
MB: Bergman odtabuizoval intimitu manželského súžitia a hoci mnohé tabu a predsudky pretrvávajú, režisérovi hry sa podarilo s istou dávkou humoru poodhaliť hĺbku aj emocionálne ťaživých situácií. Hru je možné uchopiť z rôznych strán, napríklad keď kariérne ambície presadzuje vo vzťahu žena, pričom muž sa prispôsobuje nárokom fungovania rodiny. Čo bolo kedysi nemysliteľné, je dnes realitou, ale témy zostávajú stále bergmanovské.
MD: Keď to môžem tak povedať Strniskov Bergman je stále divácky príťažlivý a aktuálny. Nájdete v ňom tragické situácie, ale istá forma nadhľadu a humorného odľahčenia pomáha divákovi tieto emocionálne skúšky spracovať. Mohli by sme to chápať aj tak, že Strnisko inscenuje Bergmana bez toho, aby mu ublížil.
Citové obnažovanie je pre každého herca výzvou k hľadaniu možností hereckého prejavu. Akým spôsobom sa emancipujete od postavy? Dokážete sa odstrihnúť?
MB: Na javisku sme k sebe skutočne neznesiteľní, ale do života to nevnášame. Skôr sa stáva, že jedna úloha sa prepojí s rolou, ktorú práve študujem. Ale každá rola vám umožňuje vteliť sa do nej a po predstavení z nej vystúpiť.
MD: Ako som spomínal, herecká práca môže byť aj terapiou. S mojou ženou sme spolu už 20 rokov a myslím si, že hereckú profesiu chápe a akceptuje jej nároky. Ako extrémne aktívnemu človeku mi javisko dáva priestor ventilovať prebytočnú energiu a keď sa vrátim domov som kľudný a takmer ideálny manžel.
Na javisku Domu umenia rozprávate sugestívny príbeh tých, ktorí sú stále zviazaní nežným putom a nikdy sa nemôžu odcudziť. Dnes, v dobe maximálnej blízkosti, ale aj veľkého odcudzenia, je to téma navýsosť aktuálna. V čom vidíte katarziu Bergmanovej hry?
MB: Scény z manželského života hráme už 5 rokov a verím, že divákom prinášame aj isté odľahčenie a humor do inak náročných vzťahových situácií. Aj v tragickom môže byť niečo vtipné a oslobodzujúce. Určite je uvoľňujúce poznanie, že náročné situácie sa netýkajú len nás, ale sú dôverne známe aj druhým.
MD: Je pravdou, že potenciál hry si naplno vychutnajú tí, ktorí majú hlbšie vzťahové skúsenosti. Hra si žiada vyzretého diváka a potvrdzuje poznanie, že sa dajú prekonať aj náročné konflikty, ktoré sa zdajú byť neriešiteľné. Dôležité je to, čo k sebe cítime a úcta, ktorú si dokážeme prejaviť.
Ďakujeme za rozhovor a tešíme sa na ďalšie stretnutia nielen pri činohre v Dome umenia v Piešťanoch.
Zdroj: dramaturgia DU SF
Foto: Martin Palkovič
