Jednotlivé časti sú také ťažké, napísal Gustav Mahler o svojej Symfónii č. 5 cis mol, vyžadujú najdokonalejších sólistov. Toto dielo sa rozhodol interpretovať so svojím orchestrom šéfdirigent Ondrej Lenárd a uzavrieť ním aktuálnu sezónu.
V rámci 10. abonentného koncertu (30.júna 2023) teda zaznela symfónia, ktorá má v Mahlerovej tvorbe ústredné miesto. Čisto inštrumentálne dielo, bez použitia sólových hlasov či zboru alebo citácií piesní, kladie veľké nároky na hráčov orchestra. Symfonický orchester Slovenského rozhlasu pod taktovkou Ondreja Lenárda už uviedol Mahlerovu druhú symfóniu, jeho piata je však najťažšia na hranie, zvlášť pre skupiny sláčikových nástrojov. Náročne napísané kontrapunktické textúry päťčasťového diela sú výzvou najmä pre sláčikárov. Sú neustále zapojené, po smútočnom pochode prvej časti, cez búrlivú druhú, v ktorej sú nositeľmi krásnych kantilén, cez dlhé, husto napísané symfonické Scherzo, v slávnej pomalej časti s harfou až po samotné finále.
Prvá veta diela Trauermarsch. In gemessenem Schritt. Streng. Wie ein Kondukt sa otvára trúbkovým sólom – sólové party trúbky hral v tento večer Marek Bielik. V jeho prevedení síce chýbal sofistikovanejší tón v začínajúcom piáne a vypracovaná dynamika, no podstatný bol charakter interpretácie. Rytmicky dôrazný úvod pod taktovkou šéfdirigenta Lenárda neopomenul pochodový charakter prvej časti. Veľa súčasných dirigentov sa snaží tento prvok nahradiť precíteným, takmer až trúchlivo lyrickým výrazom, no dielo tým stráca svoju štýlovosť. Našťastie, Ondrej Lenárd je dirigent starej školy, ktorý tento charakter v symfónii zachoval.
Po fanfáre, ktorú skladateľ využil aj vo svojej štvrtej symfónii, sme sa dostali cez úvodné krátke tutti vstupy k ústrednej téme, ktorá je charakteristickým, nesporne jedným z najkrajších prvkov tohto diela. Šéfdirigent ju uchopil tak, aby znela expresívne, v predpísanom pianissime, no spevne, s odťahmi, nechal vyniknúť jej hĺbavú, nádhernú melodiku. Dokázal udržať jej celistvosť vďaka dobre nastavenému tempu udržal jej kompaktnosť (tie pohrebné tempá mnohých dirigentov, nasilu spomaľujúce, spôsobujú jej rozdrobenosť). Skupina prvých a druhých huslí dokázala zahrať presne ten medovo sladký, zároveň tragický, trúchlivý výraz v tóne, pritom z nej cítiť aj jemný protipól týchto emócií. Napokon, rovnako, ako celé dielo je týmto nejednoznačným charakterom popretkávané.
Mahler sa práve v tejto symfónii absolútne oprosťuje od programu a na to, aby dokázal stvárniť svoje úvahy, siahajúce do filozofických kontextov, využíva práve hudobnú formu. Veľmi dobre pochopil, že romantickí skladatelia sa ocitli v slepej uličke a je potrebné aj v tomto smere priniesť inovatívne postupy. Tie zosobňuje aj táto symfónia, nesmierne bohatá na tematicko-motivický materiál, ktorý však skladateľ často nerozvíja. Jeho práca sa sústredila skôr na uvádzanie nových tém či opakovanie kľúčových motívov – tak ako i úvodný fanfárový, ktorý sa vracia ostentatívne počas prvej časti, akoby ich mal exponovať do iných tvarov.
Päťčasťová symfónia je rozdelená do troch častí, organizovaných Mahlerom logicky. Sú zjavné motivické a tematické vzťahy medzi prvou a druhou časťou. Rovnako blízke vzťahy sú medzi štvrtou a piatou časťou, ktoré tvoria tretiu časť a monumentálne Scherzo tvorí druhú. V prvej časti to bol „súboj“ sláčikov kontra pestrej palety dychových nástrojov, drevených i plechových, no aj bicích, ktoré skladateľ opäť rozšíril. Tutti zvuk orchestra znel jasne, vo fortissimách s presvedčivou intenzitou, v úsekoch, kde zneli vracajúce sa témy, sa podarilo udržať profilované témy a kontratémy v jednotlivých nástrojových skupinách. A samozrejme, práca s tempami bola tiež kľúčovou v tejto interpretácii. Turbulentný úsek bol Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu interpretovaný energicky, s opätovným návratom pianissima a známeho motívu z úvodu symfónie. Dielo bolo vynikajúco vystavané ako celok, popri sláčikových skupinách, ktoré má orchester vo veľmi dobrej kondícii, vynikali na koncerte plechové dychy – trombóny, trúbky, tuba, samozrejme, lesné rohy, ale i drevené. Mahler podstatne viac „zafarbuje“ partitúru – často necháva zaznieť okrem fláut, hobojov či klarinetov aj také nástroje akými sú kontrafagot či melodickú líniu nechá spievať tube (obzvlášť pekný výkon na tomto koncerte v podaní hráča na tento hudobný nástroj). Prvá časť zhruba 70-minútového diela, ktorá v závere opätovne pripomenula ústredné motívy z úvodu – v orchestri a spomínanej tube, končila typickým ťaživým odkazom, spomalení tempa, témou v prvých husliach, krátkym, no o to sugestívnejším motívom v lesnom rohu a následne poslednými, mrazivými taktmi utíchajúcej trúbky a záverečným pizzicatom sláčikov (violy, violončelá a kontrabasy).
Druhá časť Stürmisch bewegt, mit größter Vehemenz, ako je aj z jej názvu zrejmé, začala búrkou dychov a bicích nástrojov. Tú prerušili až flauty a hoboje v krátkych motivických útržkoch (zjavne odkazujúcich na motív prvej časti) a definitívne až témy – mimoriadne kantabilne stvárnenej vo violončelách. Od toho momentu nastala v diele zásadná zmena, ktorá však opäť prepukla v búrlivú náladu. Búrky a hudobné turbulencie dokázal šéfdirigent Lenárd stvárniť – výrazovo, ale i tempom, precízne členené, postupne pripravil túto hudbu plnú nečakaných zvratov, vrátane náhleho objavenia sa ďalších tém z prvej časti, k záverečnej, kľúčovej gradácii tejto časti. Je oslavná, s chorálom, objavuje sa tónina D dur – kto túto symfóniu nepozná, musí byť prekvapený variabilnosťou nálad a tém. Napokon, samotný Mahler si neprial, aby sa symfónia označovala tóninou cis mol. Optimistický charakter však nepretrval ani v tejto časti. Hudba mení náladu, po rozkvete je to opäť tma, ktorú Mahler volí.
Tretia časť Scherzo. Kräftig, nicht zu schnell, v ktorej sme očakávali pomalšie tempo, no predsa, šéfdirigent zvolil rýchlejšie a zachoval tým tanečný charakter Scherza, priniesla sólo lesného rohu v podaní gréckeho hornistu Athanasiosa Ioannou. Slávnostne otvára aj finále, nezastupiteľné miesto má práve vo vzletnom Scherze, ktoré poňal šéfdirigent ako tanečné odľahčenie. Ak v ňom aj niekto hľadá filozofický rozmer a volí podstatne pomalšie tempo, táto časť stráca šarm. Rozhlasáci teda zachovali štýlovosť vidieckych Ländlerov, hudba bola vzletná, v sláčikoch, v značne spomalenom tempe nechýbala valčíková elegancia. Trojdobé metrum splnilo svoju funkciu. Opäť aj v tejto časti bola citeľná citlivá práca s tempami – nie je to totiž len jednoliaty prúd hudby, na to bol Mahler až príliš sofistikovaný skladateľ. Aj v tomto prípade našiel hudobné a myšlienkové odbočky, cez využitie fúgy až po prekrásne, plačlivé, clivé sólo lesného rohu, ktoré priam zosobňuje samotu (ani k nemu nepotrebujete program). Podporené hlbokými, trúchlivými tónmi sláčikov, sa podarilo práve v tomto sóle navodiť tú situáciu, do ktorej nás skladateľ chcel dostať. Následné dialógy v hudbe – písané s neskutočnou zručnosťou umenia orchestrácie, nás opäť dostali do iného sveta, ako sa otvoril úvodnou ľahkosťou a pokračoval dusivou atmosférou sóla lesného rohu. Cez úvodné, nežné pizzicata, cez vstupy dychov a ukončené motívmi sláčikov a ďalšiu spleť tém, sme sa dostali až do okúzľujúcej hudobnej atmosféry. Transparentnosť partitúry – to bol hlavný atribút tejto interpretácie. Každý jeden hlas bol dômyselne vyhratý, každé jedno sólo a dialógy hudobných nástrojov, dostali hudobný kontext. A pritom je také ľahké opomenúť ich!
Ondrej Lenárd je však ostrieľaný dirigent, ktorý Mahlerovo dielo dôverne pozná. Sústredil sa na nuansy, no nikdy mu neunikol celok. Dokázal udržať ťah orchestra, jeho interpretácia Mahlerovej symfónie mala skutočnú vášeň, intenzitu a štýlovosť. Detaily dokázal inteligentne včleniť do celku, pritom sa zameral na výstavbu dlhej línie, aby vystaval dielo ako celok – spomínanej, logickej štruktúre piatich častí. To platí o jednej z najslávnejších častí Adagietto. Sehr langsam, ktorá je zhudobneným ľúbostným listom – samozrejme, v zjednodušenej verzii ponímajúc. Adagietto je v „mahlerovskom zmysle“ vyjadrením osamelosti, odcudzenosti a opustenia. Túto atmosféru navodili sláčikové nástroje a harfa, samozrejme, bez pátosu, no s eleganciou a až snovou mágiou. Orchester ju hral maximálne precítene, podarilo sa mu navodiť atmosféru vnútorného nepokoja, výstavba tej dlhej melodickej línie, ktorá Adagietto otvára, bola pozvoľná, postupná, akoby tá nádhera nikdy nemala mať konca kraja. Ukázala sa v nej mimoriadne dobrá vyváženosť skupín sláčikov, schopnosť hráčov maximálne sa skoncentrovať a vytvoriť tie nekonečne dlhé oblúky v kantiléne. A samozrejme, toho, čo je azda najviac zapeklité na tejto časti. Ani nie to legáto, ktoré bolo prekrásne tvarované, ani nie výraz, ktorý bol pochopený a presvedčivý (zosobňuje na jednej strane túžbu, no zároveň nenaplnenú lásku), či výstavba, no najmä napätie v rytmickej štruktúre. Vnútorné harmónie, ktoré sú písané len v jemných odchýlkach, no predsa v progrese, sa podarilo interpretovať ako jednu veľkú, nezmenenú, plynúcu melódiu s totožným harmonickým pôdorysom. Správne zvolené tempo nespravilo z tejto časti žalospev (ako sme toho niekedy svedkami).
Práve táto hudba tvorí vstup do finále. Jej kúzlo je prerušené náhle. Záverečná, piata časť diela je svieža, aj keď sa rozohráva len postupne. Rondo-Finale. Allegro – Allegro giocoso bolo opäť vynikajúco vystavané: od úvodných sledov hlasov, sa orchester otváral čoraz bohatšiemu zvuku, s kontrapunktickými vsuvkami, pri ktorých ani nebolo tak rozhodujúce rýchle tempo, skôr ich jasné a precízne vedenie. Vo výbornej kondícii sa ukázali plechové dychové nástroje – najmä trombóny, lesné rohy a trúbky. Ich spoločný part vyznel čisto, s náležitým prvkom súboja. Návrat D Dur ako tóniny, ktorá doslova triumfálne zvíťazila nad cis mol, bol slávnostný a intenzívny. Orchester dosiahol vynikajúci zvuk, krásny lesk – vyvrcholenie, ako sa patrí, majestátne, no pritom inteligentne interpretované.
Zuzana Vachová
Foto: RTVS
