Mahlerova tretia symfónia pod taktovkou Valčuhu bez katarzie

Symfónia, ktorá dokáže obsiahnuť celý svet: zrod človeka, zvieratá, zakvitnutú lúku, vidiecke tance, pochody, svetskú hudbu a napokon to najdôležitejšie – lásku. Najdlhšie Mahlerovo dielo odznelo v Slovenskej filharmónii pod vedením Juraja Valčuhu.

Udalosť 75. koncertnej sezóny Slovenskej filharmónie, aj tak by sme mohli nazvať uvedenie Mahlerovej Symfónie č. 3 d mol, ktorá je z deviatich symfónií (a desiatej nedokončenej), najrozsiahlejšia. Pred našich filharmonikov sa postavil renomovaný slovenský dirigent Juraj Valčuha (recenzujeme prvý z dvojice koncertov – 29.2.2024).

Samotný Mahler považoval svoju tretiu symfóniu za svoje najosobnejšie dielo, komponoval ju ako mladý, 35-ročný skladateľ v rokoch 1895 a 1896. Tvrdiť, že je to dielo „iba“ o prírode, by bolo skratkou, zjednodušeným výkladom jeho monumentálneho diela. Tak, ako i ďalšie jeho symfonické diela, napríklad Symfónia č. 2, skladateľ sa zaoberá hlbokými filozofickými otázkami o zmysle života a smrti. Sú to jeho večné témy, a samozrejme, i posmrtný život, taktiež (mylne vykladaný) strach zo smrti. Mahler sa smrti nebál, považoval ju za prirodzenú súčasť života, skôr ho celý život desilo nečakané prebudenie po smrti. To je tá skutočná dráma, ktorú v jeho dielach nachádzame.

Interpretáciu jeho symfónií možno vnímať ako rôzne etapy: pred rokom 1970, potom nastáva hrubá čiara a všetko to, čo prišlo po tomto období a dnešné ponímanie tohto diela, ktoré je istým spôsobom syntézou, no zároveň prináša kontrastnejšie, dynamickejšie prevedenia. Asi ťažko zosumarizovať na tomto mieste všetky nahrávky, ktoré vznikli, no zásadnými faktormi sú voľba temp a hlavne – nachádzanie spojiva medzi prvou a finálnou časťou. Akonáhle dirigent nenájde myšlienkový súvis, stroskotá dômyselná tektonika tejto náročnej symfónie. Môžu byť časté kontrasty vyhraté do posledného detailu, sóla interpretované bezchybne, tempá zahraté presne v zmysle partitúry a detailných pokynov skladateľa, vytratí sa filozofia diela. A tá je najpodstatnejšia. Bez programu totiž musí poslucháč vedieť, že je svedkom zrodenia človeka, musí pred očami vidieť obraz kvetov na lúke, musí počuť zvieratá, jasne cítiť prítomnosť človeka a jeho bolesť, ktorú strieda anjelsky spev, to všetko ústi do triumfálneho záveru.

Mahler touto symfóniou zhudobnil celý vesmír – rozdelenie na šesť častí predstavuje len pomyselné kapitoly. Ak nevytvárajú celok, jednotu, potom stroskotá aj filozofia diela. Program? Samotný autor bol proti tomu, aby sa poslucháči ním exaktne riadili. Všetko je to predsa napísané v hudbe a tá má omnoho výpovednejšiu hodnotu ako slová. Napokon, aj samotný skladateľ zmenil názvy jednotlivých častí, no vždy ostáva spoločným menovateľom každej z nich stvorenie – niečo, čo vyviera z hlbín. Celá symfónia tak vytvára jedinú líniu, nie prvú a poslednú vetu „a niečo medzi tým“. V každej časti je imperatív, ktorý ich navzájom spája. Je to zhudobnená evolúcia, naša existencia, ktorá sa postupne, od prapočiatku, rozvíja. Či tento aspekt bol aj v koncepcii Juraja Valčuhu a v interpretácii Slovenskej filharmónie?

Predsa ešte, pred hodnotením interpretácie, k „programu“ symfónie, o ktorej Mahler skalopevne tvrdil, že ide o absolútnu hudbu. Uvádza sa aj vo výborne pripravenom bulletine (autorka Jana Majerová) a keď si detailne o jednotlivých častiach prečítate, vidno v nich veľmi jasne cestu k dokonalosti. Dokonca v texte je odvolávka na pôvodné názvy častí, ktoré neskôr skladateľ zmenil: 1, Pan sa prebúdza – Prichádza leto 2, Čo mi rozprávajú kvety na lúke 3, Čo mi rozprávajú zvieratá v lese 4, Čo mi rozpráva človek 5, Čo mi rozprávajú anjeli 6, Čo mi rozpráva láska. K šiestej časti je nutné poznamenať (aj vzhľadom na Mahlerovu rozpoltenosť), že bola označená ako „Boh vyjadrený ako láska a skrze ňu“. Sólový part znel v Bratislave v interpretácii českej altistky Ester Pavlů, v piatej časti sa na interpretácii podieľali dámy Slovenského filharmonického zboru, ktoré pripravil Jan Rozehnal. Nebeský život reprezentovaný ako detská nevinnosť – anjelský chór znel v podaní Bratislavského chlapčenského zboru (Magdaléna Rovňáková a Gabriel Rovňák, zbormajstri). Žiada sa poznamenať, že mnohí dirigenti v snahe dosiahnuť „anjelsky tón“ angažujú do tejto časti aj dievčenské hlasy.

Prvá veta Kräftig. Entschieden, je mimoriadne nesúrodá – motivicky, ale najmä dynamicky. Pod taktovkou Juraja Valčuhu sa orchester zmenil na disciplinovaný organizmus a perfektne, detailne nuansovanou dynamikou. Nedalo sa nepostrehnúť, že Valčuha nepatrne zrýchlil tempo, ak si porovnáme trebárs nahrávky minulé – Bernstein, ale trebárs i Byčkov, ktorí (a mnohí ďalší), volia pomalšie tempo. Dirigentova taktovka bola gestami minimalistická – je to moderný, súčasný typ umelca, ktorý sa vyhýba veľkým gestám, v jeho práci neuvidíme veľké, plastické gestá (čo by občas orchestru prospelo). Od prvých taktov bola zjavná jeho detailná práca a istý typ prísnosti, v snahe priblížiť sa k dokonalosti stvárnenia Mahlerovej partitúry. Osem lesných rohov vo fortissime otvorilo toto veľkolepé dielo, aby tému (ktorú si potrebujeme pamätať, pretože neraz v symfónii zaznie) ukončili v hrobovom pianissime. Azda nik zo skladateľov tak dôsledne nenapísal inštrukcie a slovami nezhmotnil svoje predstavy do partitúry, ako práve Mahler. Jeho detailné poznámky v mnohom uľahčujú prácu orchestrálnym telesám, i dirigentom, no na druhej strane, ak sa ich kŕčovito držia, veľmi ľahko sa môže stať, že na úkor stvárnenia detailov, akosi uniká celok a plastickosť hudby. Morendo, píše skladateľ na záverečný akord lesných rohov, ktoré dofarbuje kontrafagot. Postupné zjemňovanie tónu a spomalenie tempa – niečo odvážne akoby začínalo a potom vzápätí postupne umieralo. To je presne Mahler a jeho filozofia. Pridajte k tomu výnimočnú paletu farieb v orchestri a už úvod vás fascinuje. Filharmonici sa v téme pochodového charakteru držali dobre. Ďalej nastúpili dve kontrastné témy – prvý nástup s ťažkou dobou a triolami sa síce nevydaril ukážkovo, rytmus bol labilný a v tomto prípade musí byť absolútna presnosť a ostrosť akcentov, no v ďalšej si už hudobníci počínali dobre. Skôr mám výtku k triolám, ktoré celkovo v diele nemali to potrebné muzikantské cítenie. Je to nesmierne náročný úsek na rytmus, ale i sólové výkony – za všetky spomenieme trúbku, ktorá bola dostatočne prierazná. Mäkkosť a prehnaný romantický pátos v tejto časti nemá miesto. To pochopil Valčuha veľmi dobre – viedol orchester k expresivite a istej ostrosti, dôraznosti, ktorá niekedy až poslucháča bolí. Zrod na tento svet skrátka je aj bolestivý a temný. A dobre vieme, že temnota je Mahlerovo „druhé ja“. Gradácia tohto motívu bola úžasná. Poznáte ten pocit, keď sa vám rozbúši srdce. Citlivé členenie, mohutné, veľkolepé, drsné fff. Presne takto má vyzerať tematický materiál s výpovedným obsahom (aj keď nie celkom bez chyby – horny tak, ako dobre začali, postupne na seba nabaľovali veľa chýb). Fantastickú prácu odviedli kontrabasy (aj violončelá), ak hovoríme o prvej časti – sextoly violončiel a kontrabasov boli výrazovo, dynamikou i technicky perfektne v unisone a mimoriadne obsažné. Najmä kontrabasy – všetci členovia Slovenskej filharmónie, boli znelí, vytvárali napätie a zvukovo i atmosférou ich bolo v partoch neustále cítiť. Ono je to jednoduchá matematika, bez basov žiadna hudba nemá podčiarknuté tie emócie, ktoré chce vypovedať. A v tomto prípade má byť Slovenská filharmónia na čo hrdá.

Nemohla som sa však zbaviť pocitu, že to perfektné naštudovanie má istý zádrheľ, ktorý bol citeľný od začiatku. Dosiahnuť čo najlepší interpretačný výkon si vyžaduje maximálnu koncentráciu. V snahe dodržať všetky pokyny, dynamiku, výrazy, zmeny v tempách precízne zaznačené v partitúre spôsobili, že hráči boli pod tlakom. A zistili ste to veľmi jednoducho – keď prvý hráč – hobojista, spraví v sóle chybu (a nebol jediný), nie je to jeho nedostatočnou prípravou ani kvalitou. Je to celkovou atmosférou, ktorá sa aj profesionálov dotýka. Iste, Mahler vyžaduje perfekcionizmus, ale i dôležitú nadstavbu, zachytenie jeho myšlienok, filozofie (hoc vyjadrenej v absolútnej hudbe), no nikdy nie napäté ovzdušie. Ak sa hrá pod tlakom, vráti sa to aj v podobe nie najkrajších výkonov.

Pochváliť však rozhodne treba sólo trúbku. Hráč dokázal tvarovať rozmanité výrazové nuansy – od dramatického, prierazného forte, cez lyrické party, od intímneho piana po hrozivý, razantný tón. Rovnako trombónové, nesmierne náročné sóla (hoci tiež sa v ťažkých partoch občas nevyhlo intonačných chybám), boli prvotriedne interpretované (Michal Jaško).

Ďalší z materiálov prináša opäť kontrast – flauty, hobojové sólo a následne husľové (koncertný majster Jarolím Emmanuel Ružička) nepriniesli počiatočné želané piano drevených dychov a celkovo tejto časti chýbala delikátnosť zvuku, ktorý u Mahlera tak bytostne potrebujeme. Presvedčivé boli klarinety a uzavretie tohto úseku, po ktorom nastúpila známa téma. S trombónovým sólom a „nešťastnými triolami“ (aj k nim dáva skladateľ presný pokyn, ako ich má hráč interpretovať). Trombónista aj tento výstup zvládol presvedčivo. Zo sláčikových nástrojov ma najviac presvedčili okrem zmienených kontrabasov a violončiel aj violy. Nielen rytmická precíznosť, ale i hĺbka výrazu, behy, tremolá, vždy presne ovládali svoju funkciu. Nezvykle ťažkopádne pôsobila hudba ľudového charakteru, rytmicky i výrazovo mala priniesť sviežosť. Má to byť kontrast, ktorý je charakteristický ľahkosťou, tanečnosťou, no v podaní orchestra znel namiesto zábavnej hudby trudný, depresívny motív. Takýchto kontrastov má skladateľ vo svojich symfonických dielach neúrekom. Sú súčasťou jeho majestátneho diela, a hoci sa zdajú byť na prevedenie jednoduché, spravidla na ťažkopádnosti stroskotá ich charakter. V zachovaní línie predchádzajúcej, expresívnejšie ladenej hudby, to malo logiku, no v rešpektovaní Mahlerovej partitúry nie. Predpísané pianissimo nebolo dodržané, akcentácia taktiež nie, vzletnosť a ľahkosť už vôbec nie. Ťažko potom budovať crescendá, keď nie je tvarovaná kantabilnosť. V mnohom to spôsobilo aj tempo, ak by bolo o niečo rýchlejšie, rozhodne by tejto časti dodalo vzletnosť. Valčuha sa sústredil skôr na kontrasty v dynamike a aj z tejto časti sa snažil dosiahnuť drámu. Niekedy skrátka menej je viac a rozhodne by gradácia vynikla pôsobivejšie a uveriteľnejšie. Škoda, lebo práve v tých odtieňoch je autor fascinujúci. Dôslednejšie členenie a delikátnosť chýbala tomuto úseku, naopak, stupňovanie a opätovný návrat zlovestnej témy, bol skvelý. Ukázala sa sila plechových dychových nástrojov, sláčikov, opätovné, expresívne trombónové sólo, ale i obľúbený Mahlerov anglický roh. Spôsob, akým skladateľ dokázal využiť sólové nástroje, často ich hraničné polohy a rozmanité kombinácie, je unikátny (okrem kontrafagotu napríklad aj basklarinet – vynikajúca Zuzana Hudecová). Vytiahnuť z nich však presne tú kľúčovú melódiu, z jemne stavaného pradiva, je kumšt, ktorý dokážu zahrať len tie najlepšie orchestre.

Etwas wuchtiger – úsek, ktorým označil skladateľ violončelá a kontrabasy, mal v sebe plnosť zvuku, bol dostatočne masívny a znelý a rozhodne nebol jediným, kde tieto nástrojové skupiny zaujali. Ak však máme hodnotiť zvuk orchestra, chýbala mu poctivá zvuková diferencovanosť. Kľúčové motívy často zanikali a mnohé úseky boli dynamicky ploché. Asi najväčšou boľačkou bola skupina prvých huslí. Mahler si vyžaduje delikátne, kultivované hranie, iste, aj dramatické (aj keď hovoríme skôr o vnútornej dráme), no v kontraste s ním lyrické. Z gest hosťujúceho dirigenta bolo často citeľné, že sa snažil modelovať želané oblúky, dokonca niekoľkokrát dôrazne upozornil posledné pulty, aby pridali na intenzite. Takáto interpretačná záležitosť v našom prvom orchestri by však mala byť samozrejmosťou. Nemusíme na to volať do Reduty renomovaného dirigenta, aby upozornil hráčov na elementárny nedostatok tak zásadne ovplyvňujúci sonoritu.

Nuž tak, slovenské publikum nadšené hneď aplaudovalo (zrejme v domnení, že program bude pokračovať ďalšou Mahlerovou symfóniou). Na pódium nastúpila ženská časť zboru SFZ, Bratislavský chlapčenský zbor a sólistka. Tempo di Menuetto bolo o čosi rýchlejšie, no zachovalo si charakter, aký má hudba vyjadrovať – gráciu a krásu. Čisté hobojové sólo, vyvážený sprievod skupiny druhých huslí a viol už na začiatku dával tušiť, že táto časť bude kompaktnejšia. Rovnako klarinetové sólo bolo spevné, čisté a práca s tempami bola zreteľná. Ešte vypracovať dôslednejšie legáta, prirodzenejšie trioly a precítenejšie piano v prvých husliach, a je to ukážkové. Je to presne tá gracióznosť, ktorú poznáme stáročia od majstrov „viedenskej“ hudby, elegancia a delikátny tón, o ktorý sa snažil aj náš orchester, no vždy tam bola istá plochosť, sterilná dynamika a vznešenosť chýbala. Rovnako tak precítenejšia práca so spomaleniami a spevnosťou. Je to obraz prírody a všetkej tej nádhery, ktorú človeku poskytuje.

Tretia časť – to bol len ďalší stupienok, akýsi vzostup k tej nádhere, ktorá nás len čakala na konci (to je ten zmienený kontext spomenutý v úvode tejto recenzie). Remeselne dobre zahratá, no mala znieť oveľa subtílnejšie a nuansovanejšie. Comodo (Scherzando) znela v tempe, v ktorom drevené dychy vyhrali motívy s ľahkosťou. Aj keď mnohí dirigenti zvyknú v tejto časti voliť pomalšie tempo a stáva sa, že zanikajú rytmické akcenty a najmä pasáž s dychmi, ktorá potrebuje mať dynamiku a plynulosť, Valčuha sa rozhodol pre zlatý stred. Ďalší stupienok ku katarzii bol pedantne vyhratý, hráči už boli viditeľne uvoľnenejší. A ich výkony boli presvedčivejšie. Rytmická precíznosť dovolila vyznieť akcentom, aj náročnej časti s plechovými dychmi. Aj v tejto časti využíva skladateľ extrémne kontrasty – od 4p, vzápätí v ďalšom takte mohutné fortissimo. Do detailu nacvičená časť, v ktorej sme očakávali posthornu – prvý „dotyk“ s človekom. Umiestnený mimo pódia, v zákulisí hral na krídlovku (približujúcu sa zvuku tohto nástroja) prvý trubkár Filharmónie Brno Ondřej Jurčeka. Ten moment, keď sa ozval mäkký zvuk, prekrásne, bezchybné sólo, ktoré k nám dokázalo zreteľne preniknúť, bol azda najéterickejší z celej symfónie. Nad človekom však jednoznačne zvíťazila príroda – orchester sa vrátil k atmosfére, ktorá nám bola predstavená v úvode, no v živšom ponímaní. Aj piccolu konečne bolo zreteľnejšie počuť. Najpamätnejším momentom bolo stíšenie tejto časti do ppp, s povestným Mahlerovým „langsam“, aby sa postupne, z taktu na takt rozvíjalo rýchlejšie tempo a úderná, mohutná dynamika až do zbesilého fortissima. Vrcholy v tejto časti boli podchytené exaktne, hoc aj s občasnými technickými chybami, verte, že tento zážitok dokáže umocniť emócie natoľko, že na tie nepresné tóny zabudnete. Kľúčové ostáva, že tento stupienok, ďalší schodík, dával zmysel a viedol postupne k rozuzleniu príbehu.

Sehr langsam – Misterioso, štvrtá časť s altovým sólom je pokojná, je prvá, kde sa objaví ľudský hlas. Od ríše zrodenia, zelenej lúky, cez zvieratá v ríši prírody, sme sa dostali k existenciálnej polohe diela. Mezzosopranistka Ester Pavlů patrí medzi sľubné speváčky svojej generácie a stála pred ňou  úloha stelesniť vo svojom parte všetku pochmúrnosť a temnotu – inšpirovanú Nietzscheho dielom Tak povedal Zarathustra. Introdukcia k sólu speváčky – to sú tlmené tóny violončiel a kontrabasov, tak ako v ďalších častiach, Valčuha nastavil tempo nepatrne rýchlejšie. V Mahlerovi má každá pauza svoje miesto, rovnako tak po opakovaných motívoch, označenými ppp a s jeho vlastným želaním – tlmene. Následne sa mal ozvať akoby z diaľky, v piane zúfalý, rezignovaný motív „O Mensch“. Človek, kritika jeho individuality, ktorá je deformovaná – spisovateľova alternatíva za nedokonalého človeka je príchod nadčloveka. Je presiaknutý nihilizmom, rovnako ako Mahlerova hudba. V interpretácii tento moment čiastočne chýbal. Nemožno ani vytknúť chyby speváčke, ktorá bola presná – je to v úvode opakujúca sa výška jediného tónu, na ktorom udržala frázu. Výrazovo však bola viac expanzívna a jej hlas bol priveľmi objemný na to, aby v odkaze znelo „tajomstvo“, ktoré Mahler píše do partitúry. Nevyrušili ju ani nepresné pozauny a horny v pohybe v terciách, no celkový zážitok to rozhodne nepodporilo. Skladateľ využíva extrémne polohy nástrojov, nízko znejúce harfy, vysoké tóny trombónov, klarinety, hoboj, violončelá, no hrať ich v pianissime a s potrebnými spomaleniami, je ozajstná výzva. Pocit tajomstva, nočnej atmosféry a nesmrteľnosti, sa akosi mimovoľne vytratil – žiadal by sa asketickejší prejav, tak sólistky, ako i hráčov orchestra. Určite však môžeme vyzdvihnúť husľové sóla prvého koncertného majstra Ružičku, ktoré zasvietili, kvintoly a sextoly boli hrané s prirodzenou rytmikou, bez kostrbatosti a tón bol dostatočne nosný, spevný, pritom nepostrádal nehu.

Mahler poznamenáva pre dirigenta, aby sa sústredil na rytmus (s výkričníkom). Rovnako detailné sú jeho výrazové inštrukcie – „sehr breit“, „etwas schneller“, aby zaznamenal gradáciu tohto úseku. Záver tejto časti bol presne taký, aký má byť – pochmúrny, hlboké tóny violončiel a kontrabasov, ústiace do takmer nepočuteľných, mysterióznych tónov (štyri p), boli korunované záverečným, fermátou označeným tónom s pridaním harfy. Pre istotu zdôrazneným „langsam“.

Predposledná časť Lustig im Tempo und keck im Ausdruck priniesla kontrastný materiál – dva zbory, chlapčenský a ženský zbor. Zvony ohlasujú úsvit, podporený anjelskými hlasmi BCHZ. Bol to pekný výkon – hlasovo sa chlapcom podarilo priblížiť k výrazu čistoty a jasu. Neboli to zemité hlasy, ktoré občas v tejto symfónii počúvame, mali v sebe prirodzenosť a peknú farebnosť. V ženskom zbore sa žiadali precítenejšie a kontrastnejšie stavané úseky s pianami, sólistka bola v tejto časti presvedčivejšia ako v predchádzajúcej, kde chýbala intímnosť prejavu. Valčuha zvolil expresívnejšiu, dynamickejšiu interpretáciu, no pekne vytvaroval v prvom úseku spomalenia, aby potom mohol nabrať v orchestri potrebnú dynamiku a pracovať s kontrastmi, zhustenými na krátkom úseku.

Pre mnohých najkrajšia posledná časť Langsam—Ruhevoll—Empfunden, prechádzajúca do durovej tóniny D, v pomalom tempe. Je to záver cesty tejto symfónie – nie hrmotný, nie energicky víťazoslávny, naopak, intímny a vrúcny. Láska je mottom záverečnej časti, ktorá plynie okolo nás nebadane, vystavaná na nekončiacich motívoch legát – „sehr gebunden“ (pre hudobníkov zdôrazňuje Mahler viazanosť a plynulosť hudby, ak by to náhodou z nôt nevyčítali). Je to časť, v ktorej (možno viac ako v ostatných) všetko závisí na absolútnom vypracovaní detailov. Hosťujúci dirigent dostal vrúcnosť zo sláčikových nástrojov, spevnú tému však neponechal v intímnom piane akoby sme čakali. Zdynamizovaním sme nadobudli pocit zrýchlenia namiesto pokoja a uvoľnenia. K nebeskej kráse tejto časti neprispeli ani niektoré chyby v plechových dychoch, rovnako ani prehnane zvukovo vygradované fortissimá a hlavne, nedodržanie toho, čo skladateľ žiada – viazanosť motívov. Škoda, že sa nepodarilo udržať zvukový balans, vyváženosť orchestra, pretože finále má byť intenzívna, hlboko vnútorná meditácia – ak vás v nej vyruší čo i len jediná chyba, ten mocný, zázračný efekt je preč. Myšlienkovo chýbalo v závere uzavretie kruhu, hoci sme počuli známu tému, chýbal jej kontext. Očakávaná pauza pred pekne nasadeným pianissimom a povestný záverečný, mocný akord, už nezachránili chýbajúcu poéziu v tomto prevedení. Alebo ešte inak povedané – ak sa opakujúca sa téma záverečnej časti ešte raz v pianissime ozve, musíte nevedomky tajiť dych. A dostaví sa záverečná katarzia, nie však v prípade ak cítite, že je to kalkul. To v Mahlerovej hudbe nikdy nefunguje.

Zuzana Vachová

Foto: Alexander Trizuljak