Režisér Luca Guadagnino prináša do kín svoj nový film iba rok od uvedenia skvelých Súperov a opäť sa vracia k svojej osvedčenej kvír tematike, s veľmi príznačným názvom. Snímka Queer sa svojím obsahom netají, práve naopak, téma homosexuálnych vzťahov je v nej viditeľne a hrdo exponovaná. A dáva to perfektný zmysel.
Film je vernou adaptáciou knihy Williama S. Burroughsa, čo naznačuje aj rovnomenný názov. Hlavným hrdinom je autorovo alter ego William Lee, ktorý sa potuluje po uliciach mesta v Mexiku, posedáva po baroch, popíja, fajčí a v zástupe mužov, ktorí sú ako on – queer – hľadá spriaznenú dušu. Keď si konečne myslí, že ju už našiel v mladom Eugenovi, musí sa vyrovnať s nepríjemnou skutočnosťou. Eugen je, zdá sa, príliš nedostupný.
Svojou premisou je Queer veľmi príbuzné režisérovej najznámejšej snímke Daj mi tvoje meno, čo vo mne spočiatku vyvolávalo skeptické pocity. Letná romantická dráma s Timothéem Chalametom má s novinkou veľa spoločných vlastností, ale nuda medzi ne našťastie nepatrí. Určite so mnou budú mnohí nesúhlasiť, no Queer aj napriek svojej nedejovosti v prvých dvoch kapitolách a horúcemu mexickému počasiu, pôsobí v každej chvíli sviežo.
Režisérova vízia je totiž plná svojských nápadov, hravej obrazotvornosti a krásnej aplikácie pôvodného knižného charakteru príbehu. V duchu predlohy skúma režisér pôvod aj pôvab homosexuálneho vzťahu tentokrát menej sentimentálne a buduje vo svojom diele atmosféru pomocou cynickej dezilúzie. Výsledok je možno pochmúrnejší, no postavy sú omnoho zaujímavejšie, než v prípade filmu z roku 2017.
William Lee, ktorého hrá Daniel Craig, je vnútorne skrachovaný intelektuál. Vo filme nie je celkom presne vyjadrené, ako si môže dovoliť vo dne v noci navštevovať bary a opíjať sa do nemoty, podobne ako všetci v jeho okolí. Režisér za účelom sledovať vnútro hrdinu ako rozprestretú mapu, sa ani nehodlá zaoberať vysvetľovaním sociálneho zázemia svojich hrdinov. Pre vypovedanie zmyslu príbehu to nie je dôležité. Iste to diváka, ktorý v každodennom živote uvažuje nad vlastnou produktivitou, bude otravovať. Rovnaký problém som mal s drámou Daj mi tvoje meno. Postavy ponorené do kníh a intelektuálnych diskusií žili čosi totálne odtrhnuté od našej reality. Boli nezaťažené bežnými problémami, napriek tomu sa trápili. Teraz viem, že ma na tom filme otravovali najmä vlažné, rozjímavé charaktery, ktoré si ma jednoducho nedokázali získať. Samotná ležérnosť bola len pridruženým problémom. Queer na to ide inak.
William Lee je možno drzý “teploš” (dovolil som si tento expresívny výraz iba preto, že autor sám slovo queer používal s vedomím jeho kedysi hanlivého významu a kniha v slovenskom preklade nesie práve takýto názov), no práve jeho temperament, ironické vyjadrovania, neustála zjavná nespokojnosť a návyk k alkoholu a drogám dodávajú príbehu šťavu. Je to kvír muž, ktorý nenávidí sám seba, ale túži milovať iných. Takýto charakter už stojí za to sledovať a nenudí, hoci ho opäť musíme sledovať v situáciách plných nečinnosti.
Luca Guadagnino nevstúpil dvakrát do tej istej rieky a vybral si na adaptovanie materiál, ktorý mu dovoľoval v poslednom akte dej zaujímavo rozhýbať. Postavy sa odrazu prinútia k aktivite, ktorej ovocím má byť vyhľadanie tajomnej drogy vyskytujúcej sa v pralesoch Ekvádoru. Táto posledná časť filmu (ak opomenieme krátky epilóg) má podstatne inú náladu než zvyšok. Pôsobí dobrodružnejšie, ale aj komickejšie a miestami dosť bizarne. Možno to trochu hraničí s crazy komédiou, čo je prinajmenšom kontrastné, ak nie úplne nesúladné so zvyškom filmu. Tretia kapitola však obsahuje kľúčovú scénu celého príbehu a tú sa režisérovi podarilo zobraziť naozaj nevídaným, originálnym spôsobom.
Aj keď som hovoril o nečinnosti a pasivite hlavných hrdinov, v skutočnosti sa za príbehom schováva intenzívne hľadanie odvahy a snaha o porozumenie. Lee sa v blízkosti Eugena len ťažko dokáže ovládať. Necháva sa strhnúť telesnou vášňou, zamilovanosťou a citom, ktoré sú silnejšie ako on. V tomto šťastnom období mu prekáža iba tušenie, že Eugen neprežíva to isté. Medzi hrdinami viazne komunikácia a bájna droga z Ekvádorského pralesa je len akýmsi symbolom vynúteného zážitku porozumenia, ku ktorému nedochádza prirodzenou cestou.
V kreatívnom vizuálnom riešení spojenia dvoch osôb do jedného tela môžeme vnímať, ako Lee dosiahol svoj cieľ – vydobyl si šancu na vzájomné porozumenie, hoci mu to nebolo tak celkom súdené. Záverečné performatívne číslo hercov Daniela Craiga a Lesleyho Manvilla akoby stelesňovalo márnu šancu na dosiahnutie svojho cieľa. Každý si zaslúži dostať možnosť prežiť po čom dlho túži. Aj keď dvaja nie sú určení pre seba, na istý moment – krátky, no postihnuteľný – to tak môže vyzerať a hrdina môže prežiť to, čo si vysníval. Takto mi znie posolstvo Williama S. Burroughsa v nadstavbe Lucu Guadagnina.
Aby som ešte vysvetlil poslednú vetu z perexu, nadviažem na spomínaný cynizmus. Hrdina William Lee rád hovorí svojmu okoliu čo si myslí, dokonca aj vo chvíli, keď ho nikto nepočúva. Je cítiť, že autor predlohy svoju kvír identitu intenzívne skúmal, preto aj Leeho reči sa veľmi často zapodievajú homosexualitou. Jeden by si pomyslel, že práve to ho na komunite gayov a lesieb štve. Prečo by sme mali o tom dookola počúvať? Prečo si títo ľudia musia budovať celú svoju osobnosť na svojej sexuálnej orientácii a povestnej hrdosti? Nuž, jeden trefný monológ hlavného hrdinu dokáže zodpovedať všetky “prečo” a vďaka tomu možno mnohí pochopia, čo doteraz nechápali.
Obrazovo je film Queer podobne prepracovaný ako jeho obsah. Ulice Mexika a prostredie evidentne vznikalo v štúdiu a autor sa to ani nepokúšal zakryť. Práve naopak, mix digitálnych efektov, animácie a fyzických miniatúr budov dodáva filmu zvláštne, ale zamýšľané čaro. Postavy akoby žili v teráriu, tak trochu izolované od sveta, ako ho poznáme my. Estetika 50. rokov minulého storočia to ešte umocňuje. Vo výsledku som mal dojem, že sa dívam na alegorické, skoro až rozprávkové kulisy, čo mi dodávalo špecifický odtieň pokojnej nálady, hoci príbeh v sebe niesol silnú drámu.
Queer je film o pôžitkárstve, ktoré je nám doručované cez bujný zvuk, strih, prekvapivé švenky kamery, maľované kulisy a krásne knižné slovo. Je to kvalitná filmárska a rozprávačská práca a z môjho pohľadu je zjavné, že tvorba Lucu Guadagnina sa s každým ďalším filmom posúva smerom vpred.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
