Vybrať tie správne piesne od Elánu, upraviť ich pre orchester, zbor a sólistov, ktorí sa potom musia na pódiu vysporiadať s výškami Joža Ráža. Symfónia umenia má za sebou otvárací koncert Elán je klasika: pocta legende.
Festival Symfónia umenia už počas svojho druhého ročníka dokazuje, že má ambíciu osloviť poslucháča, ktorý má vkus a najmä ľudí kultivovať. Tak, ako vlani, počas jeho prvého ročníka zazneli v úpravách hity Abby a Queen v interpretácii symfonického orchestra, rovnako náročné sústo si organizátori zvolili aj tohto roku. V prvom rade je to otázka dramaturgie, s ktorou sa riaditeľka festivalu Andrea Kozáková a jej tím musia každý rok vysporiadať a zdá sa, že zatiaľ majú dostatok nápadov, ako osloviť väčšinového poslucháča – no zároveň s vycibreným vkusom.
Možno sa to len zdá, no skutočne nie je až tak veľa pop-rockových skupín, na ktoré by stovky ľudí zareagovali „na prvú“ a chceli by počuť ich piesne. Songy, ktoré poznajú dôverne – texty, ktoré sa vynárajú z podvedomia aj po prebudení o polnoci, tie, ktoré zasiahnu niekoľko generácií. A samozrejme, musia to byť pesničky, ktorých vyznenie korešponduje so zvukom symfonického orchestra – to už je obrovská práca aranžéra a jeho cit, aby do autorstva piesní zasiahol s vkusom, rešpektom a mierou.
Kapela Elán je takouto legendou. Ich tvorba je tu s nami vyše 50 rokov, takže oslovuje niekoľko generácií, zároveň znamená pre každého aranžéra obrovskú výzvu, ako upraviť a vôbec vybrať z množstva piesní „tie správne hity“, aby ste ulahodili každému. V prvom rade, akokoľvek sa môže oslovený tvorca snažiť – výber bude vždy tak trošku subjektívny, najmä ak skladateľ a aranžér, v tomto prípade skladateľka a aranžérka, Ľubica Čekovská, ktorá sa do úpravy s obrovskou zaangažovanosťou a chuťou pustila, vníma tvorbu Elánu z vlastného uhla pohľadu. S touto kapelou, ako mnohí z nás, strednej generácie, vyrastala, v tínedžerských časoch už vnímala vo Vašovi Patejdlovi veľký kompozičný potenciál, v skladbách Elánu dokázala vidieť to, čo laici nevnímali.
Výber piesní – to je zrejme to menej náročné, s čím sa musela vysporiadať. Úprava všetkých skladieb pre symfonický orchester si totiž žiada vklad autora, poslucháč potrebujete cítiť jeho „ruku“ a aranžér musí vložiť do skladieb sem-tam aj vtip, no pritom im ponechať ich typickú „elánovskú“ tvár. Čekovská je presne typ autorky, ktorá sa dokáže vyhrať s partitúrou tak, aby piesňam neublížila, no zároveň im dala novú pridanú hodnotu. Symfonický orchester pozná dokonale a dokázala v pesničkách pracovať nielen so sláčikmi, ale i dychmi a najmä bicími nástrojmi a perkusiami tak, aby plnohodnotne využila celý tento mohutný kolos, no pritom veľmi dômyselne. Vedela presne, kedy využiť kontrapunkt, kedy jednotlivé skupiny nástrojov deliť, kedy použiť gradáciu, aby z piesní vytiahla to najlepšie a umocnila ten vzácny posluchový pôžitok pre divákov. A samozrejme – nechala priestor aj pre sólistov.
Elánu svedčia veľké priestory – preto vkusne zrekonštruovaná Pradiareň 1900 a námestie s kapacitou tisíc ľudí, ktoré bolo do posledného miesta zaplnené, bolo už druhý rok tým miestom, ktoré 1. septembra o 19-tej hodine privítalo na pódiu Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Spevácky zbor Technik STU (Zbormajsterka: Petra Torkošová) a sólistov – Martina Gyimesiho, Ivanu Regešovú a Andreu Zimányiovú pod taktovkou Konstantina Ilievskeho.
Večer sa ani lepšie začať nemohol – skladbou Od Tatier k Dunaju. Je to dostatočne reprezentatívna pesnička, nie je to ani nasladlý love song, pritom je to klasická „Elánovka“ na text Borisa Filana. Ľubica Čekosvká od začiatku dokázala využiť všetky možnosti orchestra – efektne zneli plechové dychy v kombinácii so sláčikmi a perkusiami, zbor bol zrozumiteľný a dirigent Ilievsky nastavil dobré tempo, takže pesnička mala hneď na úvod veľmi dobrý ťah. Pri Eláne a rockovom nastavení je to mimoriadne dôležité, zvlášť keď si uvedomíme, že v symfonickom orchestri je ťažké nahradiť špecifický zvuk elektrickej gitary, na ktorom kapela stavia. Kým vlani sme s rozhlasákmi počuli hrať na sólo gitare Peciho Uherčíka, tohto roku sa spoľahli výlučne na klasiku – ako samotná skladateľka poznamenala, obliekla rockerov do smokingu.
V ďalšej skladbe už nastúpili sólisti – Zaľúbil sa chlapec je pieseň z roku 1985 a je druhou na albume Hodina Slovenčiny. Pamätáte si jeden z prvých videoklipov, v ktorom Jožo Ráž beží po schodoch? A reláciu Triangel, ktorú sme (mnohí) tak hltali ako modlu? Autorom hudby je Jano Baláž a úvodnú, intímnu atmosféru zachovala skladateľka drevenými dychmi a sprievodnými sláčikmi v nízkej polohe s úspornou zvukovosťou. S orchestrom dokázala narábať citlivo – lineárne myslenie bolo v tejto chvíli to správne pre túto pieseň, keďže tvorilo sprievod k sólo spevu v podaní Ivany Regešovej. Sólistka predviedla čisté výšky a pekne vypracovanú dynamiku, v refréne sa k nej v dvojhlase pridala Andrea Zimányiová. Orchester postupne naberal na intenzite, aby v závere citlivo ubral s prekvapivým záverom. Ak ste aj vy spievali v závere pesničky „o tebe a o mne“ a nevedeli ste sa trafiť s Jožom Rážom, kedy už je konečne koniec, tak potom Ľubica Čekovská raz a navždy vyriešila tento hlavolam tým, že nechala zaznieť tento záver jediný raz.
Martina Gyimesiho sme počuli v dvoch ďalších pomalých skladbách – Amnestii na neveru (1994) v duete s prekrásnymi medzihrami plnými drevených dychov a vzápätí sme sa opäť preniesli do minulých čias, hitom Kráľovná bielych tenisiek. Gyimesi je raritný typ operného speváka, ktorý dokáže prirodzene frázovať aj rockové a popové skladby bez toho, aby ste mali pocit, že sa silene do týchto póz musí štylizovať. Výšky Joža Ráža mu však v prvých skladbách dali zabrať, pretože spevák v Amnestii volil plný tón, no v „Kráľovnej“ výšky nahradil falzetom, čo sa ukázalo pomerne zradné. Celkom jasne sme videli v predstavách arogantný, rockerský úsmev Joža Ráža, ktorého unikátne výšky je skrátka ťažké vyspievať. No Martin Gyimesi neskôr zvolil inú techniku, čo sa ukázalo ako dobrý ťah a plné tóny vyspieval bez problémov aj vo vysokých polohách.
Symfonická suita nazvaná Kaskadér bola sériou piesní, ktoré upravila autorka. Začala ich práve spomínaná skladba Kaskadér Vaša Patejdla z albumu Ôsmy svetadiel, ktorá v sebe má umnú kompozičnú viacvrstvovosť, takže skladateľka s ňou mohla dobre pracovať. Ešte keby bola zahratá v o čosi rýchlejšom tempe, aby nabrala lepšie grády, bol by to nepochybne presvedčivejší Kaskadér. V aranžmáne však výborne vystihla kontrast medzi lyrickosťou témy a rockovou mohutnosťou. V medley sme počuli ďalšie hity skupiny: Ulica, Vymyslená (album Nie sme zlí, rok 1982), v ktorých ukázala zručnosť práce s orchestráciou. Bolo zreteľné, že často sa práca v orchestri odvíjala aj od zmyslu textov – nikdy to neboli v jej podaní len samoúčelné harmonizácie, vrstvenia zvukov, kontrapunkt a pestrý aparát bicích nástrojov.
V druhej časti koncertu odzneli tiež poväčšine piesne z prvej polovice 80-tych rokov – Mám kým nemám z roku 1984, Netrpezliví z albumu Nie sme zlí (1982) a s orchestrom sa skladateľka skvelo vyhrala v inštrumentácii v ďalšom medley: zneli hity Aj keď bez peňazí, Bosorka, Že mi je ľúto (vynikajúco využila farebné možnosti dychových a bicích nástrojov).
Piesne vďaka zboru dostali nový lyrický nádych – napríklad Čakám Ťa láska bola spracovaná unikátne. Ak by ešte Technik podal vyváženejšie výkony, čo sa jednotlivých hlasových skupín týka, najmä sopránov, odhalili by sa v piesni prekrásne harmónie. Tento zámer Ľubice Čekovskej – zbor spoločne s farbeným orchestrom a angažovaním plechových dychových nástrojov, bol nepochybne jedným z najsilnejších momentov koncertu.
Za sólistické výkony podala mimoriadne silný emocionálny výkon Ivana Regešová – do piesne Nie sme zlí vložila maximum. Interpretovala ju svojsky, nekopírovala Elán, bola to jej vlastná verzia, frázovanie i tempo prispôsobila tomu, ako skladbu cíti a výsledok bol vskutku dojemný. Rovnako tak Ôsmy svetadiel bol nepochybne jedným z vrcholov večera. Postarala sa oň speváčka Andrea Zimányiová. Jej vokál je sýty, no pritom je zjavné, že má skúsenosť s príbehmi – šansónovým spievaním, takže do rock-popového spievania a balád vkladá podstatne viac, nielen obyčajné vyspievanie tónov. Frázy uspôsobila svojmu cíteniu, ktoré dokonca malo až jemne jazzový feeling. Vo výškach, ktoré boli priezračne čisté, vedela uspôsobiť farbu tónu a vyhrať sa s ňou. Je to zrelá speváčka, ktorá obdivuhodne pracovala s výrazom, dynamikou a jej verzia tejto piesne priniesla zaslúžilý aplauz.
V záverečnom kole, ktoré si diváci vytlieskali, sa už uvoľnili aj diváci – spievali a tlieskali spoločne s interpretmi a atmosféra sa uvoľnila. Kto čakal rockový koncert, nedočkal sa ho. Určite – Voda, čo drží nad vodou, sa dočkal. Dokonca na klavíri hrala samotná skladateľka – vystúpila z davu a sadla si do orchestra, čo tiež nie je častý úkaz, no v prípade tejto autorky je to samozrejmosťou. Ako tvrdila Ľubica Čekovská – Elánistov obliekla do smokingu. A my len dodávame, tento odev im náramne pristal.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Dominik Kurina
