Silné obsadenie sólistov, narýchlo naštudovaná koncertná verzia Smetanovho diela a masívny, dramatický zvuk orchestra. Aj taká bola Libuše na Slovensku.
V rámci Roka českej hudby 2024 sa aj slovenské inštitúcie zapojili do uvádzania českého repertoáru, či už počas sezón alebo festivalov. Bratislavské hudobné slávnosti asi najzásadnejšie akcentovali vo svojej dramaturgii bohatstvo hudby našich českých susedov. Ak ste napríklad očakávali od svetového klaviristu Daniila Trifonova Klavírny koncert od Arama Chačaturjana, Beethovena, Rachmaninova, Skriabina, vedzte, že znel Dvořák. Celý svet oslavuje českú hudbu – nielen v klasickom repertoári, ale i jazze či ľudovej hudbe. Zo sveta klasiky sa okrem Dvořáka či Janáčka vyníma aj Smetana.
Magickú štvorku Roku českej hudby vo svete opernom „zachránilo“ na Slovensku koncertné uvedenie Smetanovej slávnostnej spevohry z roku 1872 v rámci Bratislavských hudobných slávností (26.9.2024). Smetana operu skomponoval pri príležitosti slávnostného otvorenia Národního divadla (prvýkrát uvedená v ND v Prahe v roku 1881). Autorom libreta v nemeckom jazyku je Josef Wenzig, do češtiny ho prebásnil Ervín Špindler, námetom je legenda o kňažnej Libuši a pôvodne bola opera zamýšľaná ako korunovačná – pri príležitosti korunovácie rakúskeho cisára Františka Josefa I. za českého kráľa. K nej však nedošlo, bola teda prvý raz uvedená pri otvorení ND, rovnako aj po ničivom požiari a znovuotvorení divadla v roku 1883.
Koncepcia diela Smetanu a libretistu Wenziga bola inšpirovaná Wagnerovým operným cyklom Prsteň Nibelungov, teda nie je to klasická opera, ale je napísaná vo forme historických obrazov. To je často problémom pre dramaturgov a režisérov, ktorí na divadelnej scéne nedokážu vytvoriť dramaturgický oblúk smerujúci k rozuzleniu. Tri dejstvá opery k tomu totiž nesmerujú – od prvého dejstva s Libušiným súdom, cez ďalšie s jej svadbou a záverečné proroctvo Libuše. Libretista sa v ňom zameral na najdôležitejšie kapitoly českých dejín – pracujúc aj s nehistorickou postavou Jaroslava zo Štenberka, či zdôraznením významu husitov a Jiřího z Poděbrad. Je to nádherné hudobné spracovanie českých dejín a štátnosti, ktoré však divadelníkom hádže mnohé polená pod nohy. O to sugestívnejšie však (paradoxne) vyznieva koncertné uvedenie diela (alebo v uplynulom období nazývané polokoncertné uvedenie) s hereckými vkladmi sólistov.
Napokon, akosi sme si v uplynulom období zvykli, že to, čoho sa v operných domoch nedočkáme, znie v koncertných sálach. Či už v Bratislave, ale i Košiciach, tento trend je v uplynulých rokoch badateľný. V prípade mnohých diel, ako i napríklad Smetanovej Libuše, je orchester právom vytiahnutý z jamy, aby hudba tohto diela vynikla v plnej kráse. Často má totiž symfonický charakter a je na pleciach dirigenta, ako ustáť dynamickú a zvukovú rovnováhu, aby sa pre hutnosť hudby nestratili výstupy sólistov, nebodaj zborové. Darí sa to viac či menej.
V prípade Slovenskej filharmónie, s ktorou dielo naštudoval Jaroslav Kyzlink, sme tejto nerovnováhe čelili v niektorých úsekoch. Nie, že by Kyzlink dielo neovládal, naopak. Jeho príprava, energické, presné gestá, od začiatku hovorili jasne. Dielo mal naštudované do detailu, so Slovenským filharmonickým zborom (pripravil zbormajster Jan Rozehnal) komunikoval angažovane, rovnako tak boli podrobné jeho gestá voči orchestru. Či už čo sa nástupov týka alebo dynamiky – tlmil (s väčším či menším) úspechom dramatické momenty a s nevídaným citom dbal o vykreslenie lyrických. A najmä – je to dirigent, ktorý veľmi dôsledne dáva nástupy sólistom, vníma ich, dokáže sa uspôsobiť ich frázovaniu. Výsledkom je potom kompaktne podané dielo s dobrou výstavbou. Práve tá totiž môže veľmi rýchlo zničiť Libušu, čo sa (nielen) pri koncertných uvedeniach stáva. V rámci BHS sme sa stretli s pozoruhodným uvedením, v ktorom fungovala hudba, najmä však výkony sólistov. Človek by ani nepredpokladal, že v našich pomeroch a v takom, pomerne krátkom čase na naštudovanie diela (Libušu naše telesá a sólisti nacvičujú bežne počas obdobia 6 týždňov, Slovenská filharmónia na ňu mala zopár dní), sa stretneme s takým výsledkom. Skrátka, hotová dráma. Diela, ktoré vlastne ani nie je skutočnou drámou.
Práve hudbe by orchester mal venovať viac pozornosti – dielo evokuje symfonický prístup, ktorý zvolil aj Kyzlink so Slovenskou filharmóniou. Úvodné, slávnostné fanfáry boli majestátne, vystihli charakter diela, aj keď by sa žiadalo precíznejšie frázovanie a viac nuáns v dynamike – tak ako to Kyzlink dokázal aj s českými orchestrami. Trombóny, trúbky a lesné rohy však boli čisté a presvedčivé, v dobrej rytmickej súhre. Zrejme však na prácu s dynamikou a dôležité detaily už nebolo dostatok času, preto skĺzol do kontrastnejšej, dramatickejšej roviny. Napokon, je to symfonický orchester, ktorý v dimenzovaní zvuku postupuje úplne inak ako operný. A nie je nutné ho až tak povzbudzovať, pretože hráči sami o sebe majú v krvi opuletnú zvukovosť. V závere fanfár sme však počuli vytúžené stíšenie, po plechových dychových nástrojoch nastúpili drevené a zároveň zo sláčikov postupne dirigent vytiahol temnejšie farby. Hudba v tomto diele anticipuje dej – práve v Kyzlinkovom stvárnení bol tento aspekt citeľný. S dielom je dostatočne zžitý na to, aby ho stvárnil verne a dôsledne, dokonca pripravil aj v rekordne krátkom čase troch dní. Hoboj i flauta dokázali verne vyspievať ústredný melodický motív predohry, rovnako tak violončelá hrali s uchopením anticipácie (prevzali širokú, sladkú, krásne vystavanú melódiu huslí). Hudbu vystaval dirigent so zmyslom pre jej vrstvy – následne nechal zaspievať fagoty, lesné rohy a ďalšie dychové nástroje s dôsledným tlmením zvuku sláčikových nástrojov. Stupňoval orchester k veľkému zvuku, slávnostnému a majestátnemu. Dosiahol nielen dobrú gradáciu, ale i potrebnú lyrickosť, pekné pianové plochy, vytiahnutím drevených dychových nástrojov evokoval náladu diela, dobrou prácou s tempami udržal ťah predohry, dbajúc o slávnostný charakter hudby. Možno sa to javilo, že v predohre akosi priskoro vyšiel von so všetkými tromfami, no jej hustá faktúra a veľkolepý charakter tento zvuk vyžadujú. Či už tento mohutný, košatý zvuk bol potrebný aj jednotlivých dejstvách, najmä v niektorých výstupoch sólistov, je otázne. Na jednej strane si to hudba, tak ako je skomponovaná, vyžaduje, na druhej už zvuk pôsobil voči sólistom predimenzovane. Napriek veľkým a objemným hlasom, ktoré sa v tomto obsadení v Redute na pódiu stretli.
Najsilnejším článkom dámskych sólistiek bola po každej stránke sopranistka Mária Porubčinová stvárňujúca Libušu. S úlohou hosťuje dokonca v Česku, keďže má všetky predpoklady pre túto rolu. Spevácky je dostatočne výrazná, jej vokál je tvárny a mimoriadne objemný. Tak v lyrických, ako i dramatických vedela presvedčiť aj v koncertnej verzii. V registroch bola Porubčinová vzácne vyrovnaná a s postavou bola mimoriadne zžitá. Najkrajšie boli jej precítené lyrické miesta, ktorých má táto postava mnoho. Plnosť jej hlasu, pekne vedené, dôsledné legáta s krásnou farbou boli fascinujúce – sopranistka je v dobrej kondícii, jej výkon bol technicky presný a presvedčil aj výrazovo.
Libušin súd otvorili Radmila (Michaela Zajtmi, alt) a Krasava (Alžběta Poláčková, soprán). Viac vynikol alt, od sopránu som čakala viac. Poláčkovej prejav bol často nazálny, jej frázy vo vypätých miestach postrádali plynulosť, ani výrazovo nepresvedčila. Jej typ hlasu mi pre túto úlohu nesedel a pre tieto podmienky interpretácie nemá dostatočný objem. Suplovať dramatickosť prvkami, ktoré narúšajú plynulú vokálnu líniu je istý typ barličky, ktorá je rýchlo divákom odhalená. O to istejšia však bola v lyrických partoch, ktoré podporovala aj hereckými gestami.
Kým Kyzlink sa snažil dynamickú úroveň orchestra aspoň trošku stišovať v Poláčkovej vstupoch, v prípade Márie Porubčinovej sa nebál zvukovo viac dimenzovať orchester. Pri takej speváčke si to mohol dovoliť. Až na počiatočnú neistotu v prvých dvoch veršoch, Libuša v podaní Porubčinovej bola bravúrna. Už prvé, precítené piano nasadené vo vysokom tóne predznamenalo, že budeme počuť prvotriedny výkon. Nechal ju v ňom vyniknúť aj dirigent, ktorý zjavne mal istotu, že tento náročný výraz vo výškach Porubčinová zvládne. Navyše, v priestore sály znela sopranistka vynikajúco, vďaka kvalitnej dispozícii registrov. Naša speváčka má silnú charizmu – ako Libuše bola uveriteľná nielen speváckym, ale i hereckým výkonom. Rolu neponechala len v čisto koncertnom, akademickom prevedení, no v kľúčových situáciách komunikovala najmä pohľadom, drobnými, zato zásadnými gestami. Bola to presne odhadnutá miera hereckého prejavu, ktorú si spevák pri takomto uvádzaní diela môže dovoliť.
Smetanova hudba – to sú plnokrvné orchestrálne party s bohatými moduláciami, ktorých si bol Kyzlink vedomý. Dal vyniknúť farbám, sýtosti zvuku, pri zmenách nálady vedel presne, ako vytvarovať frázy a dynamiku. Ak by v niektorých momentoch dokázal orchester dostať viac pod kontrolu, bol by to rozhodne krajší výkon. Adekvátne však pracoval s významom libreta – v miestach, kde si to text žiadal, orchester dokázal stíšiť, frázovanie orchestra uspôsoboval sólistickým výstupom, umne pracoval aj s pauzami a gradáciami. Práve tie však miestami zatienili sólistov. Masívny zvuk, ktorý mohol byť koncentrovaný radšej v medzihrách, sme počuli aj počas sólo partov viac, ako by bolo prijateľné. Povzbudzovanie plechových, miestami aj drevených dychových nástrojov k tomu neprospelo tak v prvom výstupe, ako i ďalšom. V ňom sme počuli ďalších protagonistov. Chrudoša stvárnil František Zahradníček (bas), Šťáhlava Michal Lehotský (tenor), Lutobora Peter Mikuláš (bas) a Radovana Aleš Jenis (barytón). Zahradníček je veľký hlas, k stvárneniu postavy mu však chýbali presvedčivejšie výrazové nuansy. Vďaka zvučnosti ho bolo dobre počuť aj v mohutnejších úsekoch a presvedčil skôr herecky ako vokálne. S takýmto potenciálom a objemom bol posilou pánskej zložky sólistov, no pre výrazovú plochosť sa jeho vokálny prejav časom javil jednotvárnym. Lehotského tenor je dostatočne priebojný, vo frázovaní je slovenský tenorista dôsledný. V druhom a treťom dejstve má Šťáhlav výstupy zvádzajúce k deklamačnému charakteru interpretácie, ktorý volil aj Lehotský, hoc si vyžaduje melodické spievanie.
Peter Mikuláš je stále tým najlepším interpretom, akého v jeho obore na Slovensku máme. Je zrozumiteľný a výrazovo adekvátny, pričom jeho frázovanie nie je tuctové. S hudbou a jeho charakterom pracuje vo frázach, pozorne sleduje význam slov. Aleš Jenis dobre dopĺňal sólistov vyváženým prejavom. Občas síce musel forsírovať výšky pri exponovaných pasážach, no i napriek sile orchestra nezanikol. Má charakteristický, znelý vokál peknej farby, aj keď sa v niektorých prípadoch javilo, že je príliš viazaný textom a podriaďuje mu spievanie, zároveň bol koncentrovaný na vyniknutie tónu (najmä v zvukovo mohutných častiach). Pekne znel najmä v nižších polohách, dokonca vo výstupoch so zborom nezanikol a dokázal ukázať objem hlasu. Verím tomu, že pri nižšej dynamickej hladine orchestra a dostatočnom čase na to, aby dielo vyzrelo, by sme sa dočkali podstatne uvoľnenejšieho prejavu aj z jeho strany. Bol však dobrou oporou sólistického ansámblu – v tomto prípade najmä znelosťou a objemom. Koncentroval sa na predvedenie a presnosť, nie na herecký prejav.
Najväčší prínos k typicky „Smetanovskej“ melodike pre mňa zosobňoval český barytonista Jiří Brückler ako Přemysl. Prejavom má bližšie k lyrickosti, jeho hlas je zamatový, mäkký, nie je to typ veľkého hlasu, ktorý by nebol kontrolovaný. Precíznou kontrolou nad vokálom a bohatou dynamickou škálou Brückler presvedčil. Jeho legáta mali v sebe prirodzenú muzikalitu a jeho intonácia bola absolútne presná, v sólach vynikla osobitá farba. Smetana si doslova vyžaduje udržanie melodických línií v speve, pochopenie charakteru melodiky, hoci v interpretácii často počujeme pomerne málo hudby a vyspievania týchto línií. Jeden z jeho najznámejších výstupov v druhom dejstve Ó, vy lípy, s Alešom Jenisom a zbormi, patril medzi to najlepšie, čo sme v tento večer počuli. Prirodzenou kantabilnosťou a pochopením týchto oblúkov presvedčili práve Brückler, Mikuláš, ale aj Porubčinová.
Slovenský filharmonický zbor bol dobre pripravený, občas sa síce objavili nie celkom rytmicky presné pasáže, no dynamicky spravili zbormajster i dirigent všetko preto, aby vo výsledku znel v homogénnosti s orchestrom. Pianové party zneli v podaní SFZ kompaktne, vo forte častiach speváci tak trochu zápasili s rovnakým problémom ako sólisti.
Aj keď v interpretácii partitúry chýbala nadstavba, určite v nej bolo aj mnoho elegantných momentov. Či už predohra, v ktorej sa dirigent Kyzlink snažil dosiahnuť mäkkosť zvuku alebo práve prekrásne, precítené lyrické miesta. Pamätne interpretované bolo aj violončelové sólo pred výstupom štyroch žencov. Tých stvárnili sopranistky Lucia Bédová, Dominika Hanko a altistka Dominika Krčistová a tenor Ivan Rychlo. Dosiahli pekný súzvuk a zároveň v tomto poloscénickom prevedení sa umocnil pocit akcie umiestnením spevákov aj do zadnej časti pódia (rovnako tak sólistov). Vo výsledku vzaté, je priam úžasný, zázračný moment, že toto dielo na Slovensku zaznelo. S dirigentom, ktorý partitúru ovládal, rovnako tak je nutné vyzdvihnúť kvality sólistov. Ak by nebola Libuše naštudovaná tak narýchlo, ani z nej nemusela byť taká dráma, ako to vyznelo.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
