Ako by asi Debussy mohol písať tak detailne o mori, keď bol neplavec? Jeho tri symfonické skice More prinášajú odpoveď na túto otázku. Pokiaľ ich, pravda, interpretujete verne. A s láskou, samozrejme.
Tretí koncert sezóny 2024/2025 Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu uviedol nezvyklú, osobitú dramaturgiu. Program zostavený z diel Straussa, de Fallu a Debussyho dirigoval Ondrej Lenárd, sólistkou večera bola mezzosopranistka Veronika Hajnová. Koncert sa začal symfonickou básňou Richarda Straussa Don Juan – opusy pre veľké orchestre má šéfdirigent SOSR rád, dokáže ich s pochopením vystavať. Tektonika diela je v týchto prípadoch kľúčová. Strauss napísal skladbu v roku 1888 (premiérovaná bola 11. novembra nasledujúceho roku orchestrom Weimarskej opery). Mal vtedy iba 25 rokov a v ďalších rokoch ju dirigoval na koncertoch. Jeho motivácie chopiť sa legendárneho príbehu boli rôzne, nevynímajúc tú, že samotný skladateľ dirigoval Mozartovho Dona Giovanniho krátko predtým, ako začal skladať Dona Juana. Počas prác na symfonickej básni písal aj ďalšiu – Macbeth.
Richard Strauss v diele vychádza z hry Juans Ende, ktorá vychádzala z nedokončenej predlohy básnika Nikolausa Lenaua z roku 1844. Promiskuitný hlavný hrdina sa zúfalo snaží nájsť ideálnu ženu, no šťastie nenašiel a nakoniec chce svoju vlastnú smrť. Rovnako ako Wagner, aj Strauss v hudbe Don Juana používa leitmotívy, no nie statické. Rozvíja ich, pracuje s nimi – v harmónii i v orchestrácii, taktiež sa prelínajú. Tieto premeny – zobrazujúce psychologické zmeny postáv, boli v diele presvedčivo vyjadrené. Hneď v úvode sme počuli motív Dona Juana – vo fortissime, v tempe Allegro molto con brio, v podaní lesných rohov. Presný nástup a nasadenie boli z interpretácie SOSR okamžite počuteľné. Šéfdirigent Ondrej Lenárd spravil z témy sebavedomého Don Juana, no predsa, ľudskú bytosť – znela o čosi mäkšie a nie až tak razantne ako v podaní iných orchestrov, mala v sebe aj majestátnosť.
Bol to krásny, mohutný zvuk, ktorý vás okamžite vtiahol do diela – precízne sláčiky (husle, violy a violončelá) v rýchlom tempe v šestnástinách boli bravúrne zvládnuté, vnútorné hlasy zreteľné, téma nosná, vyhratá. Členenie hudobných tém, jednotlivých úsekov, potrebné nádychy medzi celkami – to všetko zohralo zásadnú rolu v tomto prevedení. Bolo plastické a zrozumiteľné – Ondrej Lenárd vie, čo má divákom symfonickou básňou, príbehom ústredného hrdinu, povedať. Motív Don Juana Strauss rozširuje a mení trikrát – po každom milostnom stretnutí sa stáva iným, odvážnejším. Rovnako sa mení aj v závere diela, kedy hrdina svoj život rekapituluje a konfrontuje. Diferencovaný zvuk, dynamika a výstavba diela je presne to, čo Strauss potrebuje. Nemožno si všetky tromfy v tejto „kartovej hre“ vyhodiť na stôl naraz, jedno eso si v rukáve treba ponechať, aby divák mal na začiatku presne ten pocit vzdorujúceho Don Juana. Milovníka, ktorý vo svojom záverečnom poobhliadnutí sa za svojím životom ľutuje.
Medzi ďalšími leitmotívy sú milostné – skladateľ ich zobrazuje v podaní sólových huslí (koncertný majster Lukáš Szentkereszty) a hoboja. Husle v podaní koncertného majstra boli plynulé, s citom vyspievané, po emočnej stránke mali potrebnú krehkosť a moment romance. Tá sa preniesla aj na celý orchester – bol to zásadný kontrast, Lenárdom zdôraznený. Ak ste aj dielo nepoznali (lebo v publiku to šumelo, či to bol „valčíkový“ Strauss, Richard alebo ktorý to vlastne…) okamžite ste z vrúcnych a zároveň nežných emócií vytušili, aký obsah hudba nesie.
Nekorunovanou kráľovnou nielen tohto diela, ale celého večera, bola hobojistka SOSR. Druhý milostný motív v jej podaní bol nádherný, znel opakovane a nielen, že bol bezchybný, ale i vrúcny, romantický, s nádherne tvarovanými legátami a precítenou dynamikou. Keď v piane doznelo sólo hoboja, orchester sa pripojil vo vyváženom, dychberúcom piane. Presne pre tieto interpretačné nuansy je vždy v rukách Lenárda Strauss výnimočný. Okrem hoboja však rozhodne treba pochváliť aj flauty, klarinet, anglický roh, v neposlednom rade lesné rohy, pozauny, trúbky, tubu, bicie nástroje, harfu… Bol to mimoriadny výkon svedčiaci o dobrej súhre v orchestri. Dokázali pod taktovkou Ondreja Lenárda vytvoriť aj vzrušujúce napätie, ktoré vzniklo prelínaním tém, keď sa milostné témy dostali do konfrontácie, alebo skôr v tomto prípade, jedinečného súznenia s témou Don Juana. No a samozrejme, mohutný záver, ktorý však neskĺzol do opulentnej zvukovosti (čo sa často stáva), no zachoval si vnútornú dramatickosť. Boj hlavného hrdinu so sebou samým sa skončil záverečným tichým výdychom. Strauss je špecifický autor, nie každé teleso ho zvládne interpretovať s pochopením – zahratím obsahu v hudbe. Symfonická báseň v podaní SOSR a šéfdirigenta Lenárda bola z tohto pohľadu jedinečná.
Láska na španielsky spôsob
Nasledovalo dielo jedného z najvýznamnejších španielskych skladateľov 20. storočia Manuela de Fallu. Tak, ako úvodné dielo je o láske, rovnako aj El amor brujo (Čarodejná láska). Láska sa stala „leitmotívom“ tohto koncertu, vo svojich rôznych podobách a hudobných spracovaniach. Hoci de Falla vďačil svojmu formovaniu pobytu v Paríži, kde sa učil od Debussyho, Ravela, jeho hudba nesie znaky, odvolávajúce sa na korene španielskeho umenia – ľudového i klasického. Väčšina jeho najznámejších diel je písaná pre divadlo – zarzuely, balety, opery, scénická hudba. Čarodejná láska bola pôvodne napísaná ako gitanería, až na podnet španielskej tanečnice skladateľ dielo spracoval. Neskôr vznikli aj prepracovania na balet a pre mezzosoprán a orchester. Dej vychádza zo starej andalúzskej legendy o mladej ovdovenej cigánke, Candelas, ktorú prenasleduje duch jej žiarlivého manžela. Candelas a Carmelo, jej nový milenec, si musia dať dokonalý milostný bozk, aby bola oslobodená.
Úvod diela predstavil introdukciu a scénu – temperamentný začiatok vo fortissime striedalo sólo fagotu – skladateľ označil túto časť ako Tranquillo e misterioso. Fagot v pianissime prerušilo náhle sólo klarinetu vo forte, tremolá sláčikových nástrojov boli neustále šéfdirigentom udržiavané v pianissime. Lenárd dbal na vyniknutie každej jednej farby a nuáns tejto skladby. Mysterióznu atmosféru sa mu podarilo vykúzliť už v pomalej, tichej hudbe, ktorá neustále, vo vlnách rástla a následne utíchla. Hobojové sólo bolo opäť prekrásne, spomalenie pred nástupom sólistky citlivé. Sólistka večera – mezzosopranistka Veronika Hajnová nastúpila v pulzujúcom rytme orchestra v novom tempe. Speváčka má pekný mezzosoprán tmavšej farby, bola znelá vo všetkých polohách, spev poňala dramaticky a s pochopením obsahu. Okrem úvodnej scény, kde nemala až toľko výrazových ani kontrastných možností, sme ju počuli aj v temperamentnej podobe – v Piesni bludičiek, kde v tempe Vivo ukázala aj vyšší register. Disponuje pekným materiálom, v stredných i vyšších polohách má objemný hlas, v náročných nástupoch sa orientovala (rytmika tejto časti má v sebe synkopy a temperament španielskej hudby) a trioly v úvodoch fráz v jej podaní vyzneli mimoriadne autenticky. Ak by bolo tempo o čosi rýchlejšie, zrejme bol aj prejav plynulejší, no zároveň by mnohé farby orchestra v tejto časti ostali skryté.
V rytmicky náročnejších partoch orchester občas zakolísal, no boli to len menšie nesúhry, ktoré nevyrušili a nenarúšali celok diela. Sila a moc lásky boli najkrajšie v časti Začarovaný kruh, Rybárova romanca. Téma začínajúca vo violách v pianissime bola nádherná – sláčikové nástroje nášho najstaršieho orchestra ukázali, akú majú moc (a najmä prípravu). Bola to mimoriadne vypracovaná časť – v takých momentoch publikum ani nedýcha z toľkej krásy. Dokonalá zvuková vyváženosť protihlasov v druhých husliach, mäkký sprievod zvuku violončiel so spevnosťou skupiny prvých huslí. Šéfdirigent mal orchester absolútne pod kontrolou, len postupne pod jeho rukami rástla dynamika do mezzoforte. Flauty v závere tejto časti nastúpili ukážkovo – v zvukovej i dynamickej symbióze s orchestrom. V programovej skladbe bolo jednoduché zorientovať sa i pre tých, čo ju počuli po prvý raz. Hudba šla ruka v ruke s jednotlivými časťami, po sérii tancov, v ktorých bol zachovaný rytmus, no Lenárd, našťastie, neinterpretoval dielo ako folklórne, ale našiel pôsobivý koncertný stred. Bola to však zásadná skúška pre orchester – pre jeho zvuk, sólové party, dychové nástroje a celkovú farebnosť. Je zjavné, že v ňom panuje disciplína a formuje sa do čoraz charakteristickejšieho zvuku. Tvoria ho skvelí hráči, ktorí v sólach potvrdili svoje kvality, rovnako tak skupiny nástrojov hrali vyvážene a precízne.
Zamilovaný neplavec na brehu mora
Ak sme spomenuli, že de Fallu ovplyvnil v tvorbe aj Claude Debussy, dramaturgia dôsledne prepojila toto spojenie – nielen prostredníctvom farieb plynúcich z poetiky pohľadu na more, no taktiež motívu lásky. Práve ten je zjavný v Debussyho diele More, tri symfonické skice, L.109. Nie je to štandardná symfónia ani forma symfonickej básne. Je to mystické dielo plné zvukov a farieb, ktoré v jeho štruktúre musia zaznieť a vyžaduje si preto detailnú prípravu. A navyše je zložité aj z hľadiska často sa meniacej metrorytmickej štruktúry.
V programových bulletinoch sa spravidla divák koncertov dozvedá o tom, akým náruživým milovníkom mora bol Debussy – považoval ho za fascinujúce, nekonečné a krásne. Len tak na margo dodávame, že sám skladateľ nevedel ani plávať. Iste, je nesporné, že more bolo pre tohto autora významným inšpiračným zdrojom vo všeobecnosti, no zároveň sa zabúda na jeden zásadný detail. Búrlivá tretia časť Dialogue du vent et de la mer je prudká, iná ako ostatné, no nie je to silný prúd, ktorý prináša more. Je to vášeň a láska – keď Debussy komponoval túto skladbu, bol zamilovaný do francúzskej speváčky Emmy Bardac (rovnako tak šialene zamilovaný do nej bol aj Gabriel Fauré). Je to teda skôr búrka citov ako búrka mora, rovnako tak, celá skladba je popretkávaná motívmi evokujúce romancu.
Prvá časť, Od svitu do poludnia na mori, sa začala v dobre nastavenom pomalom tempe – très lent, zadržiavané kontrabasové tóny, timpany a v ďalšom takte sa pridal charakteristický zvuk harfy. Každý jeden detail v dynamike bol vyhratý, šéfdirigent Lenárd vyniesol postupne všetky farby orchestra na povrch. Podarilo sa dodržať transparentnosť a čistotu partitúry tohto diela. S tempami pracoval veľmi dobre, pomalé ostali zachované, vďaka zmenám dielo dostalo potrebnú energiu. Bola to detailná príprava, ktorú bolo z interpretácie cítiť – „sily“ orchestra boli vyvážené, sóla „vytiahnuté“, zvuková symbióza disciplinovaná, kompaktná.
Dosiahnuť takúto homogénnosť dá veľké množstvo mravenčej práce – SOSR sa to podarilo poslucháča vtiahnuť do neopakovateľnej atmosféry tohto diela. Postupne rastúci zvuk presvedčil – pôsobivo gradoval do záveru fortissimo v prvej časti. Najviac ma dojali najmä lamentózne drevené dychové nástroje, ich sóla boli nielen bezchybné, ale i emočne silné. Fascinoval aj mäkký, lyricky sladký zvuk violončiel, no dostatočne sýty a objemný. A počuť trombóny v takej vyváženej dynamike, ako sme to mali možnosť zažiť v Slovenskom rozhlase, sa podarí len máloktorým. Nielen ich dynamické rozpätie, ale práca s tvarovaním tónu – decrescendá v závere, boli priam magické.
Druhá časť, Hry vĺn, má síce tempo Allegro, no len skutoční majstri z nej nespravia výbušné scherzo. Je to skôr vášeň, ktorá sa však odhaľuje len postupne. Otvorila sa v pianissime, ktoré predznačilo energickejší priebeh – opäť v podobe drevených dychov (anglický roh, pohyblivý klarinet vo vysokých polohách, flauta…). Rytmická náročnosť tejto časti, frekventované zmeny metrorytmickej štruktúry nedajú poslucháčovi vydýchnuť (ani hudobníkom). Hrali mimoriadne sústredene, s nasadením, vyhrajúc všetky nuansy. V tejto časti sa podarilo udržať rytmickú súhru a neustále napätie – práve to je kľúčom k interpretácii, ktorá mala neustály ťah (len občasné voľnejšie pasáže s kontrastnými inštrumentálnymi plochami s nádhernými glissandami harfy užívať si farby zvukov a lyriku).
Spomínaná tretia časť – Rozhovor vetra s morom, ktorú síce vysvetľujú ako zúrivú búrku, no sú v nej jasné znaky motívu lásky Debussyho, bola zavŕšením príbehu autora. Otvorili ju bicie nástroje, následne kontrabasy s violončelá, ku ktorým sa pridali violy. Presné nástupy a technická vycibrenosť bola okamžite počuteľná. Hoci trúbka ma v predchádzajúcich častiach až natoľko nepresvedčila, tentoraz bolo sólo presné, vo forte, čisté a expresívne. Sebaistá bola interpretácia drevených dychov – ich sóla boli plné nehy a vrúcnosti, citu. Iste, aj táto časť prejde do dramatickosti vo fortissime, s plechovými dychmi a ohromujúceho, veľkého zvuku. No to nádherné stíšenie (s vysokými tónmi v husliach), veľká romantická vlna (iste, aj s pripomenutím kontrabasov z úvodu), priniesla napokon dychberúci part flauty a presvetlené sláčikové nástroje – husle, violy a violončelá, bez kontrabasov. Bol to jednoznačný výklad a interpretácia tohto diela, bez tvrdého modernizmu a surovosti (áno, niektorí dirigenti dokážu toto očarujúce dielo ponímať aj týmto pohľadom) s presvetleným záverom. S bravúrnou spevnosťou hlasov, dôslednou výstavbou, troškou romantiky a tým, čo prepájalo jednotlivé skladby tohto večera – motívom lásky.
Zuzana Vachová
Foto: RTVS, ilustračné fotografie
