„Keď hovorím kolegom z iných, civilizovaných krajín, akým spôsobom tu fungujeme, len krútia neveriacky hlavami. Ak chcete na Slovensku hrať, musíte si založiť festival alebo cyklus koncertov. Neexistuje žiadna koncepčná podpora mladých talentov, ak niekto príliš vytŕča, je lepšie mu pristrihnúť krídla, aby nemal pocit, že je niečo viac,“ hovorí pre náš portál virtuózny klavirista Ladislav Fančovič.
Situácia na prelome septembra a októbra čo sa týka pandemickej situácie a s ňou súvisiacimi opatreniami na Slovensku (a nielen na Slovensku, ale aj v okolitých štátoch a na celom svete), musela byť pre Vás ako umelca stresujúca. Opatrenia sa zo dňa deň menili. Keď sa máte koncentrovať na repertoár, ktorý ste naštudovali, asi to neprispieva k vyrovnanosti a vnútornému pokoju, a už vôbec nie koncentrácii, ktorú pred uskutočnením šnúry a umeleckým výkonom potrebujete, hoci Vy pôsobíte vyrovnaným dojmom, ale zrejme, čo je veľa to je veľa, však? Ako ste teda vnímali uplynulé týždne na Slovensku čo sa týka prijímaných opatrení?
Situácia je nielen posledné týždne, ale prakticky od marca, veľmi vážna. Na začiatku tohto mizéria sa zo dňa na deň všetko zrušilo, najskôr na jeden mesiac vopred, potom pribudol marec, apríl, a začalo sa trošku hrať koncom júna. To, čo prišlo teraz, je pre nás hudobníkov skutočná pohroma, pretože množstvo repertoáru, ktorý sme sa zaviazali zahrať v rámci rôznych dotácií, a ktorý sme mali pripravený predviesť v jarných mesiacoch, sa presunul na jeseň. Čo pre mnohých znamenalo dvojnásobnú záťaž, pretože okrem koncertov, ktoré boli zazmluvnené na jeseň a na ktorých samozrejme hráme zase iný program, musíme prakticky nanovo nacvičiť, respektíve udržiavať programy z jari, ktoré sme chceli teraz uzavrieť. Bol to naozaj napríklad v septembri boj s časom, aby som sa tie desiatky strán notového materiálu naučil tak, aby som v októbri, novembri a decembri nemal až toľko stresu z cvičenia a mohol veci „len“ priebežne udržiavať, čo je práca tak na 2-3 hodiny denne. A aj to je niekedy problém, keďže sú dni, ktoré celé precestujete. A každým jedným dňom bez kontaktu s nástrojom to cítite, nehovoriac o tom, ako je to prepojené s psychikou a pocitom zodpovednosti, ktorý máte pred koncertom a na pódiu.
Poďme teda k Vášmu recitálu, ktorý sa, žiaľ, nebude môcť uskutočniť. Bol naplánovaný v mestách Ivanka pri Dunaji, Rimavská Sobota, Košice a Prešov. Organizátori ešte v piatok 9. októbra potvrdili termíny, napokon, aspoň v obmedzených podmienkach – za účasti 49-členného publika sa mohli koncerty zrealizovať. Kto ich usporadúva v týchto mestách a pre aké publikum sú určené?
Tieto koncerty organizovali kultúrne oddelenia miest a súkromné občianske združenia, v spolupráci s naším občianskym združením Spoločnosť priateľov dobrej hudby, ktoré získalo dotáciu z FPU na komorné koncerty v slovenských mestách. Posledné dva týždne boli skutočne dramatické, je priam tragikomické, akým spôsobom sa komunikujú nariadenia, najskôr len na základe hysterických pocitov „mocipánov“, a o niekoľko dní vyjde najavo, že všetko je trošku inak a z pôvodného strašidelného scenára platí polovica. Na prelome septembra a októbra to spôsobilo, že v jeden deň nám organizátori volali, že koncerty sa rušia, o dva dni neskôr to zase niektorí vzali spať. No a teraz je situácia aká je, je snaha niektoré koncerty spraviť aspoň online, ale pri tej predstave mi naozaj začína byť nevoľno, pocit pri produkcii tohto typu nemá s koncertom nič spoločné. Na jar sme to vnímali ako malú náplasť ako sa ukázať v éteri, ale už sme unavení z tých ťažkých mesiacov, ktoré sa niesli v znamení neistoty. A obávam sa, že tento stav potrvá ešte veľmi dlho…
Počas tejto šnúry ste zvolili pomerne netradičný repertoár. Ste klavirista-virtuóz, ktorý vyhľadáva (a ktorému mimoriadne sedí) klavírna literatúra 20. a storočia a súčasná hudba. Tentoraz ste však dbali o to, aby sa pripomenuli významné výročia v dejinách európskej hudby. V recitáli ste zvolili tvorbu skladateľov ako Beethoven – čitateľom nášho portálu nemusíme pripomínať, že jeho okrúhle výročie narodenín si tohto roku pripomíname a zatiaľ nebolo veľa príležitostí, aby sa tak naozaj aj s patričnou úctou dialo, objavuje sa tam aj Chopin, Hummel a Liszt. Je dôležité pripomínať si históriu európskej hudby? Toto bol Váš koncept? Je za tým aj edukatívny moment?
Tento rok som siahol naozaj po úplných klasikoch klavíra. Samozrejme, máme rok Beethovena, tak som siahol snáď po jeho najznámejšom klavírnom diele – Sonáta mesačného svitu cis mol, ktorú som paradoxne nikdy doteraz nehral, a veľmi si ju vychutnávam. Vzhľadom k výročnému Lisztovskému koncertu, ktorý by mal byť 26. novembra v Bratislave, som siahol po hudbe bratislavského rodáka Johanna Nemopuka Hummela. Čo sa týka Lisztovej hudby, siahol som po jeho asi najzávažnejšom diele, Sonáte h mol, ktorú som naposledy hral počas mojich vysokoškolských štúdií. Je úžasné, koľko nových vecí som v nej našiel po 20-tich rokoch. Dramaturgiu som doplnil mojim milovaným Frederikom Chopinom, tentokrát som siahol po jeho úplne neznámom diele, ktoré vzniklo krátko na to, ako začal pôsobiť v Paríži. Rondo Es dur op.16 je krásna syntéza poľskej melodiky, folklórnych vplyvov a parížskej salónnej hudby tej doby.
Ako ste spomínali, v repertoári sa objavujú obľúbené skladby – Beethovenova Sonáta cis mol op. 27 č. 2, známa aj ako Sonáta mesačného svitu, no zahrať ju pekne – štýlovo, dá určite zabrať. Zároveň ste si vybrali aj raný Chopinov opus – Rondo Es dur op. 16, ktoré je možno menej známe, s výnimkou fanatických fanúšikov tohto skladateľa, ale samozrejme, vie interpretačne potrápiť – vyžaduje si ľahkosť v technicky náročných častiach a detailnú prípravu. Čerešničkou na torte je „pekelne“ ťažká Lisztova Sonáta h mol… Ako celý tento proces prípravy vyzerá u virtuózneho klaviristu?
V podstate to vyzerá ako súboj s časom, zvlášť v období, kedy musíte za dva mesiace stihnúť toľko vecí, na ktoré je za normálnych okolností približne polrok. Preto som sa do prípravy tohto programu pustil s veľkým predstihom, aby som čo najviac minimalizoval stres, ktorý narastá s blížiacim sa termínom, hlavne v situácii, ak repertoár nemáte ešte na 100 percent v hlave ani v prstoch. Ale veľmi mi odľahlo niekedy koncom septembra, keď som si uvedomil, že už mám tú najťažšiu prácu za sebou a môžem sa v relatívnom kľude venovať detailom. Pri hudbe si nikdy nemôžete povedať, že prišiel ten moment, kedy je to na 100 percent a môžem byť úplne spokojný. Ak umelec dospeje to štádia spokojnosti sám so sebou, je najvyšší čas ísť do penzie.
Poďme si to rozmeniť na drobné pre všetkých, ktorí si myslia, že takú šnúru koncertov nie je problém preložiť o pár mesiacov. Ja osobne si teda myslím, že je to fatálny problém pre profesionálneho umelca (akéhokoľvek – hudobníka, operného speváka, tanečníka), ale vysvetlime to, prosím, pre čitateľov. Koľko trvá celý proces prípravy, kým tieto diela dostanete na pódium a prečo to nie je taká samozrejmosť pre interpreta dostať ich v rovnako dobrej forme na pódiá aj o niekoľko mesiacov neskôr?
Asi najdôležitejšia vec pre každého interpreta je plánovanie a poznanie svojich možností a schopností. Čím myslím rýchlosť, akou vie prečítať notový zápis, ktorý je niekedy ľahší, inokedy extrémne komplikovaný. Alebo aký čas potrebuje na zvládnutie skladby intelektuálne, emočne, zvukovo, technicky, pamäťovo atď. Toto je veľmi individuálne, niekomu môže trvať naštudovanie klavírneho koncertu alebo sonáty dva týždne, niekomu mesiac, niekto potrebuje tri mesiace. Ten čas je u každého individuálny a pre vonkajšie okolie je toto úplne nezaujímavý údaj. Publikum zaujíma iba to, čo vidia a počujú na pódiu v momente koncertu. Každý koncertný umelec na základe poznania týchto svojich možností a schopností vie, koľko si môže „naložiť“ a plánuje si naštudovanie diel a koncerty niekoľko mesiacov alebo rokov dopredu. Aby mal na každý toľko času, koľko si tie skladby vyžadujú. Treba rátať aj s menšou rezervou v prípade nečakaných indispozícií spôsobených chorobou a podobne, kedy nie je môže cvičiť a študovať podľa plánu.
A keď nastane situácia ako na jar a musíte koncerty presunúť na jeseň, lebo sú viazané na grantové programy, dostanete sa do situácie, že paralelne pracujete na viacerých veciach, pretože na jeseň už bol kalendár zaplnený inými koncertmi, ktoré ale tiež musíte odohrať. Pre bežného človeka by som to prirovnal asi tak, že po jednej 8-hodinovej šichte idete na ďalšiu, prípadne potom ešte na jednu polovičnú. Síce sa menej vyspíte, ale niekto to odrobiť musí. Samozrejme, niečo ako víkend neexistuje. Vzhľadom k tomu, že som túto dvojfázovú prípravu musel absolvovať kvôli presúvaniu projektov z jari na jeseň (navyše to vyzerá, že celkom zbytočne), odpoviem otázkou. Keďže tohtoročné jarné a jesenné koncerty musím odohrať, aby sa dotácia mohla vyúčtovať, viete si predstaviť ten stav, do akého sa umelec dostane, ak sa všetko toto presunie na jar budúceho roka, kedy už mám teraz v kalendári úplne plno? Ja si to skutočne predstaviť neviem…
Všetky tieto koncerty podporil Fond na podporu umenia. Skúšali ste so zástupcami Fondu komunikovať o „pretransformovaní“ projektu do online priestoru alebo nejakej inej formy tak, aby mohol byť zachovaný v tomto čase, keď máte repertoár nacvičený?
Vďaka FPU som posledné roky mohol viac-menej systematicky pracovať na budovaní svojho repertoáru, nahrávaní CD, a mať aspoň nejaký kontakt s publikom. FPU umožňuje uskutočniť jeden koncert s rovnakým programom online, takže konkrétne z tohto turné sa tri musia určite zrušiť, prípadne presunúť. Žiaľ, kultúrna vyspelosť nášho štátu je na takej nízkej úrovni, že toto je jediný spôsob, akým môže profesionálny hudobník „na voľnej nohe“ fungovať, aj keď väčšinou sú podmienky takýchto koncertov v porovnaní so zahraničím viac ako mizerné. Napríklad sú na všetkých miestach, kde som za posledné roky hral (s výnimkou 3-4 koncertných sál) dožívajúce socialistické klavíry a o kúpe nových nástrojov nikto ani len neuvažuje. Výsledkom je, že na takomto nástroji viete odviesť asi iba 40% z toho, čo by ste vedeli zahrať na normálnom nástroji. Je viac ako smutné, že za posledných 10 rokov mi len niekoľko krát zazvonil telefón s ponukou napríklad klavírneho recitálu. Väčšina aktivít a koncertov ktoré mám, sú iba vďaka podávaniu projektov na dotačné systémy a následným ponukám iniciovaných z mojej strany. Na jednej strane je skvelé, že aspoň takáto možnosť tu je. Ale keď hovorím kolegom z iných, civilizovaných krajín, akým spôsobom tu fungujeme, len krútia neveriacky hlavami. Ak chcete na Slovensku hrať, musíte si založiť festival alebo cyklus koncertov. Neexistuje žiadna koncepčná podpora mladých talentov, ak niekto príliš vytŕča, je lepšie mu pristrihnúť krídla, aby nemal pocit, že je niečo viac. Zábavné sú aj argumenty dramaturgov v slovenských orchestroch typu „sólistov sem pozývame maximálne v intervale raz za 3 roky“. A keď sa lepšie pozriete, zistíte, že pravidlá platia len pre niektorých. Za tie dlhé roky som nadobudol presvedčenie, že Slováci sú nenávistný, závistlivý a neprajný národ a v hudbe to snáď platí najviac.
Je to už druhá vlna pandémie koronavírusu, počas ktorej boli hromadné podujatia zrušené a kultúrna obec ostala takpovediac uväznená doma. Ako ste na tom Vy? Dostalo sa Vám štátnej pomoci? Našli sa inštitúcie, ktoré Vám podali pomocnú ruku?
Žiadnej štátnej pomoci sa mi doteraz nedostalo, pretože mám malý úväzok na Konzervatóriu a tým pádom som prepadol cez sito štátnej pomoci, ktorá sa poskytovala vo výške 540 Eur tým, ktorí nemali žiadne zamestnanie. A aj to bolo smiešne, pretože z tých 540 si museli ľudia zaplatiť odvody do sociálky a zdravotky a ostalo im pár eur. Dokonca ani mimoriadne štipendium FPU, ktoré sa podávalo v nedávnych dňoch, som nemohol žiadať, nakoľko poberám štipendium na naštudovanie repertoáru, ktoré som podával na jar, ale ktoré s pandémiou a problémami z nej vzniknutých vôbec nesúvisí. Je mi ale nesmierne smutno z toho, že FPU musí vykrývať absolútnu neschopnosť tohto štátu kompenzovať straty, ktoré nám od marca 2020 vznikli. Namiesto priamej podpory štátu musíme zase vygenerovať nejakú činnosť, vymyslieť a uskutočniť projekt, ktorý podporia symbolickou sumou. Akoby sme mali neustále dokazovať, že si podporu zaslúžime. Navyše sa tu v jednom vreci ocitli všetci – manažéri, technický personál, ľudia so zábavného priemyslu a umelecká obec (herci, hudobníci, výtvarníci…). Vychádza mi z toho len jediný záver – tento štát kultúra vôbec nezaujíma. Skôr mám pocit, že sa tu systematicky pracuje na tom, aby sa proti nám poštvala široká verejnosť, ktorá začína mať pocit, že žiadame niečo nad rámec toho, čo dostali ostatní. A keďže väčšina obyvateľov tejto krajiny nemá o skutočnej kultúre ani poňatia, je pomerne ľahké urobiť z nás pred nimi darmožráčov, ktorí si len fidlikajú a naťahujú ruky. Veľký pomocný krok v rámci svojich možností urobil Hudobný fond, ktorý na základe pomerne jednoduchej žiadosti extrémne rýchlo rozdelil balík peňazí pre interpretov a skladateľov, čo je v týchto ťažkých časoch naozaj veľká pomoc.
Osobne mám pocit, že počas tej prvej vlny bola ešte v umeleckej brandži nádej a všetci sa tak nejako prispôsobili tomu online priestoru. Dnes je čoraz viac citeľné dusno, beznádej a skepsa. Ako ste na tom Vy? Vidíte z tejto situácie východisko?
Presne ste to pomenovali, jediné, čo posledné dni cítim je dusno, beznádej a pocit zbytočnosti. Momentálne sa snažím ako tak udržiavať vo forme, ale je to ťažké, keďže nie je momentálne nič isté, niektorí organizátori by chceli koncerty spraviť za akýchkoľvek okolností. Ale čo sa udeje, naozaj nikto nevie. A tá neistota je najhoršia, lepšie by bolo pracovať s informáciou, že to môžem do konca roka zabaliť a nemyslieť na to všetko a sledovať všetky krízové nariadenia, z ktorých dosť často jedno vyvracia druhé. Žijeme naozaj v kocúrkove. Posledné mesiace začínam vážne uvažovať nad presťahovaním sa do civilizácie a žitím v prostredí, kde si spoločnosť váži to, čo robím.
Ste scestovaný interpret, nedávno ste sa vrátili z Holandska, napokon, pôsobíte aj v inom žánri, nielen v oblasti klasickej hudby, ale aj v jazze. Viete to porovnať? Pri akej príležitosti ste tam boli a ako sa žije tam?
V Holandsku som začal študovať na Fontys Academy of Arts v Tilburgu klasický saxofón. U jednej z najväčších osobností tohto nástroja, Andreasa van Zoelena, ktorý pôsobí v svetoznámom Raschèr Saxophone Quartet. Každé stretnutie s ním je sviatok, má neskutočne vypracovaný pedagogický systém. To sú veci, pri ktorých hudobník odrastený na našich školách, len otvára oči a neverí, že niečo takéto môže existovať. Napríklad sme mali minulý týždeň group lesson, kde sú všetci študenti jedného profesora v triede a každý niečo zahrá a potom sa o tom rozpráva. Neverili by ste, s akou úctou hodnotili jeden druhého, ale pritom úplne otvorene. Opäť niečo, čo na našich školách jednoducho nemôžete zažiť. Fascinoval ma aj fakt, že v rámci master degree, ktorý študujem, máte tzv. budget plan s rozpočtom na rok a môžete si dohodnúť hodiny s akýmkoľvek pedagógom, o ktorom si myslíte, že by Vám mohol pomôcť v tej alebo tej veci. Buď v rámci školy, alebo kdekoľvek na svete a škola to v rámci toho budgetu preplatí. Nedá mi neporovnať. Skúste ísť u nás na hodinu k inému pedagógovi. Vo väčšine prípadov, ak sa to prevalí, máte peklo do konca štúdia. Samozrejme, aj fungovanie školy v Tilburgu je momentálne obmedzené, ale stále sa učí a koncertuje pri dodržaní pravidiel.
Rozprávali sme sa o tom, ako napríklad riešia kultúrne podujatia v Nemecku. Ani Vy, ani ja sa nesnažíme predsa robiť žiadnu revolúciu, myslím si, že sme dospelí ľudia a rešpektujeme nariadenia, ktoré sú schválené. Ja osobne si len myslím, že exituje aj iná cesta. Ako to teda riešia v zahraničí?
Cestou domov z Tilburgu som navštívil mestečko Lörrach v Nemecku, kde žije dcéra jedného z najslávnejších saxofonistov vôbec Carina Raschèr. V Lörrachu roky fungoval saxofónový orchester Raschèr Saxophone Orchestra ako domáci súbor, ktorý hral každý mesiac koncert. V piatok 9.10. tam hrali Raschèr Saxophone Quartet a v akusticky dokonalej a veľkej sále pre 400 ľudí sedelo „vďaka“ opatreniam okolo 100 ľudí. Pred koncertom bola otvorená aj malá koncertná kaviareň s veľkými rozostupmi medzi stolíkmi. Šatňa bola uzavretá a všetci mali na sebe rúška až do momentu začiatku koncertu, kedy si ich mohli dať dole. Po koncerte si ich všetci ešte v sále disciplinovane nasadili a boli sme odnavigovaní rovno von z koncertnej budovy, bez motania sa v šatni. Vnímal som to ako ukážkovú lekciu nielen saxofónu, keďže kvalita koncertu hraničila s dokonalosťou, ale aj ukážku toho, ako sa dajú organizovať koncerty aj za súčasnej situácie.
A nech tento náš rozhovor neuzavrieme v depresívnom duchu: nedávno ste spoločne s Jevgenijom Iršajom nahrávali projekt, z ktorého sa na pultoch čoskoro objaví CD s unikátnym názvom – A Glass of Glass. Predstavíte nám ho?
So skladateľom a mojim dlhoročným priateľom Jevgenijom Iršajom sme v auguste skutočne nahrali CD s vtipným názvom Glass of Glass. Toto CD je venované jeho tvorbe pre dva klavíry, na čo som sa špeciálne tešil, pretože Jevgenij je fantastický klavirista s vedomostným zázemím v rámci tohto nástroja, o akom sa tu podaktorým ani nesníva. Preto som aj k naštudovaniu pristupoval čo najsvedomitejšie, pretože hrať spolu s takým majstrom je naozaj nesmierne psychicky náročné. Dávate si pozor na každú drobnosť a chvíľu trvalo, kým som sa dokázal cítiť uvoľnene. Myslím, že výsledok bude stáť za to, na CD je množstvo skvelej Iršajovej hudby a určite si pri jeho počúvaní milovníci dobrej hudby prídu na svoje.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Titulná foto: Zdenko Hanout, foto v texte: Rudolf Baranovič, Karol Srnec
