Letný open air festival Hortus Artis 2023 je koncertný cyklus komornej hudby, ktorý sa koná v záhrade Domu Albrechtovcov. Na druhom koncerte zneli kvintetá pre altový saxofón a sláčikové kvarteto.
Cieľom festivalu je pripomínať a rozvíjať tradíciu pestovania hudby v podmanivom prostredí historickej časti hlavného mesta. Festival píše už svoj štvrtý ročník a predstavuje publiku komornú hudbu, pričom historická časť programu sa orientuje na vokálnu hudbu barokového obdobia, diela pre gitaru a ďalšie nástroje bratislavského rodáka Johanna Nepomuka Hummela. Ďalšia uvádza virtuóznu sláčikovú hudbu 19. a 20. storočia v tradičných formách a kombinácie s dychovými nástrojmi. Tretia predstavuje osobité nástrojové zoskupenia. Počas festivalu na deviatich koncertoch poslucháčom predstavia celkovo 50 skladieb, ktoré odznejú v interpretácii viac ako 30 interpretov.
Na druhom z koncertov (9.júla) zazneli kvintetá pre altový saxofón a sláčikové kvarteto autorov Adolfa Buscha a Leona Steina. So sláčikovým kvartetom Mucha Quartet (Juraj Tomka, 1.husle, Jozef Ostrolucký 2.husle, Veronika Kubešová, viola, Pavol Mucha, violončelo) účinkoval Ladislav Fančovič, ktorý je známy výberom netradičného, neopočúvaného repertoáru. Inak tomu nebolo aj v tento podvečer, ktorý sa začal Kvintetom pre altový saxofón a sláčikové kvarteto, op. 34 Adolfa Buscha.
Známy najmä ako huslista, no i ako skladateľ, Adolf Busch, významne prispel týmto dielom do komorného repertoáru saxofónu. Vzniklo v roku 1925, keď žil v Nemecku, no zostalo pred verejnosťou ukryté niekoľko desaťročí, až kým sa neobjavilo na predstavení v Amerike (Marlboro, 1973). To, že vôbec využil saxofón v klasickej hudbe, bolo jedinečné, na tú dobu progresívne, no najmä je zaujímavé jeho hudobné myslenie a spôsob komponovania. Pred rokom vzniku tejto skladby nebolo možné nájsť repertoár, ktorý by na saxofón kládol také nároky – nielen z pohľadu technického, ale najmä harmonického. Často to boli jednoduché skladby – najmä z pohľadu tonálneho a formálneho (výnimku možno tvorí Debussyho Rapsódia pre orchester a saxofón).
Otváracia časť Vivace ma non troppo pripomína z kompozičného pohľadu Brahmsovu tvorbu, sú dokonca historické pramene poukazujúce na túto súvislosť hneď po premiére diela. Samozrejme, je to len pocit z Brahmsovej hudby, pevne ukotvenej formy, s kvalitnými základmi, schopnosťami rozvíjať myšlienky a precíznym spôsobom uchopiť formu a naplniť ju hutnosťou materiálu. Buschovo harmonické, ale i motivické myslenie bolo inde, čo bolo citeľné už od úvodného motívu saxofónu, ku ktorému sa pridal vyvážený zvuk kvarteta. Ten sme počuli v neustálych návratoch – Mucha Quartet s Fančovičom si vždy dávali záležať, aby v zvukovej štruktúre neostalo skryté. Druhá, kontrastná téma, živelnejšieho charakteru, v trojdobom metre, vyvolávajúca pocit valčíka, bola plná ostro akcentovaných častí, ktorými interpreti vytvárali dostatočný kontrast. Tie priamo vyplývali aj zo štruktúry kompozície, niekedy bola vedená horizontálnym spôsobom, aby vynikol sólo nástroj (či už husle alebo saxofón), ale častejšie to bola zvukovo vrstvená kompozícia vertikálne. Je nesmierne náročné, ak je týmto spôsobom vedenia hlasov vytvorené dielo, udržať jej presnú rytmiku. Kvarteto sú však skúsení hudobníci, rovnako ako i Ladislav Fančovič, ich rytmus bol exaktný, v jednotlivých líniách udržali súhru, no pritom do hudby vložili aj kus muzicírovania. Kvinteto sa tak zmenilo na zvoľňujúce úseky plné precítených spomalení, rovnako i dynamika bola s citom vypracovaná – najmä sme sa však dočkali homogénneho zvuku, v ktorom saxofón vynikol, nebol však silene dominantný, dokázal sa stať plnohodnotnou a vyrovnanou súčasťou kompozície. V druhej časti Scherzo: Allegro vivo boli zjavné jazzové prvky (do Európy sa jazz dostal okolo 20-tych rokov, je preto logické že skladatelia klasickej hudby ním boli ovplyvnení). Zahrať synkopy, nie však s jazzovými fílingom, pritom pocitovo vyvolať akcent na neprízvučnej dobe, sa podarilo telesu a saxofonistovi s absolútnou prirodzenosťou. Spevná téma v rýchlom tempe bola vyspievaná violou, následne v druhých husliach, aby ju potom prevzal saxofón. V bohatej štruktúre ju nechali hudobníci vyznieť a dokázali hodnoverne interpretovať zmenu nálady – v triu. Táto časť, pred návratom Scherza, bola zaujímavá aj dvoma fúgovými úseky, ktorých výstavba dokáže poslucháča zaujať nielen tonálne, ale i inštrumentálne – dôvtip Buscha, ako témy necháva interpretovať postupne rôznymi nástrojmi kvarteta a saxofónu, bol poslucháčsky mimoriadne obohacujúci.
Finále Andante sostenuto predstavuje variácie témy, ktorú prezentoval najprv Ladislav Fančovič na alt saxofóne. Zahrať na tomto nástroji piáno vo výraze dolce, s takými crescendami a spevnou, plynulou melodikou, si vyžaduje hráča s nemalými skúsenosťami. Fančovič je v hre na saxofóne čoraz vycibrenejší a výrazovo presvedčivejší, dokáže sa oslobodiť od farebne, technicky a výrazovo jazzových tónov, ktoré využíva vo svojom Fats Jazz Bande. Tento kultivovaný, prekrásny tón v téme – s typickou nežnosťou a podmanivou sladkosťou altky, bol zreteľný a krásny práve v záverečnej časti, ústrednej téme. Tá pokračovala v prvých husliach, pričom ostatné nástroje vytvárali nádherné harmónie. Jednotlivé variácie v podaní hudobníkov boli prezentované vždy tak, aby bola nosnou téma. Skladateľ často experimentoval aj so zvukovosťou saxofónu – nechal ho znieť aj v staccate, celkovo 12 variácií témy predstavuje obsahovo hutnú časť, v ktorej muzikanti pracovali s tempami, výrazom a zvukovosťou – vždy sa im podarilo dosiahnuť vyváženosť a zvukovo pekný balans.
V druhej časti večera zazneli dve skladby – najprv Sonáta v starom štýle pre altový saxofón sólo od Wernera Wolfa Glasera. V štýle nemeckého skladateľa, narodeného vo Švédsku, sú zjavné vplyvy Hindemitha, no počuť v ňom aj jeho osobitý štýl. Je to obdobie európskej hudby, ktoré je nášmu interpretovi blízke. Glaserov prístup bol od prezentácie prvej témy jasný – ukázať altový saxofón v plnej jeho kráse, zneli nižšie registre v krásnej, farebnej interpretácii Ladislava Fančoviča, ale aj mnohé tóny vo vyššom – a rýchlom tempe. Často to boli kaskádové behy, následne aj so spomalením tempa. Tému skladateľ neustále vracia, aby ju následne varioval. Saxofonistovi sa dobrým nastavením „timingu“ podarilo udržať neustály tep skladby, vnútornú pulzáciu, ktorá dáva hudbe neustály život a napätie.
Záverečná skladba koncertu bola pre publikum najatraktívnejšia. Leo Stein a jeho Kvinteto pre altový saxofón a sláčikové kvarteto z roku 1957 bolo zvukovo a tematicky nesmierne bohaté, živé, hudobne viac experimentátorské ako prvé kvinteto, ktoré sme počuli. Predsa, je tam zásadný časový posun a od prvých tónov bolo zrejmé, že v tomto období už skladatelia využívali saxofón ako plnohodnotný koncertný nástroj, nielen ako zaujímavú alternatívu klarinetu. Kontrastné témy – prvá rýchla, druhá v pomalom tempe, predstavili hudobníci v sebaistej interpretácii. Pohyblivá altka je presne pre takéto témy priam stavaná – či už znie v rýchlom tempe, v intervalovo krkolomnej polohe alebo v pomalom ako nosný nástroj, ktorý vie vyspievať melódiu (pravda, ak je kvalitný interpret). Stein komponoval materiál, ktorý neustále rozvíja, mení nálady, charakter kompozície – všetky tieto nuansy interpreti vystihli. V dialógoch či častiach, ktoré skladateľ nenapísal celé pre jeden sólo nástroj, no nechal motív dokončiť inému nástroju (spravidla kvarteta), dokázali hudobníci plynule nadväzovať. Často zneli aj opakovania motívov, ktoré uviedol jeden nástroj, následne sa objavili v spodných polohách sláčikov. Podarilo sa im dostať farby a výrazovo príťažlivé party na povrch, či už to boli pizzicata, staccata, dlhé, klenuté melódie (nie však romanticky zafarbené, mali jemný jazzový nádych). Pomalá časť využíva saxofón na tlmočenie trúchlivých emócií, ale i harmonický sprievod sláčikov na podporenie tejto atmosféry. Z detailov bolo možné vycítiť, že skladateľ doslova skúmal farbené možnosti hudobných nástrojov – v nízkom registri altového saxofónu dokázali hudobníci v nadväzujúcom motíve nájsť farebnú príbuznosť (napríklad) s violončelom, ktorý tému prebral. Často ako dominantný nástroj znel zvukovo „nad kvartetom“ alebo istý úsek aj samotný, aby sa k nemu v pianissime pripojili členovia Mucha Quartet. Prekrásne bolo aj husľové sólo s ďalšou, paralelnou témou, odvíjajúcou sa v saxofóne. Finale tohto kvinteta nabralo po netradične inštrumentálne stavanom úvode rýchle tempo. Na malej ploche muzikanti často menili výraz a tempá, najzaujímavejšia bola ironizujúca nálada vzdialene možno pripomínajúca postupy Šostakoviča. V záverečnej časti sme počuli aj kadenciu saxofónu, ktorá napokon ústila v ohnivé finále.
Ako prídavok sme počuli „chuťovku“, ktorú hráva Ladislav Fančovič so svojím jazzovým bandom – growling efekt saxofónu v skladbe dokáže vždy vyčarovať úsmev na tvárach. Človek by povedal, že spolu so sláčikovým kvartetom naberie Laughing Sax vážnejší tón, no stal sa pravý opak. Tak, ako vyčarovala úsmev na tvárach divákov, saxofónu sa podarilo v závere rozveseliť aj členov Mucha Quartet.
Zuzana Vachová
Foto: Anna-Mária Špániková
