Svet baletu zasiahla smutná správa o úmrtí pani Marileny Halászovej, choreografky, tanečnej pedagogičky a jednej z najväčších osobností slovenského aj českého baletu. Jej odchodom sa na Slovensku i v Čechách končí jedna z najvýznamnejších etáp tanečného umenia, ktoré formovali manželia Halászovci. „Bola v podstate rebelkou, milovala avantgardy, milovala mladých a neskutočne milovala svojho manžela Andreja, ktorý bol tiež vynikajúci pedagóg,“ hovorí pre náš portál režisér a choreograf Ondrej Šoth, s ktorým si bola pani Marilena nesmierne blízka.
Marilena Halászová opustila tento svet v stredu 31. júla vo veku nedožitých 89 rokov v Prahe. Rodáčka z Rumunska sa nezmazateľne zapísala do histórie divadla a predovšetkým baletu.
Po tanečných rokoch v rodnom Rumunsku vyštudovala choreografiu a pedagogiku na prestížnej umeleckej škole GITIS a v 1961 ako čerstvá absolventka prišla na Slovensko a začala pôsobiť ako choreografka a tanečná pedagogička v Slovenskom národnom divadle. V roku 1969 prišla spolu so svojim manželom a stálym umeleckým partnerom Andrejom Halászom do vtedajšieho Štátneho divadla Košice a počas nasledujúcich 12 rokov v pozícii umeleckej šéfky baletu a choreografky výrazným spôsobom prispela nielen k pozdvihnutiu košického baletu, ale aj k rozvoju tanečného školstva v Košiciach pri založení tanečného odboru na štátnom Konzervatóriu.
Po Košiciach jej kroky smerovali na Music and Ballet School v exotickom Bagdade a po návrate sa usadila v Prahe, kde pôsobila v Pražskom komornom balete Pavla Šmoka. Spolupracovala s baletnými súbormi vo viacerých českých divadelných domoch, vychovala desiatky známych osobností českého aj slovenského baletu ako pedagogička na pražskej DAMU a vedúca Tanečnej katedry VŠMU v Bratislave. Hoci žila v Prahe, puto s Košicami bolo stále pevné.
Bola dlhoročnou garantkou tanečného odboru na Súkromnou konzervatóriu na Zádielskej ulici, často sa vracala aj do Národného divadla Košice ako choreografka a režisérka baletných inscenácií či tanečná pedagogička, ale aj ako vzácny hosť baletných premiér.
Oslovili sme aj generálneho riaditeľa Národného divadla Košice Ondreja Šotha, režiséra a choreografa, s ktorým si bola pani Marilena veľmi blízka – či už po profesnej stránke, ale i ľudskej. Manželia Halászovci boli podľa jeho slov veľmi dôležitým medzníkom v inteligencii tanečného umenia, ktorá nám tak chýba nielen na Slovensku. „Marilena priniesla nový systém výučby klasického tanca, nový pohľad na tanec a divadlo, tanca a hudby. Bola nesmierne vzdelanou osobnosťou, veľkorysou, ktorá nestrpela amaterizmus a povrchnosť. Celý život s tým však bojovala. Mala rada mladých ľudí, veľmi podporovala, rozvíjala školstvo a vychovala veľmi veľa významných žiakov nielen v Československu. Vo vyučovacom procese bola veľmi prísna a obdivovala ľudí, ktorí mali prirodzenú lásku k tanečnému umeniu,“ hovorí pre náš portál Ondrej Šoth.
Ako ďalej povedal, tým, že bola veľmi inteligentná a vzdelaná, nebola v kolektíve priemerných, jednoduchých tanečníkov, obľubovaná: „Bola v podstate rebelkou, milovala avantgardy, milovala mladých a neskutočne milovala svojho manžela Andreja, ktorý bol tiež vynikajúci pedagóg. Ich vzájomná láska bola príkladom toho, ako môže tanečný pár fungovať v práci, v citoch, vzájomnej úcte a rešpekte. Boli vzorom pre všetkých tanečných umelcov,“ zdôrazňuje Šoth.
Najviac sa mu na pani Marilene Halászovej páčilo, že neznášala protekciu, akékoľvek tlaky, bola veľmi spravodlivá. K svojim žiakom bola nekompromisne tvrdá a vyžadovala vedomosti. Moje skúsenosti s ňou boli veľmi pozitívne: „Veľmi mi obaja chýbajú – boli to obrovské osobnosti, rovnako aj Vlastimil Harapes, ktorý nás opustil. Nedávno som bol v Prahe a stretol som sa s paňou, ktorá sa starala o Vlastimila Harapesa. Rozprávali sme sa o tom, čo všetko s ním prežila. Vtedy som si uvedomil, že to bol jeden z posledných umelcov v Československu. A práve pani Halászová mala Harapesa veľmi rada a často ho pozývala do Košíc na hosťovanie.“
Ako hovorí režisér a choreograf, zanechala veľkú stopu, nevzdávať sa, stále bojovať, pomáhať a rozvíjať, vždy dbala na deti a ich kontinuálne rozvíjanie. Veľa ľudí v Československu bude na ňu spomínať len v dobrom. V spomienkach na túto osobnosť Šoth nevynechal ani úsmevný príbeh: „Keď ešte žil Štefan Nosáľ, vždy mi hovorieval: napodobni mi Marilenu. Mal som jej postupy myslenia tak nacvičené, že som ju dokázal v tanci napodobniť. A viem ich dodnes! Nikdy nezabudnem, ako sa veľmi srdečne z môjho parodovania ona sama smiala!“
Manželia Halászovci majú pre Košice, ale aj celé Československo, veľkú zásluhu na rozvoji tanečného umenia. Pre rozvoj východoslovenského regiónu spravili nesmierne veľa: založili v Košiciach školu, tak isto ich poznajú a oceňujú v Prahe i vo svete.
Ocenení umelci: Titusz Tóbisz, Eva Blahová, Marilena Halászová a ďalší
Marilena Halászová dostala mnoho ocenení – od primátora Košíc, cenu ministra kultúry, cenu Literárneho fondu a mnohé ďalšie. S kráľovnou slovenského baletu sa lúči celé Národné divadlo Košice: „Odpočívajte v pokoji, pani Marilena! Váš nezameniteľný úsmev a láskavé slová, ktoré ste pri návštevách Košíc venovali našim umelcom, nám budú všetkým chýbať!“
Životopis Marileny Halászovej:
Nar.21.9.1935 Bukurešť — slovenská choreografka a pedagogička rumunského pôvodu, manželka Andreja Halásza.
1950 – 53 žiačka Hudobnej a tanečnej školy v Bukurešti, 1958 absolvovala štúdium choreografie a pedagogiky na GITIS-e (u L. M. Lavrovského) v Moskve, kde 1958 – 60 pôsobila ako asistentka.
1961 – 68 choreografka Baletu SND v Bratislave, 1961 – 69 pedagogička VŠMU, 1969 – 81 umelecká šéfka Štátneho divadla v Košiciach.
Spoluzakladateľka a 1974 – 81 pedagogička tanečného oddelenia konzervatória v Košiciach.
1981 – 84 na Music and Ballet School v Bagdade
Od 1985 pôsobila v Pražskom komornom balete a na Katedre tanca Hudobnej fakulty AMU v Prahe.
Významné choreografie: Doktor Jajbolí (I. V. Morozov, 1962, 1973), Paganini (S. V. Rachmaninov, 1962, 1970), Valpurgina noc (Ch. Gounod, 1963, 1970), Labutie jazero (P. I. Čajkovskij, 1964, 1972), Skrinka hračiek (C. Debussy, 1965), Dievča a chuligán, Tanečná suita, Leningradská symfónia (D. Šostakovič, 1967), Spiaca krásavica (P. I. Čajkovskij, 1970), Kamenný kvietok, S. Prokofiev, 1971), spoločne s A. Halászom Pieseň o živote (A. Očenáš: Román o ruži, I. Parík: Premeny, T. Hirner: Duklianska poéma, 1975), Zle strážené dievča (L. J. F. Hérold, 1976, 2004), balet pre deti Čipollino (K. Chačaturjan, 1979) a i., v Bagdade pôvodne iracký balet Agnes Bashirovej Sindibád (1983, svetová premiéra).
Zdroj: spracovala redakcia mojakultura.sk
