„Dokážem nájsť krásu v každej hudbe a akomkoľvek hudobnom slohu,“ hovorí čínska klaviristka Zhang Zuo, ktorá sa prezentuje pod pseudonymom Zee Zee. Na Košickej hudobnej jari bude interpretovať Rapsódiu na Paganiniho tému Sergeja Rachmaninova. „Hlavne nič neočakávajte. Je to také krásne! Len si to užite.“
Všetko vychádza z ticha, akoby som bola vo vode… To je veta, ktorou o sebe začínate rozprávať vo filmovom portréte – Impresie umelca. Prečo je pre vás ako profesionálneho hudobníka ticho dôležité?
Hudba je vesmír, hudba sa rodí z vesmíru, z ticha. My hudobníci žijeme vo svojom vlastnom vesmíre a hudba v nás rastie oveľa skôr, ako sme vôbec zahrali prvý tón. Je to práve chvíľa ticha (predtým, než začnete počuť hudbu), ktorá dáva všetkým tým veciam smer. A to by som rada vyjadrila aj v mojej interpretácii, takže preto je ticho veľmi dôležité.
Ďalšia myšlienka, ktorú hovoríte v dokumentárnom filme, je, že milujete byť sama, keď nikto nie je nablízku vás. Je to ten moment, keď môžete premýšľať o hudbe?
Môj vlastný vesmír alebo duchovný svet je veľmi pevný a bohatý, takže z času na čas chcem byť sama.Je to špeciálny čas, ktorý venujem premýšľaniu o hudbe, ale nielen o hudbe, ale o všetkom, čo sa v živote deje.
Interpretovať hudbu pre vás je skutočné a prirodzené, vo filme hovoríte, že nemusíte nič hrať. Od mladého klaviristu to počuť naozaj zriedka, pretože v dnešnej dobe máme na scéne veľa hudobníkov, ktorí preferujú technickú stránku interpretácie. Zdá sa, že v tomto je Váš postoj iný. Čo pre vás znamená hudba a ako objavujete vnútorný a emocionálny svet hudby?
Tvorba hudby je skutočná a prirodzená, neznamená to však, že hudbu, ktorú interpretujem, nebudujem aj po technickej stránke. Technika je vždy veľmi dôležitá. Ale spôsob interpretácie nemôže ísť proti vášmu inštinktu, ak je hudba určitou predlohou, respektíve, ak to mám tak povedať, scenárom a my sme interpreti. Spôsob, akým hráme, je vždy viac či menej úprimný. Hráme hudbu spôsobom, ktorý prirodzene odráža náš inštinkt. Máme ten dar a talent, že dokážeme reagovať na hudbu, ale pritom nemôžeme predstierať, že sme niekto iný.
Keď hráte na klavíri, odráža sa vo Vás veľa emócií. Dá sa povedať, ktoré hudobné obdobie v histórii klasickej hudby je vám najbližšie? Je to romantizmus alebo sa dá nájsť krása aj súčasnej hudbe?
Dokážem nájsť krásu v každej hudbe a akomkoľvek hudobnom slohu. Ale vzhľadom na moje vlastné skúsenosti a v tejto životnej fáze sa stále cítim bližšie k nemeckému a rakúskemu romantizmu.
Zdá sa, že rada cestujete a je to pre Vás obohacujúce. Väčšina hudobníkov hovorí, že je to vyčerpávajúce, no miesta na svete možno vnímať zrejme aj inak. Keď cestujete po celom svete, aké skúsenosti si so sebou prinášate?
No je to vyčerpávajúce aj pre mňa (úsmev), naozaj to nevidím inak. Ale snažím sa užiť si to čo najviac, pretože svoj život vnímam ako cestu, je to druh cestovania a každé miesto, kde som bola, je pre mňa vzácnou skúsenosťou a niečo mi do života dáva naviac.
Keď sme pri cestovaní, rada by som sa Vás spýtala na Košice, kde budete účinkovať. Viete niečo o tomto meste? Boli ste už na Slovensku?
Raz som hrala v Bratislave so Slovenskou filharmóniou, ale v Košiciach budem po prvýkrát.
Na Košickej hudobnej jari uvediete koncert, budete hrať skladbu od Rachmaninova – Rapsódia na Paganiniho tému. Predtým, ako začneme hovoriť o tejto skladbe, asi otázka na inú tému, no súvisiaca s touto skladbou. V dnešnej dobe je veľa mladých, talentovaných klaviristov, ani nie dospelých, pravdepodobne vo veku 14 rokov, ktorí túto skladbu hrajú. Je to podľa vás správne? Aký je váš názor na tieto „zázraky“ vo všeobecnosti?
Nie som proti tomu, aby mladí klaviristi hrali veľké kusy, dokonca ani vo veľmi mladom veku, pokiaľ sú fyzicky zdatní. Najprv sa dielko naučíte a bude rásť vo vás a spolu s vami. Možno vo veľmi mladom veku ľudia nemusia nevyhnutne chápať podstatu samotnej hudby, ale aspoň v rámci systému sa to dá vybudovať. Vlastne si myslím, že všetky koncerty Rachmaninova by sa interpreti mali naučiť do veku 20 rokov.
Rachmaninov prevzal hlavnú a molovú tému Paganiniho a vytvoril mini klavírne koncertné dielo, ktoré posúva hranice rôznych hudobných foriem, ako je koncert, téma a variácie. Osemnásta variácia je z celého diela najznámejšia. Čo môžu poslucháči očakávať?
Hlavne nič neočakávajte. Je to také krásne! Len si to užite.
Podobne ako v romantickom koncerte, intenzita medzi sólistom a orchestrom vo vrcholoch exploduje farbou. Chápete tieto variácie ako drámu?
Áno, môže to byť dráma. Ako som už spomínala, hudba a samotná notová predloha je akýsi scenár a my ako tlmočníci sme tu, aby sme to zahrali a priniesli publiku.
Klavirista v tejto skladbe musí veľmi citlivo komunikovať s orchestrom. Tešíte sa na spoluprácu s hudobníkmi Štátnej filharmónie Košice?
Rozhodne áno! Teším sa každej spolupráci s každým orchestrom.
Povedzme si niečo o Vašich albumoch. V máji 2022 ste vydali svoj druhý sólový klavírny album s názvom Jouney. Je to Vaša osobná hudobná „Cesta“? Čo k nej patrí? Ako si vyberáte repertoár?Áno, tento album bol nahraný počas pandémie. Bolo takmer nemožné cestovať, pre každého sa spôsob cestovania zastavil, ale práve hudba sa stala spôsobom, ktorý nám umožnil cestovať duchovne. Pri príležitosti výročia Liszta a jeho diela Années de pèlerinage je to tiež cesta z minulosti do prítomnosti.
Hovoríte, že Liszt je jedným z najvýznamnejších klaviristov a skladateľov pre klavír v dejinách klasickej hudby. Čo je Vám na ňom také blízke? Myslím, prečo napríklad nie Chopin, Brahms…
V čase, keď som nahrávala ten album, sme si pripomínali výročie Liszta. Dobre sa hodí aj k téme albumu. A Liszt je tiež skladateľ, ktorého diela som hrala dlho a veľa, vybudovala som si na ňom stabilný repertoár. Ale samozrejme Chopin a Brahms sú tiež významní skladatelia.
Années de Pèlerinage je Vašou poctou Lisztovi. Z kompozičného hľadiska sú skutočne jedinečné – dokazujú, že Liszt mal zvláštnu schopnosť sonoriky, textúry a harmónie. Liszta poznáme ako virtuózneho klaviristu, no prvá zbierka skladieb nemá virtuózny charakter. Ukazuje nehu, farby a harmonické možnosti klavíra. Je vám táto poetika blízka?
Áno, Liszt pre mnohých predstavuje skutočného virtuóza, čo je samozrejme pravda, pretože bol jedným z hviezdnych koncertných klaviristov svojej doby. Zároveň však mnohé Lisztove diela, najmä jeho neskoršie diela, sú plné filozofie, sonoriky, textúry a harmónie, ako ste povedali, je myšlienkovo veľmi vážna.
Váš album Journey sa začína Wagnerovým dielom, Predohrou Tristana a Isoldy v aranžmáne Zoltána Kocsisa. Všetci vieme, že klavír je „malý orchester“, ktorý je schopný zahrať takmer čokoľvek, ale aj tak, je ťažké hrať Wagnera s citom, priniesť tie pocity, bolesť a vnútornú drámu len na jedinom nástroji? Čo je dôležité pre pochopenie Wagnerovej hudby?
Áno, je to veľmi ťažké a nesmierne náročné. Wagnerov vlastný jazyk hovorí sám za seba a má hlboké spojenie s Lisztom. Práve na týchto dvoch dielach je vidieť, ako dva jazyky týchto dvoch skladateľov navzájom komunikujú.
Čo ma v dobrom slova zmysle prekvapilo, je, že na albume je aj Drei Klavierstücke Arnolda Schönberga. Ide o nádherné dielo a považuje sa za prvú dodekafónnu skladbu v histórii klasickej hudby. Veľa ľudí si myslí, že dodekafónia nemôže priniesť emócie, že prináša len racionálnu a technokratickú hudbu. Súhlasíte?
Určite s tým nesúhlasím. Najmä čo sa tejto skladby týka, ide o jednu z emocionálne najintenzívnejších skladieb. Pre mňa osobne je emocionálna intenzita ešte väčšia v porovnaní s Lisztom. Je to také krásne!
Zuzana Vachová
Foto: Marco Borggreve, Sunhao Zhou
