Pardon, nezastihli sme vás. Britský režisér, ktorý v lete oslávi 83 rokov, opäť poukazuje na to, ako súčasný systém vykorisťuje bežných ľudí.
Ken Loach si zo svojej pozície môže dovoliť prísť na najprestížnejší európsky filmový festival v Cannes a otvorene povedať smotánke a celému svetu do tváre: „Ak sociálne problémy vyriešime, ľudia prestanú byť nahnevaní. Ak nebudú nahnevaní – extrémna pravica zmizne.“ Tieto slová zazneli z jeho úst a tohtoročnom festivale, kde sa prezentoval s filmom Pardon, nezastihli sme vás. Po minuloročnej sociálnej dráme Ja, Daniel Blake, ktorá všetkých doslova prikovala k sedadlám, zahlásil, že to bol jeho posledný film. A predsa prišiel spolu so scenáristom Paulom Lavertym s novinkou, ktorá nie je až taká introvertná a intímna ako príbeh Daniela Blaka bojujúceho s nezmyselným byrokratickým systémom, no rovnako hľadí na sociálne pomery bežných ľudí. Ľudí, ktorí nechcú od života tak veľa – len spokojnú rodinu a dôstojný život, no namiesto toho sa ocitnú v núdzi. Respektíve, dostane ich tam mašinéria tejto spoločnosti postavená na princípe „potravinového“ reťazca fungujúceho v prírode. Môžete trikrát hádať, kto sa ocitne v roli predátora…
Chrániť slabších a ukazovať svetu, ako bojujú, prežívajú, živoria – práve v tom je Loach majstrom. A nerobí to spôsobom, že manipuluje s divákom. Ukazuje reálnych ľudí z mäsa a kostí, dokonca v tomto prípade siahol po neherečke (Debbie Honeywood podala ohromujúci výkon), dialógy sú vyšperkované tak, že im uveríte každé jedno slovo, dokonca sem-tam situáciu odľahčí aj humornou scénou. Zato spôsob, akým rozpráva príbeh jednej rodiny, dokáže podať univerzálnym jazykom – môže sa dotknúť kohokoľvek z nás. A táto spoločnosť je v absolútnom bahne, tento odkaz Ken Loach adresuje divákovi podprahovo vrstevnato niekoľkokrát. A ide s tým až pod kožu.
Príbeh ukazuje Rickyho rodinu, ktorá sa ocitne v časoch finančnej krízy v dlhoch. Príležitosť opäť sa postaviť na nohy a získať nezávislosť sa objaví s lesklou novou dodávkou, ktorá poskytne Rickymu šancu stať sa samostatne zárobkovým vodičom. Práca kuriéra – šesť dní v týždni, 16 hodín denne, zrazu mení nielen jeho život, ale aj situáciu v jeho rodine. Jeho manželka, ktorá má v sebe neuveriteľnú láskavosť a pokoj, pracuje ako opatrovateľka. Na osemhodinovú pracovnú dobu môže tiež zabudnúť, ku svojim klientom má totiž taký vzťah, akoby sa starala o svojich vlastných rodičov. Rodina sa ocitá v situácii, kedy svoje dve deti vidia čoraz menej, napriek tomu, že ich spája silné puto. Jediným vzájomným kontaktom sa stáva telefón. Vyčerpanosť rodičov, následná vzdorovitá reakcia syna – tínedžera a život sa im postupne rozpadáva pred očami ako domček z karát. Ešte aj tá jediná chvíľka šťastia, keď si otec Ricky so sebou vezme dcérku na dennú šichtu na rozvoz zásielok a spoločne si vychutnávajú sendvič (kamera Robbie Ryan – tento záber je azda jedným z mála svetlých momentov snímky), je potrestaná. Na scénu totiž nastupuje predátor… A otec rodiny, ktorý chcel len normálne žiť, je na samom chvoste toho reťazca.
Loach bez varovania ukazuje zdvihnutý prst: kapitalizmus je tu stále, len má prefíkanejšiu formu. Režisér je aj v tejto snímke autentický a úprimný – to je jeho rukopis, vďaka ktorému je takým výnimočným filmárom. Nemanipuluje s prostredím, nemanipuluje s hercami – je to civilné, prostredie s obyčajnými ľuďmi, ktorých môžeme nájsť kdekoľvek. Láska hory prenáša? Nie, človeka možno veľmi ľahko zraziť na kolená, dostať ho na dno a nikto mu pomocnú ruku nepodá, naopak, ešte si doňho s chuťou kopne. A Ken Loach to ukazuje tejto spoločnosti triezvo a nakladá jej viac, ako samotným filmovým hrdinom. Je zároveň majstrom gradácie. Síce už od prvého dialógu hlavného živiteľa rodiny a jeho potenciálneho nového zamestnávateľa s typickým arogantným ksichtom a holou hlavou viete, že „toto nedopadne dobre“, ale z toho ticha a dusna dokáže vytvoriť búrku v oboch dejových líniách, ktoré tak dômyselne preplieta. Na jednej strane súdržný rodinný život plný lásky a porozumenia sa rozpadá a režisér ako excelentný psychológ vygraduje správanie mierumilovného hlavného hrdinu do agresie. Doma napadne svojho syna, v práci klienta, ktorý sa odmietne preukázať dokladom totožnosti. Jeho manželka v roli anjelskej opatrovníčky tiež dosahuje emočný strop, keď sa dostane na „všetkých frontoch“ do hraničnej situácie. Dôveryhodne vystihol aj správanie a reakcie detí, ktorých sa situácia v rodine dotýka azda najviac.
Kým v spomínanej dráme Ja, Daniel Blake, ktorá si z Cannes odniesla Zlatú palmu, sa sústredí na jednotlivca a film ukončuje drsným predvídateľným, jednoznačným záverom, v prípade snímky Pardon, nezastihli sme vás, postupuje inak. Sústredí sa na problémy rodiny, ide naozaj do hĺbky, rozohráva jednotlivé vzťahy tak, že sa v nej nájde akákoľvek priemerná modelová rodina strednej triedy v súčasnej dobe, no po vygradovaní filmu necháva otvorený záver. A to bol z jeho strany veľmi umný ťah. Ukončiť snímku happy endom, to by Ken Loach poprel sám seba. Ukončiť ho tragédiou by bolo zbytočné, pretože snímka sama o sebe stupňuje jednu tragédiou za sebou viac než dosť a doslova zatína do živého – do svedomia každej ľudskej bytosti (máme na mysli ľudskej, nie kategóriu predátorov odtrhnutých od reality). Režisérovi sa podarilo nastoliť prostredníctvom príbehu jednej rodiny univerzálny problém tejto spoločnosti, ktorý tak veľmi otvorene pomenoval na festivale v Cannes. Nie sú to len Ricky a Abbie, ktorí bojujú za to, aby ich rodiny prežili. V Británii (a nielen tam, v podstate ani nepotrebujeme z našej krajiny nikam cestovať), sú to desiatky tisíce rodín, ktoré sa v príbehu nájdu a dotkne sa ich to tak hlboko, ako sa len filmové dielo s takým osobným posolstvom môže dotknúť. A pritom taký obyčajný príbeh. Kuriér, opatrovateľka, dve deti. Ken Loach nastavuje zrkadlo našej spoločnosti a robí to veľmi priamočiaro, ale bez kriku. V tomto prípade sú podstatne účinnejšie iné výrazové prostriedky. Je to skrátka jeden z titulov, ktoré si v kine bezpodmienečne musíte pozrieť. A keď vám po dopozeraní tohto filmu ostane trpká príchuť v ústach, tak ste ho pochopili správne…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Film Europe
