Na pôde Slovenského národného divadla sa Kubo objavuje po prvýkrát. Režisér Lukáš Brutovský spolu s tvorivým tímom prichádza s nezvyčajnou interpretáciou Hollého hry. Aj o nej sme sa zhovárali s dramaturgom Mirom Dachom: „inscenácia Kubo domýšľa dôsledky, ktoré my v tejto chvíli možno ani netušíme,“ hovorí.
Držali ste sa pri inscenovaní Hollého veselohry striktne jeho textu?
Nie až tak striktne, napríklad niektoré repliky herci opakujú, či už ako motív, refrén, citát a podobne. Určite u Hollého nenájdeme maďarský jazyk, ktorým hovorí v inscenácii hry husársky kapitán. Niečo sme sem-tam vyškrtli, ale nič sme nedopisovali a jazyk sme neupravovali do súčasnej slovenčiny.
Od začiatku ste boli asi v nevýhode, pretože dnešný divák je televíznym filmom Martina Ťapáka a s postavou Jozefa Kronera veľmi zžitý, niektoré scény pozná doslova naspamäť. Bolo náročné poprieť niektoré veci, od ktorých ste chceli inscenáciu oprostiť?
Možno ani nešlo o to, že sme chceli niečo poprieť, lebo to nebola naša ambícia. Samozrejme, vieme o tom, že tento film existuje vo vedomí divákov a s tým nič neurobíme. Predovšetkým sme išli inscenovať Hollého hru. Televízny film je východiskom pre iné čítanie príbehu. Vo filme je dôležitý folklór, ale hra autora s tým až tak nepočíta. Je súčasťou iného zámeru a my sme sa snažili vrátiť k podstate textu.
A v čom konkrétne spočíva zásadný moment aktualizácie? Kubo totiž získava moc, keď sa mu podarí dostať k zbrani…
Nezachádzal by som do konkrétností, ale , nie je to tak dávno, čo sme mali vo vysokých štátnych funkciách ľudí, ktorí sú nevyspytateľní. A možno je to tak aj teraz… Niektorí z nich dokonca pôsobia, že nemajú všetkých päť pohromade. A my im zverujeme veľkú zodpovednosť. To je aj prípad našej interpretácie Kuba. Tento problém sa netýka len mocenských špičiek, ale aj celkovo štátnych orgánov a parlamentu. Sú tam ľudia, ktorí predstavujú isté riziko a my im dávame legitimitu. Visí nad tým veľký otáznik a práve v tom inscenácia Kubo domýšľa dôsledky, ktoré my v tejto chvíli možno ani netušíme.
Čiže snažíte sa až takto odvážne to mieriť na aktuálnu politickú situáciu?
My sme si to takto pomenovali, aj keď to vyslovene v inscenácii nepodčiarkujeme a nepoukazujeme na to spôsobom – vidíte, na tých najvyšších miestach je to dedinský chlapec Kubo, a my sa tak ocitáme v situácii, ktorá predstavuje určité riziko.
Takže aj v tomto prípade nadobúda veselohra vážnejší tón, možno ako aj vo vnímaní človeka. Keď sme Kuba pozerávali ako deti, smiali sme sa, čím viac sme si uvedomovali vekom jeho postihnutie, sledovali sme ho aj z inej perspektívy a vnímali sme inú rovinu príbehu. Divák aj na Vašu inscenáciu ide do divadla stým, že si ide pozrieť veselohru a Milan Ondrík Kuba zahral bravúrne. Má sa teda človek brániť tomu smiechu?
Nie, určite nie. Určite sme to nechceli interpretovať tak, aby sa divák bránil smiechu. Netvárme sa tak puritánsky. Každý z nás pozná a má v okolí ľudí, ktorí majú nejakí hendikep. Keď sa s nimi človek stretne a trávi s nimi čas, vidí, že aj oni predsa majú zmysel pre humor. Ja osobne poznám mnohých ľudí, ktorí majú hendikep a používajú veľmi čierny humor, dokonca aj na svoju adresu. Tu ide o tú mieru. Samozrejme, že sa na tom môžeme zasmiať. Ide skôr o to, ako s Kubom narábajú ostatné postavy
Hollý ako autor kritizoval najmä spôsob života ľudí na dedine a v inscenácii hry je cítiť, že sa to snažíte dať do pozornosti…
On bol predovšetkým veľmi dobrý pozorovateľ ľudí. Bol evanjelickým kňazom v Moravskom Lieskovom a podľa mňa si veľmi detailne všímal, ako žije dedinská societa, ako žijú ľudia vedľa neho. Veľmi dobre vedel zachytiť charaktery, situácie a jazyk postáv.
V čom konkrétne ste sa snažili inscenáciu defolklorizovať?
Na úvod treba povedať, že kedysi v rámci tradícií, obradov, slávností, či už to boli svadby alebo akékoľvek iné sviatky a príležitosti – keď sa tancovalo, zabávalo, pilo, tak to nebolo naleštené, nebolo to tip-top, bez chýb, tvorili to skrátka ľudia z mäsa a kostí. Niekto bol šikovnejší, iný menej , jeden pekný, druhý škaredý, zatiaľ čo folklór interpretuje túto realitu v prikrášlenej forme. Všetko je krásne, čisté, vyžehlené s peknými ľuďmi – pracuje s istou štylizáciou, ktorá nezodpovedá realite. My sme chceli ukázať práve takýchto ľudí – ľudí z mäsa a kostí, hoci v trocha hyperbolizovanej podobe. Pokiaľ ide o tanečné čísla, ktoré sú súčasťou inscenácie, tam je, naopak, ambícia, dodržať to, pekné, štylizované, estetizované, čo má zároveň pôsobiť kontraste voči tomu, ako sa správajú postavy hry.
Keď sme už pri folklóre, počas predstavenia hrá na pódiu živá cimbalovka. To tiež nie je štandardná záležitosť, takže predsa, folklór má zastúpenie aj v Kubovi. Je to skôr rarita, ako obvyklá záležitosť, keď má činoherná inscenácia naživo kapelu na javisku…
Určite v SND už takéto inscenácie boli, napríklad orchester hral v inscenácii hry Bertolta Brechta Matka Guráž v réžii Martina Čičváka alebo v inscenácii Palárikovej hry Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch v réžii Juraja Nvotu, ktorá má tiež folklórne prvky. Bola to myšlienka režiséra Lukáša Brutovského a od začiatku bolo v pláne, aby sme tam mali aj takéto prvky práve vo vzťahu k tomu, že máme nejaký zaužívaný obraz Kuba. Naoko tým vytvárame dojem, že to je vlastne roztomilé a ľúbivé a k tomu je ako kontrast postavené konanie postáv, ako som už spomínal vyššie.
Z dramaturgického hľadiska sa postava Kuba objavuje na pódiu dosť neskoro, divák je pomerne v napätí, kedy hlavnú postavu uvidí. A celkovo, na to, že sa hra volá Kubo, sa celkovo na scéne objavuje málo…
Je to danosť Hollého hry. Titul znie Kubo, hlavná postava má však veľmi málo priestoru – veľmi málo replík oproti všetkým ostatným. V istom zmysle sa dá povedať, že akokoľvek je Kubo hlavnou postavou, ľudia okolo neho sú vlastne dôležitejší ako on sám. Oni prechádzajú premenou, oni majú plán, ktorý stroskotá, lebo Kubo je vlastne konštantný – nemení sa, on temer nemá možnosť vyvíjať sa. Je to možno dramaturgicky prekvapivé, ale ak aj diváci budú mať ten dojem a budú od začiatku očakávať na javisku Kuba, nie je to tým, že my by sme sa rozhodli ho zdržiavať v zákulisí, ale Hollý hru naozaj takto napísal. Súvisí to aj s tým, že najprv sa musia takpovediac rozdať karty, teda pripraví sa zápletka.
Milan Ondrík ako Kubo zvládol postavu Kuba vynikajúco, napokon, ani sa nedal očakávať iný výsledok. Je ťažké prekonať v tomto Jozefa Kronera?
Možno mnohí by čakali, že úlohu Kuba bude hrať člen Činohry SND Martin Šalacha, o ktorom sa hovorí, že sa podobá na pána Kronera. Nebol to však zámer. Milan Ondrík sa objavuje v tej postave okrem iného aj preto, ako je skonštruovaný fyzicky. Je typ tvrdého, šľachovitého muža, a veľmi energického, impulzívneho človeka. To už súvisí s našou interpretáciou, kam sa až Kubo dostane a k čomu dospeje, keď sa chopí moci. Má predstavovať istú silu a potenciálne nebezpečenstvo. Nie je to teda niekto, do koho frnknem a on spadne na zem.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Braňo Konečný – SND
