V januári 2020 sme na našom portáli publikovali rozhovor s kontroverzným umelcom, maliarom, ktorý sa identifikoval pod pseudonymom PH-MaBe. Náš svet opustil v utorok 29. marca o siedmej ráno a v redakcii veríme, že dnes sa na nás díva z neba a už necíti žiadnu bolesť. V nekrológu sa s umelcom lúči kunsthistorička Barbara Brathová.
Život je zmena. Táto pravda, ktorá už trochu znie ako klišé, nesie v sebe silný atribút autenticity. Zmeny nás spravidla majú posunúť ďalej. Sú však aj také, ktoré nás (minimálne v spomienkach) vrátia späť, alebo nás razantne zastavia. Nie všetky zmeny sú pozitívne a nie všetky nás posunú ďalej, hoci hlbšie do seba jednoznačne. Ostatné dva roky ukázali svetu a spoločnosti, čo to zmena je. Nie len globálna, ale predovšetkým individuálna.
V januári 2020 sme na tomto portáli publikovali rozhovor s kontroverzným umelcom, maliarom, ktorý sa identifikoval pod pseudonymom PH-MaBe. Rebel, ktorý hovoril priveľmi priamo pravdu ľudom do očí, ktorý vedel ohnivo vzplanúť v emóciách, ale aj s pokorou sa utiahnuť zmietaný pochybnosťami o vlastnej tvorbe do ústrania charizmatického bratislavského ateliéru. Pred takmer dvomi rokmi sa jeho duša „utiahla“ do uboleného tela definitívne. Nastala zmena. V bdelej kóme „prespal“ najväčšie udalosti ostatných mesiacov, ktoré sa udiali vo svete – pandémiu, vojnu na Ukrajine, ekonomické prepady. Akoby ho jeho anjeli chceli ušetriť zla. V utorok 29. marca o siedmej ráno po dlhodobej sérii zdravotných problémov, ktoré ho „v spánku“ na tele prenasledovali, umelca „vykúpilo nebo“, (ako by sám zrejme povedal), lebo v neho úprimne veril.
Slobodu, ktorú tak vehementne propagoval a ctil, mu ponúkla až smrť. PH – MaBe, vlastným menom Peter Horniak, zanechal po sebe nedokončené obrazy aj nedokončené vzťahy. Jeho primárnou inšpiráciou v maliarskej tvorbe bol človek, jeho telo aj duša, biblické motívy, koncentroval sa na figurálne kompozície aj portrét. Triptych „Krížovej cesty“ ostal nedomaľovaný, ale jeho silný fragment som mala tú česť vidieť naživo v jeho ateliéri úkosom pozorujúc, ako štetcom kĺže po plátne. Cyklus obrazov, ktoré vystavoval pod názvom „Kde ti je začiatok, človek…?“ sme mali v akomsi symbolickom kruhu uzavrieť expozíciou „Kde ti je koniec, človek…?“ Hoci sme to nestihli, on jediný z nás už pozná odpoveď.
MaBe, čakalo ťa ešte veľa tvorivého – za rok sme dali dohromady plány výstav v Bratislave (Galéria Michalský dvor, Divadlo Malá scéna STU) aj v Prahe, mali o teba záujem vo Viedni. Nestihli sme to. V ostatnom čase si bol oslovený z viacerých zahraničných galérií a veľtrhov umenia – z Cannes, Paríža, Ríma, Benátok, New Yorku…a zas sme to nestihli. Vždy mali v zahraničí toho záujmu viac, ako doma a ty si tou ignoráciou na domácej scéne aj príznačne trpel. V horizonte príprav a v ideových rovinách bola aj publikácia o tvojej tvorbe, ktorú inicioval tvoj blízky priateľ. Vždy mi v takýchto situáciách napadne, ako sa Boh smeje, keď človek plánuje. Ty si si provokatívne v jednej zradnej sekunde „strihol šlofíka“ v tom najnevhodnejšom tvorivom čase. Možno práve preto, aby si chýbal.
Pri našom prvom kontakte na jednej z vernisáží v divadle by mi nikdy nenapadlo, koľko času strávim s tebou pri dlhých debatách o umení, o živote, víne, sexe, topánkach na tango, láske a viere, o tvojej novej vetrovke a úzkych sukniach jednej kurátorky, o údajne „najlepšej káve na svete“, ktorú som vždy pri kunsthistorických rozpravách u teba vyfasovala. Arogancia, svetáctvo a provokatívne poznámky prvých chvíľ so značnou dávkou impertinencie na oboch stranách sa veľmi rýchlo pretransformovali do maximálnej dôvery a priamosti. Nezačali sme najlepšie a ako sa zdá, najlepšie sme ani neskončili, ale to kreatívne a ľudské medzitým stálo za to.
Presne 29. marca 2019 trval náš vášnivý rozhovor o maľbe do ranných hodín, aby si ho po troch rokoch v rovnakom termíne s presnosťou švajčiarskych hodiniek definitívne ukončil. Mal si rád ticho, samotu v pachu farieb, fascinovala ťa hudba Albinoniho, ale prekvapivo u teba „frčal“ aj Martin Harich. Keď mala prísť k tebe kurátorka, vždy si upratal (ale to fakt nebolo treba). Chodil si na ryby a na hríby. Legendárna veta „raz ťa vezmem do hory“ znela v ušiach Prešporáčky na štekloch až komicky. Každý spoločenský prešľap, na ktoré som ja osobne pomerne výrazne citlivá, si zakryl tradičným bonmotom „ja som chlapec z dediny“, ale nebola to tak celkom pravda – narodil si sa v Bojniciach, žil v Partizánskom a v ostatných rokoch prevažne tvoril v Bratislave. Húževnatý umelec kuriózne posadnutý hodinkami – náramkovými, masívnymi, luxusnými – bolo ich veľa a skoro si ich nemal kam nosiť, ale asi merali čas. Zjavne ten tvoj dosť nekompromisne.
Zemitý, priamy, drsný chlap s frajerským vystupovaním a istou dávkou spoločenskej neokrôchanosti, sa vo svojom ateliéri menil na muža, ktorý pochyboval, prežíval sklamania, váhal a pýtal sa. Na otca, ktorý sa stal pre svojho syna „živým plátnom“ na tetovanie, na deda, ktorý s dojatím predvádzal ako doma tancuje balet so svojou vnučkou, na „Partizána“ (nie preto, že žil v Partizánskom), ale preto, že často „mlčal ako partizán“. Nechcel ostať iba pri maľbe, skúšal sochu, túžil vyskúsať techniku grafiky, veľa o nej čítal, študoval, ale maľba ho bude identifikovať navždy. Jeho obrazy visia v galériách a súkromných zbierkach okrem Slovenska a Česka aj v Rakúsku, Švajčiarsku, Rusku, Srbsku, Poľsku, Macedónsku, na Novom Zélande aj v Austrálii, a napriek tomu sa mu nedostalo dostatočnej pozornosti doma.
V bratislavskom ateliéri na Podjavorinskej ulici, plnom plátien namaľovaných nahých tiel a prenikavých pohľadov nástojčivých očí, ktoré tak rád zaznamenával, vznikal pocit, že je v ňom veľa ľudí. A neskoro večer, v tichu a tme sa občas marilo, že sú tam aj „iní“. Mal však rád aj návštevy a mnohé ho tiež nestihli tak, ako sme nestihli výstavy a ako svoju kurátorku nestihol „vziať do hory“. „Nestihli“ sme vlastne nič, čo sme mali predovšetkým v profesijne nastavenom pláne a napriek tomu mám dojem, že sme z ľudského hľadiska, umeleckých podnetov, filozofických rozpráv a z intenzity poznania toho stihli celkom dosť. Tak, ako som si spočiatku nevedela predstaviť, prečo by som mala otvárať výstavu práve jemu, teraz si neviem predstaviť, že by na svojej vernisáži nebol. Život je zmena. Ale takúto naozaj nikto z nás nechcel.
PH-MaBe, Peťo, Partizán… pri našom rozhovore pre tento portál som ti položila v závere otázku: „Po čom túži vizuálne drsný chlap, ktorý citlivo maľuje psyché svojich objektov ?“ Odpovedal si: „Nájsť harmóniu a pokoj v duši“. Verím, že si ich konečne našiel.
P.S.: Sakra, chlape, dohodli sme sa, že budem písať kurátorský príhovor, nie nekrológ !
—
Posledná rozlúčka s Petrom Horniakom sa bude konať v pondelok 4. apríla 2022 na cintoríne Šípok v Partizánskom. R.I.P.
Nekrológ napísala kunsthistorička Barbara Brathová
Zdroj foto: Stanislav Bajer
