„Jozef je pre mňa viac než len môj pedagóg. Počas môjho štúdia som sa neraz ocitol v momentoch, kedy Vám nepomôžu gitarové rady, kedy potrebujete pomôcť v osobnom živote. A vždy, keď som ju potreboval, tak mi pomohol,“ hovorí o profesorovi Zsapkovi jeho žiak, Karol Samuelčík.
Možno na úvod trochu netradičná otázka, ale keď ste boli dieťa, napadlo Vám vôbec niekedy, že sa stanete profesionálnym interpretom klasickej gitary a budete stáť na zahraničných pódiách? Ako ste sa vlastne ku gitare dostali?
V mojich úplných začiatkoch, samozrejme, nie. Vtedy som bol dieťa, ktoré bralo hru na gitaru len ako záľubu, venovaniu sa určitej činnosti. Popri tom som hrával futbal či venoval sa iným športovým aktivitám. Moment, kedy som sa dostal ku gitare si nepamätám, no rodičia mi hovorili ako ma vychovávateľka v materskej škôlke chválila a upozorňovala rodičov, že pekne spievam. Následne sa rozhodli, že to so mnou skúsia a prihlásili ma na hudobný nástroj na ZUŠ. Keďže otec sporadicky na gitare hrával, voľba bola viac-menej jasná.
Kto vo Vás objavil talent? Sluch, cit pre hudbu a všetko, čo je potrebné, aby ste sa vydali na dráhu profesionálneho gitaristu?
Myslím si, že to boli moji starí rodičia. Keď zistili, že sa dokážem pomerne rýchlo a čisto naučiť spievať jednoduché piesne, kúpili mi malý dvoj-oktávový elektrický klavír, na ktorom som, ešte ako veľmi malé dieťa, zahral mnoho známych jednohlasných piesní. Odhliadnuc od základného hudobného nadania a anatomických predpokladov, je dôležité predovšetkým presvedčenie. Povedal by som to možno viac všeobecnejšie, ale pravidelná kvalitná práca a vytrvalosť sú kľúčové atribúty pre dosiahnutie svojho cieľa nielen v hudobnom odbore.
Mali ste problém v začiatkoch s disciplínou? Všetci predsa vieme, že mnoho ľudí, ktorí možno aj majú talent, to vzdá, pretože nie sú „stavaní“ na to, aby niekoľko hodín denne cvičili na hudobnom nástroji. V akom veku ste pochopili, že hrať na gitare, to nie je len zábava, ale aj drina, krv a pot?
Musím povedať, že hra na gitare v mojich začiatkoch nebola vôbec taká jednoduchá. Veľa krát som odmietal cvičiť a niekedy som viac trucoval ako sedel za nástrojom. Zlom nastal až neskôr, v mojich 13-14 rokoch, keď sa mi podarilo vyhrať zuškársku súťaž v Bojniciach a o rok neskôr v Giraltovciach, kde som získal taktiež koncertný nástroj. V tom čase som bol pod vedením Zuzky Melekovej. Myslím si, že tento moment bol spúšťačom, resp. motiváciou pre moje rozhodnutie venovať sa hre na gitare naplno.
Po absolvovaní Žilinského Konzervatória Vaše kroky smerovali do Bratislavy na VŠMU. Dostali ste sa do triedy profesora Zsapku, ktorý je renomovaným, vo svete uznávaným umelcom. Sadli ste si od začiatku?
Z môjho pohľadu áno. Z hodín som si bral, čo som mohol. Pravidelne som si písal poznámky aby som na niečo nezabudol. Vždy som sa snažil splniť rady a očakávania, ktoré boli na mňa kladené. Išli sme z hodiny na hodinu a cítil som ako krok po kroku odstraňujem nedostatky vo svojej hre. Jozef je aj momentálne veľmi činný a mimoriadne pracovitý, čo ma, samozrejme, značne motivovalo. Som veľmi šťastný, že som mal možnosť študovať v jeho triede.
Čo Vám jeho hodiny dali? Ako Vás viedol k interpretačnej a technickej úrovni, ktorú dosahujete dnes?
Jeho hodiny boli vždy a predovšetkým o hudbe, o muzike. Hudba bola prvoradá a rozvoj techniky bol samozrejme dôležitý, ale slúžil len na umocnenie hudby, muzikality interpreta. Práca na prednese, ponorenie sa do hudobných myšlienok a nálad skladateľa, schopnosť vytiahnuť z nástroja podstatu motívu, myšlienok, fráz či spôsob tvorenia tónu a jeho farba – to sú len niektoré z mnohých informácií, ktoré som pod jeho vedením získal. Vďaka jeho hodinám som sa taktiež naučil oddeliť technický rozvoj od bežného cvičenia a správnym spôsobom ho rozvíjať. Aj momentálne mu denne venujem cca 1 hodinu, vďaka čomu som získal naozaj veľmi príjemný nadhľad nad technickými ťažkosťami. Základom ale vždy bola hudba. Muzika je prvoradá, no bez vysokej technickej úrovne interpreta nie je umelecký výkon plnohodnotný.
Apropo, nie je to len môj názor, ale na pódiu pripomínate pána profesora – a to v mnohých prvkoch. Akoby sa pretavil do Vás spôsob jeho špecifickej interpretácie, ste si blízki aj osobnostne a vôbec, medzi Vami je cítiť obrovský súlad. Je to tak? Okrem pedagogického vzťahu ste si sadli aj ľudsky?
Je prirodzené, pokiaľ ste dlhodobo ovplyvňovaný názormi, ktoré sú aj Vám blízke, že sa to odzrkadlí v interpretácii. Jozef je pre mňa viac než len môj pedagóg. Počas môjho štúdia som sa neraz ocitol v momentoch, kedy Vám nepomôžu gitarové rady, kedy potrebujete pomôcť v osobnom živote. A vždy, keď som ju potreboval, tak mi pomohol. Myslím si, že náš vzťah je viac než vynikajúci ako po pracovnej stránke tak aj osobnej.
Keď ste pred rokmi vystupovali v Hrubom Šúri na slávnostnom otvorení ekostavby, ako plnohodnotný člen Bratislavského gitarového kvarteta, gitarista Martin Krajčo Vás publiku predstavil ako novú nádej mladej generácie a vyzdvihol Váš talent. Nie je to prvé superlatívum, ktoré ste na svoju osobu počuli. Ste v kontakte aj so svetovými gitaristami – a bez skromnosti, mohli by ste uviesť, čo najviac tieto zahraničné osobnosti oceňujú na Vašej interpretácii?
Samozrejme, byť v kontakte s najväčšími odborníkmi je mimoriadne dôležité. Mám to šťastie, že mnohých svetových interpretov som mohol spoznať ešte v mladom veku a s mnohými z nich som v kontakte dodnes. Je to pre mňa zároveň motivujúce. Snažím sa na seba klásť tie najvyššie nároky a komunikácia s nimi ma v tom udržuje. Pri mojich rozhovoroch s nimi hovoria predovšetkým o mojej muzikalite, myslím, že to ich zaujalo najviac. Každé uznanie poteší, ale nenechávam sa tým veľmi unášať. Ešte je predo mnou mnoho práce.
Váš záber, čo sa týka repertoáru, je nesmierne široký. Od starej hudby (baroko, renesancia) hráte romantický repertoár, ale aj nesmierne náročné skladby súčasných, moderných autorov. Tieto skladby si okrem odlišnej interpretácii, výrazu, vyžadujú aj hudobné vzdelanie. To však umelcom nikdy nebolo blízke, študovať dejiny hudby, vývoj, hudobnú teóriu… Ako je to vo Vašom prípade?
Štúdium dobovej interpretácie je veľmi dôležité. Existuje množstvo materiálov prípadne textov, ktoré nám môžu priblížiť dobovú interpretáciu. Je veľmi dobré o nich vedieť, vedieť taktiež o pozadiach vzniku skladby, no aj tak nakoniec Vaša osobnostná stránka zohrá kľúčovú rolu pri práci na prednese. Najlepší výkon podáva interpret vtedy, keď je sám sebou, prirodzený. Pokiaľ preberáte spôsoby interpretácie z iných nahrávok alebo interpretácií, vždy sa bude jednať len o imitáciu. A publikum to vníma. Priznám sa, že veľmi gitarové nahrávky nepočúvam a ani sa nechcem nechať nimi ovplyvniť. Radšej si pustím nástroje ako husle, klavír, hoboj či samozrejme orchestrálnu hudbu. Vaša jedinečnosť, Váš osobitný vklad v diele je to, čo poslucháč ocení najviac.
Po ukončení štúdia na VŠMU ste pokračovali v doktorandskom štúdiu. V rámci neho ste absolvovali aj štúdium v Barcelone. Čo Vám tento študijný pobyt dal? S akými pedagógmi ste sa tam stretli?
Štúdium vo svete Vám otvorí oči. Má obrovské množstvo pozitív. Spoznávate nové kultúry, iné spôsoby rozmýšľania, mentalitu, naučíte sa nový jazyk, stretávate množstvo nových ľudí, ktorí Vám v budúcnosti môžu byť nápomocní a mnoho iného, čo u nás doma nenájdete. Vy sami začnete rozmýšľať inak než predtým. Z môjho pohľadu je to dôležitejšie ako samotné štúdium. Najväčšia výhra však je, ak Vás k tomu všetkému vedie aj vynikajúci pedagóg. Ja som to šťastie mal a mnohému som sa stihol počas pobytu V Barcelone, v hre na gitaru, priučiť. Álex Garrobé, uznávaný interpret a pedagóg, je odo mňa interpretačne v mnohom odlišný a práve to mi dopomohlo k môjmu ďalšiemu rozvoju.
Určite Vás to posunulo najmä čo sa týka výrazovej stránky. Na doktorandskom koncerte to bolo zreteľne počuť. Folklórne vplyvy v kompozíciách si vyžadujú špeciálny výraz. Vždy však treba akcentovať to, že ste interpret klasickej gitary. Je náročné skĺbiť tieto dva odlišné „temperamenty“?
To je na hudbe to krásne. Každý národ si našiel vlastnú cestu ako skĺbiť ich národný folklór, respektíve vložiť svoj folklórny idióm do klasickej hudby. Treba si tie momenty vychutnať, nie sa ich obávať.
Počas doktorandského štúdia ste absolvovali aj mnoho koncertov, a to aj v zahraničí. Kde všade ste vystupovali? Aké boli reakcie publika?
Okrem slovenských pódií som vystupoval aj v krajinách strednej Európy, v Španielsku, Číne, Hong Kongu a momentálne má čaká turné v Južnej Amerike v štátoch Argentína, Brazília, Čile a Uruguaj. V zahraničí sú reakcie publika vždy o niečo pozitívnejšie. Publikum v zahraničí je spontánnejšie, keď sa im to páči vedia Vás neskutočne oceniť. U nás je to trocha viac konzervatívnejšie. Vo všeobecnosti si myslím, že sa im moje hranie páči.
Vystupovať na zahraničných pódiách, to je aj kus zodpovednosti, ktorý v sebe umelec akosi prirodzene musí mať. Ste suverén a absolútne sebaistý typ človeka alebo sú vo Vás aj určité pochybnosti?
Pochybnosti prichádzajú vtedy, pokiaľ sami viete, že ste program nepripravili na 100 % svojich možností. Ja sa snažím pracovať najlepšie ako dokážem a to je aj môj recept na odstránenie Vami spomínaných pochybností.
Nedávno ste absolvovali aj doktorandský koncert, ktorý mal u publika nesmierny úspech. Profesor Zsapka sa s Vami veru nemaznal a naložil Vám nesmierne náročný repertoár. Je pán profesor aj prísny? Ako dlho trvala Vaša príprava na tento koncert?
Samozrejme, že áno, má tie najvyššie nároky. Niekedy Vás vie stopnúť už po prvom akorde. Program bol náročný najviac asi z hľadiska výdrže, keďže som ho interpretoval bez prestávky. Myslím, že to bol dokonca môj vôbec najdlhší čas strávený na pódiu bez prestávky. Trval cez hodinu a pol. Odohrať v tomto smere program je veľmi náročné predovšetkým z pohľadu koncentrácie. Čo sa týka programu, pokiaľ to čas dovoľuje, rád ho pripravujem vo viacerých, od seba pár týždnov-či mesiacov oddelených, časových úsekoch. Cvičím ho napríklad mesiac, potom príde iný koncert s úplne iným programom a následne sa po nejakej dobe zase k nemu vrátim. Ak je možné sa k nemu vrátiť aspoň na tri-krát, je to ideálne, lebo má čas tak povediac “sadnúť, uležať sa“.
V apríli Vás čaká výnimočné podujatie. Ako jediný slovenský interpret sa zúčastníte 9.4. 2019 v Žiline na multiinštrumentálnom festivale Allegretto. Aké skladby budete hrať a cítite zodpovednosť vzhľadom na to, že na tomto festivale budete ako jediný slovenský umelec?
Pre gitaristu je to zakaždým výnimočné, pokiaľ je v dramaturgii projektu zaradený medzi nástroje ako napríklad klavír, husle, violončelo či spev. Veľmi sa teším, že Allegretto dlhodobo zaraďuje gitaru do koncertných programov festivalu. Na koncert sa teším aj z dôvodu môjho návratu do Žiliny, kde som ako študent konzervatória každoročne na festival chodil a teraz mám možnosť na ňom sám vystúpiť. Pozývali veľké svetové mená, čo bolo zakaždým veľmi motivujúce. Aj z tohto dôvodu je pre mňa cťou byť reprezentantom Slovenskej republiky na podujatí. Na koncerte odznie katalánsky program s dielami od autorov ako I. Albéniz, E. Granados, E. Pujol a M. Llobet, ale aj skladbu nášho slovenského skladateľa Lukáša Borzíka.
Následne Vás čaká ďalšie vystúpenie v zahraničí. Prezradíte návštevníkom nášho webu, kam pocestujete, aké to bude podujatie a čo zahráte?
Dva dni po koncerte na festivale Allegretto cestujem na svoje debutové trojtýždňové turné do Južnej Ameriky. Absolvujem sólové recitály v mestách Buenos Aires (2 koncerty, Argentína), Santiago (Čile), Temuco (Čile), Porto Alegre (2 koncerty, majstrovské kurzy, Brazília) a rozhovor v celonárodnom rádiu v Montevideu (Uruguaj). Celé turné sa realizuje vďaka finančnej podpore Fondu na podporu umenia. Program koncertov bude zahŕňať aj diela slovenských autorov od L. Borzíka, J. Iršaia, ale aj bratislavského rodáka, našu významnú osobnosť histórie, J. K. Mertza. Okrem spomínaných autorov zaznejú aj diela od E. Granadosa, M. Llobeta a Maria Castelnuova-Tedesca.
Pred ukončením doktorandského štúdia Vás ešte čaká obhajoba Vašej práce. Zvolili ste si naozaj jedinečnú tému: Tvorba katalánskych skladateľov na prelome 19. a 20. storočia a jej vplyv na celosvetovú gitarovú hudbu. Odkiaľ ste čerpali podklady? Je to určite téma, s ktorou by ste pri spracovávaní na Slovensku asi veľa vody nenamútili. Ako teda práca vznikala, aké sú Vaše zdroje a k akým záverom ste sa dopracovali?
Aj toto môže byť jedna z výhod štúdia v zahraničí. Mal som možnosť stráviť desiatky hodín v Museo de la Música v Barcelona, kde som mal prístup k autentickým materiálom k osobnostiam ako Francisco Tárrega, Miguel Llobet či Emilio Pujol. Nachádzajú sa tam naozaj veľmi zaujímavé materiály a taktiež ich nástroje, na ktorých som mal možnosť si zahrať. Bolo úžasné a istým spôsobom zvláštne, prechádzať sa ulicami, o ktorých si písali v listoch, navštevovať miesta, na ktorých žili či sa stretávali, najväčšie svetové osobnosti gitary v tom období. Mimoriadna udalosť, ktorá je rozpracovaná v práci je napríklad rekonštrukcia piatej Pujolovej knihy Escuely Razonada, ktorá nebola dostupná po niekoľko desaťročí. Je to kniha o interpretácii, jeho názoroch na hudbu, hudobný vývoj, svet a pod. V dnešnej dobe vidíme neustále len informácie o tom ako zlepšiť techniku či ako hrať rýchlejšie. Je to výsledok dnešnej uponáhľanej doby.
Aké sú Vaše plány do budúcna po ukončení doktorandského štúdia?
Po skončení štúdia budem naďalej aktívne činný v koncertnej a pedagogickej činnosti. Plánujem taktiež vydať CD s programovým zameraním na katalánsku hudbu.
Zdroj foto: Lea Lovišková
