„Človek sa musí zomknúť a odohrať koncert v tých najťažších podmienkach. Veľa sa dozviete aj o sebe samom,“ hovorí úspešný slovenský gitarista Karol Samuelčík, ktorý odohral turné v Južnej Amerike a chystá sa na ďalšie koncerty.
Po štipendiu v Barcelone ste hrali absolventský koncert, na ktorom už bol citeľný vplyv na Vašej interpretácii. Ako Váš pobyt v Barcelone a Vaše štúdium ovplyvnilo Vaše interpretačné umenie?
S odstupom času vnímam veľmi pozitívne akým kurzom ma Álex Garrobé nasmeroval. Spôsob jeho uvažovania a prístupu k práci na prednese bol odlišný, čo mi umožnilo rozšíriť môj pohľad na interpretáciu a spôsob jej vykonania. Mimo získaných interpretačných skúseností a informácií mi veľmi pomohla aj zmena prostredia a žitie v inej spoločnosti resp. medzi ľuďmi s inou mentalitou. Od môjho návratu žijem psychicky uvoľnenejším štýlom, či už v práci alebo osobnom živote.
Spomínali ste, že Vás zaujali dejiny katalánskej gitary a mienite sa v nej venovať a vo vedeckej práci Vašej doktorandskej práci. Aký je výsledok?
Textová časť dizertačnej práce je už odovzdaná a čakám na obhajoby, ktoré sa uskutočnia 17. júna. Momentálne mám množstvo koncertných aktivít, ktoré mi nedovoľujú viac sa ponoriť do histórie katalánskej gitarovej hudby. Na prácu nadviažem novým CD, ktoré bude obsahovať výlučne diela katalánskych skladateľov a malo by byť vydané do konca kalendárneho roku.
V apríli ste mali turné po Južnej Amerike. V ktorých mestách ste koncertovali?
Odohral som dva koncerty v Buenos Aires (Argentína), v Santiagu de Chile, v Temucu (Čile) a dva koncerty v Porto Alegre (Brazília). Poskytol som taktiež rozhovor pre Radiodifusión Nacional de Uruguay v Montevideu a majstrovské kurzy v Argentíne a Brazílii.
Ktorý koncert bol pre Vás najviac výnimočný a čím?
Ťažko sa mi vyberá jeden konkrétny, každý bol niečím zaujímavý, špecifický. Snáď najviac mi utkvel v pamäti koncert v rámci gitarového festivalu “Festival Permanente de la Guitarra „Cacho Tirao““ v Buenos Aires (Argentína), v ktorom reakcie publika a organizátorov boli naozaj úžasné. Dokonca ma nenechali ani dohrať celé variácie a vytlieskali ma už pred ich záverom. Nakoniec ma publikum ocenilo so „standing ovations“.
Museli ste sa často presúvať do jednotlivých miest, takže ste si konečne okúsili život profesionálneho muzikanta – je vyčerpávajúci? Alebo ste to zvládali?
Musím uznať, že je to naozaj vyčerpávajúce, ale stojí to za to. Nedokážem si predstaviť ako chodil na turné Miguel Llobet, kedy strávil v Južnej Amerike aj trištvrte roka a hral koncert každý druhý či tretí deň. Časový posun, zmena klímy, neustále presúvanie sa, takmer dennodenne stretávate mnoho nových ľudí, pričom je potrebné si medzi koncertami aj pocvičiť. Napríklad, koncert v Santiagu de Chile som absolvoval po celodennom cestovaní, kedy som vyrážal z Montevidea o pol 6 ráno, absolvoval prestup v Buenos Aires so zmenou letiska a dve hodiny po prílete, priamou cestou z letiska do koncertnej sály, som odohral recitál. Nehovoriac o tom, že som v tie dni dokonca aj ochorel. Bola to skvelá skúsenosť, človek sa musí zomknúť a odohrať koncert v tých najťažších podmienkach. Veľa sa dozviete aj o sebe samom.
Aký repertoár ste volili počas turné? Čo najviac zaujalo poslucháčov na tomto kontinente?
Interpretoval som diela našich skladateľov – J. Iršaia, L. Borzíka a bratislavského rodáka J. K. Mertza. Taktiež Valses poéticos od E. Granadosa, Variaciones sobre un tema de Sor od Miguela Llobeta a Sonatu (Homaggio a Boccherini) od M. Castelnuova-Tedesca. Na každom koncerte sa poslucháčom páčilo niečo iné, no každá skladba si našla svojich sympatizantov. Možno snáď najviac Variácie od Miguela Llobeta, Valses poéticos od Enriqueho Granadosa a skladba L’aube od Lukáša Borzíka.
Zdá sa, že apríl bol pre Vás vyčerpávajúcim mesiacom, lebo ste boli v jednom kole. Je to aj vyčerpávajúce alebo Vám hudba a koncerty dávajú energiu?
Pokiaľ sa to nepreháňa, hudba a koncerty mi zakaždým dodávajú množstvo energie. Niekedy samozrejme aj ja pociťujem, že je toho už veľa a tak sa snažím nájsť balans, aby mi koncertné aktivity viac dávali ako brali. Dôležitý je pre mňa aj vyrovnaný osobný život.
Počuli sme Vás v rozhovore pre rádio a Vaša španielčina je dokonalá. Ako ste sa za takú krátku dobu stihli naučiť tento jazyk?
Musím povedať, že vôbec nepovažujem svoju španielčinu za dokonalú. Som samouk, nenavštevoval som žiadne lekcie tohto jazyka, to čo viem som sa naučil počas štúdií v Španielsku. Som ale rád, že sa s ňou bez problémov dohovorím a môžem vďaka nej viesť aj majstrovské kurzy. Bohužiaľ, v mojom okolí nie je mnoho ľudí, ktorí po španielsky rozprávajú a tak musím svoju jazykovú úroveň umelo udržiavať.
Nepochybne ste si počas turné našli aj mnoho priateľov, najmä z hudobného sveta. Môžete aspoň pár menovať?
Väčšinu času som trávil s organizátormi jednotlivých koncertov, ale aj inými hudobníkmi či osobnosťami. Medzi ne patria Arturo Zeballos, Norman Baroni, Alfredo Escande, Fernando Sandoval, Marcos Wagner, Monica Younis a ďalší. Určitý čas som trávil aj s honorárnym konzulom Pavlom Nádorom a jeho manželkou či napríklad slovenskými občanmi žijúcimi v Santiagu de Chile. Stretol som naozaj množstvo milých a zaujímavých ľudí.
Zdá sa, že hudobná komunita, ale aj obecenstvo, Vás v Španielsku aj Južnej Amerike vrúcne prijalo. Je to vzájomné? Akí sú tam ľudia?
Ľudia sú v porovnaní s nami viac živelnejší a možno aj viac otvorenejší. Čo sa týka mojej skúsenosti, keď sa povie, že Európania sú konzervatívni, v porovnaní s Juhoameričanmi to môžem len potvrdiť. Vyhovuje mi, keď som v spoločnosti ľudí, ktorí až tak nepociťujú stres alebo vedia so stresom ľahko narábať. Mám rád pokojné riešenia situácií, flexibilitu, nadhľad či aj mierny flegmatizmus, takže Španielsko, ale aj Južná Amerika mi celkom vyhovujú.
Napriek tomu, že ste mali v apríli mnoho koncertov v zahraničí, vystupovali ste aj v Žiline. Na koncert vyšla mimoriadne pozitívna recenzia, ktorá chválila Váš interpretačný výkon. Určite musíte byť rád, keď v minulých rokoch vychádzali na Vašu adresu (netvrdíme, že to boli profesionálni kritici), aj menej pozitívne názory. Myslíte si, že na Slovensku si umelci závidia? (Nie ste totiž prvý prípad, s ktorým som sa stretla, kde platí – úspech sa na Slovensku neodpúšťa)…
Teší ma, že na môj žilinský koncert vyšla pozitívna kritika. Vždy sa snažím dať zo seba to najlepšie. Samozrejme, nájdu sa ľudia, a viem, že to bude počas celej mojej hudobnej kariéry, ktorých nebude moja vytrvalosť, presvedčenie či prípadné úspechy robiť šťastnými. Ja som na to pripravený, myslím, že v mnohých iných odboroch je to o dosť horšie. Čo sa týka závisti, myslím, že áno, no je to celospoločenský problém. Na Slovensku ju bohužiaľ nájdeme na každom kroku, no ľudia tým škodia najviac sami sebe. O koľko lepšie a pokojnejšie by sa nám tu žilo, keby ľudia jeden druhému nezávideli…
Okrem toho, že ste aj interpret, boli ste aj členom poroty v súťaži v Srbsku a zároveň ste tam aj koncertovali. Je to veľká zodpovednosť? Akých máme dnes interpretov? Je z čoho vyberať?
Každý jeden koncert je veľká zodpovednosť. Pre mňa je zodpovednosť aj šírenie pozitívneho mena slovenskej gitary či slovenskej kultúry v zahraničí vôbec. Veľmi ma napĺňa, keď vidím, že aj organizátori v zahraničí môžu po koncerte chváliť úroveň našej kultúry. Myslím, že Slovensko má mnoho kvalitných umelcov, ktorí nás skvele reprezentujú v zahraničí ako napríklad Roman Patkoló, Peter Breiner, Peter Mikuláš, Edita Gruberová, Mikuláš Škuta, Martin Adámek, Jordana Palovičová, Milan Paľa, Dalibor Karvay a mnoho ďalších. Vždy ma veľmi poteší, keď vidím slovenskú osobnosť na významných zahraničných pódiách.
S profesorom Zsapkom, ktorý Vás počas celého štúdia viedol, ste v kontakte? Musí byť na Vás nepochybne hrdý, pretože také úspechy, ako Vy, určite nedosiahol ani jeden jeho žiak…
S Jozefom, samozrejme, máme veľmi častý kontakt a verím, že to tak bude pokračovať aj v budúcnosti. Neupriamujem pozornosť na to, čo mám za sebou, snažím sa hľadieť pred seba a ísť koncert za koncertom, výzvu za výzvou. Pracujem najlepšie ako viem a sústredím sa len na najbližšie udalosti. Jozef má veľa skvelých žiakov, určite nájdeme aj mnoho iných.
Nedávno ste mali aj kurzy spolu s profesorom Zsapkom. Aká to pre Vás bola skúsenosť?
Pokiaľ myslíme na rovnaké kurzy, tak tie sa konali ešte v minulom roku. Vždy som si prial viesť kurzy spoločne s mojím pedagógom. Je to určitý druh ocenenia mojej dlhoročnej práce a znak toho, že to čo robím, robím pravdepodobne dobre.
V júni budete mať koncert aj na Slovensku – v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca – Hommage à Joaquín Rodrigo. Čím Vám učaroval tento španielsky skladateľ?
Joaquín Rodrigo patrí ku pilierom gitarovej hudby 20. storočia a tento rok sa po celom svete spomína na jeho 20. výročie úmrtia. Výnimkou teda nie je ani Mertzov festival a som rád, že jeho hudbu môžem uviesť práve ja. Vždy som mal k jeho dielu blízko, charakteristické harmónie, španielske idiómy, temperament… V repertoári mám viaceré jeho kompozície.
Blíži sa festival J.K. Mertza. Ste jeho spoluorganizátorom? Čo zaujímavé nás na ňom čaká?
Mertzov festival je svojou históriou naozaj unikátny. Už po 44 rokov prináša do Bratislavy top umelcov a sprostredkúva tak nielen bratislavskému publiku to najlepšie zo sveta gitary. Áno, posledných pár rokov som spoluorganizátor festivalu. Tento rok k nám prídu osobnosti ako Aniello Desiderio, Edin Karamazov, Johannes Möller, Arianna Savall, Michal Nagy, mladí víťazi európskych súťaží – Chia-Wei Lin a Carlo Curatolo, či Juraj Burian a jeho hostia. Je sa určite na čo tešiť.
Po Vašom debutovom CD chystáte ďalšie. Čo na ňom poslucháčov čaká?
Svoje ďalšie CD zameriam výlučne na hudbu katalánskych skladateľov 19. a 20. storočia. Medzi autormi budú figurovať mená gitarových osobností – Fernando Sor, Emilio Pujol, Miguel Llobet a klavírnych autorov – Enrique Granados a Federico Mompou. Veľmi sa teším, že CD v určitom zmysle skompletizuje moje doktorandské štúdium súvisiace práve s touto témou.
Počas obdobia koncertovania v zahraničí ste na sebe museli určite veľa pracovať a rozširovať si repertoár. Aké nové skladby pribudli?
Neustále sa snažím študovať nový koncertný materiál. Každým rokom mi pribudne viac ako hodina nového programu. V rámci študovaného programu sa vždy objaví aj nejaký nový koncert pre gitaru a orchester. Organizátori vo svete niekedy požadujú aby bola interpretovaná skladba z ich krajiny. Taktiež sa stretávam so záujmom o slovenskú gitarovú tvorbu, vďaka čomu vznikajú nové kompozície pre tento nástroj, čo ma osobne veľmi teší. Naposledy skomponoval svoju ďalšiu skladbu pán profesor Iršai.
Stíhate pri takomto náročnom tempe aj rodinu a priateľov?
Nie je to, bohužiaľ, z mojej strany vždy jednoduché. Rád by som im venoval viac času, no niekedy to povinnosti naozaj neumožňujú. Keď sa tempo trocha zvoľní, snažím sa im to neskôr vynahradiť. Posledné obdobie sa ale zdá akoby sa nechcelo skončiť.
Ako vidíte Vašu budúcnosť – ste úspešný v zahraničí, život máte pred sebou. Plánujete ostať na Slovensku alebo Vám vyhovuje zatiaľ život v zahraničí, kde tak frekventovane koncertujete?
Pokiaľ o to bude záujem, rád by som pokračoval na Slovensku a prispel u nás k rozvoju kultúry a gitary. Uvidíme, čo budúcnosť prinesie.
A záverom azda to najlepšie: 13. júna Vás čaká mimoriadny koncert v Londýne – v Queen Elizabeth Hall. Tak to je už skutočne obrovský úspech. Ako interpreta Vás uvádzajú že budete hrať repertoár európskej hudby a Južnej Ameriky. Čo ste si pre britské publikum pripravili?
Na koncerte Londýne uvediem diela slovenských autorov – J. Iršaia a Lukáša Borzíka – a taktiež J. K. Mertza. Zaznejú taktiež kompozície od skladateľov Maria Castelnuova Tedesca, Miguela Llobeta, Astora Piazzollu a Sergia Assada. Som veľmi vďačný za pozvanie na tak prestížny koncert od pána profesora J. R. Monroy, zakladateľa a čestného prezidenta LACCS-UK, ktoré oslavuje už svoje 35. výročie vzniku. Koncert je organizovaný vďaka LACCS-UK s pomocou Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Londýne.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: archív Karola Samuelčíka
