Režisér a scenárista filmu Plastic Symphony nám porozprával o svojej životnej inšpirácii aj prchavosti slávy. V rozhovore sa tiež dozviete, prečo chce robiť pozitívnejšie filmy.
Nový film Plastic Symphony sa v niečom odlišuje od Vašich predošlých hraných filmov Zázrak a Nina. Je značne poetickejší a jeho vyznenie je ľahšie. Máte teraz ako autor nové tvorivé obdobie?
Je pravda, že Plastic Symphony je v istom zmysle svetlejší film. Je to príbeh z prostredia klasickej hudby, už len vďaka tomu je ľuďom prístupnejší. Hudba je najkrajšie umenie a všetci ju do istej miery máme radi. Predchádzajúce témy boli smutnejšie, lebo sa dotýkali pomerne zásadných tém. V prípade Niny to bol rozvod. V tom čase som cítil, že chcem nakrútiť taký film a takáto téma sa dá spracovať iba s prvkami ticha, smútku, detských túžob po krajšom svete. V Plastic Symphony je príbeh tiež o mužovi, ktorý túži po kompletnosti a celistvosti, ale spracovanie, štýl a voľby prostredia vytvorili svet, ktorý je svetlejší a pre bežného diváka prijateľnejší.
Súvisí to iba s témou, alebo je to aj vašim vnútorným nastavením?
Je to aj mnou. Na moje filmy som sa nikdy nedíval z pohľadu diváka. Nikdy som sa nepýtal, čo bude film znamenať pre niekoho iného. Záležalo mi na tom, čo znamenal pre mňa. No priznám sa, že vo mne rastú určité túžby. Stále chcem robiť filmy o podstatných veciach, nechcem sa venovať niečomu prázdnemu, povrchnému, alebo iba z dôvodu, aby sme sa zabavili. Chcem v tom vidieť zmysel, ale zároveň v poslednom čase túžim robiť filmy príťažlivejšie pre diváka, aj pre mňa. Často sa stretávam s filmami, ktoré sú o vážnych veciach, ale vyjadrujú to s ľahkosťou a to chcem robiť aj ja.
Ako si volíte témy na spracovanie?
Vždy hovorím, že tému si vyberám podľa obdobia, ktoré žijem. Aj predchádzajúce filmy boli reflexiou okamihov, ktoré som v daných dobách prežil. Teraz to je téma cesty človeka, hľadajúceho si miesto vo svete. My ľudia sme neustále tlačení do nejakých súťaží a očakáva sa, že vždy uspejeme. Dôležité pre nás je, aby sme mali lajky, aby nás všetci zdieľali a žrali. Ja som sa zamýšľal nad tým, ako sa v tom stráca šťastie a ako ho znova nájsť. Pri tom hľadaní veľakrát objavíme aj niečo, čo sme nechceli, ani neočakávali, ale práve to sa nám hodí.
Napadá mi otázka podobná tej, ktorú som položil aj Judit Pecháček Bárdos. Ako ste prišli na to, že úspech nie je všetko, a že vás neteší tak, ako ste čakali?
Keď si človek prejde v živote tým úspechom, či už v podobe ocenenia, alebo iného uznania, skrátka, keď zažije satisfakciu, tak si uvedomí, že je to len malá časť. Už nejaký čas si uvedomujem, že na mojej práci ma oveľa viac baví proces tvorby, než nejaké ocenenie. Na to zrejme prišli viacerí. Niekto možno má nastavené méty a zakladá si na uznaní a na tom, aby si u ľudí získal rešpekt. Na tom nie je nič zlé, ale myslím si, že človek, ktorý už stál na tom vrchole si rýchlo uvedomí, aký je ten moment krátky a prchavý a nie až tak dôležitý. Oveľa viac potešenia prinášajú drobné nápady, ktoré autor vymyslí počas práce, alebo dostane svoj príbeh na doteraz najuspokojivejšiu úroveň. Aj ja som zistil, že pozrieť sa na dielo z pohľadu budúceho diváka prinesie oveľa lepší pocit a pomáha to aj tvorivému procesu. Čím som starší tým menej ma zaujímajú ceny a snažím sa nájsť radosť v práci. Na druhej strane som rád, ak sa film dostane na festival, kde ho môžu ľudia vidieť. Už či tam dostanem nejakú cenu ma až tak nezaujíma. Niekedy je to až smutné, keď vás ocenia, lebo viete, že sú tam iné filmy, ktoré si to zaslúžia tiež a možno aj viac. Umenie nie je šport, nemeria sa v ňom čas, ani diaľka. Súťaže v umení sú relatívna záležitosť.
Vraveli ste, že všetky filmy odrážajú dobu, ktorú prežívate. Viete mi o tých dobách povedať viac? Čím boli tak dôležité, že ste sa im rozhodli venovať takú pozornosť?
Celý život sa mi stáva, že ma jeden okamih v určitej životnej fáze inšpiruje. V roku 2005 som žil úplne iný život. Hľadal som si vzťah a zamýšľal som sa nad celkovým fungovaním vzťahov u ľudí okolo mňa. Raz som v električke zbadal nevidiace dievča a zamyslel som sa nad tým, ako sa ona dokáže zaľúbiť. V čom je podstata jej lásky? To čo som ja sám prežíval som vlastne projektoval cez človeka, ktorý nevidí a vedel som, že takýto film chcem teraz urobiť (Slepé lásky – 2008, poz. red.). Prešlo pár rokov a hlavnou témou pre mňa bolo narodenie dieťaťa. Chcel som urobiť film o tom, že dieťa ktoré sa narodí musí bezpodmienečne dostať lásku. Nesmie byť odstrčené, aby sa nedostalo niekde do domova a podobne, pretože to ho predurčí na ťažký život. Film Zázrak bol o snahe prerušiť začarovaný kruh, kedy mladé dievča z reedukačky nezodpovedne otehotnie v dobe, keď nie je schopné postarať sa ani samé o seba. Čo sa asi tak stane s jej dieťaťom? K týmto otázkam ma to ťahalo okolo roku 2013. Potom prišli otázky rodičovstva. Čas, keď si človek uvedomí krehkosť partnerských vzťahov a to, v akej pozícií sú v rodine deti. Stačí málo k tomu, aby človek spôsobil tragédiu v detskom živote (Nina 2017, poz. red.). Vždy som sa filmom snažil vysporiadať s vlastnými myšlienkami. Venoval som sa výlučne tomu, čo som mal okolo seba, čo mi bolo nablízku a čoho som sa dotýkal.
Rád hovorím, že vždy sa teším, keď mi môj film ostane v pamäti ako skutočnosť. Keď príbeh zostane zakotvený v divákovi, alebo aj vo mne ako autorovi a postupne sa z neho stane spomienka, v ktorej už nefigurujú fiktívne postavy, ale skutoční ľudia, ktorí tu boli a niečo zažili. Teším sa ak je vo filme prítomný skutočný a prirodzený život.
Dotyk s čím vo vás vyvolal snahu urobiť Plastic Symphony?
Prvotný námet prišiel v tomto prípade od kameramana Timoteja Križku. On ma oslovil s nápadom urobiť film o človeku malého vzrastu. Mne sa to zapáčilo, hneď som rozmýšľal nad tým, ako takýto človek nazerá na svet. Zistil som, že s Timom máme na mnohé veci podobný pohľad a názor a ako sme ten námet obracali z každej strany, postupne sme doňho vložili iné témy, ktoré nám boli obom blízke. Tak vznikol film o „veľkých“ ľuďoch, ktorí chcú žiť veľké životy, ale zisťujú, že ich to nenapĺňa a že je možno lepšie tú slávu odovzdať na chvíľu niekomu inému. Túžime po veľkých veciach a zisťujeme, že ich nepotrebujeme a radosť nám robí niečo oveľa jednoduchšie.
Ale výraznou témou nového filmu je aj hudba. Aké miesto má vo vašom živote hudba? Ste znalec, alebo laik?
Nie som odborník na klasickú hudbu. Priťahuje ma k sebe skôr pocitovo. Potrebovali sme spolupracovať s povolaným človekom a tým bol skladateľ Aleš Březina. Nie len že skomponoval niekoľko skladieb do filmu, vrátane najdôležitejšej záverečnej Matúšovej skladby, ale radil mi aj ako dramaturg. V našich rozhovoroch mi ozrejmil prostredie klasickej hudby a prešli sme si spolu mnoho scén, dokonca aj takých, ktoré sa do filmu napokon nedostali. Bol prítomný aj pri tvorbe dialógov, aby nám sedela terminológia. Takže podarilo sa to najmä vďaka takýmto spoluprácam.
Bola prvá skladba Plastic Symphony zároveň aj finálnou, alebo ste zvažovali viacero verzii?
Alešovi som na to dal dostatok času. Povedal som mu, že potrebujeme skladbu, ktorá bude mať vo filme určitý vývoj. Začne iba čistou jednoduchou melódiou a neskôr sa rozvinie do orchestrálnej podoby. Vedel, že potrebujeme jednoduchý, zapamätateľný motív a keď mi ho prvý raz predviedol, veľmi som sa z toho tešil a nemal som ďalšie požiadavky. Pravda, niekedy trvá kým sa človek do nejakej melódie zamiluje, ale dostal som od Aleša, čo som potreboval. Potom je tam ešte iná, klavírna skladba, ktorú hrá starý pán v domove pre dôchodcov. Najprv sme chceli prevziať skladbu od Erika Satieho a kúpiť práva na hudbu, ale potom sme sa začali pohrávať s myšlienkou, že aj tu by mohol Aleš zložiť niečo vlastné. Nakoniec z toho vznikla krásna skladba a som veľmi rád, že sme to vyriešili touto cestou. Je v tom niečo jedinečné, keď si neznámy pán hrá svoju neznámu skladbu, ktorá nikomu nič nepripomína, ale je nádherná. Aj film je vlastne o tom, že aj niečo, čo nie je verejne uznané, môže byť silné a pekné.
No tematicky sa nevenujete iba vysokému umeniu, ale aj niečomu, čo sa na umenie iba hrá.
V spoločnosti sa často stáva dobrým iba to, čoho sa chytia média a verejná mienka. Cvakne rozbuška, nový trend sa pomenuje a hneď ho všetci milujú. Vždy je najzaujímavejšie to prvé obdobie, keď je to ešte neznáme a nikto nevie odhadnúť, čo z toho bude. Ľudia majú strach prijať to, čo ostatní ešte neprijali. Vo filme je obsiahnutá táto jemnosť hranice skutočného umenia a toho, čo sa na umenie iba povyšuje. Niekedy je takmer nemožné to rozoznať.
Vrátim sa k tomu klavíru. Nechceli ste vo filme využiť talent Judit? Vedeli ste, že je klaviristka?
Bohužiaľ som si to v tej dobe neuvedomil. Teraz si spomínam na scénu z filmu Dom a ten krásny moment, keď postava, ktorú hrala Judit zahrá na orgáne falošný tón. Bol to krásny obraz. Každopádne, všetko je to inak. No súhlasím, že by to bol dobrý nápad. Dalo by sa to krásne rozpísať. Často rozmýšľam nad tým, čo sa ešte dalo urobiť lepšie.
Hovorí sa, že scenár môže byť vždy lepší, ale nikdy nie dokonalý.
Človek aj keď niečo dokončí, stále uvažuje, čo by sa ešte dalo vyladiť, ale raz to treba zastaviť. (Úsmev)
Zhováral sa: Matúš Trišč
Zdroj foto: Bontonfilm, archív Juraja Lehotského
