Mojou obľúbenou farbou je čierna. Keď doma periem, na šnúre to vyzerá u nás ako po funuse. Na nechápavé otázky občas odpovedám, že chodím v čiernom, lebo všetky ostatné farby nosím v duši. Vždy som zvedavá na svoju auru a chcela by som donútiť nejakú vešticu, aby mi ju prezradila. Júlia Piačková nemá tento problém. Vo svojej tvorbe doslova „priznáva farbu“.
V Divadle Malá scéna STU môžu návšteníci vidieť od 25. januára najnovšiu tvorbu výtvarníčky Júlie Piačkovej. Výstava potrvá do konca februára a jej otvorenie sa nieslo v poetickom duchu básní Juraja Žemberu.
JÚLIA PIAČKOVÁ sa narodila 1.1. 1961 v Hlohovci. V rokoch 1976 – 1981 študovala na Strednej priemyselnej škole textilnej v Brne, v roku 1987 absolvovala VŠVU u doc. Milana Rašu, profesorky Elvíry Antalovej a profesora Igora Rumanského. V rokoch 1992-2007 učila odborné výtvarné predmety umeleckých keramikov, v období rokov 1992 – 2011 vyučovala na ZUŠ v Pezinku maľbu, kresbu a úžitkové umenie, od roku 1995 sa venuje tvorbe poštových známok a realizuje prvé práce ex libris. V roku 1999 sa účastní v portugalskej encyklopédii súčasného ex librisu . V rokoch 1987 – 2005 vystavuje na kolektívnych výstavách na Slovensku, Českej Republike, Poľsku, Francúzsku, Maďarsku, Taliansku, Turecku, Belgicku a Brazílii, realizovala viac ako 40 samostatných výstav. Výtvarníčka je držiteľkou niekoľkých domácich a zahraničných cien. Autorka začínala ako textilná výtvarníčka pre monumentálnu tvorbu do architektúry, jej záujem sa však postupne sústredil najmä na kresbu a grafiku, či ilustráciu. Z grafických techník sa v jej tvorbe uplatnil lept kombinovaný z mezotintou, najnovšie xerografia. Využíva kombinované techniky , olejomaľbu, ale aj akvarel či temperu. Zaoberá sa aj keramikou a satirickou kresbou.
Veľkým formátom sa začala autorka venovať až od roku 2011. Približne pred šiestimi rokmi ju uchvátil predovšetkým podmorský svet plný dekoratívnej , farebnej a záhadnej fauny a flóry, ktorá je neustále v pohybe. Do fascinácie hĺbok , ktorá ukrýva tajomstvá podivných živočíchov a rastlín , intuitívne unikala ako do „vodnej“ rozprávky , ktorá ju zdanlivo chránila a izolovala od okolitého sveta. Minulý rok sa niesol viac v znamení ilustračnej tvorby ku knihe Téseus a Ariadna , z ktorej si ťahala inšpirácie ako niť aj do maliarkej tvorby , v ktorej sa začali objavovať symboly slobody (vtáci), hrdosti, krásy a ženskej sily , ktorú reprezentoval rad elegantných dám. Súčasná výstava v názve so slovnou hračkou „Iba aby farby“ predstavuje nové obdobie jej kreatívnych počinov. Voľba názvu je zámerná a má vystihnúť autorkin prístup k obrazu, kopírujúci jej spôsob života , ktorý reprezentujú hra-farba-gradácia-kultivácia-intuitívnosť aj racionalita. Ako sama tvrdí „momentálne je naladená na svetlú stranu a južné brehy, vyrovnanosť a kontempláciu“.
Expozícia prezentuje dva bloky (maľbu a grafiku) a dva princípy – maliarsky a kresliarsky, ktoré sú variované, občas dominuje jeden nad druhým, sú však v jej tvorbe všadeprítomné v urputnej snahe umelkyne dosiahnuť v obraze syntézu lyriky a deja, kresby a farby, zmyslového a racionálneho, zhmotniť nedosiahnuteľné a popritom zvládnuť všetky nástrahy praktického života. Maľba vskutku vytryskuje gejzír výrazného koloru, ktorý je primárny, lyrický , využíva formálne hry s matériou farby, raz splýva s plochou, inokedy evokuje až reliéfnosť obrazu v pastóznom znení. V centre pozornosti je fauna v koncentrácii na hmotu figúry divej zvere (muflóni, jelene, srnky, vtáctvo, výjavy z lesa) tzv. séria Divino, v slovnej hračke nás vracajúca k latinskému „Božský“. Zadný plán je zväčša plošne farebný, abstraktný, postavy občas monštruóznych zvierat výrazne farebné, objaví sa opakovaný detail padajúceho listu a občasne ženská figúra tanečnice z civilizovaného sveta, prekvapivo implantovaná do naturálnej divočiny, čím vzniká v obraze nečakané napätie , poetická dekoratívnosť i pohyb. Kde – tu sa vyprofiluje návrat k vode (delfíny), alebo k totemom a maskám, ktoré boli súčasťou predchádzajúcej tvorby.
Ohnivý kolor červených , žltých, oranžových tónov, vystrieda modrá , zelená a ružová farebnosť lekien a vody zo série Hry s Monetom. Kompozícia je menej striktná, farba a objekty (stromy, vtáci, kvety) akoby v ploche odrazu plávali, vznášali sa. Drámy sú potlačené do úzadia, občas niekde presvitajú v pocite samoty a opustenosti postáv. Obrazy majú odrážať nadčasový vzťah človeka (ženy) a prírody, okúzlenie farebnými náladami a pokoj vyjadrujúci nie rezignáciu, ale pevnosť. Autorkine obrazy s vizuálnym atakom a výbuchom farebného spektra chcú byť paradoxne akousi novobjavenou sviežou farebnou meditáciou, svetlom nachádzajúcim vnútornú harmóniu prírody a duše.
Zatiaľ čo maľba je skôr o emočnej explózii, doménou grafickej kolekcie je rozprávačský princíp. V ploche a situácii sú situované ženy so svojim príbehom, zachyteným v sérii dejových momentov v symbolickej rovine. Opäť je tu krajina, vtáci, kvety a v tejto prírodnej spleti dáma v grácii elegantných šiat, pohybov aj vlastných pocitov. Výstava s jazykolamom slovnej hry Iba aby farby , nie je iba o farbách, ani iba aby formálne boli, hoci farby v nej evidentne zastúpené sú. Nie však iba tie z maliarskej palety, ale aj z čakier a aury, z prírody a duše. Júlia Piačková vo svojej najnovšej tvorbe ide skrátka s farbou von.
BARBARA BRATHOVÁ
kurátorka výstavy
