Vlani súbor Musica aeterna s úspechom uviedol humorné intermezzo v dvoch dejstvách La cantata e disfida di Don Trastullo, počas aktuálneho ročníka cyklu Opera aeterna sme sa dočkali jeho dvoch repríz.
Súbor starej hudby Musica aeterna v tomto roku slávi svoje 50. výročie vzniku. Mali to byť oslavy veľkolepé, nielen s koncertmi starej hudby, ale i naštudovaním nových operných diel. Projekt Opera aeterna má veľký potenciál, má za sebou 5 úspešných ročníkov. Je zrejmé, že (nielen) bratislavské publikum obľubuje barokovú operu, často vtipné príbehy a najmä prostredie, v ktorom inscenácie organizujú. Revitalizovaná záhrada Albrechtovského domu má nielen očarujúcu atmosféru, ale navyše bol práve súbor starej hudby v roku 1973 založený v priestoroch tohto domu na Kapitulskej 1. Žil tam významný hudobný teoretik, umelec a pedagóg profesor Ján Albrecht, ktorému v muzikantskom prostredí inak ani nepovedali ako „Hansi“.
Vlani súbor s úspechom uviedol humorné intermezzo v dvoch dejstvách La cantata e disfida di Don Trastullo, alebo často uvádzané ako Don Trastullo skladateľa Niccolò Jommelliho (1714 – 1774). Tohto roku inscenáciu opakoval, keďže práve v jubilejnom ročníku mu neboli pridelené finančné prostriedky na koncertnú činnosť zo strany FPU. Stalo sa tak prvýkrát v histórii, čo sa súboru Musica aeterna, ktorý vedie Peter Zajíček, ocitol bez štátnych dotácií na realizáciu koncertov – a diváci bez plánovaných koncertov. Je pováženia hodné, ak vidíme, aké rôzne súbory či podujatia finančné príspevky dostali a ktoré nie, no v tejto krajine zrejme človek bude musieť privyknúť na rôzne absurdnosti. Ctená komisia zjavne nebrala na zreteľ, ak už nie jubileum ansámblu, špecializovaného na starú hudbu, ktorý hrá na dobových nástrojoch (a že ich je na Slovensku asi toľko, že ich možno veselo zrátať na prstoch jednej ruky, je isté), tak potom aspoň objavnosť ich repertoáru. Trebárs, Jommelliho diela (a mnohých ďalších barokových autorov) nepočujeme u nás tak frekventovane, všakže. Respektíve ich nepočujeme takmer vôbec, hoci práve tento skladateľ začína byť vo svete hrávaný. Jommelliho majstrovský kus Miserere interpretoval práve súbor Musica aeterna niekoľkokrát na Slovensku.
Aj z dôvodu neexistujúcej štátnej podpory zaznel Don Trastullo v dvoch reprízach (25. a 27. augusta 2023 – recenzujeme prvé predstavenie). Jommelli, čiastočne v neskorom baroku, no mnohými dielami už citeľne v klasicistickom období, bol autorom desiatok opier a prekrásnej, emotívne silnej a zručne skomponovanej duchovnej hudby (najviac sa jej venoval v 50-tych rokoch 18. storočia). Bol majstrom kontrapunktu – vypočujte si jeho päťhlasnú fúgu a capella a bude vám zrejmá jeho melodická invencia. Práve tento skladateľ bol na prelome opustenia starého tonálneho systému, nahradením novým, moderným, no rovnako dokázal vyniknúť v prísnom vedení hlasov. Nie je to totiž typ neosobného kontrapunktu, aký poznáme, no nesmierne živý a emocionálny.
Mnohí dokonca tvrdia, že práve tento skladateľ ovplyvnil aj Mozarta. Vypočujte si jeho Requiem a bude vám jasné, že Mozart s Jommelliho hudbou bol oboznámený. V hudbe bol schopný spájať rôznorodé štýly a istým spôsobom aj udávať trendy v polovici 18. storočia. Bol scestovaným skladateľom, vzdelanie získal na konzervatóriách v Neapole, prvé úspechy v neapolskej opere sa datujú do rokov 1937 až 40. Neskôr trávil dlhší čas vo Viedni, Ríme a Stuttgarte, no na sklonku svojho života sa predsa vrátil do Neapola. Bulletin, ktorý zostavil kapelník súboru Peter Zajíček, mapuje nielen jeho cesty, hudobné vplyvy a dielo, krátky obsah intermezza, ale i preklad libreta. Keďže Jommelli kladie dôraz na dramatickú zložku, bolo viac než vhodné sledovať ako hudba sleduje slovo, prípadne v exponovaných miestach, aj tých komických jej významovo rozporuje. Bol ozdobou neapolskej školy, mimoriadne osobitý v hudobnej reči, moderný, jeho zmysel pre dramatickú pravdivosť v operných dielach je pozoruhodná. Napriek tomu mal v hudobnej histórii miesto len vedľa Glucka (aj ho volali talianskym Gluckom), no dnes sa ukazuje, že tam, kde skončili Scarlatti, Pergolesi, a Leo, nastúpil svojou invenciou práve Jommelli.
Don Trastullo (premiéra v roku 1749) sleduje jednoduchý, predvídateľný príbeh so zápletkou, ktorá bola v tých časoch obvyklá. Proti starému chvastúňovi zosnuje bystrá slúžka, ktorá sa chce vydávať za mladého šviháka, intrigu. Hlavnými protagonistami oboch večerov boli Lenka Máčiková (Arsenia), Martin Babjak (Don Trastullo) a Matúš Šimko (Giambarone). V prvom rade – obe dve dejstvá spočívali výlučne na nich troch, po celý večer, takže okrem speváckych výkonov museli presvedčiť herecky. Je zrejmé, že po roku sa im už dielo usadilo a z commedie dell´arte dokázali vyťažiť maximum, dokonca na mnohých miestach aj improvizovať. Všetci traja boli kontaktní s publikom, dokázali slovu dať ten správny význam hereckou akciou, mimikou, gestami, vtipmi, ktoré sa často pretavili aj do spevu. Všetci traja boli typovo skvele obsadení do svojich úloh: Lenka Máčiková je vynikajúca sopranistka, štýlovo chápe barokovú operu, hrala prešibanú ženu, ktorej milencom a snúbencom je figliar, zbabelec, ktorý sa vydáva za kapitána oslobodeného od vojenskej služby – Matúš Šimko. Kým u Máčikovej sme očakávali krásny, čistý prejav akosi automaticky, tenor Šimko zreje ako spevák čoraz viac. Jeho hlas je objemnejší a znie plnšie, aj spodné polohy sú čoraz vypracovanejšie. Čo sa techniky a štýlovosti týka, vždy mal k barokovému repertoáru blízko, precízne naštudoval svoj part, dnes však cítiť aj bohaté skúsenosti, ktoré prospievajú zrelosti hlasu.
No a zrejme si ani nevieme predstaviť stvárnenie bizarnej postavičky, podľa ktorej sa intermezzo volá, ako v podaní Martina Babjaka. Babjak je typ komunikatívneho speváka, ktorý v každom svojom výstupe dokázal zaujať. Hoci smerovanie príbehu je vopred pre divákov jasné, bolo až radostné očakávanie, čo nové prinesie v každej jednej scéne.
Neopomenuteľnou postavou, ktorá nehovorí, bola slúžka Arsenie, Darinella v podaní Renaty Ptačin. Gestami, mimikou, ale i pohybmi dokázala povedať viac, než slovami. Získala si sympatie obecenstva okamžite.
Čo sa hudby týka, krátka ouvertúra – s následným zopakovaním ústredného motívu, no v nových farbách, ktoré skladateľ dosiahol pridaním dychových nástrojov, sa stalo toto dielko aj hudobne zaujímavé. Jommelli bol obdarený zmyslom pre melodickú invenciu, ktorá poslucháčov dokáže ihneď strhnúť. Nič zložité v tomto diele, keďže sa pohybujeme v štýle opery buffa, ktorá sa tešila v tej dobe mimoriadnej obľube, tak sa tomuto trendu snažil prispôsobiť aj skladateľ. Ak si však vypočujete jeho „vážne“ diela, zistíte, že práve pre tieto mal mimoriadny dar – napríklad spomínané Requiem. Jeho melodika je v istom zmysle ťaživá, kontemplatívna – skrátka a dobre, Jommelli sa nenarodil pre diela ľahšieho charakteru. Vedel si však aj na poli komédie poradiť. Bol remeselne zručný skladateľ a dokázal hudobný obsah skoncentrovať na jeden ústredný motív, pričom v jednotlivých hudobných vrstvách pracovať s nesmiernou nápaditosťou. Harmonicky a farebne je aj Don Trastullo pútavý – má v sebe život a energiu. Harmóniu často dosahuje ako výsledok dôslednej práce s kontrapunktom. Aj farebne je toto intermezzo prehliadkou tónomaľby. Obligátny sprievod čembala (Peter Guľas) je spestrený chitarrone a barokovou gitarou (Jakub Mitrík) a dychové nástroje – flauta (Martina Mestická) a dva rohy (Juraj Ofúkaný, Tomáš Horkavý) priniesli komickému charakteru diela výraznú zvukovú pestrosť a estetickú hodnotu. Sláčikové nástroje tvorili skupina prvých huslí na čele s Petrom Zajíčkom, ktorý miestami orchester aj dirigoval, Michal Klas, Adam Szendrei, druhé husle v podaní Gabriela Szathmáryho a Petra Zelenku, orchester dopĺňali violista Ján Gréner, violončelo – Michaela Čibová a violone – Ján Prievozník.
Mnoho častí diela tvoria recitatívy secco – voľne rytmizované, diktované prízvukmi slov, s minimálnym hudobným sprievodom – basso continuo. Práve v tomto spôsobe dramatického vyjadrovania videl Jommelli veľký potenciál. Aj toto dielo predstavuje predzvesť opernej reformy. Počuli sme ho už v prvej scéne dialógu medzi Matúšom Šimkom a Lenkou Máčikovou, sprevádzaný len čembalom. Sledovať, do akého detailu dokázali speváci výrazovo stvárniť v speve význam slova, bolo pôžitkom. Práve tento spôsob dovolil koncentrovať sa na slovo, podriadiť mu melodickú líniu a zároveň vytváral kontrast voči tutti častiam. Tie boli rytmicky výrazné a inštrumentálne hutné. Rytmus je ďalšia špecifická zložka Jommelliho diel.
Okrem spomínaných secco recitatívov má dielo dve árie pre tenor, dve pre soprán, dve väčšie árie pre bas (v prípade tohto obsadenia basbarytón), dva terzety a jeden duet – soprán / tenor. Keď nastal sólový priestor pre spevákov, dovolili si dokonca hudobne improvizovať, čím len pozdvihli komediálny akcent diela. Bol to tiež priestor na prácu s koloratúrami a ozdobami – v tomto ohľade tvoria Lenka Máčiková a Matúš Šimko ideálny pár. Obaja malú zmysel pre prepracované kadencie, plné muzikality, no zároveň melodicky presných tónov a dynamicky vyvážených, pekne tvarovaných tónov. Samoľúby a zbabelý Giambarone sa dokonca nechal uniesť a včlenil úryvok známej árie (oslavujúc zrejme sám seba), voči čomu protestoval umelecký vedúci orchestra.
Protagonisti nevyužili len priestor domu Arsénie, v ktorej sa scéna nachádza, domnelú ulicu pred domom, ktorú tvoril chodníček v záhrade, ale i priestor pódia, na ktorom sa nachádzal orchester. Situovanie orchestra po pravom boku hľadiska sa ukázalo nielen ako akusticky vhodné, ale i priestorovo. Zvuk sa dobre niesol do vonkajšieho priestoru smerom k divákom, ktorí svoju pozornosť mohli obrátiť nielen na trojicu spevákov, ale i na hudobníkov. A samozrejme, protagonisti dostatočne využili aj priestor, kde sedeli samotné diváci – na intenzívnu neverbálnu komunikáciu s nimi.
Hneď ako sa na scéne objavil Martin Babjak, to v publiku znateľne ožilo. Herecky si každú scénu priam vychutnával, keď cítil, že publikum reaguje humorom, dokázal svoje scény vyšpičkovať až na kraj emócií. Hoc i také kýchanie, keď ťarbavo vyliezol zo suda od tabaku, v ktorom ho nemá slúžka prepašovala k jeho milovanej. Každý jeho pohyb, gesto, bolo precízne, no pritom prirodzené. Martin Babjak má dar komunikovať s publikom prostredníctvom každého pohľadu či gesta. V jeho prípade ani nebol podstatný spevácky výkon, keďže polohou je písaný jeho part pre nižšie posadený hlas (niektoré spodné polohy v jeho podaní už boli na hrane, ale vždy zvládnuté so cťou), no skôr herecká akcia. Jeho kantáta Bellissima Elena bola ukážkou tohto majstrovstva – sprevádzaná rýchlymi medzihrami orchestra, ktoré následne striedal lyrický part s krásnym flautovým sólom (v hudbe bolo podstatne viac invencie v tomto mieste ako v librete a tvorila akýsi kontrast k celej humornej scéne, v ktorej gróf dokazuje svoje umelecké danosti).
Najviac zaujímavé však bolo sledovať zmysel pre dramatizáciu – skladateľ dokázal strhnúť pozornosť, hoc i opakovaním niektorých častí a len štvortónovým motívom, ktoré v pomalom tempe striedali rýchle úseky, no už ste s nimi ako poslucháč boli zžití a pri opakovaní dokázali plniť funkciu gradácie. Pred záverom prvého dejstva si potlesk vyslúžila áriou Lenka Máčiková – vďaka čistým koloratúram, peknému, svetlému sopránu a schopnosti výsostne štýlovo poňať barokovú áriu. Pútavý bol aj jej osobný vklad – je to interpretka, ktorá má s touto epochou bohaté skúsenosti, preto dokáže poňať aj náročné party s eleganciou a ľahkosťou.
Prvé dejstvo končí konfliktnou, napätou situáciou, čo dokázalo spôsobiť príjemné napätie. Hudobne už druhé dejstvo prinieslo úvodom podstatne širšiu plochu, počas ktorej sa odohrávali na „ulici“ pred domom Arsenie humorné scénky. Tieto rytmicky svižné pasáže ukazovali na Jommelliho schopnosť pracovať s rytmom, zdôrazňovať doby – zneli obzvlášť plno a hutne. Celkovo, v druhom dejstve bolo podstatne viac vtipu, hereckej akcie a pohybu (pohybová spolupráca – Renáta Ptačin) – na tieto prvky publikum živo reagovalo. Režisérka Mariana Luteránová a Eva Kudláčová Rácová (scéna) plne využili priestory domu, ale i okolie a zeleň (tá k barokovým operám už neodmysliteľne patrí). Bolo to ako film zo začiatkov svojej histórie – vidieť jednotlivých protagonistov v oknách, v akýchsi krátkych pohyblivých „obrázkoch“, komunikujúc len prostredníctvom mimiky alebo krátkej hereckej akcie. Dom Albrechtovcov je pre takéto predstavenie ako stvorený. Tvorivý tím dokázal efektne využiť aj rekvizity, ktorých nebolo veľa, zato svoj účel plnili – dáždnik, sud, meč – v komickom súboji dvoch sokov o srdce milovanej, bielizeň, ktorú slúžka vyvesuje. Vo večerných hodinách zohralo dôležitú úlohu osvetlenie (technická spolupráca – Vladimír Slaninka). Jommelliho Don Trastullo akoby bol písaný pre tieto priestory. Organizátori si dali špeciálne záležať na každom detaile – od pripraveného sprievodného bulletinu so spomínaným prekladom libreta, cez titulnú stranu uvedenú v talianskom jazyku – s rokom premiéry v Ríme, oproti ktorej sa skvelo bratislavské uvedenie v roku 2023, to všetko vyšperkované umne zvolenými grafickými detailmi.
Dve vypredané predstavenia svedčia o tom, že baroková opera je pre ľudí nepochybne atraktívna. Publikum má rado aj jadrný humor, slovné hračky, niekedy pikantného charakteru, má záujem rozumieť im, vie sa kultivovane zabaviť a zároveň vnímať dobovú hudbu.
Súbor Musica aeterna rozhodne má svojich stálych priaznivcov, jeho umelecký vedúci Peter Zajíček má vždy nápady, aký nový repertoár obecenstvu priniesť. A má dobrých partnerov – v prípade opery tvorivý tím, spevákov, a samozrejme, svoj štýlovo vycibrený orchester.
Zuzana Vachová
Foto: Simona Babjaková
