„Keď má byť niekto takmer v každej roli milý a pekný od začiatku až do konca, od prvého až do posledného dejstva, pre nás profesionálov je to tak trochu „nudné“. V lyrických hlasoch stvárnenie a vývoj charakteru postavy občas stagnuje, kým v dramatických je oveľa viac vzruchov, nálad, kontrastov a stále sa tam niečo deje,“ hovorí pre náš portál operná diva Jolana Fogašová, soprán spinto d’agilita.
Slovenské národné divadlo sa rozhodlo v dramaturgickom pláne vrátiť titul Rusalka nielen na pódiá, ale aj v online verzii. V Rusalke ste sa predstavili ako Cudzia Kňažná, no nie je to, samozrejme, vaša jediná produkcia, v ktorej ste účinkovali. K tomu sa však dostaneme neskôr, poďme si úvodom povedať niečo o tejto postave. Je to veľmi špecifická rola a z toho aj plynie osobitý prístup režisérov k jej spracovaniu. Zároveň treba povedať, že je rozsahom a technicky mimoriadne náročná. V čom je ešte špecifická postava Cudzej Kňažnej?
Je špecifická z rôznych uhlov pohľadov. Jednak má zaujímavý rozsah – speváčka musí byť disponovaná aj v spodnej polohe, taktiež v strednej a zároveň musí byť flexibilná v dosť rýchlych tempách vo výškach, preto sú do Kňažnej vždy obsadzované prvooborové speváčky. Je to veľmi disponované spievanie. Hneď na začiatku, v prvom výstupe je tón c3, pričom na pódiu je len minútu a pol. Postava Cudzej Kňažnej je napísaná ako kontrast voči Rusalke vo všetkom, to znamená, že ju musí spievať farebne obsiahly hlas, technicky nosný v rezonancii, pretože tesitúra celkovo, aj v rámci farebnej škály orchestra, je veľmi silná, či už hovoríme o vysokých, stredných alebo aj o nízkych polohách. Tým, že postava Cudzej Kňažnej je mimoriadne temperamentná a tvorí opozitum voči Rusalke aj vo vášni, irónii, ako slovne provokuje Princa, je dominantná a konkrétna. Na scéne nemá byť nikde nežná (úsmev), na to tam je Rusalka.
Kňažná nemôže byť jemná ani krehká, naopak, ona s cielenou iróniou a vášňou ide k samotnej podstate – získať Princa pre seba. Aj text voči Rusalke je nekompromisný a tvrdý, Kňažná si je toho vedomá a presne týmto spôsobom chce odlákať Princa. Manipuluje doslova každým jedným slovom a presne tomu je prispôsobená aj hudba. Part tejto postavy vôbec nie je príjemný, ľubozvučný, mäkký ani krásny, je veľmi zreteľný a Kňažná musí byť pregnantná, znelá, doslova sú tam určité momenty, ktoré napísané vo veľkých intervaloch v rýchlom tempe. Tým, čo povie, niekedy všetko doslova až rozseká, čiže ani navonok jej hudba neznie ľúbozvučne. Dvořák vedel, prečo to tak napísal, bol to z jeho strany zámer. Kňažná je, jedným slovom, absolútny opak voči Rusalke. Je to počuť v partitúre, často tam znie bodkovaný rytmus v rýchlom tempe, sled slov a tónov vo vysokej polohe, ktoré sú niekedy mimoriadne ťažké vysloviť, aby boli pre publikum zrozumiteľné, ale tak je postava napísaná. Skladateľ chcel, aby Kňažná pôsobila presne tak, ako znie. Kňažná nie je pozitívna postava ani v texte, ani v melódii ani v tom čo robí, ani v tom ako sa nakoniec zachová.
Zámerom niektorých režisérov pri zdôvodnení dvojrole Cudzej Kňažnej a Ježibaby je určité prevtelenie postavy Ježibaby v druhom dejstve s cieľom manipulovať s Rusalkou. Tým pádom nájdu aj isté myšlienkové premostenie, prečo jedna speváčka spieva dve roly. Zároveň tam možno nájsť aj určitú myšlienkovú príbuznosť v librete. Tým sa dostávame k produkciám, kde ste stvárnili práve tieto dvojrole. Opäť, nie je to jednoduchá záležitosť, ani technicky, ani výrazovo. Sú to úplne odlišné party…
V prvom rade, je potrebné uvedomiť si jednu zásadnú vec: Rusalka nie je písaná ako rozprávka pre deti, ale ako rozprávka pre dospelých. V tom momente celá opera dostáva omnoho filozofickejší charakter. Žáner rozprávky je naplnený tým, že je v diele veľmi silno polarizovaný svet dobra a zla. V tejto opere je svet bytostí lesných a nadprirodzených, v ktorých fungujú jasné a presné zákony. Každá bytosť presne vie, čo má robiť a kedy a nemala by sa od toho žiadnym spôsobom odkloniť, pretože ak to urobí, naruší tým harmóniu celého chodu svetov. A potom tu máme svet ľudí, ktorí si robia, čo chcú, nerešpektujú takmer nič. Nerešpektujú, že každý má svoje miesto a mali by sme spolu fungovať, aby sme nenarušili rovnováhu. Ľudia už prestali tento pocit zdieľať a žijú ako isté solitéry, každý si robí, čo chce, lebo mu to tak z nejakého dôvodu vyhovuje. Stáva sa, že niekomu zaklame alebo ublíži, lebo z toho má nejaký prospech. Dvořák chcel vykresliť obrovský rozdiel medzi bytosťami nadprirodzeného sveta, ktoré fungujú homogénne a s pokorou k svojmu poslaniu, kým robia to, čo majú, každý z nich sa podieľa na harmónii toho celku. Ľudia však takto homogénne v spoločnej vzájomnosti nefungujú, pretože takmer nič nerešpektujú. Skladateľ sa dokonca podieľal na librete a spoločne s Kvapilom ho aj písal. Libreto v sebe ukrýva obrovskú filozofiu, je v ňom veľká miera mystiky a posolstva pre ľudí, aby sa zamysleli nad tým, či život v tom zmysle – robím si čo chcem, hýrim, klamem a nemám pocit, že tým ovplyvňujem celú spoločnosť je naozaj správny. Skladateľ hovorí týmto dielom, že náš pohľad na spoločnosť je celkom pomýlený. Aj preto konfrontuje dva svety, nadprirodzený, duchovný a ľudský, ktorý skĺzava z veľkej miery do plytkosti, klamstva, ležérnosti, dnes aj veľkej komercie. Z hlavných postáv je postavou zo sveta ľudí Kňažná a Princ, ktorý žije bohémsky život a tiež by mal mať predsa zodpovednosť za ľudí, o ktorých sa má starať. On by mal byť tou vyššou mocou v ľudskom svete, ktorý by sa mal správať dokonale, ísť všetkým príkladom no v konečnom dôsledku jeho správanie prinesie zánik celej spoločnosti, ktorá je pod ním. Duchovný svet reprezentuje Vodník, ktorý udržiava vodný svet a Ježibaba je bytosť, ktorá dokáže fungovať v oboch svetoch. V konečnom dôsledku, nevieme, či je to pre Ježibabu dobre alebo zle, že vie prežiť v duchovnom i ľudskom svete, lebo v texte sú isté sekvencie, kde je zjavné, že aj ona trpí. Môžeme teda polemizovať, či je to osud, že sa stala Ježibabou, aby si niečo odtrpela, či to bol trest. Sú to otázniky spojené s touto postavou. Žiaľ vzťah s Rusalkou v klasickej forme rozprávky je ponímaný tak, že je ona tá zlá baba jaga, ktorá jej ublíži tým, že jej vezme hlas. Takto prvoplánovo to však naozaj nie je postavené, hoci mnohí ľudia to tak vnímajú. Sama Rusalka dokonca v treťom dejstve oslovuje Ježibabu ako –„tetko, milá“. Rusalka si uvedomí, že ona sama je tá, ktorá chcela vybočiť z fungovania nadprirodzených bytostí a nechcela byť viac vodnou vílou, ktorou mala byť dokonca života, nechcela robiť viac svoje poslanie ako víla. Ona sa chcela stať človekom a vždy, keď už niekto chce niečo naviac, čo mu nepatrí, zaplatí za to. Funguje to tak aj v skutočnom reálnom živote. Ježibaba za to, že Rusalke pomôže, si za to niečo zoberie. Najskôr ju dokonca varuje a hovorí, že ak nezíska lásku Princa, skončí veľmi zle, lebo na ňu padne kliatba vodných mocí a bude z nej bludička. Teda nebude potom krásna vodná víla, ktorá prináša život, nádhernú energiu a radosť, ale bude roznášať smrť, bludička, ktorá bozkom stiahne do hlbín ľudí. Rusalka teda bude žiť v bahne spoločenstva, ak chce zo svojej spoločnosti vybočiť a nezíska lásku človeka v ktorú verí. Nepomôžu ani varovania Ježibaby, Rusalka lásku chce a je si vedomá všetkého, čo ju môže postihnúť. Nemôžeme to však chápať len ako zlo, ktoré Ježibaba vykoná, keď vezme Rusalke hlas, pretože ona čaruje. Čisto teoreticky sa v lese môže objaviť iná Rusalka, o ktorej nevieme a tá môže hlas potrebovať a práve tej môže Ježibaba zase pomôcť… Čiže aj Ježibabu môžeme chápať tak, že vníma a ctí prírodné či vesmírne zákony kde je podstatná určitá výmena a transformácia energií, tak ako to neustále v prírode aj vesmíre prebieha. Energia sa nestráca, len sa transformuje. Navyše sa dá počítať s tým, že Ježibaba veľmi veľa energie investovala do učenia mystiky a kúziel a počíta s tým, že sa jej tá vynaložená energia nejakým spôsobom vráti. Ako keď vyštuduje právnik či zverolekár a potom si idete k nemu po radu. Niečo to stojí, že? (úsmev)
Je to výklad libreta, ktorý možno často publikum ani neodhalí a často vníma len ten prvý plán dobra a zla. Je aktuálne aj dnes?
Libreto opery je hlboké a filozofické, je nadčasové, aktuálne aj v dnešnej dobe, dokonca aj v kontexte ničenia našej planéty. Ľudia likvidujú pralesy, napriek tomu, že vedia, že škodia samotnej planéte. Robíme to naďalej, aj keď vieme, že si robíme zle. V Rusalke sa možno bavíme o Princovi a o jednom lese, no berme to ako svet a našu Zem, v globále, ako sa správame. To je posolstvo, ktoré Dvořák chcel touto operou odovzdať. Ak teda hovoríme o postave Ježibaby, režisér ju môže poňať pre deti a stvárniť ju tak typicky s bradavicou na nose, aby bola ohavná a detský divák sa jej bál, no v skutočnosti je to hlboké, filozofické a mystické dielo s nadčasovým libretom. Ak si libreto divák prečíta slovo po slove, nájde v ňom neskutočné myšlienky a zistí, že to naozaj nie je prvoplánová rozprávka pre deti. Režisér, ktorý to zavníma ako klasickú „štandardnú“ rozprávku, spraví z toho diela „obyčajnú“ klasickú inscenáciu. V tom momente ale v treťom dejstve padá atmosféra opery ako takej a má minimálnu psychologickú výpoveď. Žáner čisto klasického stvárnenia rozprávky tam zrazu nestačí. Publikum by malo mať možnosť vnímať do hĺbky podstatu rozuzlenia deja a celý záver – prečo sa Princ obetuje a prečo ho Rusalka varuje, prečo ho musí pobozkať a čo to spôsobí ďalej.
Zaujímavosťou je, že pôvodne sa opera mala volať Ježibaba, no po celom vývoji písania libreta Dvořák dospel k terajšiemu záveru a urobil jednu neuveriteľnú vec – dal Rusalke moc odpustenia. V momente, keď sám v sebe dospel v závere k odpusteniu, premenoval operu na Rusalku. Všetci by sme k odpusteniu mali smerovať – či už sa k tomu človek dostane skôr alebo až, obrazne povedané, na smrteľnej posteli, no odpúšťa, nachádza kľud a zmierenie, možno osvietenie. A možno niekto ani vtedy nie, ale odpustenie by malo prísť. Duša by mala nájsť v sebe tú silu, mali by sme chápať ostatných, dokázať mať v sebe mieru empatie, pochopiť, že každý tu máme nejaké miesto a mali by sme dokázať odpustiť. Nechať žiť dušu nie len tu, ale aj v tom duchovnom svete. Rusalka k tomu dospela a odpustila. A to je celý zmysel opery. Dieťa určite nemá šancu vnímať tento kontext na vedomej báze, možno na podvedomej áno, ale na vedomej nie. Dospelý človek by sa k tomu mal vedieť aspoň priblížiť a preto by ideálna réžia mala – mohla byť, aspoň podľa môjho názoru, taká, že by diváka mala priviesť k tomuto mimoriadne duchovnému rozuzleniu. Ak sa to režisérovi podarí a stane sa tak, práve vtedy je tretie dejstvo mimoriadne silné a samotný záver opery až nadpozemsky spirituálny.
Je záver opery jednoznačný? Nemôže sa stať, že diváci si vysvetlia pocitovo záver podľa vlastného vnímania a chápania osud Rusalky?
Princ zomiera po bozku Rusalky. Samotný záver Rusalky a jej osud si môžeme vysvetliť niekoľkými spôsobmi: buď tak, že Rusalka naveky zostáva bludičkou a láka ľudí do bažín na smrť, alebo tým že princovi odpustila sa tá kliatba vodných mocí ruší a Rusalka v závere nemusí trpieť v bažinách navždy, no zomiera tiež. Keď sa však započúvate do záverečnej hudby – ona narastá, stúpa hore. Hudba nie je v tých miestach vôbec depresívna – je smutná, ale je v nej aj veľká nádej, čiže nám naznačuje, že ak Rusalka v závere zomiera, je tu dokonca v hudbe sekvencia, ktorú môžeme vnímať tak, že jej duša stúpa do neba. Je to skôr smrť mystická ako fyzická, chápaná ako prerod – transformácia na ďalšiu vyššiu existenciu. Práve tá nádej a svetlo v záverečnej hudbe nám mnohé naznačuje…. Myslím si, že Dvořák tento záver nechal otvorený zámerne. Ak ten celý dej dokážeme takto vnímať, zistíme ako mimoriadne je v tejto opere dôležitá postava Cudzej Kňažnej a Ježibaby, pretože oni konfrontujú Rusalku a práve oni posúvajú dej ďalej a posúvajú ďalej Rusalku v jej činoch. Kňažná chce získať Princa a tým celkom mení dej a posúva Rusalku smerom k ceste duchovného osvietenia – k tomu odpusteniu….
Kňažná Princa očarí hneď, netrvá jej to ani dva takty…
Áno, Princ sa nechá Kňažnou rýchlo očariť. Ak posudzujeme Kňažnú samostatne, je to typ osoby, čo vidí a čo chce, to si aj zoberie. Ona chce hrad a Princa…a možno Princa aj mala sľúbeného…Kňažná neberie ohľady na nikoho a na nič a už vôbec nie na nejakú žienku z lesa, ktorá práve prišla. Ale čo je dôležitejšie, vidíme pokrytectvo všetkých ľudí. Kňažná nemá problém na konci druhého dejstva odkopnúť Princa. Život ide ďalej. V prvom pláne by sa tým dal pochopiť aj egoizmus človeka, pretože, žiaľ, my ľudia často takto žijeme. Sme sebeckí a bezohľadní, vnímame a konáme vo svoj prospech, častokrát bez ohľadu na iných. No v momente, ak režisér postavu Kňažnej prepojí s Ježibabou, je to celkom inak. Ježibaba už za tie roky, čo žije, videla veľa Rusaliek a všetky skončili ako bludičky. No je zvedavá a ide sa pozrieť na hrad, ako sa darí „našej Rusalke“ . Skutočne ju tak miluje Princ? A zrazu sa divák na postavu díva inak. Je to o tom, ako prvoplánovo a skratkovito často ľudia žijú. Veď už keď Rusalka prosí Ježibabu, aby ju spravila človekom, Ježibaba jej odvetí – „a nic víc, pranic víc? Ona pozná ľudí stáročia a vie že často klamú, Ježibaba si mnohých ľudí vôbec neváži. Ľuďmi ako takými pohŕda. Prečo by práve tento Princ mal byť iný? Chce ho vyskúšať, chce ona sama vedieť či tentoraz sa konečne nájde Princ – človek, ktorý Rusalku naozaj miluje a nezradí ju? Môžeme si to aj takto vysvetliť. Ježibaba však dobrým ľudom aj pomáha, ľudia si ju vážia, prosia ju o radu, o pomoc, chodia za ňou do lesa. Ježibaba vie čítať v ľuďoch a tak vie okamžite posúdiť, kto si čo zaslúži, komu pomôže, komu nie – koho zničí, ďalší sa z lesa už nikdy nevráti. Je aj vykonávateľkou istej spravodlivosti a niektoré postavy v opere sa jej právom boja. Ak vnímame Kňažnú ako premenenú Ježibabu, ukazuje Rusalke – pozri, a to je to, čo si chcela? Ja som Ťa predsa varovala a pozri, aj tento Princ je presne taký istý, ako všetci ostatní, kľudne sa nechá Kňažnou odlákať. V treťom dejstve, keď Rusalka prosí Ježibabu o pomoc, tá jej dá dýku a žiada ju, aby Princa zabila. Nie preto, aby z nej spravila vrahyňu, ale preto, že on porušil všetky morálne zákony a on je ten, ktorý nemá právo žiť, pretože Rusalku oklamal a zradil. A práve v tom bola Rusalka výnimočná, že ako jediná z milióna predchádzajúcich zradených Rusaliek – ona jediná odpustila. Celkom zaujímavé by bolo vedieť, ako by pokračovali ďalej postavy Vodníka, ktorý prahol po pomste a Ježibaby, ktorá nerátala s tým, že Rusalka odpustí Princovi. Je to skrátka hlboké, filozofické dielo, ktoré vždy človeka núti premýšľať.
Dostávame sa postupne k tej dvojrole, ktorú ste spievali vo viacerých produkciách. Každá jedna bola osobitá prístupom, spracovaním. Treba však povedať, že nie je to úloha pre každú speváčku, keďže Ježibaba má hlbšie polohy, kým Cudzia kňažná využíva aj vyššie, takže speváčky sa počas krátkej pauzy okrem prezliekania kostýmu musia mentálne aj technicky nastaviť na každú rolu celkom inak. Zdá sa, že pre Vás to problém nie je…
Priznám sa, že veľmi rada spievam túto dvojrolu, aj spevácky sa v nej cítim výborne. Keďže som začínala ako vyšší mezzosoprán, mám veľmi prirodzene danú nižšiu a strednú polohu a veľmi dobre sa v nej cítim. Tým, že som prešla prirodzene do dramatického sopránu, vrchnú polohu mám presvedčivo v rozsahu. Môj hlas je technicky špecifický striedaním vrchných, stredných a nižších polôh, dobre sa mi spieva, keď môžem využiť takmer celý môj rozsah. Naopak, nikdy mi nevyhovovalo spievať sólovú rolu len v jedinej polohe. Preto je pre mňa prirodzená škála dva a pol oktávy a preto aj spojenie dvoch týchto úloh celkovo vyhovuje môjmu hlasu. Keď som sa rozhodla zaradiť do môjho repertoáru dvojrolu, mala som šťastie, že jednou z mojich prvých produkcií bola s výborným režisérom Jiřím Heřmanom, ktorý Rusalku vníma veľmi filozoficky a mysticky. A práve tento pohľad mi je vnútorne najbližší, takže o to tá spolupráca bola zaujímavejšia a krajšia, či už v Prahe v Národním divadle, kde ju spievam dvanásť a pol roka od premiéry každú sezónu.
Musím povedať, že tie predstavenia milujem. Posledných päť rokov spievam dvojrolu aj v Českom Krumlove na zámku, kde robil tiež réžiu Jiří Heřman. Réžiu prispôsobil prostrediu a celý príbeh jemne posunul. Obe postavy som spievala aj koncertne a v ostatných produkciách som vždy spievala len Cudziu Kňažnú, pretože to je môj skutočný obor. Zaujímavé ale na tom všetkom je, že keď som končila na VŠMU, ako absolventské predstavenie sme mali Rusalku a keďže som vtedy absolvovala ako mezzosoprán, spievala som tam niektoré scény z Ježibaby. Režíroval nás Paľko Smolík ako svoju absolventskú prácu. Hrala som Ježibabu na prvý pohľad ako starenku a keď som zašla za portál, otočila som sa a druhú polovicu tváre som mala nalíčenú a upravenú na mladú, ženu. Behom sekundy som sa na javisku objavila ako krásna žena, po sivovlasej starene ani stopy. Hrala som vždy do publika len polovicou tela a ľudia nechápali tú zmenu, bol to pre nich veľký šok. Malo to na publikum obrovský efekt a možno práve touto dvojitou režijnou koncepciou Ježibaby, Paľko Smolík predpovedal to, že sa raz ako Ježibaba budem meniť v predstavení aj na krásnu Cudziu Kňažnú (úsmev).
Treba povedať, že do postavy Cudzej Kňažnej ste sa naplno dokázali vcítiť a stvárniť ju herecky mimoriadne presvedčivo. Je to rola ťažká nielen spevácky, ale aj herecky, lebo musí strhnúť diváka od prvého momentu a speváčka teda musí podať presvedčivý herecký výkon, musí ovládnuť situáciu, okamžite ovládnuť pódium pohľadom, gestom, silou prejavu, ukázať, že ona je paňou situácie. Musím skonštatovať, že keď ste sa objavili na scéne (SND, réžia M. Kákoš), okamžite som prestala vnímať Rusalku, Princa a sústredila som pozornosť iba na Cudziu Kňažnú…
Ďakujem, to si veľmi vážim. Tak by to aj malo byť, pretože tá postava je tak napísaná. Cudzia Kňažná je silná a veľmi konkrétna osobnosť…zjaví sa ako femme fatale a uhranie pohľad divákov, nielen samotného princa. (Podobne ako Carmen uhranie Dona Josého, či ako filmová postava – žena z Matrixu v červených šatách, musíte sa stoj čo stoj za ňou otočiť. (úsmev))
Ale na druhej strane, zákernosť a egoizmus tejto postavy mi k Vám ako osobe nesedia, lebo Vy ste jeden príjemný a láskavý človek…
Nesedia, ale dramatické soprány sú predurčené stvárňovať ženy, ktoré sú častokrát charakterovo negatívne, napríklad Macbeth, Salome alebo Abigail. Sú to ženy, ktoré sú veľmi jednoznačné, konkrétne, majú odvahu a temperament, dokážu manipulovať a konať aj mimo etiku a tým sú posunuté niekam inam, od nežných lyrických postáv. Aj samotný hlas dramatického sopránu znie inak, má byť objemný, zvučný, farebný a samotná prezentácia je veľmi konkrétna, osobnostná. Musela som sa k týmto charakterom dopracovať, brala som to vždy ako výzvu, herectvo samozrejme veľmi napomáha, pretože ja ako človek som celkom niekde inde, ale keďže som dramatický soprán, musím stvárňovať aj takéto charaktery a vnútorne sa s nimi stotožniť a snažiť sa ich vykresliť pre diváka čo najvierohodnejšie. Priznám sa, že ma tieto postavy viac umelecky napĺňajú, lebo práve v týchto, povedzme diskutabilných charakteroch, má človek väčšie pole pôsobnosti, najmä z hereckého hľadiska. Keď má byť niekto milý, dobrý, úctivý a pekný od prvého až do posledného dejstva, je to tak trochu herecká „nuda“ (smiech). V lyrických hlasoch stvárnenie a vývoj charakteru často stagnuje, kým v dramatických je oveľa viac vzruchov a stále sa tam niečo deje. Dramatické tiež môžu ukázať svoju lyrickú polohu, svoju zraniteľnosť, môžu byť aj nešťastne zamilované, teda preto potom neskôr vznikajú dramatické konflikty až tragédie. No celkovo je v tých postavách väčšia škála hereckého prejavu, k čomu som vždy inklinovala. Som za tieto role vďačná, sú omnoho náročnejšie a pre mňa umelecky zaujímavejšie.
Keď sme už spomenuli aktuálnu produkciu v SND v réžii Martina Kákoša – je rodinným, rozprávkovým predstavením alebo prelína sa doň aj spomínaný mysticizmus? Hoci v aktuálnej dobe máme lockdown, je to silný titul našej prvej scény, o čom svedčí aj skutočnosť, že vedenie divadla má Rusalku pripravenú pre divákov aj v televíznom zázname. Čím je pre Vás táto produkcia zaujímavá?
Zaujímavá je tým, že je to v rámci operných produkcií v SND z posledných rokov, jedna z mála tradične klasických inscenácií. Pán režisér Martin Kákoš rešpektoval požiadavku vedenia opery a koncipoval Rusalku ako rodinné predstavenie, s presahom osloviť všetky vekové generácie a ponúknuť im tento titul ako tradičný rozprávkový príbeh. Príbeh, ktorý všetci poznáme a ktorý si chceme vychutnať v divadelnom prostredí práve ako rozprávku, s krásnou Dvořákovou hudbou, kostýmami, malebnou scénou, baletom a Rusalkou, ktorá spieva „Měsíčkovú áriu“ nad ilúziou vodnej hladiny a na oblohe svieti mesiac. To čo niekto považuje za klišé, iný považuje za krásnu klasiku, ktorej je v opernom svete už ako šafranu. Pri tejto inscenácii sa vraciame mysľou do detstva, zabúdame na svet okolo, všetky starosti, máme možnosť ponoriť sa do príbehu a nechať sa niesť emóciami jednotlivých postáv. Absurdity dnešnej doby sú nám zrazu vzdialené a my máme šancu si oddýchnuť. V dnešnej dobe má práve tento rozmer inscenácie veľkú odozvu, na Rusalky je takmer vždy vypredané.
Niektoré úryvky z vášho účinkovania v Rusalke sú dostupné aj na sociálnych sieťach, treba povedať, že ide o zaujímavé produkcie, napríklad na zámku v Českom Krumlove si divák vychutnáva dielo v nádhernom prostrední, no okrem toho som si všimla, že Cudzia Kňažná a Ježibaba to má fyzicky veľmi náročné. Okrem spevu ste tam nabehali dosť kilometrov v tých krásnych záhradách…
Áno, náročné aj na fyzickú kondíciu. Dokonca už inscenácia v Prahe, ktorá je uvádzaná v historickej budove národného divadla, bola náročná, pretože celú áriu „Čury mury fuk“ tancujem s baletnými umelcami. Ježibaba je veľmi špecifická pohybovo, ako Cudzia Kňažná chodím po stole vo vysokých lodičkách a najmä mám tam rýchle prevleky, takže pauzu medzi dejstvami nemám, strávim ich v maskérni, potom rýchlo prevlek a doslova bežím na javisko. Český Krumlov je špecifický tým, že celú operu hráme v záhradách zámku s otáčavým hľadiskom a 300-ročnými dubmi. Tam dokonca hráme bez pauzy, prevleky sú mimoriadne rýchle . Potom ešte bežím záhradou na potrebné miesto, kde ma čaká kočiar s koňom, mám na to doslova len pár sekúnd. V tých záhradách a na Bellárii sú to ale nádherné zážitky, ktoré interpret nemá šancu zažiť v kamennom divadle. No ešte jedna vec je na Krumlove zaujímavá – spievame vonku bez akýchkoľvek mikrofónov či mikroportov. Začíname až okolo 21.30h večer, prostredie je jedinečné tým, že keď padne večer rosa, spôsobí to, že v záhradách sa začne mimoriadne akusticky niesť prirodzeným spôsobom zvuk a preto môžeme aj vonku spievať bez ozvučenia. Je to celé nádherne nasvietené a keď sedíte v publiku a dívate sa na baletky, ktoré stvárňujú víly pod 300ročnými dubmi vonku v prírode, máte pocit, že vidíte ozajstné víly. Je to nádherné, očarujúce a práve Rusalka sa do prírodných scenérií neuveriteľne hodí a ťažko by to asi bolo autentickejšie ako práve tam. Ozvučený je iba orchester, ktorý je vo vnútri v malom zámočku (Bellárii) – orchester naopak nesmie byť vo vlhkom prostredí aby sa nerozladili a nepoškodili hudobné nástroje. Je to mimoriadne krásny zážitok, ktorý končí okolo pol noci. Poznám ľudí, ktorí sa každoročne do Českého Krumlova na Rusalku vracajú. Kto má rád emotívnejšie zážitky, určite mu to produkciu odporúčam. Predstavenie sa začína v šere, po zapadajúcom slnku, príde koč a ľudia si náhle uvedomia, že je tma. Je to skutočne veľmi sugestívne. Mali sme dokonca aj predstavenia v čase splnu mesiaca, ktorý je zo záhrad pekne vidieť a pri Rusalkinej „měsíčkovej árii“ si ťažko predstaviť niečo dokonalejšie.
Ak máme hovoriť o klasickom spracovaní verzus modernom, účinkujete a preferujete viac tie klasické spracovania? Ako sa staviate k moderným režijným prístupom?
Ja nedelím réžie na klasické a moderné ale na réžie dobré – zlé, zmysluplné – nezmyselné….Priznám sa, že som odriekla dve produkcie Rusalky v Nemecku, pretože boli pre mňa absolútne neprijateľné.
Myslíte tým rekvizity ako latex, prostredie typu smetisko a podobne?
Áno, vulgarita a nechutnosti, hrubosť najväčšieho zrna. Vyrezávať kostru Rusalky sekáčikom na mäso, odtínať hlavy umelohmotným plyšovým kocúrom, ktorým potom strieka krv z hlavy – takéto niečo je pre mňa doslova úbohé. Práve preto, že Rusalka má v sebe neuveriteľný odkaz a nádhernú filozofiu, sú pre mňa takéto režijné prístupy vnútorne neakceptovateľné. Vedela som, ktorý režisér to bude robiť, preto som to odriekla a som veľmi rada, že som k tomu tak pristúpila. Priznám sa, že som umelkyňa, ktorá nerieši primárne len vynikajúci spevácky výkon, ale vnímam postavu ako celok. Je pre mňa dôležité vykresliť skutočný charakter postavy a dielo v tom zmysle, ako je napísané, ako to zamýšľal samotný autor. Nechcem sa smiať niekde, kde mám podľa hudby a libreta plakať a opačne. Nebudem predsa na niekoho kričať, keď mu mám vyznávať lásku. Jednoducho, sú režiséri, ktorí v snahe po originalite za každú cenu, siahnu po úplných absurditách, ktoré však v konečnom dôsledku dielo degradujú. A to dielo je nakoniec tak zmenené, že je to vlastne úplne niečo iné, stráca zmysel a vnútornú logiku. Samozrejme, v momente, keď režisér mení charakter a vzťahy medzi postavami, dostávame sa často v takýchto inscenáciách do konfliktu s hudbou. Keď znie lyrická hudba, nemôžeme tam predsa hrať nejakú šialenosť a búchať do stola. Často teda dochádza k obrovskej disproporcii hudby s charakterom postavy a mení sa tým to všetko čo je dané a napísané. Dielo prestáva mať výpoveď – je to niečo zmätené, čo nám nič nepovie a nikto to nepochopí. Ja som nikdy nechcela a ani nebola účastná takýchto inscenácií.
Aká je Vaša predstava o réžii a s akými tvorcami rada spolupracujete? A naopak, čo Vám v opernej réžii nie je ako interpretke blízke?
Vždy chcem vedieť, aká bude réžia diela, pretože potrebujem byť v harmónii diela ako takého. Samozrejme, aj v tom sú isté mantinely a neznamená to, že celý život jedna rola bude vyzerať rovnako a s jedným gestom. Vôbec nie. Režisér je fenomén v tom, že s kvalitnými režisérmi sa dá pracovať a dielo a samotnú postavu varírovať a modelovať. Stále tam máme nejaké mantinely, v ktorých sa vieme pohybovať a ja som veľmi otvorená hereckej práci na postave, takže ak je kvalitný režisér, vždy prinesie niečo nové a dokáže interpreta obohatiť. V konečnom dôsledku aj môže posunúť dielo do inej roviny, iného časového obdobia, ale musí to mať zmysel a logiku a vždy to musí byť v súlade s hudbou. A keď to tak je, tak sa pred režisérom skláňam. Vtedy je aj originálny, a pritom rešpektuje dielo ako také. Vždy som veľmi dbala o to, aby som sa ocitla v inscenáciách, ktoré mi umožnia logicky uchopiť postavu, dielo a vzťahy medzi postavami. Pre mňa je to nesmierne dôležité a celé roky, čo stojím profesionálne na javisku, som sa vyhýbala extrémistickým prístupom k réžii. Aj moderná réžia môže byť zaujímavá a veľmi sugestívna. Aj klasická réžia môže byť mimoriadne silná, ak má svoju dynamiku a speváci ju dokážu správne uchopiť a vykresliť. A zase, sú niektoré inscenácie, ktoré boli a sú robené starým klišé štýlom a poviem úprimne, ničím nezaujmú a človek odchádza sklamaný a rozčarovaný, nenaplnený. Stáva sa to vtedy keď sú príliš statické, ubíja to vzťahy, zmysel diela a jeho výpoveď. Niekedy v týchto typoch inscenácii stagnujú aj samotní umelci, sú v nich doslova stratení a motkajú sa sem a tam a tým sa stráca aj jednotlivý charakter postáv. No ultra moderné inscenácie, ktoré vykresľujú inscenácie vo vani alebo v cirkuse, keď sa majú diať v záhrade, tak to tiež nie (smiech). Alebo napríklad Tosca v koncentračnom tábore, je pre mňa principiálne neprijateľná. Som rada, že som si to doteraz vždy vedela tak ustrážiť, (aj keď veľa krát som s agentom mala dosť nepríjemnú výmenu názorov), že som účinkovala len v predstaveniach, ktoré mali výpoveď aj logiku a vďaka ktorým som ľuďom niečo na javisku priniesla a odovzdala. Nemá predsa zmysel tráviť v cudzine mesiace na produkcii, ak viem, že režisér odo mňa bude chcieť nezmysly, nebudem mať šancu postavu kvalitne stvárniť – naopak budem neustále vo vnútornom konflikte. Potrebujem splynúť s hudbou aj réžiou a tým aj s celým dielom. Počula som už aj názory a niektorí umelci sa tak aj správajú, že im to je jedno – v akej inscenácii účinkujú – ide im predsa o honorár a hotovo, urobia čokoľvek, čo režisér chce. Ale to nie je zámer, pre ktorý sa ja postavím na javisko! A nie preto spievam a žijem mesiace s tou postavou, snažím sa ju kreovať čo najlepšie pre diváka, ktorý sa príde pozrieť na predstavenie. Pokiaľ ma režisér presvedčí o svojej vízii ktorá má logiku, neruší hudbu a vzťahy postáv, v zásade je pre mňa nepodstatné, či je réžia esteticky prísne klasická alebo modernistická. Ak má navyše aj vnútornú krásu a hĺbku, nie je robená len na vonkajší efekt, potom je to dokonalé.
Ak si teda máme zrekapitulovať všetky Vaše účinkovania v rôznych produkciách, začnúc od tej prvej, Smolíkovej, ktorá bola uvedená v malej sále Reduty, keď ste končili vysokoškolské štúdiá – mimochodom, o tejto Rusalke sa veľa hovorilo v odborných kruhoch a rezonovala aj u publika, aké boli Vaše ďalšie Ježibaby a Cudzie Kňažné?
Ak sa ešte mám vrátiť k Smolíkovej Rusalke, bola zaujímavá aj preto, že v tej dobe ešte neboli špeciálne efekty na takej vysokej úrovni, a predsa sa podarilo dosiahnuť vďaka jednoduchým prostriedkom mimoriadny účinok. Doslova to v publiku vždy zašumelo, keď som sa zrazu, z bielovlasej, starej Ježibaby objavila na pódiu ako mladá krásna postava a ľudia sa po predstavení pýtali, ako sa nám to podarilo spraviť (smiech). Bolo to veľmi vzrušujúce! Len o pár rokov neskôr som v pražskom Národním divadle spievala Cudziu Kňažnú ešte v staršej pôvodnej klasickej inscenácii. Bol to pre mňa mimoriadny zážitok, je to svojím spôsobom symbolické, veď kde inde ako práve v Prahe a v Národnom divadle by si umelec želal spievať v Rusalke, úprimne som sa z toho tešila. Ďalšou Rusalkou bola Nekvasilova réžia v Bratislave, ktorá už bola v mnohom posunutá – tretie dejstvo bolo na smetisku, víly boli zdrogované a dá sa povedať, že tá réžia v tej dobe mimoriadne rozvírila hladinu. Spievala som v nej Cudziu Kňažnú, ktorá bola v rámci charakteru a vzťahov klasická, no kostýmom pripomínala Indku. Degradácia ľudského sveta bola čiastočne zobrazená už v druhom dejstve, ale to tretie dejstvo ukázalo aj to „dno“ tej rozprávkovej ríše. Zrejme už mal Jirka Nekvasil dosť rozprávkových spracovaní. Podľa mňa to smetisko v treťom dejstve bolo na publikum viac než dosť a ľudia v tej dobe ešte neboli na niečo také nastavení, ale svoju výpoveď vnútornej degradácie spoločnosti a sveta tá réžia určite mala. Bola to už vtedy akoby predzvesť dnešnej „EKO doby“ – ekologických problémov (a všetkého čo s tým súvisí), ktoré tak masívne začíname vnímať až posledné roky.
Určite to splnilo funkciu toho, že umelecké dielo vyprovokovalo, hovorilo sa o ňom, bolo niečím neštandardné a iné…
A začalo sa v Bratislave rozmýšľať o Rusalke aj inak než ako o rozprávke. Ďalšou produkciou, v ktorej som účinkovala, bola pražská Rusalka Jiřího Heřmana, kde som alternovala s Dášou Peckovou, ktorá sa po mnohých rokoch v tom období vrátila na českú scénu. Mal to byť jej comeback po rokoch na domácu scénu v tej dvojroli, no mala vtedy veľkú umeleckú krízu a odspievala asi len tri predstavenia, ďalej už v opere neúčinkovala. Jednu sezónu, ak nie dve, som túto dvojrolu spievala potom v Národním divadle v Prahe sama.
To je nepochybne náročné. Ako ste to zvládli?
Bolo to veľmi náročné z hľadiska vyťaženosti môjho pracovného kalendára v zahraničí, ja som ďalej nemohla svoj umelecký pracovný kalendár podriaďovať len Rusalkám v Prahe. Hľadali intenzívne speváčku a potom angažovali Denisu Hamarovú, ktorá má ako mezzosoprán stabilné výšky, takže môže spievať Kňažnú a asi desať rokov sme sa v tých dvojrolách striedali len my dve. Až oveľa neskôr doobsadili do inscenácie domácu speváčku Veroniku Hajnovú, ktorá dovtedy spievala len Ježibabu v Štátnej opere. Heřmanova Rusalka je už na repertoári od roku 2009, keď si na to spomínam, moja dcérka mala asi osem mesiacov, keď som spievala premiéru v Prahe a dnes som tam jediná pôvodná predstaviteľka Ježibaby a Cudzej Kňažnej. Keď plánovali v Prahe derniéru tejto výnimočnej inscenácie v júni tohto roku, mala som ju spievať ja, no nakoniec sa vedenie ND rozhodlo Rusalku ešte ponechať v repertoári na ďalšiu sezónu. Som šťastná, že si práve toto duchovno-mystické režijné spracovanie ešte budem môcť vychutnávať, než sa s touto Rusalkou definitívne rozlúčim.
Poďme si spomenúť aj na ďalšie zahraničné produkcie, máte na konte spoluprácu s mnohými významnými režisérmi a špičkovými dirigentmi. Aká bola pre Vás talianska Rusalka s dirigentom Johnom Fiorem?
Bola to veľmi pekná produkcia v Neapole, John vedel celú partitúru aj texty všetkých postáv spamäti, čo bolo úžasné. Réžiu robil Manfred Sweigkofler a vytvoril zaujímavé dielo. Nebola príliš moderná ani klasická, ale bola posunutá v čase, no zmysel a vzťahy postáv fungovali výborne, takže predstavenia boli naozaj krásne. Okrem toho, Teatro San Carlo je nádherné a spieva sa tam úžasne, je tam vynikajúca akustika. Spomínam tiež rada na báječného princa Pavla Černocha.
Dokonca tento operný dom patrí medzi najstaršie a bol otvorený skôr ako La Scala, takže možno aj preto má takú neopakovateľnú atmosféru…
Určite áno. Je v ňom až neskutočná atmosféra, hneď ako doň vkročíte, okamžite na Vás dýcha umenie, ktoré tam za celé stáročia zaznelo. Ale spomínam si, že niektorí speváci tam riešili práve akustiku, konkrétne miesta na javisku, kde mali pocit, že nemajú tú správnu zvukovú odozvu. Dovolím si povedať, že to nie je práve najsprávnejší prístup. Speváci sa nemôžu spoliehať na akustiku, ktorú počujú a orientovať sa len podľa nej, speváci musia ísť na istotu, nemôžu začať forsírovať a prispôsobovať sa každej akustike v ktorej spievajú. Musia sa vždy a všade spoľahnúť na spevácku techniku, pocit rezonancie a dychovú oporu. Nemôžu sa orientovať podľa svojho sluchu, ale podľa svojich technických speváckych návykov, ktoré ich podržia v každej akustike. Ucho speváka v rámci vedenia tónu môže klamať. Jeden deň interpret spieva v Neapole, ďalší v Ríme, o dva mesiace v úplne inom opernom dome, kde je celkom iná akustika, takže nie je možné neustále prispôsobovať spevácky výkon akustike sály, či tomu, čo v tej sále počujeme pri našom speve. Interpret musí byť technicky a pocitovo profesionálne nastavený, čo je veľmi ťažké, nesmie však neustále prispôsobovať výkon danostiam jednotlivých priestorov, – v konečnom dôsledku to môže interpreta celkom zmiasť a núti ho to spievať inak, čo môže byť v nesúlade so speváckou technikou. Navyše často je to tak, že my sa na javisku vôbec nemusíme ideálne počuť, ale do sály sa hlas nesie nádherne a to je to najpodstatnejšie.
Z Európy sa presuňme aj do sveta, určite nemôžeme vynechať ani produkciu Rusalky v Pekingu, o ktorej sa síce málo písalo na Slovensku, ale bola to veľká vec. Je až neskutočné, ako sa Číňania dokážu precízne pripraviť a dirigent Rastislav Štúr sa dokonca vyjadril, že bol veľmi príjemne prekvapený, ako nádherne mal orchester naštudované celé dielo. Aký je príbeh uvedenia Dvořákovej opery v Pekingu?
Čína je kapitola sama o sebe. Keď otvárali Pekingské divadlo – Modrú Perlu, chceli si byť istí, že celú operu budú smerovať k špičkovým svetovým operným scénam a tak si vybrali a angažovali talianskeho intendanta prvých operných scén v Taliansku – Giuseppe Cucciu, ktorý je dnes v Pekingu už deväť rokov. Ako to už v Číne chodí, zaumienili si, že do piatich rokov budú top divadlom, ktoré bude konkurovať celosvetovým divadlám a je jedno, koľko to bude stáť (úsmev). A podarilo sa im to. Pán Cuccia im vymyslel plán ako to dosiahnuť, pozval špičkových zahraničných umelcov, režisérov, dirigentov. Mala som to šťastie, že pán Cuccia si ma zavolal do Carmen, ktorú robila americká režisérka Francesca Zambello. Bola to veľmi pekná produkcia, a keďže ju vtedy zaradili naspäť do repertoáru, na skúšky sme mali len šesť dní, celkovo sme uviedli štyri predstavenia a hoci až tam som sa dozvedela, že pôjde o hovorené recitatívy, nakoniec všetko dobre dopadlo. Pre mňa to však bola celkom nová produkcia, takže za tých 6 dní som mala naozaj na hlavnú postavu Carmen minimálne času. Carmen som sa nakoniec do Pekingu vrátila neskôr spievať ešte viackrát a tým vzťahy s pánom Cucciom a vedením Modrej Perly utužili. Napokon ma oslovili, či by sme nezvážili aj uvedenie premiéry Rusalky v Číne. Keďže sme sa s pánom Cucciom za tie roky poznali a názorovo sme si sadli, mal záujem o toto dielo vyslovene z Česka alebo zo Slovenska a výlučne v klasickom spracovaní. Zaujímal sa teda o inscenácie priamo z Prahy a keďže chceli klasickú rozprávkovú Rusalku, povedala som mu o Troškovej Rusalke , ktorá by sa čínskemu publiku určite mohla páčiť, odovzdala som kontakty na vedenie Štátnej opery v Prahe, osobne som bola aj za vtedajším šéfom opery, povedal mi vtedy, že o spoluprácu s Pekingom by mali veľký záujem. Z čínskej strany potom niekoľkokrát kontaktovali vedenie divadla v Prahe, mali záujem celú produkciu Rusalky kúpiť, no nikto sa im opakovane neozýval, napokon si čínska delegácia manažérov z Pekingu kúpila letenky, cez veľvyslanectvo si dohodli stretnutie so zástupcami Národního divadla a Štátnej opery, no česká strana tie stretnutia v konečnom dôsledku nepochopiteľne podcenila. Takže vedenie Modrej Perly sa vrátilo naspäť do Číny naprázdno. Bola to naozaj veľká hanba a hovorilo sa o tom dokonca aj na medzinárodnom opernom fóre. Až potom Národní divadlo odporúčalo do Číny vynikajúceho korepetítora Broňka Procházku, ktorý tam bol počas celého naštudovania Rusalky a venoval sa aj zboru. Po neúspešnom rokovaní s Prahou sa vedenie Modrej Perly rozhodlo inscenovať premiéru Rusalky ako čosi mimoriadne a neobyčajné, pozvali si argentínskeho svetového režiséra Hugo de Ana a Rusalku sa podarilo zinscenovať veľkolepo – uviedli ju prvý krát v svetovej premiére s 3D efektami počas samotného predstavenia. Bolo to obrovské, luxusné, okázalé – Číňania si potrpia na pompéznosť a pre nás interpretov to bolo neuveriteľné stať sa súčasťou prvej 3D opery na svete. Modrá perla veľa investovala a kúpili asi 25 špeciálnych premietacích kamier za týmto účelom. V publiku ľudia pred predstavením dostali špeciálne 3D okuliare a tým mali možnosť počas predstavenie sledovať niektoré scény – konkrétne víly alebo vodný svet v 3D perspektíve. Mali pri tom pocit, že sú súčasťou toho vodného sveta, bola to neskutočná nádhera – dostali mimoriadny zážitok výnimočného predstavenia.
Ako prišlo k tomu, že predstavenie dirigoval slovenský dirigent – Rastislav Štúr?
Potom, ako sa stalo to komunikačné diplomatické faux pas, Giuseppe Cuccia mi volal, aby som mu poradila zo Slovenska kvalitného dirigenta. Neváhala som a odporúčala som Rastislava Štúra, oslovili jeho agentku a za dve hodiny mi napísali z Pekingu, že je vedením divadla schválený a berú ho (smiech). Rasťo je mimoriadny umelec, my sa poznáme od konzervatória, robili sme spolu veľa produkcií a koncertov, nahrávali sme CD – naše spolupráce bola vždy v umeleckej symbióze, cítime hudbu veľmi podobne. Rovnako jemu sa v Pekingu pracovalo veľmi dobre, orchester bol výborne pripravený a pohotovo reagoval na všetky pripomienky, hráči sú tam precízni, sú zvyknutí robiť európske opery a hrali v konečnom dôsledku aj českú hudbu báječne. A najmä, je tam iná disciplína. Treba však aj povedať že sú veľmi dobre finančne ohodnotení. Veľké umenie si v Číne vážia.
Ako dlho ste vlastne boli v Číne počas skúšania tejto produkcie? Boli ste tam aj s rodinou?
Boli sme tam mesiac a pol s celou rodinou. Bol to náročný, ale zároveň aj krásny čas, pretože sme si užili aj trocha voľna. Keďže išlo o klasickú produkciu a nie dvojrolu, spievala som tam Cudziu kňažnú a tá je v druhom dejstve. Vedela som, že keď budú v opere aranžovať prvé a tretie dejstvo, budem mať voľno. Podarilo sa nám teda s rodinou vidieť množstvo zaujímavostí a pamiatok v Číne.
Do akej miery režisér ovplyvňuje výsledok na pódiu? Dáva voľnosť interpretom alebo sú aj tvorcovia, ktorí trvajú na naučení každého gesta, pohybu a chcú, aby ich predstavy boli interpretmi detailne naučené? Aký je napríklad slávny Hugo de Ana, ktorý režíroval Rusalku v Pekingu?
Je veľmi milý človek, ale zároveň aj veľmi prísny, veľký profesionál a estét. Mimochodom, to, ako výborne dnes Peter Berger vyzerá, je z veľkej miery aj zásluha práve tohto režiséra. V Rusalke spieval Peter princa a bol vtedy troška viac guľatších tvarov a Hugo to nemienil dopustiť, trval na tom, aby Peter schudol, čo sa mu aj do premiéry podarilo, dokonca mu museli prešívať kostým. Hugo bol veľmi nekompromisný. Peter aj vďaka nemu začal na sebe naozaj pracovať, zdravo sa stravovať, cvičiť a plávať. Dokázal ho úspešne motivovať. Hugo ho však za to potom chválil a bol naňho, aj na seba, patrične hrdý (smiech). A čo sa týka režisérov pri práci, vo všeobecnosti, povedia svoju jasnú predstavu, ale zároveň nás nechajú aj tvoriť. Samozrejme, niektorí vedia byť aj tak naliehaví, že chcú celkom presné gestá v určitom mieste. Interpret potom v rámci tvorivého procesu môže s režisérom diskutovať, niečo vyplynie a vzájomne sa dohovoria. Poniektorí režiséri však majú svoju fixnú predstavu a trvajú na nej, pokiaľ to nie je proti libretu, hudbe a charakteru postáv, tak je to v poriadku. Režisér je ten, kto smeruje zmysel celej inscenácie, my ju dotvárame. Hugo bol veľmi komunikatívny a inšpiratívny, veľa sme sa o jednotlivých scénach rozprávali, na javisku bola počas skúšok naozaj krásna tvorivá atmosféra. Musím pochváliť aj Lenku Horinkovú, našu režisérku, ktorá mu vtedy robila asistentku, bola jeho pravou rukou. Dni a noci bola v divadle, odviedla obrovský kus práce a veľmi prispela k celkovému inscenačnému výsledku Rusalky.
Publikum Vás však pozná aj z mnohých koncertných prevedení árií, pretože tento titul je medzinárodne známy. Kde všade ste sa s ním objavili?
Významná bola spolupráca s vynikajúcim maďarským dirigentom Ivánom Fischerom. Kedysi som s ním spievala aj Moravské dvojzpěvy a boli sme na turné v Nemecku. Potom po niekoľkých rokoch mi zavolal, či si s ním zaspievam koncertne dvojrolu, veľmi ma potešil a samozrejme som súhlasila. Jeho Budapest Festival orchestra radia dlhodobo v odborných rebríčkoch medzi 5 najlepších top orchestrov na svete. Iván Fischer si veľmi dôsledne vyberal celé obsadenie do Rusalky, nechal si v Prahe spraviť predspievanie a na Rusalku si vybral speváčku Pavlu Vykopalovú z Brna. Vodníka tam vtedy spieval vynikajúci Peter Mikuláš a princa Aleš Briscein, s ktorým sa pravidelne stretávame na Rusalke v ND Praha a ktorý je skvelým Princom.
Cudziu Kňažnú som koncertne spievala aj v Moskve, kam ma pozvala Dinara Alieva, ktorá so mnou spievala postavu Rusalky v Pekingu. Dvojrolu som spievala aj na koncerte v Dánsku s dirigentom Oliverom Dohnányim. Tam som dokonca letela z dovolenky zo Splitu, bolo to v lete…
Takže ste si zo Splitu, z rodinnej dovolenky, len tak mimochodom, odskočili na koncert do Dánska? (smiech) Aby ste sa náhodou na dovolenke nenudili?
Áno (smiech). Všetko mi dôsledne naplánoval môj manžel. Pôvodne sme chceli dovolenkovať inde, ale napokon sme zvolili Split, lebo sme zistili, že odtiaľ lietajú tri lietadlá denne do Kodane. V tej časti Európy bolo oveľa chladnejšie, manžel ma na to dopredu upozornil, takže som mala našťastie zabalené aj teplejšie veci. Trošku horšie dopadol Ľudo Ludha, ktorý tam spieval postavu Princa a priletel na letisko do Kodane z Viedne len v krátkych nohaviciach a skoro zamrzol (smiech). V Kodani totiž bolo len 12 stupňov.
Tohto roku si pripomíname 180-te výročie narodenia Antonína Dvořáka. Čím to podľa Vás je, že práve Dvořáka a jeho dielo pozná celý svet? Ak si to trebárs máme porovnať so Smetanom – jeho dielo je lokálne známe, no predsa len, Dvořákova hudobná reč je univerzálnejšia, jeho dielo hrajú v Carnegie Hall, je známy symfonik, ako aj operný skladateľ. Čím je atraktívny pre Vás?
Je pravda, že Smetana sa vždy uplatnil predovšetkým v Čechách a na Slovensku, alebo v nemecky hovoriacich krajinách. Celosvetovo nikdy tak silno – zvlášť v opernom diele nezarezonoval a je to dosť logické, pretože jeho inštrumentácia a celý spôsob komponovania je oveľa jednoduchší ako u Dvořáka. Smetana je výrazne český, no Dvořák sa kompozične a tým, ako vnímal hudbu, ako ju dokázal sprostredkovať, jednoznačne dokázal zaradiť medzi svetových skladateľov. Dvořákovo dielo sa hrá v tých najprestížnejších operných domoch a koncertných sieňach, pretože jeho hudba je neuveriteľne zaujímavá, originálna, ale zároveň medzinárodná. Pre mňa osobne ako pre profesionála tá cesta svetovej českej hudby pokračuje a dostaneme sa až k Janáčkovi, ktorý je pre mňa absolútne geniálny. Je až neuveriteľné, aký má dosah a úspech jeho hudba v zahraničí. Jeho Glagolskú omšu som spievala po celom svete, na Slovensku nikdy a v Čechách raz asi pred štyrmi rokmi v Obecním domě. U nás bohužiaľ na Janáčka chodí veľmi málo ľudí, dokonca ani v Čechách Janáček nepatrí k tým najnavštevovanejším . Je to zvláštne, pretože všade v zahraničí sú na Janáčkove diela vypredané sály, či operné domy a potlesky idú okamžite do standing ovation.
Je to zvláštny fenomén, ale zrejme naše publikum asi nedorástlo na Janáčka alebo sa skôr menej hrá…
Janáčkova hudba je mimoriadne originálna a nádherná hudba, kompozične dokonalá. Hovorí sa, že človek nie je doma prorokom…… Ale to isté, paradoxne, platí aj o interpretoch. Kým sa umelec neobháji v zahraničí, často sa stáva, že doma speváka neuznajú. Keď teda spieva „len“ doma nemá meno v zahraničí, môže byť akokoľvek dobrý, odborná verejnosť aj produkcia ho častokrát považuje za nezaujímavého. Je to hrozné, a pritom jeho interpretačné výkony môžu byť výborne a porovnateľné s tými zahraničnými… potom, keď náhodou začne spievať v zahraničí, tak ho zo dňa na deň glorifikujú len preto, že sa vrátil zo zahraničia, čomu ja osobne nerozumiem. Zrazu spieva zo dňa na deň inak?, doteraz nepočuli, nevideli jeho kvality ? Alebo to nedokážu posúdiť? Tak isto, ako nerozumiem tomu, prečo je Janáčkova hudba natoľko nedocenená u nás. Nie každý interpret, ktorý sem chodí z vonku je svetový a úžasný, mala by vždy rozhodovať kvalita. Je veľmi náročné a ťažké sa presadiť na prestížnych svetových scénach, ale na druhej strane, nie všetko čo tieto scény prezentujú je vždy naozaj špičkové a výnimočné a nie každý kto tam spieva je výnimočný a svetový umelec.
Koncom septembra ste účinkovali na špeciálnom galakoncerte – Váš kolega Peter Dvorský sa dožíva významného jubilea. Poznáte sa roky, aký je Váš vzájomný vzťah?
Peter Dvorský je naša mimoriadna umelecká osobnosť s medzinárodným presahom, on naozaj zažil a spieval v tom „zlatom „ období opery s fantastickými umelcami na vynikajúcich operných scénach. V čase jeho najlepších interpretačných rokov sa dotkol hviezdneho operného svetového neba, čo sa podarí málokomu. Jeho hlas bol mimoriadny a myslím, že ďalších 100 rokov sa tu tak mimoriadny hlas neobjaví. Toľko talentov, koľko mal pre spevácku kariéru Peter Dvorský má len málo umeleckých osobností. Ja som nesmierne šťastná, že poznám maestra Petra osobne už dlhé roky a mala som tú česť si s ním zaspievať na viacerých koncertoch. Peter zostáva opere a klasickej hudbe verný aj po odchode z aktívnej speváckej kariéry, chodí na predstavenia a osobne sme sa po veľa mojich predstaveniach stretli a rozprávali. Naposledy to bolo celkom nedávno, práve po Tosce k môjmu jubileu. Keď prišiel za mnou na javisko, tak mi povedal „ Jolanka, boli ste absolútne fantastická, tak rád by som si tú Toscu s Vami zaspieval“, nemohol mi nič krajšie povedať, úžasný človek s hlbokou dušou a úžasný umelec. Je mi naozaj cťou, že som spievala práve na Galakoncerte k jubileu 70ky Petra Dvorského.
Predstavenie Tosca v sobotu, 18. septembra Slovenské národné divadlo venovalo Vášmu životnému jubileu a nenechal si ho ujsť ani sám maestro Peter Dvorský. Za Vašu 29 ročnú profesnú kariéru ste odspievali okolo 1470 operných a koncertných vystúpení, z toho 365 v SND a naštudovali viac ako 50 postáv, spolupracovali s významnými dirigentmi svetového mena, špičkovými režisérmi, spievali v prestížnych operných domoch vo svete, koncertných sieňach a hoci tento rozhovor sme prevažne venovali opere Rusalka, ktorá sa na našej scéne objavila opäť v októbri (a dúfame že sa objaví aj teraz v decembri), čo ešte v budúcnosti by ste rada dosiahli? Ste operná diva, ktorá je v tej najlepšej kondícii, zdá sa, divadlá opäť ožívajú, máte nádhernú rodinu, krásne, talentované dcérky – aké sú Vaše priania dnes?
Moje hudobné priania sa od konzervatória v zásade nezmenili, túžila som a túžim byť naplno súčasťou hudby. Odkedy som si uvedomila, ten fascinujúci svet miliónov maličkých notičiek poskladaných v partitúrach, ktoré dokážu oživiť v nás tie najcitlivejšie emócie, tie nehmotné vibrácie, ktoré dokážu naplniť naše srdcia a našu dušu – túžila som aj ja svojím talentom, húževnatosťou, zodpovednosťou voči partom – oživiť tú nádheru v partitúrach a preniesť ju smerom k divákom. V tom všetkom je obrovská miera vnútornej disciplíny, neustálej práce na sebe a duchovnej pokory v tom najkrajšom slova zmysle. Som šťastná, že sa mi to darí všetko spájať a spev, hudba je mojou cestou v tomto živote. Pracovať roky s najlepšími umeleckými svetovými osobnosťami na najprestížnejších scénach vnímam ako odmenu (úsmev). Verím, že aj napriek tým krásnych číslam mojich odspievaných výkonov, ktoré ste spomenuli, ma čaká ešte veľa predstavení, koncertov a teším sa aj na nové výzvy a ďalšie nové krásne a zaujímavé role ktoré ešte len prídu. Na niektoré treba správne dozrieť, spevácky aj umelecky, neunáhliť sa. Tak ako sa v živote s určitou pokorou čaká na tie najlepšie veci, chvíle, hodnoty – v speve to platí stopercentne. Instantný prístup človeka k umeniu a remeslu samotného umelca nikdy nikam výraznejšie umelecky ani osobnostne neposunie. 4 roky sa s radosťou venujem aj pedagogickej činnosti, učím spev na VŠMU v Bratislave. Práca s mladými talentami je náročná a aj veľmi krásna, napĺňa ma vnímať ich postupné krôčiky smerom k dokonalejšej interpretácii a celkové formovanie ich umeleckých osobností.
Pre to všetko čo som o hudbe a speve doteraz vyjadrila, po mojich úspechoch, zážitkoch a skúsenostiach môžem po všetkých tých rokoch na svetových pódiách s istotou povedať, že mojou skutočnou láskou, každodenným potešením a zmyslom života sú moje dcérky, manžel, rodina a priatelia. Oni sú mojou veľkou oporou a práve vďaka nim môžem byť súčasťou hudby ako takej.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Zdroj foto: na titulnej foto: Jolana Fogašová ako Cuzia Kňažná a Piotr Beczała ako Princ, archív Jolany Fogašovej, Marek Bubnič, Neapol – Teatro San Carlo: Francesco Squeglia, Hana Smejkalová, produkcia Rusalky v Číne: NCPA
