„Počas celej Moyzesovej symfónie sa buduje jedno fenomenálne memento. Sú v nej veľké, dlhé časti, ktoré neustále rastú do mohutných, až mužských rozmerov ako obrazu sily,“ hovorí pre náš portál britský dirigent John Warner, ktorý uviedol v Košiciach Moyzesovu ôsmu symfóniu.
John Warner je zakladateľom a umeleckým riaditeľom Orchestra for the Earth, hudobným riaditeľom Oxfordskej opery a dirigoval orchestre vrátane London Symphony Orchestra a BBC Philharmonic. Pravidelne asistuje dirigentom ako Sir Simon Rattle a Daniel Harding, spolupracuje s Orchestre de Paris, Dresden Staatskapelle, Wiener Symponiker a ďalšími. Ako dirigent bol pozvaný na Mahlerov festival Het Concertgebouw v Amsterdame, svoje skúsenosti tento talentovaný, mladý umelec, ktorý má dnes 21 rokov, využil aj Britskej mládežníckej opere a King’s Place. Zúčastnil sa majstrovských kurzov s Marinom Alsopom a získal ocenenie najlepšieho mladého umelca na Britten Pears 2020.
Dirigoval otvárací koncert Košickej hudobnej jari, po ktorom našej redakcii poskytol rozhovor.
Pod taktovkou Johna Warnera v Košiciach: desivý odkaz Moyzesa a plač violončela
Poďme najprv k otázke, ako sa Vám spolupracovalo so Štátnou filharmóniou Košice. Páčila sa Vám spolupráca? Ste spokojný?
Určite áno. Bola to fantastická spolupráca so skvelým orchestrom. Pracujú veľmi tvrdo a je z nich cítiť entuziazmus. Bol som však prekvapený, že nepoznajú Moyzesovu symfóniu až tak dobre, ako som predpokladal.
Pretože toto dielo sa u nás nehrá až tak často, len pri určitých príležitostiach, aj to skôr zriedka. Ak dovolíte, skúsim to objasniť. Symfónia bola počas socializmu zakázaná, tak ako aj ďalšie diela. Po revolúcii sa tieto diela opäť mohli začať hrávať, ale Moyzesova symfónia je skôr raritne uvádzaná. Asi je náročná aj pre interpretov aj pre publikum, ale je to výnimočné dielo…
Aj to je jeden z možných dôvodov, že je obtiažna. Užíval som si však tie chvíle, ako spoločne s hráčmi orchestra objavujeme toto dielo. A samozrejme, výstavbu tejto symfónie a jej výsledný tvar, ako bude znieť. Je to veľmi silná a zaujímavá hudba.
Ako ste sa na tú partitúru pripravovali? Táto symfónia totiž vznikla za mimoriadnych udalostí, ktoré sa týkajú histórie našej krajiny…
Štýl hudby je expresionizmus a predtým, ako som študoval partitúru, som si prečítal historický kontext vzniku tejto symfónie. Ako som sa dozvedel, dielo vzniklo ako reakcia na ruskú inváziu v Československu. Samozrejme, v hudbe to okamžite počujete. Má silné, farebné rezonancie, ktoré znázorňujú odpor a vášne. Je to vyjadrené veľmi mocne a myslím si, že je to fantastické dielo. Naozaj som bol rád, že ho môžem interpretovať.
Aj z hľadiska formy je táto symfónia pozoruhodná. V jej štruktúre nachádzame mnoho vrcholov, nie jeden, ale neustále drží človeka v napätí…
Áno, počas celej Moyzesovej symfónie sa buduje jedno fenomenálne memento. Sú tam veľké, dlhé časti, ktoré neustále rastú do mohutných, až mužských rozmerov ako obrazu sily. Práca na tejto symfónii bola pre mňa príjemná a radostná. To je presne práca dirigenta, ktorý musí odhadnúť, kedy akú gradáciu vybudovať a zároveň zrozumiteľne artikuluje aj štruktúru diela. Symfónia je veľmi homogénna a kompaktne organizovaná vo svojej štruktúre a uvedomme si, že má len pol hodinu.
A za tú pol hodinu počujeme toľko rozmanitej hudby…
Presne tak, je to bohatá hudba v troch častiach, Scherzo má veľkú silu, je sugestívne, ale samozrejme, aj okrajové časti. Prvá časť znie takmer ako pochod, rovnako finále je dramatické, ale záverečná časť začína tak, akoby chcela vynahradiť chýbajúcu pomalú časť. Samotné finále je najzávažnejšou časťou celého diela, v každom smere, je najdlhšie a najhutnejšie. Je to akoby ste riadili obrovskú, ohromujúcu, mohutnú loď.
Alebo skôr v tomto prípade tank. V našej krajine sme počas tejto udalosti mali ruské tanky…
Áno, presne, tank! Čítal som o komunistickom režime a neviem si ani predstaviť, aké to mohlo byť prežívať tu. Ale človek si o tom nič pekné nemôže ani pomyslieť.
Boli to ťažké časy, pre ľudí vo všeobecnosti, aj pre umelcov, ktorí sa nemohli slobodne vyjadriť, mnohí mali zakázané komponovať. To si Vy ani neviete predstaviť, lebo pochádzate z iného prostredia a ste zástupcom novej, mladej generácie…
Viem to len z dostupných zdrojov. Na druhej strane, boli skladatelia, ktorí túto dobu reflektovali a dokázali tieto pocity stvárniť prostredníctvom hudby, a to je na tom úžasné.
Ako druhé dielo na koncerte zaznel obľúbený Dvořákov violončelový koncert. Je to pre Vás takpovediac klasika v repertoári?
Klasika, ale je to skvelé dielo! Bolo to posledné dielo, ktoré napísal skladateľ v Amerike.
Čo môže dirigent stvárniť dnes inak na takomto populárnom diele? Aké boli Vaše predstavy o stvárnení tejto hudby?
Mal som o Dvořákovom diele svoje vlastné predstavy. Myslím si, že ho síce často porovnávajú s Brahmsom, ale ja jeho farby vnímam úplne inak a s týmto názorom sa nie veľmi stotožňujem. Možno sám Dvořák chcel byť ako Brahms, ale jeho dielo je jedinečné, o čom svedčí aj jeho violončelový koncert. Je to veľmi individuálne, neobvyklé dielo, v ktorom počujete prítomnosť českej hudby. Sú to hlboké, krásne melódie, v ktorých vnútri počujete, že sú české.
Jeho zvláštny zmysel pre melodiku je jedinečný a s Brahmsovou hudbou toho naozaj nemá v tomto smere nič spoločného…
Skôr v orchestrácii, pretože tá je veľmi osobitá. Je to spôsob, ktorý je neobvyklý, skôr by som povedal, že ho možno dokonca prirovnať k hudbe Mahlera. Využíva veľmi originálne farby, v tom je tá jeho unikátnosť. Je to veľmi nápadité, aké nové kombinácie dokáže nájsť v orchestri. Orchester sa pritom ocitne v kontrapunkte s violončelom, čo je nádherné. Koncert má až symfonickú podobu, Dvořák využíva mnohé nové prvky. Unisono s husľami v záverečnej časti je úplne fantastické. Keď počujeme violončelo spolu s flautou, je to niečo nové a prekrásne.
A už sme pri konkrétnych prvkoch, s ktorými Brahms nepracuje, však?
Paradoxne, vyžaduje sa, aby bol Dvořák interpretovaný ako Brahms. Veľa legát, istá forma ťažoby, ktorá má plynúť pocitovo z interpretácie. S tým sú však spojené protiklady, ktoré z hudby plynú, napríklad rýchle časti, ktoré majú niekedy tanečný charakter. Niekedy mi toto dielo charakterom pripomína Slovanské tance, aj vo violončelovom koncerte je ten národný prvok silný. Presne ako ostatní skladatelia, ktorí hľadali azyl v Amerike, napríklad Rachmaninov. Hudba týchto autorov sa zrazu stala zrazu citeľná prvkami, charakteristickými pre krajinu, odkiaľ pochádzajú. Je v tom aj určitý druh nostalgie, cnenia za domovom.
Obdobný prípad je aj jeho Novosvetská symfónia, však?
Áno, hneď sú v nej rozpoznateľné české prvky, ale myslím si, že aj violončelový koncert je tento prípad. Z hudby to cítiť. Je až neuveriteľné, aký postoj mal sám Dvořák k violončelu. Tvrdil, že sa do orchestra nehodí ako sólový nástroj. A zrazu napísal dielo, v ktorom sú prvky, aké nikto nikdy predtým nepoužil. Je to úplne odlišný koncept, ktorý nám dokazuje, čo všetko je tento sólový nástroj schopný ukázať.
Poďme na chvíľu aj k iným témam. Založili ste v Británii projekt, ktorý si hovorí Orchestra for the Earth. Bojujete za našu planétu? Keď som si o Vás čítala, pripadalo mi to, akoby som videla Grétu, len v hudobnom svete a z Anglicka…
(smiech). Založil som orchester preto, že videl som na trhu veľkú medzeru. Predtým u nás nebol žiadny orchester, ktorý by dokázal využiť silu hudby na to, aby komunikoval témy životného prostredia a klimatických problémov. Sú to témy, o ktorých sa spravidla diskutuje na politickom fóre, čo spoločnosť veľmi rozdeľuje. Hudba však ľudí nerozdeľuje, naopak, poskytuje priestor na to, aby ich spájala. Dostáva sa do srdca poslucháča. Viete, emócie sa z „papiera“ dostávajú von, cez zvuk, tvar, vo výslednú podobu hudby, čo je iste veľmi potrebné. No potom môžeme nastoliť otázku svedomia, čo môže byť popri hudbe veľmi povznášajúce a inšpirujúce a myslím si, že práve to je v dnešnej dobe veľmi dôležité. Práve prostredníctvom hudby môžeme získať pre túto oblasť veľkú podporu. A to pomôcť viesť k vybudovaniu trvalo udržateľnej spoločnosti.
A možno posledná otázka. V mladom veku máte za sebou už partitúry Wagnera a Mahlera. To je veľmi neobvyklý jav…
(smiech) To je sila hudby. Mladých ľudí hudba priťahuje.
Určite, ale hovoríme o dielach, ku ktorým sa mnohí dirigenti dostanú až okolo päťdesiatky…
Nuž, niekde začať musíte. Človek sa učí najlepšie zo svojich vlastných chýb (úsmev). Som si istý, že aj ja som ich spravil veľa počas toho, ako dirigujem. Neviem, či je skoro alebo nie na takéto diela, hudbu jednoducho milujem. Aj diela týchto autorov zo srdca milujem a dokonca si myslím, že nie je možné dirigovať niečo, čo necítim. Vždy sa predsa môžem akéhokoľvek projektu vzdať, pretože najľahšie je naštudovať niečo len z povinnosti. No potom prezentujem skladbu s orchestrom a publikum povie: toto nie je hudba, ale teória. Takže dirigujem diela, ktoré sú mne blízke a skutočne ich cítim.
Zuzana Vachová
Foto: Benjamin Ealovega
