„Pre mňa je neapolská pieseň spomienka na detstvo, na domov, ale aj obraz krajiny, kde slnko páli a ľudia sa neboja hovoriť srdcom,“ hovorí český barytonista Jiří Rajniš, ktorý vystúpi v rámci festivalu Symfónia umenia s novým ansámblom aj repertoárom.
V rámci festivalu Symfónia umenia sa publiku 2. septembra na Pontóne na Štrkoveckom jazere predstaví český barytonista Jiří Rajniš so svojím súborom Napolitan Quartet. Podľa slov speváka, ansámbel vznikol prirodzene, z túžby deliť sa o neapolskú hudbu spôsobom, ktorý nie je len koncertný, ale najmä hlboko ľudský. „Myšlienka sa zrodila pred 8 rokmi v rámci môjho angažmán v Semperoper v Drážďanoch, keď som sa obklopil výnimočnými českými hudobníkmi, s ktorými ma nespája len profesionalita, ale aj priateľstvo. Každý z nich má blízko k žánrovému presahu, cíti temperament južného Talianska a zároveň je ochotný nechať piesňam priestor dýchať,“ hovorí Rajniš. Tento projekt je podľa neho ojedinelý a nemá na českej ani slovenskej pôde obdobu. Od samého začiatku je spätý s jeho osobou.
Ansámbel sa skladá z mandolíny, akordeónu a dvoch gitár, v repertoári oživujú tradičné neapolské piesne. Sú to príbehy, ktoré akoby spevák publiku rozprával, s emóciou, vášňou a melanchóliou. Český barytonista každú z piesní považuje za malú operu. Každá nesie príbeh. O láske, túžbe, sklamaní aj o kráse každodennosti. Ako interpret v nich nachádza široké spektrum výrazu, od jemného šepotu až po výbušné vyznanie. Hovorí, že ho fascinuje ich autenticita. Žiadne pózy, len surová, no krásna pravda. V interpretácií neapolských piesní vychádza z operného školenia, takže technika je uňho hlboko zakorenená. I tak si však myslí, že k neapolskej piesni treba pristupovať s určitou mäkkosťou a prirodzenosťou. Ako tvrdí, nejde o to „ukázať hlas“, ale sprostredkovať emóciu. Čiže vychádza z klasického spevu, ale s veľkým rešpektom k civilnosti a úprimnosti.
„Neapolská pieseň má melodiku, dramatickú výstavbu aj frázovanie veľmi blízke opere. A často ju spievali aj slávni operní speváci – napríklad Caruso alebo di Stefano. Ja v nej vnímam priame prepojenie s belcantom. Je to fráza, práca s dychom, legato, ale aj schopnosť povedať silný príbeh na malej ploche, podobne ako je to v árii“. Spevák sa prvýkrát stretol s neapolskou piesňou ako dieťa: „Z gramofónu zneli Caruso, Gigli… Bolo to iné než opera. Intímnejšie. Ale ako spevák som sa k nej vrátil až neskôr, keď som už mal vlastnú skúsenosť s emóciou. Pre mňa je neapolská pieseň spomienka na detstvo, na domov, ale aj obraz krajiny, kde slnko páli a ľudia sa neboja hovoriť srdcom“.
Pre publikum sú podľa neho tieto piesne stále zaujímavé preto, že sú pravdivé, nesú v sebe niečo nadčasové – lásku, bolesť, nádej. Sú jednoduché vo forme, ale hlboké v obsahu. A práve to publikum cíti, že spev nie je póza, ale výpoveď. Slovám pritom nemusíme ani rozumieť, často ich vytušíme z prednesu speváka: „Hudba je univerzálny jazyk. A keď je spevák napojený na to, čo spieva, slová nie sú potrebné. Emóciu dokáže preniesť farbou hlasu, jemnosťou frázy alebo tichom. Publikum to cíti, pretože pravdu v hudbe nemožno oklamať,“ vysvetľuje barytonista.
Program, ktorý budeme vidieť začiatkom septembra na Štrkovci, zahŕňa aj tanečné čísla. Spevák účinkujete s profesionálnym párom z DanceArt studio, pretože chcel koncert rozšíriť o ďalší rozmer. Tanec, ako približuje, dáva piesňam telo. Teda pohyb, rytmus a energiu. Spolupráca s DanceArt štúdiom je pre speváka a hudobníkov inšpirujúca. Obohacuje vystúpenie o vizuálnu vrstvu a spája klasickú krásu s moderným výrazom. Dúfa, že program, ktorý vybral a prostredie, kde piesne spolu s hudbou a tancom zaznejú, majú potenciál osloviť viacero generácií: „Neapolská hudba má schopnosť dotknúť sa každého. Mladých svojím rytmom, starších spomienkou. My nechceme deliť publikum podľa žánrov alebo generácií. Chceme, aby si každý odniesol emóciu – nech už má dvadsať alebo sedemdesiat“.
Koncert sa začne sentimentálnou talianskou piesňou Musica proibita, ktorú poznáme v interpretácii veľkých operných spevákov, často zaznieva v rámci koncertných gala programov. Je o zakázanej láske a napokon, aj nedovolenej hudbe. Rajniš do spevu vkladá jemnosť a zároveň napätie. „Musica proibita je ako tajomstvo, ktoré chcete pošepnúť, ale napokon zaznie nahlas. Je o zakázanej vášni a zároveň o sile hudby, ktorú nemožno umlčať. Snažím sa toto napätie zachytiť v každej fráze,“ vysvetľuje.
Medzi najkrajšie romantické neapolské piesne patrí aj Parlami d´amore Mariù. Spevák si ju vybral pre jej nehu, no zároveň jednoduchosť a hĺbku. Tvrdí, že je to pieseň, ktorú si človek môže pospevovať cestou domov. Má v sebe čistotu prvej lásky a to je dnes niečo veľmi vzácne. Na koncerte nebude chýbať O sole mio, na ktorú spravidla ľudia reagujú s úsmevom a niekedy si spievajú s hudobníkmi. Podľa speváka je to pieseň, ktorá prekročila hranice aj generácie. No nesnaží sa ju podávať ako „efektné číslo“, skôr ju spieva s vďačnosťou, že vôbec existuje. V dramaturgii koncertu sú aj piesne, ktoré sú clivé a hovoria o samote. Sú to napríklad Core ’ngrato alebo Passione a spieva sa v nich o strate, o tichu po odchode milovanej osoby. Pre českého barytonistu majú zvláštnu silu. Hovorí, že nie sú teatrálne, ale hlboko ľudské.
Medzi najznámejšie piesne, ktoré bude so súborom interpretovať, patrí Non ti scordar di me. Prízvukuje, že v interpretácii tejto známej piesne spevák potrebuje pokoj a dôveru. Musí si uvedomiť, že menej je viac: „Autentická je vtedy, keď je spievaná so skutočnou spomienkou, s vlastným smútkom. Inak znie len ako pekná melódia. A to nestačí“. V programe koncertu Jiřího Rajniša a Napolitan Quartet okrem romantických, nostalgických talianskych piesní, nebude chýbať ani Rossiniho ária z Barbiera zo Sevilly. Tohto autora Rajniš považuje za geniálneho dramatika a komika zároveň. Jeho hudba si vyžaduje presnosť, rytmus, ale aj nadhľad a herectvo: „Ária z Barbiera je vždy radosť pre mňa ako speváka aj pre publikum. Je to ako ohňostroj techniky a šarmu,“ uzatvára speváka pozýva všetkých milovníkov neapolskej piesne, ale aj opery a ďalších hudobných žánrov, na festival Symfónia umenia.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
