„Navrhne mi, napríklad, skomponovať niečo pre kvarteto a ja si sadnem a komponujem. Navrhne pre orchester a ja nedokážem takú vzácnu ponuku odmietnuť,“ hovorí jeden z našich najinvenčnejších skladateľov o spolupráci s Ladislavom Fančovičom.
Už v minulosti ste spomínali, že pre pána Fančoviča chcete napísať kompozície. Čím je pre Vás tento hudobník zaujímavý? Prečo ste si vybrali práve jeho?
S Ladislavom Fančovičom sme sa zoznámili v roku 2004. Od tej chvíle som pre Laciho skomponoval veľa rôznych skladieb. Prvou bol koncert pre klavír a orchester, ktorý nahral s orchestrom Slovenského rozhlasu v roku 2010 pod taktovkou Mária Košíka. Potom nasledovala skladba „Šepoty a výkriky“, Sonata-bricolaž a iné. Medzitým Laco nahral na CD aj „Exodus“ – Sonátu pre klavír a dva tam-tamy a spolu s klarinetistom Branislavom Dugovičom Sonatu del Grato pre klarinet a klavír, venovanú vynikajúcemu skladateľovi Iľjovi Zeljenkovi.
Majú skladby, ktoré ste komponovali aj osobný podtón? V čom sú špecifické?
Laco je neuveriteľne talentovaný a energický človek a muzikant. Niekde medzi 2008 a 2009 začal hrať na saxofóne a v roku 2010 ma poprosil, aby som skomponoval skladbu pre saxofónové kvarteto. Musím sa priznať, že som si nikdy nemyslel, že niekedy vo svojom živote budem komponovať práve pre taký nástroj, akým je saxofón. Ale od roku 2011 som skomponoval vyše desať skladieb pre rôzne obsadenia – ako napríklad saxofónové kvinteto, kvarteto, trio, duo, sólo a dokonca aj pre saxofónový orchester. K všetkým týmto skladbám ma inšpiroval Ladislav Fančovič. Navrhne mi, napríklad, skomponovať niečo pre kvarteto a ja si sadnem a komponujem. Navrhne pre orchester a ja nedokážem takú vzácnu ponuku odmietnuť. Výsledkom je to, že som sa v podstate do tohto nástroja zaľúbil.
Nahrávku ste boli realizovať v Ľubľane. Cestovali ste tam kvôli saxofonistovi Levovi Pupisovi?
Celé toto CD, ktoré sme nahrali v Ľubľane, bola Laciho iniciatíva. Aj s vynikajúcim saxofonistom Levom Pupisom som sa zoznámil vďaka Lacovi. Takže idea celého CD patrí Ladislavovi Fančovičovi a s pomocou slovinského saxofonistu Leva Pupisa, ktorý zabezpečil nahrávaciu sálu a Rostislava Pavlíka z Pavlík Records, ktorý CD zvukovo nasnímal, sme mohli realizovať túto úžasnú myšlienku. O niekoľko mesiacov bude toto CD na svete a ja sa naň nesmierne teším.
Nahrávali sme v Ľubľane nielen preto, že na Slovensku nie je saxofonista takej úrovne, ale aj preto, že nemáme takú sálu a také výborné podmienky pre nahrávanie aké majú pravé na Konzervatóriu v Ľubľane.
Aký kompozičný jazyk používate? Sú skladby tonálne alebo atonálne? Využívate štandardnú tematicko-motivickú prácu alebo skôr hudobnú formu rozbíjate?
Hovoriť o vlastnom kompozičnom jazyku je ťažké a trochu aj nebezpečné. Keď človek hovorí niečo úprimné, hneď je zraniteľný. Používam, alebo presnejšie povedané, snažím sa používať rozličné techniky a metódy organizácie zvukového priestoru. Vždy pritom vychádzam z konkrétneho materiálu, s ktorým pracujem v danej skladbe.
Z názvov skladieb má človek asociácie, že môže ísť aj o programovú hudbu. Majú tie kompozície atmosféru, ktorá korešponduje s ich názvami?
Programovú hudbu komponujem veľmi zriedkavo, ale v názvoch, ktoré dávam svojim skladbám sa snažím dať kľúč k pochopeniu emócií, ktoré tam, ako sa mi zdá, vkladám.
Saxofón je typický jazzový nástroj, ale v prípade dejín klasickej hudby máme mnoho príkladov, kedy ho skladatelia využívali (za všetky spomeňme napríklad Šostakovičov Valčík č. 2) a znie dobre aj v orchestri. Aký štýl interpretácie ste predpísali pre interpreta Vy? Má aj prvky jazzového tónu alebo je striktne klasicky, rovný, aby evokoval klasiku?
Nemyslím si, že saxofón je len jazzový nástroj. Už od začiatku 20. storočia rôzni skladatelia používajú saxofón v tzv. vážnej – klasickej hudbe. Vadí mi len ľahostajný štýl interpretácií. Vždy sa poteším, ak mi interpret navrhne niečo, čo na prvý pohľad vôbec nie je, ako občas sa hovorí, napísané v notách. Chcel by som poďakovať všetkým zúčastneným na nahrávaní tohto CD za skvelú a obetavú prácu a úžasnú atmosféru pri nahrávaní.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Archív Jevgenija Iršaja, Lev Pupis
