Čiernobielou drámou Jednopercentný indián sa do konečnej podoby rozširuje vzťahová trilógia, na ktorej začiatku stála snímka Rodinné šťastie z roku 2016. Maďarský režisér Szabolcs Hajdu uzatvára adaptovaním svojej tretej divadelnej hry sériu komplikovaných rodinných drám, pričom aj v závere tohto tvorivého obdobia objavuje nové prvky vyjadrovania, režijného vedenia hercov či prekvapivé metaforické pripodobnenia.
Synopsa filmu Jednopercentný indián: Andris s manželkou Zsuzsou, Árpi s priateľkou Niki a Rajmund s manželkou Csibi sa stretávajú v jednom byte po pohrebe svojho priateľa. Nálada je skleslá, v miestnosti cítiť psychickú únavu a smútok. Ťažké povahy prítomných mužov zvyšujú napätie a ich partnerky už strácajú trpezlivosť. Otravné vzorce správania už nikto z prítomných nevládze tolerovať.
V novom filme sa Szabolcs Hajdu opäť venuje konkrétnym situáciám v živote človeka ako bytosti patriacej do partnerského vzťahu a určitého kolektívu, ktorý ho definuje. Postavy v scenári sú hlboko charakterizované vzťahmi, aké si počas života vybudovali a udržiavajú ich. Zároveň však o charakteroch vypovedá aj skutočnosť, že každý bol rokmi tvarovaný inak, a preto spoločný čas už hrdinom a hrdinkám tohto príbehu neprináša také potešenie, ako v minulosti. Naopak, medzi postavami vykvitlo neporozumenie a len číra úcta k starým časom ich drží pohromade v jednej obývačke. Toto napätie sa z miestnosti jednoducho nedá vyvetrať a bude vás otravovať až po samotný koniec filmu. Tradíciou maďarskej vzťahovej trilógie sa však stalo záverečné uvoľnenie napnutých pocitov a to nechýba ani poslednej časti.
Kálmánov deň – párová terapia od jedného z najznámejších maďarských režisérov súčasnosti
V Rodinnom šťastí sa režisér zaoberal možnosťou, že rodič raz môže prísť o svoj otcovský či materinský cit a sám vo svojom vnútri sa musí vyrovnať so zradcovskými pocitmi pri strate lásky k vlastnému dieťaťu. Vo filme Kálmánov deň vyhasínala pre zmenu manželská láska, len aby neskôr znova vzplanula. Jednopercentný indián skúma toxicitu maskulinity s dopadom na ženy a partnerský život.
Znova raz myslím na to, aké pocity vo mne sledovanie filmov Szabolcsa Hajdu zakaždým vyvoláva. Predstavte si, že sedíte u svojich známych na pohovke a z ničoho nič sa medzi nimi strhne divoká hádka, krik a nadávky, zrejme v tom hrá rolu aj alkohol. Máte pocit, že by ste mali zakročiť, no nechcete nikoho uraziť, aby sa situácia ešte nezhoršila. Známi si vás potom volajú za svedkov, aby ste im uznali, že majú právo chovať sa neprimerane pre taký či onaký dôvod. A vy by ste najradšej odišli.
Režisér Hajdu pred pár týždňami na bratislavskom Febiofeste priznal, že ho podobné situácie a témy lákajú práve preto, lebo sa všetci okolo tvária, akoby neexistovali. Zatvárame si oči, odchádzame z miestnosti, keď je v nej “dusno”, vyhýbame sa konfrontáciám, ktoré sú však bežnejšie, než sme si ochotní pripustiť. Autor vo svojej vzťahovej trilógii vchádza priamo do horúceho ohniska a nás berie so sebou. Jeho postavy dokážu byť krajne nesympatické až odpudzujúce, napriek tomu majú na plátne rovnaké práva ako tie ostatné – právo na priestor, právo na úplne vyjadrenie svojho názoru (pokojne aj nemiestne či vulgárne), právo konať (hoci aj trestuhodne). Je zaujímavé, ako si autor sám dokáže udržať disciplínu a žiadnej zo svojich postáv nenadŕžať ani ju neodsudzovať. Ani tá najzraniteľnejšia z nich totiž nedostáva špeciálne zaobchádzanie. Pre opravdivú surovosť bežného života dokáže Szabolcs Hajdu potlačiť akékoľvek idealizované predstavy o spravodlivosti.
Jednopercentný indián je film, ktorý privádza krv v žilách do varu, pretože až skľučujúco verne zobrazuje povahu vzťahov, v ktorých útočnosť a agresia majú pred vrúcnosťou a pokojom vždy prednosť.
Hereckých rolí sa opäť zhostil dobre známy ansámbel, aj keď s menšími obmenami. Hajdu si vo vlastnom filme podľa očakávaní zahral jednu z hlavných úloh, no ako režisér nezaostával. Pod jeho vedením sa Imre Gelányi v úlohe Rajmunda premenil na grobiana vykazujúceho zakrpatený záujem o veci intelektuálne, v jeho živote však pôsobia sily, ktorými sa omnoho radšej necháva zviesť. Medzi ne patrí víno, tabak, káva a žena, ktorú si môže kedykoľvek udrieť a ovládať. Imre Gelányi sa nekroteným, hulvátskym jazykovým prejavom a výzorom zanedbaného pijana stáva hlavným antagonistom filmového premietania, na ktorom sa zúčastňujú samozrejme aj nahnevaní diváci a rozhorčené diváčky. Najradšej by ho všetci vykopli z miestnosti, teda všetci, okrem postáv a režiséra.
Režisér Hajdu odolal pokušeniu učiniť spravodlivosti zadosť a tohto antihrdinu nijako špeciálne nepotrestal, pretože aj keď sa váš známy počas návštevy správa nevhodne, stále je to váš priateľ a čo-to mu dokážete odpustiť. V určitom momente sa režisér prostredníctvom svojej roly púšťa do kritiky necitlivej výchovy chlapcov, ktorí neskôr vyrastú v hrubých mužov, či už o to stáli alebo nie. Tento moment nesie silný emocionálny náboj, ale súčasne sa nesnaží ospravedlniť konanie mužských postáv.
Dejiskom celej tejto drámy je zväčša obývacia izba, do ktorej protagonisti vchádzajú a znova z nej odchádzajú, čo nám dôrazne pripomína skutočnosť, že pôvod diela je na javisku, podobne. ako je to u predošlých častí trilógie. Rozdiel medzi nimi je v snímaní kamerou. Každý z filmov má vlastné obrazové špecifiká a navzájom sa odlišujú v spôsobe nakrúcania. Trochu som sa o tom rozpísal už v recenzii filmu Kálmánov deň, doplním len, že monochromatický obraz v záverečnej epizóde trilógie je vzhľadom na východiskovú pohrebnú tematiku pochopiteľný. Súčasne toto ladenie dopomáha plnšie prežiť magický koniec filmu, ktorý sa ponára do sebareflexie a metaforických významov. Režisér sa v ňom obzerá späť za svojím dlhoročným dielom, pripúšťa si chyby aj kritiku, ale čo je hlavné, privádza nás k uvažovaniu nad jeho celkovou snahou preskúmať ľudský charakter v jeho rôznych rozpoloženiach. Všedné životy v izbách nachádzajúcich sa niekde v Maďarsku sa pod jeho rukami za tie roky stali nevšednými a stoja za pozornosť. Verí tomu autor a verím tomu aj ja.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
