Jeden z najdiskutovanejších tvorcov kinematografie druhej polovice 20. storočia Jean-Luc Godard priniesol počas týždňa francúzskeho filmu Crème de la Crème 6 v sekcii Premiéry snímku Kniha obrazov. Opäť prichádza s nekonvenčným filmovým dielom, ťažko uchopiteľným, experimentálnym, zato vyjadruje vieru vo filmové umenie.
Godardova novinka predstavuje akési fragmenty a pripravte sa na ťaživú, až dusivú atmosféru, pretože mnohé sekvencie dýchajú priam hororovou atmosférou. Režisér a scenárista opäť prináša experiment vo forme klipových, rýchlych odkazov a kým sa budete snažiť pochopiť ich význam, zámerne túto štruktúru rozbíja.
Kniha obrazov je zmes fragmentov pozostávajúca zo spravodajských tituliek, malieb, digitálne skreslených úryvkov hollywoodskej kinematografie, ale aj brutálnych pohľadov na propagandu ISIS. Godard sa snaží poukázať na odcudzenie a agresiu tohto sveta, ktorú prežívame všetci. To, že si zvolil experimentálnu formu, je už tak preňho typické, napokon, nikdy nebol klasický rozprávač príbehov. Je ťažké prelúskať sa touto snímkou, ale jeden odkaz je zreteľný: Godard stále verí, že kinematografia má v súčasnom svete neoceniteľnú úlohu.
Nie nadarmo ho prirovnávajú k predstaviteľom kubizmu, ktorí rozbili koncept tradičnej maľby. Tvorí nekonvenčné filmy, kde je skôr dôležitý štýl, obsah si musí divák vyskladať sám, premýšľaním a hľadaním súvislostí medzi jednotlivými sekvenciami, ktoré sú navyše podfarbené ťažkou, experimentálnou hudbou.
K tomu sa pridáva šialene rýchly, priam videoklipový strih, takže v Knihe obrazov musíte uvažovať rýchlo, aj keď ste zo záberov šokovaný. Aj v tomto prípade by sme ho mohli nazvať „ničiteľom filmu“, pretože žiadne zo zaužívaných postupov nie sú pre Godarda ľúbivé, ani nikdy neboli. Napriek tomu si vo svete filmu zaslúžil obdiv a úctu.
V Knihe obrazov, ktorú práve nájdete aj v kinách, môžete odhaliť príbeh, ale režisér vám ho nenanservíruje ako na podnose. Tým, že uvádza krátke a miestami až neuveriteľne drsné sekvencie, musí sa divák najprv prispôsobiť tejto forme a až potom hľadať akúsi pomyselnú obsahovú niť, ktorá v snímke nie je. Respektíve je, ale je skrytá v druhej línii a divák ani nevie ako, ale dostane sa mu do podvedomia. Godard nám odkazuje, ako chápe súčasnú spoločnosť on, dvíha varovný prst a zároveň sa nevyhýba intimite a násiliu.
Vždy bol taký osamelý revolucionár, na druhej strane si ho však odborníci nesmierne vážili. Pre jeho odvahu a experimenty, ktoré búrali všetky zaužívané filmárske postupy. V tejto línii pokračuje aj v knihe obrazov: doslova na seba vrství a montuje jednotlivé obrazy, ktoré zdanlivo nemajú súvis, podfarbuje ich na prvé počutie ťažkou, avantgardnou hudbou, takmer až možno povedať, že ide niekedy o priemyselné zvuky z tovární. Občas sa síce objavia minimalistické klavírne motívy, ale vzápätí sú rozbité do experimentálnej formy a motív, ktorý ba sa mal opakovať, nezostáva v štruktúre skladby. Teda v tomto prípade ide skôr o hluky a ruchy ako o skutočne komponovanú hudbu. Jednoducho, opäť dokázal, že odvaha mu nechýba a tak ako tradiční filmári sa nemienia vzdať svojich zabehaných postupov, ktoré mu boli vždy cudzie, on mieni pokračovať v experimentálnej dráhe a nechať diváka rozmýšľať.
V Knihe obrazov je ťažké nájsť záchytný bod, pretože členenie jednotlivých sekvencií, ako to už býva v jeho filmoch, nemá štandardný rytmus, o ktorý by sa divák mohol oprieť. Skrátka, fragmenty, ktoré sú neuchopiteľné, ale zároveň komentáre, ktoré by pre diváka mohli byť užitočné, aby odhalil ich význam. Treba však podotknúť, že vizuálna stránka tejto snímky je nesmierne silná. Je to priam pastva pre oči a aj keď ich Godard dávkuje rýchlejšie akoby mohol, dosiahol týmito obrazmi estetický vrchol.
Godard raz povedal: „Nemyslím si, že filmár môže spraviť viac než dva alebo tri dobré filmy za štyridsať alebo päťdesiat rokov.“ On sám pritom popiera tento výrok, pretože jeho tvorba je svojím spôsobom geniálna. Vyžaduje si náročné obecenstvo, ktoré jeho tvorbu pozná, pretože ak do kina posadíte diváka odchovaného na romantických komédiách, po desiatich minútach vám z kinosály ujde, a to šprintom.
Kniha obrazov je nepochybne jedným z najnáročnejších diel tohto osobitého tvorcu. Jeho koláže sú tentoraz podstatne komplikovanejšie na pochopenie, scenár im významne pomáha, ale tempo na premýšľanie nedá divákovi vydýchnuť. Až po pozretí filmu máte dve možnosti: buď si to analyzujete sami v sebe alebo si film pre pochopenie vzhliadnete ešte raz. Revolucionár v kinematografii nemení svoj rukopis, naopak, ešte v náročnosti nakladá viac…
Zdroj foto: FILM EUROPE
