Po vyše pätnástich rokoch sa do divadla vracia Molière.
V polovici januára sa môžu milovníci divadla tešiť na návrat najslávnejšieho klasika francúzskej komédie Molièra. Činohra Štátneho divadla Košice uvedie 18. januára na Malej scéne ŠD Košice premiéru jeho hry Škola žien v réžii Adriany Totikovej.
Molière, vlastným menom Jean Baptiste Poquelin, patrí k trojici najznámejších predstaviteľov francúzskeho klasicizmu 17. storočia. Jeho divadelné hry majú v oblasti komédie rovnako veľký význam ako hry Wiilliama Shakespeara v oblasti tragédie. Škola žien, ktorá mala premiéru v roku 1692, je považovaná za jeho prvú majstrovskú komédiu a jej podtitul by mohol byť komédia nielen o žiarlivosti. „Až po jej napísaní nasledovali ďalšie známe tituly ako Mizantrop, Don Juan či Tartuffe, ktoré už košické divadlo uvádzalo. Škola žien bude v januári uvedená v našom divadle prvý raz,“ hovorí riaditeľ činohry Milan Antol.
Ústrednou postavou tejto skvelej komédie je bohatý Arnolf. Muž v najlepších rokoch je stále sám. Ako dlhoročný odporca manželstva i jeho nekompromisný kritik, sa obáva toho, že by mohol dostať parohy. „Rozhodol sa preto, že ak sa ožení, tak len s dievčinou, ktorú si sám vychová od útleho veku a to tak, aby predišiel takej osobnej tragédii ako je nevera a vštepil jej zásady, ktoré sa jemu zdajú pre manželský život najlepšie. Mladá Agnesa, zdá sa, spočiatku naplnila jeho predstavu o výchove, ale situácia sa náhle zvrtne, keď stretne mladého a sympatického Horáca. Všetko je nakoniec úplne inak a Arnolf sa sám chytá do svojej vlastnej pasce ako obeť žiarlivosti,“ približuje Antol príbeh Školy žien.
Uvedenie tejto inscenácie je pokračovaním klasickej línie sezóny 2018/2019 v Štátnom divadle Košice, ale zároveň má aj iné dôvody. Titulnú postavu Arnolfa hrá Ivan Krúpa, pre ktorého je táto rola aj darčekom k jeho okrúhlemu životnému jubileu, ktoré oslávi v roku 2019. V postave Agnesy uvidia diváci Alenu Ďuránovú, Horáca hrá Juraj Zetyák, v ďalších postavách sa predstavia Henrieta Kecerová, Stanislav Pitoňák, Adriana Ballová, Róbert Šudík a Milan Antol. Dramaturgom predstavenia je Michal Baláž, scénu pripravil Michal Lošonský, kostýmy Katarína Holková, hudbou prispeje Ľubica Čekovská. Premiéra nového titulu v repertoári košického divadla je v piatok 18. januára.
Dramaturg predstavenia Michal Baláž sa pozhováral o návrate Moliéra s režisérjou košickej inscenácie A.Totíkovou.
Prečo si sa rozhodla siahnuť po Molièrovi, po klasickej (a navyše veršovanej!) komédii? V kontexte tvojej tvorby a autorskej profilácie tento dramaturgický krok vyznieva netradične.
Molièra mám rada od školy. Asi preto, že aj ja som veľká humoristka a komediantka. Rada vystrájam, preháňam, predvádzam scénky a reprodukujem zážitky. Takže kto iný ako majster komédie Molière by mal byť objektom môjho záujmu? Škola žien bola na Slovensku inscenovaná veľmi málo, preto verím, že bude istým spôsobom pre divákov aj objavná.
V dnešnej post-post modernej dobe je koncepcia, ktorú si si pri inscenovaní zvolila – teda urobiť veršovanú, kostýmovú, dobovú klasiku – skoro až na hranici „experimentu“ v zmysle, ako (a či) to súčasný divák prijme. Čo ťa viedlo k rozhodnutiu zvoliť tento inscenačný postup?
Spoločne dúfame, že to bude pre divákov zážitok, vidieť divadlo esteticky „plné“. Dlhodobo sa venujem súčasnej dráme a začala som túžiť po klasike. Takej akú som na VŠMU študovala. A povedala som si, že ja i diváci si zaslúžime pekné divadlo, s parádou v každej zložke. Výtvarnej, hudobnej, pohybovej aj literárnej či hereckej. Pevne verím, že naša Škola žien je naozaj „podívaná“.
Text je síce zasadený do doby, v akej vznikol, no istý posun tam je – aký?
Predstavila som si, aké by to asi bolo, keby pán Molière ako divadelník – kočovník prišiel v čase vzniku hry do Košíc, resp. do Abova a režíroval túto hru práve tu v tomto regióne. Je to vzrušujúca predstava. Tá dala jasný rámec aj zadanie všetkým tvorcom. Na javisku teda diváci uvidia „autorský historizmus“. Všetci vychádzame z dobového a regionálneho pátrania po faktoch, ale autorsky ho pretvárame.
Je tam ešte jedna drobná, no predsa dôležitá zmena oproti originálu…
Postavu Chrysalda, Arnolfovho priateľa sme nahradili kamarátkou ženou, ktorá je vždy nablízku, dobre mu radí a z kamarátstva to u Katalin prerástlo do túžby po vzťahu s Arnolfom.
Čím je Molièrova hra pre teba aktuálna a zaujímavá aj dnes?
Molière je nielen v Škole žien, ale aj v iných jeho hrách stále živý. Odhaľuje ľudské archetypy, ktoré sú večné. Je nekompromisný, pravdivý, úprimný a predovšetkým skvelý pozorovateľ. Nezjemňuje žiadnu z postáv, všetky majú chyby a nedokonalosti. To je krásne, ľudské, bytostné.
Pracovala si aj na úprave textu – na aké úskalia si pri tejto fáze natrafila?
Často som si vravela, že aká škoda, že nepijem víno, možno by to veršovanie išlo ľahšie. Bola to však profesionálna výzva, za ktorú som spätne vďačná. Teraz sa už nebudem báť pracovať ani so stredovekou legendou alebo antickým textom.
Identifikuješ sa pri inscenovaní s nejakou postavou, charakterom?
V každej postave mi je niečo sympatické. Dokonca aj pri žiarlivcovi Arnolfovi ma fascinuje jeho húževnatosť, mladý Horác je roztomilý rojko a ja tiež. Agnesa je odhodlaná vzdelávať sa a pracovať na sebe, no a naša vymyslená Katalin je múdra a skúsená žena, ktorá hľadá pravú lásku, chce byť partnerkou, manželkou a možno matkou…
Pri výbere tvorivých partnerov a kolegov si veľmi náročná a dlhodobo si „buduješ“ okruh spolupracovníkov – do akej miery je pre teba participácia zvyšku tímu dôležitá z hľadiska tvojho autorského ega?
Čítala som, že talent režiséra spočíva v schopnosti postaviť kvalitný tvorivý tím. Pri inscenácii Škola žien poviem, že je mimoriadny! Svojich tvorivých spolupracovníkov (výtvarníkov, dramaturgov, hudobníkov, choreografov) si mimoriadne vážim a rešpektujem. Niekedy musím povedať nie, alebo naopak na nejakú požiadavku pritlačiť. Dôvodom však nie je moje ego, ale to, že strážim inscenáciu ako celok. Ja osobne si nepripadám až taká náročná, ale hovoria to o mne. Divákovi nikdy nechcem odovzdať polotovar, a preto som v mnohých veciach detailista.
Je pravda, že Škola žien bola v dobe uvedenia „mainstreamová“ a dalo by sa povedať, že až vysoko komerčná záležitosť. Dnes sa uvedenie tejto hry môže považovať za umeleckú alternatívu voči divácky orientovanej a komerčne motivovanej filmovej a televíznej tvorbe. No ty „bojuješ“ na oboch frontoch. Čo to do tvojho života prináša (a čo – ak vôbec niečo – to z neho odnáša)?
Divadlo je rozkoš a slobodné pole pôsobnosti. Komerčným či televíznym alebo reklamným pôsobením si privyrábajú umelci všetkých druhov. Nebezpečenstvo týchto spoluprác je v tom, aby umelec nezačal myslieť plocho a jednoznačne a aby sa nestal závislý na pohodlnosti či peniazoch. Keď som bola v televízii nováčik, povedali mi, že sa k divadlu už nevrátim, ale nie je to pravda. Z divadla som tvorivo ani nikdy neodišla. Je to vzrušujúci živý proces a bez divadla, skúšobného procesu neviem žiť. Divadlo nie je rýchlokvasená záležitosť a ak je, vždy je to cítiť. V televízii sa to dá oklamať. Pri predstavení je úžasné, že s hercami, tvorcami aj pracovníkmi divadla dýchate jeden vzduch. Ste bytostnou súčasťou príbehu. Či už je dramatický, dojímavý alebo komický… Divadlo preto nesmie byť nuda ale zážitok.
