Najsilnejším dňom pre mňa bol druhý deň Jazzy festu v Liptovskom Mikuláši.
Aj druhý, sobotný deň Jazzy Festu (27.07.2024) na Liptove priniesol poslucháčom hudobné lahôdky. Ak sa už aj zdalo, že métu z prvého dňa nemožno prekročiť, predsa sa podarilo. Výzvy tomuto festivalu pristanú. A najmä – je to živý organizmus, nikdy pred koncertmi nemusíte mať stopercentnú záruku, že vzájomný proces medzi hudobníkmi a publikom vskutku aj nastane. Na programe boli dve mimoriadne interaktívne telesá a záver patril hviezdam jazzového neba, na ktoré sa prišli pozrieť aj profesionáli.
Klavirista, skladateľ, spevák Antoni O´Breskey so svojím ANTONI O’BRESKEY (nomadicpianoproject.com) pripravil pre publikum skvelú cestu naprieč históriou jazzu. Antoni je charizmatický vizionár, ktorý sa na nič nepotrebuje hrať a jeho energiu mu veríte každým jedným gestom. V začiatkoch to vôbec nemal jednoduché – hrať na klavíri začal v troch rokoch, počas štúdií na konzervatóriu vo Florencii sa venoval jazzu, ktorý bol v tých časoch považovaný za podradnú hudbu. Aktívnym sa stal v 70-tych rokoch a jeho projekty priniesli nové nazeranie na hudobné kultúry, objavovanie nových hudobných nástrojov (používaných aj v súčasnosti v rámci world music), no najmä pravdivý prejav a spájanie kultúr. Jeho vízia je jediná – naplniť hudbu individualitou, akéhokoľvek žánru je. Spájanie írskej hudby, flamenca a blues, boogie woogie štýlu s prvkami virtuozity, vnáša do jeho klavírnej hry jedinečnosť. Rokmi dokázal priniesť rozmanité, jedinečné, veľké projekty, s ktorými nahral vyše 25 albumov. Teraz svoj zvuk oprostil a v rámci Nomadic piano project predstavil slovenskému publiku Consuelu Nerea Breschi (spev, bodhrán, husle) a Barryho Carrolla (cimbal). Počuť úvodnú introdukciu cimbalu a potom zrazu prejsť na európsky nástroj, klavír, vo svojej kráse a virtuozite, s častými tremolami a úžasnou, prirodzenou synkopovanou akcentáciou, bol nesmierny zážitok. Antoni O´Breskey predstavil klavír v jednotlivých blokoch – témy, medzi ktorými budoval mosty, si nachádzal sám, jeho prejav bol mimoriadne spontánny, možno nie často najčistejší, no práve to na ňom bolo príťažlivé. Hral s voľnosťou a muzikantskou spontaneitou. Jeho návrat ku koreňom jazzu bol z jeho klavírneho prejavu zjavný – piesne vo svojej čistote, blues, írsky folklór, ktorý ste cítili vo frázovaní a melodike, vytvárali dojem, že sa s Antonim na jeho ceste vskutku vraciame k dávnej hudbe írskych imigrantov. Zväčša to boli skladby v pravidelnej rytmike so zvýraznením prvej a druhej doby – keď osciloval medzi troj a štvordobým metrom, vytváralo to v človeku vždy záchytný bod vďaka tejto pulzácii. Cimbal a bodhrán tvorili skôr farebný podklad, klavír bol dominantným nástrojom tohto večera. V aranžmánoch ich skladateľ nechal zaznieť v samostatných partoch. Pri skladbe Dancing Leaves s ostentatívnym tanečným motívom, ktorý dokázal ozdobne v klavíri neustále rozvíjať (s úchvatným udržaním tempa skladby) zaznel sólovo klavír. Na jednej strane ste videli, že jeho prejav je dostatočne podkutý klasickou technikou, ktorou si prešiel (zrejme by tie party v rýchlych tempách s kaskádovými behmi neuhral tak dôsledne). Na druhej strane, víťazil v jeho prejave cit pre etnickú hudbu – takému prejavu na žiadnom klasickom konzervatóriu rozhodne neučia. Práve preto bol jeho klavír uveriteľný.
To sme sa už s Antonim celkom dobre zoznámili. Dozvedeli sme sa, že sa narodil ešte pred Kristom a že speváčka si nemá robiť stresy kvôli premiére na jazzovom festivale, lebo už pred ním pred dvoma rokmi vystupovala. Hoci bol na Slovensku len jediný krát, pred dvoma rokmi v Prešove, veľmi dobre bol oboznámený s tým, čo je slivovica.
Írska ľudová hudba, ktorá je O´Breskeyho významným inšpiračným zdrojom, zaznela v plnej kráse v podaní speváčky jeho formácie – Consuelo Nerea spievala omamne čistým, svetlým sopránovým hlasom, ktorý sa najkrajšie vynímal vo výškach. Vokálny prejav neforsírovala a ozdoby v melodickej línii niesli rozpoznateľné prvky írskej hudby. Speváčka sa s írskymi piesňami zoznámila, keď mala štyri roky. Antoni bol v 90-tych rokoch na turné s Dolores Keane, Johnom Faulknerom a Mairtinom O’Connorom v Toskánsku. Keď mal 40-te narodeniny, Dolores mu zaspievala pieseň Eighteen Years Old. Je o dievčati, ktoré má 18 rokov, chce opustiť domov a radšej sa vydať. Niektoré zdroje uvádzajú k piesni, že ide o 16-ročné dievča. Keď pieseň počula malá Consuelo, bola ňou úplne uchvátená – asi v tom veku niekedy nastalo jej očarovanie touto hudbou. Zrazu k piesni začal hrať flamencový muzikant Tomas de los Reyes, ktorý bol hosťom turné. Gitarové arpeggia natoľko Antoniho oslovili, že ich dnes bežne využíva ako typický prvok k sprievodu piesní aj do klavírnej hry. Je to priam neuveriteľná kombinácia, ale táto syntéza znie, akoby spolu koexistovala stovky rokov. Klavirista má navyše schopnosť vytiahnuť z klavíra lesklé, kovové farby v tremolách, ktoré spev dotvárajú výrazovo a esteticky. Rytmika a frázovanie piesní sú voľné, plne sa uspôsobujú textu, tak i klavír znel v súznení tohto hudobného cítenia, basy obmedzil len ja úplne úsporné tóny, nie akordy, aby dostatočne vynikol spev. V strednej časti Consuelo a Antoni tempo zrýchlili, dočkali sme sa aj vkusného, originálneho klavírneho sóla, aby sa pieseň ukončila opäť v introspektívnej nálade.
Zaznela aj typická írska pieseň na husliach, ktorá mala improvizačný charakter. Ak sme sa aj doposiaľ pýtali, čo môže mať jazz spoločné s írskou hudbou, potom sme to v priamom prenose počuli. Variovanie, neustále zmeny opakujúceho sa motívu nám dali na túto otázku odpoveď. Najkrajšie na tom všetkom bolo, že nič z toho, čo nám títo interpreti predviedli, nebolo umelé. Priniesli autentickú hudbu, ktorou žijú a najmä ju cítia. Keď sa k nim spontánne pridalo publikum vytlieskavaním rytmu (iste, za asistencie spontánneho Antoniho), viete, že to muzikanti myslia úprimne. Jeho vystúpenie bolo silné najmä pre originálnosť hudobných myšlienok a autenticitu jeho prejavu.
Antoni O´Breskey akoby nepodliehal súčasným vplyvom vonkajšieho sveta. Žije so svojimi priateľmi v tom svojom, hudobnom. Napokon, aj po záverečnom koncerte druhého dňa festivalu chodil po pódiu a pozastavil sa pri klavíri. Keď mu napokon dali stoličku, začal si voľne hrať, spievať, pretože hudba je to, čo tvorí jeho život. A on sa mu zaň len prirodzene opláca.
Antoni O’Breskey’s midnight Nomadic Piano encore (youtube.com)
Barbora Botošová je na našej scéne priam úkazom. Je to muzikantka, ktorá má klasické vzdelanie, virtuózka, no vydala sa cestou žánrových fúzií. Tak, ako predchádzajúci interpret, je to živel, ktorý sa okamžite s publikom „naladí“ na jednu vlnu. V Liptovskom Mikuláši už na festivale účinkovala, publikum ju teda pozná. Neodradila ho ani vyše hodinová zvuková skúška – interpretov jej bandu spolu s ňou bolo dovedna deväť. Už z tejto skutočnosti sa dalo vyčítať, že to bude zvuková pecka a sonórne bohaté skladby, ktoré sálu naplnia. Botošová si so sebou priniesla výborných muzikantov a speváčky – poľskú interpretku Agatu Siemaszko a jej slovenskú kolegyňu Michaelu Bobekovú (priznám sa, Bobeková mi bola prejavom bližšia). Na klavíri hral Miloš Biháry, na basgitare Eugen Botoš, na bicích Juraj Dávid Raši, na gitare Pavol Bereza (neskôr sa pridal ďalší gitarista, takže zvuk získal ešte viac na objeme) a na cimbale Vladimír Homola. Osobne by som prijala komornejší zvuk, ale v publiku to aj práve pre toto bohatstvo a silu zvuku doslova vrelo od prvej skladby. Našťastie, zvukári odviedli dobrú prácu a husle vytiahli dostatočne, aj keď basgitara a bicie dosť tlmili gitary. Navyše, Bereza si po úvodnej skladbe vymenil elektrickú gitaru za španielku – spolu s cimbalom, klavírom a husľami, by to malo úplne iný cveng.
Chápem však dramaturgiu, že sa vydala touto cestou – aj jazz je dnes potrebné vnímať nadžánrovo, pretože práve to je hudba, ktorá je otvorená novým impulzom. Poľská speváčka Agata Siemaszko má mohutný hlas, prierazné altové polohy, ktoré nad kapelou dokonca dominovali, hneď v prvej skladbe Hore Detvou idem. Starý otec Barbory Botošovej, Ján Berky Mrenica pochádzal z Podpoľania, aj preto ju líderka formácia vybrala.
Noc v Bukurešti znela v ďalšom programe – táto rytmická a melodická pestrosť Botošovej pristane. Ako líderka je prirodzene sebavedomá, jej husle znejú bezchybne intonačne, v tempách je energická, v lyrických partoch nesmierne vrúcna. Už jej prvá improvizácia naznačila, že aj obsahovo dokáže skladby zaplniť neustále novými tvarmi. Jej osobnosť sa v sólach odráža – sú živelné, no zároveň školené, vie ich uspôsobiť do kultivovaného tónu. Už prvé sólo Berezu naznačilo odôvodnenosť jeho výberu. Patrí medzi našich najlepších gitaristov. Je rytmicky presný a mimoriadne tvorivý, štýlovo improvizácie prispôsobuje danému žánru. V ozdobnosti a rýchlom tempe je zaiste výhrou aj ďalší muzikant – Miloš Biháry.
Zohratosť týchto muzikantov, dobrá koordinácia a komunikácia s nimi, zo strany líderky, bola hlavným magnetom tohto vystúpenia. Iste, aj silné motívy a najmä výraz a emócie, s ktorými vie pracovať. Pre mňa osobne to boli melancholické kusy, ktoré ma dokázali upútať. Medzi nimi aj Nostalgia z debutového albumu Colors of my Soul. Kombinácia huslí a cimbalu v téme, vrúcneho charakteru, smútku, no zároveň zdieľania a spomienok – skladba je určená pre zosnulých príbuzných, ktorí už na koncertoch dnes nemôžu byť, bola mimoriadne emotívnym vystúpením. Ako sa dalo očakávať, postupne tému dramatizovali, najprv cimbal, ku ktorému sa pridali bicie nástroje a improvizácia v husliach. Barbora Botošová je hudobníčka, ktorá dokáže meniť nálady, tempá, pod jej vedením hrá kapela s presnou rytmikou, no to hlavné, čo zaregistrujete, je živelnosť a spontánnosť prejavu. Frázovanie muzikantov nie je uniformné, z ich hry cítite energiu a dobrú atmosféru na pódiu. Líderka formácie získala už dostatok interpretačných skúseností, aby sa dostala ľudovej hudbe rôznych regiónov a krajín, až k základom, jej vlastné prvky sú teda v jej prejave samozrejmé. Hrá ich s ľahkosťou, dokonca aj virtuózne party – dobrého muzikanta spoznáte tak, že práve tie najťažšie technické výzvy zahrá s eleganciou a noblesou, bez námahy. Vo voľnej tvorbe využíva extrémne polohy huslí – môže si to dovoliť, je to klasicky vyškolená hudobníčka a práve to jej dáva devízu zahrnúť do improvizácií aj tieto prvky. Vďaka gitarovému zvuku (v niektorých skladbách dokonca zneli dve gitary), je hudba Barbory Botošovej žánrovo otvorenejšia, umožňuje plynulé prechody aj do tanečnej rytmiky, sviežej bossa novy, temperamentného flamenca, ale aj rockovej hudbe. A určite má aj vďaka modernému soundu väčší potenciál osloviť mladé publikum.
Práve druhý album Roshambo, z ktorého skladby prezentovala aj na koncerte, je žánrovo pestrejší. Nájdete na ňom „odbočky“ do rôznych krajín a štýlov, rómsku pieseň dokáže táto kapelníčka obohatiť. Najmä však svojim vnútorným, emocionálnym svetom (ako na koncerte trefne povedala, hudba sa bez emócií nedá robiť, lebo inak by išlo o šport – áno, v niektorých prípadoch môže pripomínať isté športové disciplíny, to však rozhodne nie je jej prípad). Najviac boli pre mňa zaujímavé balkánske rytmy, ktoré ovplyvnili jej tvorbu. Napríklad v piesni Renesancia – Znovuzrodenie, ponúkla vplyv bulharskej ľudovej hudby. Dnes je objavovanie bulharskej či rumunskej ľudovej tvorby zrazu akosi módne (dobre to ten Bartók vymyslel, však?). Nie každý ju však dokáže interpretovať s verným výrazom a ešte aj s dávkou kreativity. Táto meditatívna ladená kompozícia ma dostala svojim výrazom, hĺbkou emócií, kantilénou a nepárnou metrikou. Pre nás môže pôsobiť rytmicky nestabilne, ale zároveň jej dodáva tajomno. Vystúpenie Barbory Botošovej prinieslo farebný hudobný svet v nespútanej muzikalite. Je to svet, ktorý sa otvára a stiera hranice.
Nórsky basgitarista Per Mathisen si hovorí Basový Viking a po albume z roku 2016 Sounds of 3 bolo jasné prečo. Zvolil si „Vikingskú cestu“ tvrdej muziky a jeho hlavným inšpiračným zdrojom sa stal rock. Roky však plynuli a postupne nachádzal význam v jazzovejšej ceste – Sounds of 3 Edition 2 z roku 2019 je podstatne jemnejší a napokon sa interpretačným štýlom dopracoval až k Edition 3, album, na ktorom akoby na pôvodnú fusion úplne zanevrel. Aj vďaka tomu sme v Liptovskom Mikuláši na Jazzy Feste mohli objavovať svet plný farieb a krásy. Jazz je predsa taký bohatý, aj v súčasnosti sa dokáže rozvíjať invenčnejším smerom, ako je absorbovanie prvkov rocku. Nie je celkom ani vylúčené, že práve gitarový mág Nguyên Lê, ktorý v jeho triu vystúpil ako ten najlepší sideman festivalu, mal vlyv na toto žánrové vymedzenie. Ani sa nechcem celkom otvorene vyjadriť, že práve on bol pre mňa tou hviezdou. A ani by to nebola celkom pravda, pretože po vypočutí prvej skladby večera, bolo jasné, že na pódiu sú hviezdy tri – okrem Pera Mathisena to bol Nguyên a bubeník Gary Husband. Birds´Unrest je kompozícia o tom, ako sa správajú vtáci keď vycítia zlé počasie. Ako na začiatku koncertu vysvetlil samotný Mathisen, na otvorenom mori trávi veľa času. Zjavne mu neušlo jeho pozorovanie. Je to v úvode intímna, takmer až impresionistická skladba so zvukovými efektmi (pozor, nie však umelými, vôbec nie prvoplánovými), ktorých výsledkom je vo vizuálnej predstave hladina pokojného mora. To však postupne začne ožívať – ústrednú melódiu interpretoval Nguyên. Ten sa prezentoval nádherným tónom, ktorý je preňho charakteristický – plný poézie, života, citu, farieb a výrazu, ktorý ihneď spoznáte. Jeho detailná práca, dlhé, vynímajúce sa tóny v záveroch fráz, meditačný štýl, s pohyblivejšou basovou líniou, ktorá však dokonale ko-existovala s gitarovou a ďalšia vrstva – bicie nástroje, vytvárali dokonalú ilúziu tohto prírodného úkazu. To, že sa Per Mathisen vydal cestou premýšľania o hudbe, zdôraznenia jej senzuálneho estetického zážitku na poslucháčov, neznamená, že utrpel v interpretácii, nebodaj v nápadoch. Naopak. Zo spojenia francúzskeho gitaristu, ktorý má korene vo Vietname a je otvorený ázijskej hudbe, jazzu, súčasným, moderným trendom, tak i tradícii, sa stal ten najlepší partner pre dlhé improvizačné plochy, pre tvorbu hudby priamo v procese, pre chápanie dramatizácie diela. Kontrabasista a basgitarista vedel ísť „proti“ línii gitary aj bubeníka, rovnako tak poskytnúť poslucháčom svoje virtuózne majstrovstvo.
Verte, doposiaľ ste ešte netušili, aké čary sa dajú tvoriť na kontrabase, kým ste Pera Mathisena nevideli na koncerte. Bol to však mimoriadny muzikantský vklad, ktorý človeka zaujal, až na ďalšom mieste bola dokonalá technika. A delikátna súhra s bicími nástrojmi, ktoré sa tvárili, že tam nie sú, ale vždy beatmi a improvizáciami dopĺňali atmosféru a dej hudby. Nebola to dnešná cinematic, ani world music, ktorá vytvárala tieto hudobné plochy, obrazy vtáctva, ktoré len paralyzované strachom najprv nevie v chaose, čo má robiť, poletuje nervózne, aby sa napokon vrátilo do bezpečného pobrežia. Bolo to vysoko intuitívne, inštinktívne hranie, príbehy, ktoré sa vám odvíjali pred očami, rozprávané rečou súčasného, moderného jazzu. Bol to impresionistický výjav s hráčmi, ktorí na seba reagovali, boli koncentrovaní a v absolútnej súhre. V ďalšej skladbe, ovplyvnenej balkánskou hudbou dokázali, že dokážu prijímať súčasné impulzy. Predstavili rytmicky náročnú, členitú kompozíciu, v ktorej jeden hráč reagoval na druhého. Jeden originálny hudobný nápad striedal druhý. Neustála rytmická pulzácia nám vždy dávala záchytný bod, aby sme sa v tomto zložitom svete mohli orientovať. Hráči rozvíjali fantáziu obecenstva, no zároveň boli ich dlhé improvizačné výlety natoľko svojským svetom, že ste sa museli doň ponoriť. Občas prekvapili nestabilnou rytmikou, inokedy témy zadefinovali jednoznačne. Vyhranený, striktne vymedzený priestor však nemali – museli ste si ho trošku aj dotvoriť. Napokon, témy skladieb si to pýtajú trošku aj samé. Per nám rozpráva o svojich vikingských dobrodružstvách na mori, svedčia o tom aj názvy skladieb albumu – Navigačné hviezdy, Na obzore, Upokojujúce more, Počasie pred nami.
Jeho rozprávanie bolo živé, pútavé a obrazotvorné, vždy však vypovedané rečou súčasnej kompozície. Nikdy neskĺzol v tých obrazoch do lacných efektov. Priznám sa, keď vymenil kontrabas za basgitary, najprv mi bolo trošku ľúto, no keď sa objavili prvé experimenty s tvorbou a farbou tónu, kvitovala som túto zmenu. A čo je na tomto koncerte podstatné, každý hudobník mal svoj priestor. Trio je celkovo zoskupením, v ktorom sú muzikanti doslova „obnažení“ pred publikom. Per Mathisen so svojimi hudobnými priateľmi nám predviedli, ako sa robí hudba v triu a čo je to hudobné partnerstvo. Bohatá tónotvorba gitary, rozmanité efekty podporujúce nálady, slepé improvizácie, v ktorých na seba hráči nadväzovali alebo spolu existovali v paralelných svetoch, aby sa trebárs až v závere kompozície opäť stretli, spravilo z tohto vystúpenia to najlepšie, aké sme na festivale počuli. A najkrajšie na celom ich výjave bolo, že ich proces bol nepredvídateľný. Nemali šablónu, v ktorej sa riadili trvaním skladieb, tóninami, ich tvorivý proces bol omamný v tom, že bol voľný. Napokon, prišli sa naň pozrieť aj profesionáli z predchádzajúcej kapely. Ak som vás ešte stále nepresvedčila, skúste si dohľadať jeho album alebo tému z filmu Gladiátora – to ešte len bolo na koncerte skutočné prekvapenie, ako sa dá filmová hudba podať s novou energiou. Za mňa životný, nezabudnuteľný zážitok.
Zuzana Vachová
Foto: Pavol Staník
