Veľké mená, ktoré spája jedno písmeno – B. Od Bacha, cez Beethovena, Brahmsa, Bartóka až po jazzmana Brubecka. Janoska Ensemble predstavili v rámci Bratislavských hudobných slávností svoj nový album. Ak ste ešte nepočuli všetkých 9 Beethovenových symfónií za 9 minút, na tomto koncerte zazneli.
Jeden z divácky najatraktívnejších koncertov, ktorý mal neopakovateľnú atmosféru – aj tak by sa dal nazvať koncert v rámci Bratislavských hudobných slávností (streda 5. októbra 2022), na ktorom hosťoval súbor Janoska Ensemble. Práve v týchto dňoch formácii vychádza v prestížnom vydavateľstve Deutsche Grammophon tretí album The Big B’s, ktorý prichádza po dvoch úspešných albumoch Janoska Style a Revo- lution. V rámci turné, na ktorom predstavujú nový album v rôznych mestách (Budapešť, Mníchov, v novembri budú koncertovať v Japonsku), sa ocitli aj pred vrúcnym bratislavským publikom v koncertnej sieni Slovenskej filharmónie.
O ich novinke sme sa s členmi kapely rozprávali ešte pred koncertom a rozhovor si môžete prečítať TU. The Big B’s – veľké mená v klasickej a jazzovej hudbe začínajúce sa na „B“ – to je Bach, Beethoven, Brahms, Bartók, ale napríklad aj Dave Brubeck. Jazzmeni isto spozornejú, pretože v jazzovom žánri je to dnes už legendárne meno, priekopník, ktorý začal inovovať jazzový žáner prienikmi s klasickou hudbou, netradičnými metrorytmickými štruktúrami.
Kapelu tvoria Ondrej Janoska – husle, Roman Janoska – husle, František Janoska – klavír a Julius Darvas – kontrabas. Čo je však zaujímavé, kvarteto nemá svojho „primáša“, respektíve nemajú rozdelené, kto hrá prvé a druhé husle, hudobníci sa vzájomne dopĺňajú, existuje medzi nimi úžasná mimohudobná reč, v ktorej sa dokážu dopĺňať a presne vycítiť „ten správny okamih“, v ktorom jeden improvizátor končí a nastupuje ďalší. Proces tvorby je pre nich na pódiu alfou omegou, radosť z muzicírovania cítite od prvých taktov. Sú zladení – rytmicky, ale najmä osobnostne, muzikálne, hudobnými témami a emocionálne. Ich proces je v mnohom intuitívny, ak si aj vypočujete ich album, na koncerte sa dočkáte inej verzie. Napriek tomu, že improvizujú, sú odchovaní na klasickej hudbe – poukazujú na to, že aj v minulosti bola improvizácia u veľkých skladateľov a hudobníkov bežným javom. Či už v barokovej hudbe bola improvizácia súčasťou (nielen organovej) hudby, aj neskôr v klasicizme či romantizme – kadencie, improvizované samotnými skladateľmi, ktorí svoje diela koncertne predvádzali pred publikom, boli vynikajúcimi hráčmi a mohli si dovoliť hrať v rámci skladby slobodne.
Táto sloboda je zrejmá a kľúčová aj v prípade Janoska Ensemble, robia ju však štýlovo – v rámci skladby, slohového obdobia, ktorú práve interpretujú, striktne dodržiavajú štýl improvizácie.
Prvý Uhorský tanec Johannesa Brahmsa otvoril koncert v rámci BHS. Všetky Brahmsove Uhorské tance vychádzajú z tradičných maďarských ľudových melódií a mnohým interpretom pri koncertnom prevedení chýba to, čo pri týchto tancoch chceme počuť: akcenty, citlivá práca s tempami a agogika. Jánoškovci majú v sebe temperament a muzikalitu, takže už otváracie číslo bolo vskutku hudobným zážitkom: ústredná téma, ktorú Brahms napísal, znela s patričnou hĺbkou a nasadením, kontrastná vytvorila v podaní súboru bohatú drámu. Už hneď v tomto kuse sme počuli hudobníkov improvizovať – bola to doslova hudobná explózia v tempe, v akom ste asi ešte toto dielo predtým nepočuli. Presne takto má Brahmsov Uhorský tanec č. 1 vyzerať – aj s nádychmi, pauzami, citlivými spomaleniami a obrovskou dávkou temperamentu.
Druhá časť Patetickej Sonáty Ludwiga van Beethovena tiež zdobí album, je to srdcová záležitosť klaviristu Františka Jánošku. Improvizácia zaznela už v úvodných taktoch – v podaní samotného klaviristu, následne sa hudobníci držali témy. Pomalá časť tejto sonáty je v rondovej forme, téma sa neustále vracia, muzikanti ju hrali mimoriadne spevne (tempové označenie časti je Adagio Cantabile). Zaujímavé bolo aranžmán – hoci by sa dalo predpokladať, že klavír bude mať prím, predsa sme počuli ústrednú tému aj v podaní oboch huslistov, čo skladbu zvukovo ozvláštnilo a dalo jej novú dimenziu. Interpretácia v podaní formácie bola viac-menej romantická, napokon, Beethoven už je skladateľ „jednou nohou“ v romantizme (vyplýva to aj zo stavby tejto témy), takže hudobníci dostatočne pracovali s agogikou a výrazom. Aj vďaka tomu boli prekrásne melodické línie v ich podaní vyspievané, improvizačné prvky tentoraz použili s mierou, Beethovena ponechali viac-menej „čistého“.
Jánoškovci venovali na albume skladby aj svojim deťom – nasledovala skladba Buenos Dias, Marco!, ktorú skomponoval huslista Roman Jánoška pre svojho syna. Hudobníci sa po celý čas prihovárali publiku – mali po skladbách vstupy a s obecenstvom to naozaj vedia, ich vážne aj vtipné bonmoty bavili, boli vždy k veci, neboli príliš dlhé, jednoducho bolo cítiť, že s prezentáciou na pódiách majú bohaté skúsenosti najmä v zahraničí. Ako prezradil huslista, jeho 3-ročný syn je mimoriadne temperamentný, preto sa mu zdalo vhodné v skladbe zvoliť latinskoamerické rytmy. Bola plná temperamentu, pulzujúcej rytmiky, ale i vrúcnych melodických pasáží, ktoré sa striedali s rýchlymi časťami v pizzicatach. Ako hlavný improvizátor sa v nej, pochopiteľne, uviedol Roman, ktorý za sprievodu rytmickej sekcie dokázal z ústrednej témy vybudovať plnohodnotnú, novú hudobnú pasáž postavenú výlučne na slobodnej tvorbe, v intenciách daných témou.
To už sa zobudilo aj publikum (aj to jazzové) a odmenilo ho za improvizáciu obrovským potleskom, tým však skladba nekončila – majstrovstvo voľnej, slobodnej hry a tvorby predviedol aj klavirista. Zrazu sa to podobalo na kvalitný jazzový koncert – plný spontánnosti, nespútanej energie a kvalitného muzicírovania. A navyše aj vtipu: dostať do hudby vtip dokáže len špičkový interpret (inak to často dopadne skôr trápne). Janoskovci sú muzikanti, ktorí si s prehľadom môžu na pódiu dovoliť v rámci hudobnej štruktúry žartovať v hudbe – je to prijateľné a nesmierne to ich performance oživuje.
Ďalšou skladbou bola Bellissima Naomi, ktorú venoval klavirista svojej dcérke. Ako porozprával publiku, keď bola bábätkom, nerada v noci spávala, tak si ju raz v noci vzal na ruky a jednou rukou jej začal hrať melódiu na klavíri, následne dievčatko okamžite zaspalo. „Dúfam, že vy nezaspíte,“ žartoval František Jánoška. Klavír hral sprievod, melódia, vyspievaná v husliach sa ozvala a bola prekrásna – poznáte ten typ uspávanky, ktorá je ľúbezná, no je natoľko čarokrásna, že ju musíte počúvať a rozhodne pri nej nemôžete spať? To bola presne tá melódia. Vzniká zjavne pri takýchto emocionálnych situáciách – príbeh, ktorý k nej rozprával klavirista, ste priam videli pred očami, keď znela v koncertnej sále Slovenskej filharmónie. Následne sa pridali aj ďalšie husle a postupne tému hudobníci rozpracovali, až kým sa neozvala v kontrabase (znela v nádhernej, znelej interpretácii), zrazu ste pochopili, že práve v tej jednoduchosti témy je krása. Nepochybne, aj v aranžmáne a prevedení, no i tak, keď sa napokon vrátila „obnažená“, samotná téma v pianissime, bol to až pocit lahodného pokoja, ktorý sa človeku rozlial v duši.
Po takomto upokojujúcom diele sa zrazu rozhodli hudobníci priniesť ďalší kus z albumu – slávne „B“ – Bartókove Rumunské tance. Kto sa s nimi už v živote stretol, vie, že dokážu potrápiť najmä svojou metrorytmickou štruktúrou, pre ktorú naše európske myslenie jednoducho nemá vrodené dispozície. Zväčša sme totiž zvyknutí na tradičnú štvordobovosť, prípadne tri doby, no nepárne metrá pre naše cítenie, to je (obrazne povedané) ďaleký Orient. Janoskovci nielenže sa do týchto šiestich tancov Bartóka (ide o suitu, ktorá sa skladá zo šiestich tancov, pôvodne je skladba napísaná pre klavír)pustili, no ešte aj imitovali na hudobných nástrojoch autentické folklórne hudobné nástroje. Bartók bol významný etnomuzikológ, ktorý podnikal mnohé cesty do Transylvánie. Nahrával a prepisoval hudbu z regiónov rumunského obyvateľstva, ktorá ho fascinovala práve svojou metrikou a farebnosťou. Kombinácie rôznych hudobných nástrojov – husle, gitara, pastierska pišťala, gajdy boli preňho stimulom, ktoré využil pri komponovaní. Je až neskutočné, že keď sme Rumunské tance počuli v prevedení Janoska Ensemble, zrazu sme pomocou pedálovej techniky a spôsobu interpretácie, ktorú využil klavirista, špeciálne flažolety, glissandá a ďalšie výrazové nuansy na husliach, počuli rozmanité spektrum nástrojov, ktoré sa využívajú vo folklórnej hudbe. Počuť Bartókove Rumunské tance v takejto unikátnej, zvukovo originálnej interpretácii, to sa skutočne nevidí len tak hocikedy. Vlastne pravdou je, že sa o to ešte nikto nikdy nepokúsil (aspoň čo je mne známe).
Druhá časť koncertu pokračovala po prestávke Bernsteinovou Predohrou ku Candide. Hoci tento skladateľ a dirigent je všetkým známy najmä muzikálom West Side Story, vybrali si Jánoškovci práve tento, u nás menej známy kus. Úžasnou schopnosťou tohto telesa je, že dokážu svojou angažovanou hrou v kvartete plnohodnotne nahradiť orchester. Bernstein je typ skladateľa, ktorý rád púta pozornosť – už hneď na začiatku skladby sa ozve úder na tympany, využíva fanfárové dychy, sláčiky, výraznú basovú líniu (v rytmickom protipohybe). To, čo sa zdá byť nehrateľné v takomto malom obsadení, dokážu Janoska Ensemble zahrať s drivom, dôrazom, ale s citom pre vyspievanie tém. Veľmi citlivo pritom vnímajú beaty a offbeaty, ktoré sú v prípade hudby Bernsteina také podstatné.
Aj ďalšia skladba bola pre ratolesti – dcérky huslistu Ondreja Jánošku, Valentínu a Letíciu – Bagatelle pour Va-Le. Prvá téma bola lyrická, vyspievaná prekrásne v husliach, druhá, kontrastná, v rýchlom tempe, následne sa opäť vrátila zasnená, romantická atmosféra kompozície návratom prvej témy.
Skladba Dave Brubecka Blue Rondo A La Turk opäť priniesla priestor pre improvizáciu – muzikanti nesiahli po známejšej skladbe Brubecka Take Five, keďže ju nekomponoval klavirista, ale saxofonista Paul Desmond. Blue Rondo A La Turk má 9/8 metrum, takže aj tento (dnes už) štandard vie potrápiť hudobníkov – pre Jánoškovcov to však bola samozrejmosť, aj takéto nepárne metrorytmické štruktúry zvládajú s nadhľadom. Mimochodom, Brubeck toto metrum prebral od tureckých muzikantov, ktorých počul hrať na ulici. Bol veľmi vnímavým hudobníkom – často chodil do klubov, počúval, alebo len tak po ulici a čerpal inšpiráciu. Prechádzky po Turecku spôsobili vznik tejto, dnes už legendárnej skladby.
Po odohratí témy prišli na rad improvizácie, tak, ako sa na jazzový žáner patrí. Na túto hudbu je veľmi ťažké swingovať – práve pre jej špecifické metrum, no improvizácie, ktoré sme postupne počuli, nás presvedčili, že členovia súboru nemajú problém orientovať sa aj v takejto štruktúre. Samozrejme – ich improvizácie neboli vykalkulované, bolo to zjavné z hudobného toku. Huslista, klavirista a následne aj kontrabasista sa predviedli v ukážkových, spontánnych improvizáciách, pričom dokázali odbočiť od melódie, vo vnútri ste pritom neustále cítili ten správny pulz.
Spôsob, akým sa traja bratia Jánoškovci a ich priženený švagor Julius (kontrabasista, ktorý si podľa slov klaviristu musel zobrať za ženu ich sesternicu, aby ho zobrali do kapely) vysporiadali s notoricky známou Beethovenovou melódiou Pre Elišku, bol priam unikátny. Už hneď v prvom takte zmenili harmonický pôdorys skladby, čím získala úplne novú tvár. V interpretácii sa pohrávali aj s tempami, ich stvárnenie plné agogiky, dokonca aj zrýchleného tempa a následne spomaleného, v ktorom vytvorili napätie na návrat známeho motívu – to všetko v ich hre spôsobilo vo vnímaní hudobné prekvapenia. Zo skladby, ktorú pozná hádam aj 2-ročné dieťa a úprimne, povedzme, si, občas trochu aj ide na nervy, sa zrazu stala nová Eliška – počúvateľná, zaujímavá, plná improvizácií, inovácií, nových zvratov. Z jednej malej sekundy – obyčajného intervalu, ktorý tak dráždi, dokázali Janoškovci vytvoriť zrazu niečo pestré a originálne. Rytmicky zmenená vsuvka, po tom, čo sa dostatočne vyhrali s motívom, nás zase zaviedla do jazzových vôd a improvizačných partov.
Na záver koncertu zaradili Bachov Koncert pre dvojo huslí d mol, ktorý ich album otvára. Barokový štýl interpretácie, čo najmenej využívania vibráta, spôsob terasovitej dynamiky, využívali hráči dôsledne. Už v prvej, rýchlej časti (Vivace) nechýbali improvizačné úseky, no tie viedli hudobníci v barokovom štýle. Neboli to žiadne jazzové šialenosti – všetky prvky, ktoré využili, do formy a slohu zapadli. Trojčasťový koncert vyrušil búrlivý potlesk po prvej časti – predsa len, na tomto koncerte vládli iné emócie. Spontánnosť a radosť z muzicírovania bola citeľná, atmosféra strhujúca (nepredpokladáme, že by publikum nemalo znalosti o tom, že koncert má tri časti). V druhej, pomalej časti interpreti podčiarkli spevný, lyrický štýl kantilény, ktorá má vokálny charakter. Hrali ju plynulo, s krásne tvarovaným legátom. Spôsob kontrapunktickej práce Bacha rešpektovali, len občas sa objavili ozdoby tvarujúce melódiu a dotvárajúce atmosféru, viac pomalú časť samostatnými improvizáciami nerušili, až v závere, pri prechode k rýchlej časti sa objavili voľné pasáže. Sú to skrátka muzikanti, ktorí majú vkus a ovládajú estetiku diela. Záverečné Allegro bolo opäť ukážkou hudobnej energie – opäť štýlovej, v rámci barokového slohu. Najviac boli fascinujúce kontrasty medzi forte a pianissimami, ktoré boli vyhraté v jednotnej línii, homogénne, v jednej hladine, priam predpisovo. Práve vo finále prišlo na rad na najvoľnejšie improvizačné úseky – postupným gradovaním, neustálym pripomínaním ústrednej témy Jánoškovci zavŕšili tento originálny koncert.
Iste, publikum ich nepustilo len tak z pódia – počuli sme ešte všetkých 9 Beethovenových symfónií, ktoré zahrali v úprave pre kvartet, no na tom by asi nebolo zatiaľ nič až také zvláštne. Muzikanti sa však rozhodli, že ich zahrajú za 9 minút – každej symfónii venujú minútu a skutočne sa im to podarilo. Bola to ozajstná prehliadka Beethovenovej hudby so všetkými témami, ktoré poslucháč mohol postupne rozpoznávať. A s radosťou, obrovským zanietením, no pritom vycibreným zmyslom pre štýl.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Alexander Trizuljak
