„Pre nás je Bach jeden z najväčších improvizátorov a dá sa povedať, že jedným z prvých jazzmanov. Čo sa týka harmonických štruktúr, kontrapunktu a basovej línie, ktoré v skladbách využíva, dodnes z nich čerpá každý jeden jazzman,“ hovoria pre náš portál Janoska Ensemble. Formácia v zložení – súrodenci, huslisti Ondrej a Roman a klavirista František Jánoška so švagrom, kontrabasistom Juliusom Darvasom vydala úspešný album The Big B’s.
Začnime bez okolkov s Vaším novým albumom. Ako prvú skladbu ste predstavili Bachov koncert pre dvojo huslí d mol, ku ktorému ste nahrali aj videoklip. Znie v zaujímavom aranžmáne s prienikmi do jazzovej hudby, čo v prípade Janoska Ensemble nie je novinka. Mnohí hudobníci o Bachovi hovoria, že to bol prvý jazzman a ak by dnes žil, určite by sa venoval aj jazzu. Súhlasíte s týmto názorom? Ak áno, prečo myslíte? Čo jeho hudbu spája s jazzom? Je to len improvizácia, ktorá ho s týmto žánrom spája? Napokon, práve Vaša skupina chce opäť vrátiť prvok improvizácie do klasickej hudby a dobre vieme, akí skvelí improvizátori boli v baroku, ale aj v neskorších obdobiach inštrumentalisti… Kde sa to stratilo?
František Jánoška: Hovoríte našimi slovami. Pre nás je Bach jeden z najväčších improvizátorov a dá sa povedať, že jedným z prvých jazzmanov. Čo sa týka harmonických štruktúr, kontrapunktu a basovej línie, ktoré v skladbách využíva, dodnes z nich čerpá každý jeden jazzman. Každý z veľkých muzikantov, či už Miles Davis alebo Herbie Hancock, spomínali v rozhovoroch na Bacha. Pre nás je to tiež tak. Máme v kapele dvojo huslí, ale nemáme prvé a druhé, ale máme to vyvážené. Sú rozličné. Bachov dvojkoncert bola od začiatku skladba, ktorá sa nám hodila do konceptu albumu.
Ondrej Jánoška: V našom detstve sme dúfali, že jazzový huslista Stephane Grappelli a interpret klasickej hudby, slávny huslista Yehudi Menuhin, nahrajú túto skladbu v novej verzii. Nikdy sa to však nestalo. A preto sme radi, že sa to nám podarilo a tento Bachov dvojkoncert prinášame vo verzii, ktorá tu ešte nebola. Ide o verziu „Classic meets Jazz“ pre dvojo huslí a tento aranžmán nás úplne charakterizuje.
Spomínali ste, že práve veľkí jazzmeni sa odvíjajú od Bacha, je to pre nich základ, dokonca mnohí z nich ráno vstanú a namiesto telesnej rozcvičky si zahrajú Bacha, je to pre nich alfa-omega. Na druhej strane však máme protipól, sú takí hudobníci, ktorí hovoria, že jazz nikdy nič nemal spoločné s klasickou hudbou. S tým Vy ako klasicky vzdelaní hudobníci asi nebudete súhlasiť, však?
František Jánoška: Určite nie. Základ v hudbe, či už je to jazzová alebo rocková, popová, akákoľvek, by mala byť klasická hudba. Človek čerpá z nej všetky základy, od držania hudobného nástroja, postavenia ruky, techniky, agogiky, dynamiky. V každom štýle sa to dá využiť.
Ondrej Jánoška: Keď muzikant neprejde klasickým vzdelaním, okamžite si to všimnete na jeho tóne, na držaní hudobného nástroja.
Určite, sú aj výnimky. Trebárs Thelonious Monk a jeho špecifický štýl hry… (úsmev)
František Janoška: Ale aj on určite dostal nejaký základ, ktorý prebral od jazzmana alebo niekoho, kto mal vzdelanie. Potom si vytvoril svoj vlastný štýl. Každý umelec, samozrejme, sedí inak pri klavíri. Keď si všimnete, niekto sedí ďalej od klavíra, má úplne inak stavanú ruku, neskôr sa už jeho štýl vyprofiluje.
A výnimku, ktorá potvrdzuje pravidlo, tvorí Marián Varga a jeho spôsob hry na klavíri…
František Jánoška: Určite (úsmev)… Ale sú rôzne štýly, ktoré odrážajú osobnosť umelca.
Poďme už teda k Bachovi, kde ste voľne pracovali s rytmom, čo sa aj od vás ako kapely očakáva. No mimoriadne zaujímavé sú aj harmonické postupy – napríklad v známej skladbe pre Elišku od Beethovena všetci čakáme ten štandardný harmonický pôdorys a zrazu sa ozve akord, ktorý sme tam nikdy predtým nepočuli. Začnime však poporiadku, od Bacha. Ako vznikajú úpravy klasických skladieb do jazzovej podoby?
František Jánoška: Roman celý svoj part improvizuje. Naopak, Ondrej interpretuje pôvodný klasický part. Kostra kompozície ostáva zachovaná, na ňu sa voľne improvizuje. Ja klavírny part tiež celý improvizujem a spoločne s Juliusom na kontrabas, vytvárame jazzovo klasický doprovod, ktorý je zakaždým iný. Na album sme nahrali verziu skladby, ktorá nám napadla v štúdiu v danom momente.
Janoska Ensemble – EPK (trailer k albumu The Big B’s)
Dnes už je raritné počuť, že hudobníci improvizujú na tému, pretože mnohí jazzmeni si tie party vopred pripravia. Všimli ste si to?
Ondrej Jánoška: Určite registrujeme aj takýchto muzikantov, ale my si improvizácie nikdy nepripravujeme dopredu. Neviem ju dokonca ani zopakovať, teda každá verzia je iná. Snažili sme sa ukázať jazzový žáner či už z pohľadu harmónie, ale aj rytmiky, Július ako kontrabasista tiež vkladá do basovej línie spontánne hudobné improvizácie, teda práve to, čo ho v daný moment napadne. Najdôležitejšia je však pre nás súhra. Musí to spolu ladiť. Ak by čo len jeden z nás nemal v sebe tú správnu energiu, určite by to tak nefungovalo.
Roman Jánoška: V tejto skladbe sme chceli ukázať jedinečnosť našej kapely, teda v čom sme odlišní, čo dokážeme inak zahrať, štýl, ktorý sa nedá napodobniť. Náš zámer bol ukázať osobitosť každého hudobníka v našom ansámbli. Zároveň ukázať spojitosť medzi klasickou hudbou a jazzovou. Najviac sa to prejavuje v skladbe Bacha – napríklad keď Ondrej hrá pôvodný part, ja naň improvizujem. Je to vec, ktorú nikto na svete ešte nespravil. Chceli sme ukázať, koľko rôznorodých možností vieme hudbou vyjadriť.
Ide vám o to, aby ste týmto štýlom trošku aj spopularizovali klasickú hudbu?
Roman Jánoška: Nazval by som to tak, že chceme preniesť klasickú hudbu do 21. storočia.
Rešpektujete však pôvodné diela a máte úctu k skladateľom – teda nemeníte ich do nepoznateľnej podoby…
Roman Jánoška: Samozrejme, na všetky diela sa dívame s veľkým rešpektom. Veľa kamarátov, dirigentov, umelcov povedalo, že sme priniesli do klasickej hudby niečo nové, čo tu chýbalo. Človek to vie len vtedy spraviť, keď je doma aj v iných žánroch. Spojiť klasiku s iným žánrom je veľmi riskantné. Ak umelec neovláda iný žáner alebo klasiku, ocitne sa na neistej pôde. Keďže sme však študovaní v oblasti klasickej hudby a zároveň sa odmalička venujeme iným hudobným žánrom, dokážeme sa v rôznych žánroch pohybovať s istotou.
Jedna vec je, že interpret ovláda rôzne štýly, no ďalšia vec sú aranžmány. Poznáme totiž mnoho umelcov v oblasti klasickej hudby, ktorí dokážu hrať aj v iných žánroch, no v tomto prípade ide o syntézu. Tá si vyžaduje citlivý prístup, rešpekt k dielu, skúsenosti a štúdium. Ako teda pristupujete vy ku klasike?
Roman Jánoška: Keď už sa niekto rozhodne spájať žánre, musí to mať vkus. Mali sme veľa reakcií, že ľudia ani nevnímali, že sme prešli v skladbe do iného hudobného žánru. Je potrebné robiť to prirodzene. Je to úplne to najdôležitejšie, čo môžeme vôbec chcieť, aby publikum vnímalo.
Ondrej Jánoška: Pristupujeme k autorom s obrovským rešpektom, ale na druhej strane máme aj fantastické odozvy, ak spracujeme súčasnú hudbu od súčasných autorov. Napríklad Hans Zimmer nám povedal jeden obrovský kompliment, keď sme zahrali jeho skladbu v Janoska style. Sedel v publiku a boli sme zvedaví na jeho názor. Povedal nám, že si tú skladbu predstavoval v duchu presne tým spôsobom, ako sme ju zahrali. Bolo to v jeho snoch a predstavách, čo bol pre nás obrovský kompliment, keď sa súčasný velikán vyjadril takýmto pozitívnym spôsobom o svojej upravenej kompozícii. Kto vie, čo by asi povedal Bach na svoj koncert, keby ho počul v našej úprave?
Bach nebol spiatočnícky skladateľ a určite by v dnešnej dobe vašu verziu akceptoval…
Ondrej Jánoška: Tiež si myslíme, že by to vedel prijať. Hlavne pre nás nie je dôležité, s akým žánrom spájame klasiku. Nerozlišujeme žánre, ale dobrú a zlú hudbu. Sme otvorení všetkému a stále sa to u nás aj deje. To, čo sme nahrali na album, je len jedna z možností. Hráme asi 150 koncertov ročne po celom svete a ani jeden z koncertov nie je rovnaký. Aj preto máme úspech, lebo takýto unikátny spôsob netvorí ani jedna kapela. Sme veľmi hrdí na to, že máme nenapodobiteľní štýl interpretácie.
František Jánoška: Druhú časť skladby sme poňali v duchu jazzovej balady a tretiu sme zmenili do jazzového valčíka. Je to nový, vlastný svet tej skladby.
Bachov dvojkoncert má aj videoklip, vystupujú v ňom profesionálni tanečníci, vidíme v ňom šerm, je zaujímavo nasvietený. Je pre vás vizuálna stránka skladieb, ktoré interpretujete, dôležitá?
Ondrej Jánoška: Nejde ani tak o to, čo je dôležité pre nás, ale čo je v dnešnej dobe dôležité. Vizuálna stránka je pre ľudí dnes veľmi dôležitá a ak sa podarí vytvoriť videoklip, v ktorom sa dokáže prepojiť vizuálna zložka s hudbou, a je na vysokej úrovni, je to skvelá vec.
Čo je v prípade vizuálu dôležité? Ako s ním pracovať, aby neprebil hudobnú zložku? Tá je totiž pre vnímavého poslucháča náročná – musí počúvať improvizácie, jednotlivé hlasy, takže si vyžaduje aktívne počúvanie. Ako postupovať, aby boli tieto parametre vyvážené?
Ondrej Jánoška: Vždy sa snažíme pracovať s profesionálmi. Marek Kučera je veľmi kreatívny človek a bez profesionálov ako on by to nefungovalo. Teším sa, že sme ho stretli, lebo sme si veľmi padli do oka. S klipom sa podarilo vytvoriť niečo unikátne.
Roman Jánoška: Vizuálna stránka je pre nás veľmi dôležitá, lebo naša hudba oslovuje aj mladé publikum. Chceli sme to ešte posilniť, pretože v klasickej hudbe existuje veľmi málo videoklipov. Väčšinou sú klipy zaznamenané zostrihy z koncertov, ale celkovo je klipov málo. Rozprávali sme sa, prečo by sme nemohli vytvoriť klip, ktorým by sme oslovili publikum, ktoré klasickú hudbu vôbec nepočúva. A v dnešnom storočí tomu veľmi pomáha aj vizuálna stránka. Pomocou Mareka Kučeru sme dokázali vytvoriť súčasný klip, čím posúvame klasickú hudbu do iných levelov. Je pre nás veľmi dôležité, aby sme oslovili našou hudbou práve mladých ľudí. Česť výnimkám, mnohí z nich nevedia nič o Bachovi, Mozartovi, nič im nehovorí meno Placido Domingo. Snažíme sa to našou hudbou zmeniť.
Album ste nazvali The Big B´s. Vybrali ste si skladateľov začínajúcich na písmeno B. Teda okrem Bacha, Beethovena, Brahmsa, Bartóka a ďalších. Poďme k Beethovenovi a jeho Patetickej Sonáte. Zvolili ste pomalú časť, známu tému – ako padla voľba na túto klavírnu sonátu? Ako ste pristupovali k aranžmánom?
František Jánoška: Je to jedna z mojich najobľúbenejších klavírnych sonát Beethovena a hlavne jej druhá časť. Ešte som ju nepočul v úprave pre ansámbel alebo orchester. Povedali sme si, prečo ju neprerobiť do Janoska style, keď je to jedna z najkrajších melódií. Je to fakt niečo krásne a hoci na klavíri to znie nádherne, husle predsa majú vibráto, iný tón, aj to nás presvedčilo, že to musíme zaranžovať a nahrať.
Skladba Pre Elišku zrazu nabrala inú tvár, v úvode rozhovoru sme už spomenuli prečo. Možno táto skladba už ide trošku ľuďom z hudobného sveta aj na nervy, tým jedným dokola hraným motívom, no tým, že ste zmenili jej harmonický pôdorys, je zrazu nová a zaujímavá. Dokonca šokujúca (smiech)…
František Jánoška: (smiech) Bol to, samozrejme zámer zmeniť to. Pre Elišku je jedna z najznámejších skladieb z hudobného sveta, ktorú poznajú aj dvoj-troj ročné deti, ktoré možno s hudbou nemajú nič spoločné. Toľkokrát sa už hrala, že sme si povedali, že musí odznieť inak. Chceli sme ju posunúť do 21. storočia, hneď prvý nový akord je tam d mol (smiech). Nesmú chýbať naše kadencie, najprv má svoju Roman a potom Ondrej. Na konci je improvizácia pre klavír a v strede je groove, už len raper tam do toho chýba (smiech).
Takže ste sa riadne vybláznili…
Roman Jánoška: Táto skladba je veľmi záhadná, o histórii tejto skladby nevie, dokonca sa viedli polemiky, či ju napísal samotný Beethoven. Spravili sme z nej teda ešte väčšiu záhadu tým, že sme zmenili jej charakter (úsmev). Podľa nás takto vyzerá Eliška – das ist Elise (smiech).
Keď už sme pri Beethovenovi, vy ste sa pustili do všetkých jeho deviatich symfónií, čo znie až neuveriteľne. Hrať symfonické skladby v takomto zložení, dokonca každú symfóniu vtesnať do minúty, pritom z toho spraviť parádne interpretačné číslo – ako vám to vôbec napadlo? Nemali ste obavu z toho, ako dosiahnete tú zvukovosť v kvartete, ktorá je v symfóniách?
Ondrej Jánoška: Celkovo tento album bol pre nás obrovská výzva. Išli sme nad naše limity a snažili sme sa vytvoriť veci, ktoré sú nemožné alebo neuveriteľné Tak isto otázka, upraviť symfonickú skladbu pre kvarteto, to znie šialene. Túto výzvu sme chceli pri tomto albume prekonať.
František Jánoška: A vtedy sme si povedali, čo tak nahrať rovno všetkých 9 symfónií, ale za 9 minút? Je tam toľko krásnych melódií a toľko motívov, že každý z nás si vyberie tú svoju obľúbenú a podľa toho v nej bude mať svoj part. Napríklad Ondrej má rád tretiu, Eroicu, takže on v nej hrá sólo. Takto sme si každý vybrali nejaký motív, následne sme to aranžovali a pripravili zo všetkých skladieb parafrázu. Myslím, že to pekne na seba nadväzuje a človeka nerušia tie prechody medzi jednotlivými symfóniami.
Roman Jánoška: Už sme to hrali aj na koncerte a ľudia sa veľmi z tejto skladby tešia, lebo v nej počujú všetkých deväť symfónií. Pre mnohých je to zaujímavé aj preto, že sú zvedaví, či to stihneme za 9 minút a stopujú.
František Jánoška: A vždy to stihneme (úsmev)
Je to zaujímavé, že sa zmestíte do deviatich minút, lebo sú tam aj improvizačné úseky. Máte už nastavený svoj vnútorný timing?
František Jánoška: Určite áno. No Beethovena máme na albume až trikrát, lebo v roku 2020 bol rok Beethovena, no pre koronu sa nemohol dôstojne pripomenúť. Aj my sa k nemu teda chceme takto vrátiť a uctiť si ho. Bol to jeden z najväčších skladateľov.
Ondrej Jánoška: Mimochodom, Beethoven bol tiež skvelý improvizátor. Niekto raz povedal, že kto nepočul Beethovena improvizovať, nevie, čo je to improvizácia.
František Jánoška: Zaujímavé, že v tej dobe, až do čias Brahmsa, bola improvizácia dobrá tradícia, no potom sa vytratila. Je to škoda.
Čo myslíte, prečo sa improvizácia z klasickej hudby vytratila? Nie je to aj vývojom harmónie, tonality, jej postupným rozbíjaním? V 20. storočí už kládla na interpretov také nároky, že bolo v tých skladbách skutočne ťažké improvizovať…
František Jánoška: Určite to bude jeden z dôvodov. Čo je však smutné, improvizácia ako predmet sa postupne vytráca aj zo školstva, umelci k nej ani nie sú vedení. Myslím si, že organisti to majú povinné, čo vyplýva z povahy nástroja, no či už v Rakúsku alebo Nemecku, improvizácia sa dnes nevyučuje. Robíme kurzy a workshopy práve na túto tému a je zaujímavé, že veľa umelcov sa k nám hlási. Teda nie sú to len študenti, ale aj profesori.
Zrejme nemajú skúsenosť a aj k improvizácii treba isté vedomosti, nedá sa len tak zrazu hrať. Zároveň však musí vyplývať zvnútra muzikanta, hudobník ju musí cítiť, teda mať teoretické, ale aj emocionálne zázemie. Do akej miery sa teda dá, podľa vás, improvizácia naučiť?
František Jánoška: Do istej miery sa dá naučiť, stupnicami, harmonickými základmi, no potom si treba vypočuť niekoho, kto je na svetovej úrovni. A vtedy sa uvidí ten rozdiel.
Tak určite, pustím si Chicka Coreu a prestanem hrať naveky (úsmev)…
František Jánoška: Určite netreba prestať, lebo to nejaký čas trvá, kým sa človek priblíži k výslednému tvaru improvizácie. Vidím to aj na kurzoch. Niektorí sa s improvizáciou nikdy nestretli. Skúšame ich navodiť, otvoriť im cestu a hlavne, často je problém najmä v hlave. Mnohí majú pocit, že sa to nemôžu opovážiť a sú fixovaní na noty. Nevidia inú cestu len rovnú, nič medzi tým.
A teraz sa dostávame k všeobecnejšiemu problému. Nie je to chybou aj nášho školstva? Od začiatku sú vedení k istej drezúre, fixovaní na noty, pritom v deťoch je veľa kreativity. Nemyslíte, že práve od útleho detstva by sa takáto schopnosť mala rozvíjať?
František Jánoška: Určite, veď kedy sa človek učí najlepšie, či už sú to jazyky alebo umenie? Práve v detstve. Vidíme to aj na našich deťoch. Keď má niekto 5 až 7 rokov, treba podchytiť, čo je v ňom skryté.
Ondrej Jánoška: No malé dieťa samotné nevie prísť na to, čo v ňom je skryté, musí to spraviť pedagóg. Keď však nemá na to šťastie, že má dobrého učiteľa, ktorý by ho viedol správnym smerom, je to určite ťažšie. Možno na to neskôr príde sám, čo by všetko dokázal, ale práve v začiatkoch je to najdôležitejšie. Naše deti učíme klasickému vzdelaniu, stupnice, Bacha a všetky povinné veci, ale zároveň aj improvizovať a tvoriť.
František Jánoška: Môžem povedať, že počas štúdií som mal vždy šťastie na dobrých učiteľov a profesorov. Na konzervatóriu to bol Peter Čerman, ktorý ma nechal tvoriť vlastné kadencie k skladbám, či už to bol Bach, Chopin alebo Liszt. Bol som k tomu odmalička vedený a on mi nikdy nepovedal, že to nesmiem. Ak by sa to stalo, nikdy by som nebol tam, kde som teraz. Dokonca ma v tom ešte podporoval a dnes chodí na naše koncerty.
Roman Jánoška: Ak ste sa pýtali na improvizáciu, či sa dá naučiť, odpoveď je, že sa dá. Existujú dva silné piliere improvizácie – to je akademická časť a emocionálna, ktorá je v samotnom človeku, teda jeho talent. U niekoho prevažuje akademická a potom si poviete, že to nie je, akoby som počúval tých velikánov. No ak má dar tej emocionálnej a vie to spojiť, vznikne z toho niečo veľmi veľké. Jeden veľký jazzový muzikant raz povedal svojim študentom, aby sa naučili perfektne akademickú časť, ale keď povie, aby improvizovali, nech na ňu zabudnú. Hovoril využite feeling. Robte to, čo cítite.
Takto postupoval a nahrával svoje albumy s muzikantami aj Miles Davis…
Roman Jánoška: (úsmev) Áno, bol to Miles Davis.
Keď sme už pri jazze, cítite aj vy, že mnohé kapely, ktoré hrajú jazzovú hudbu, nemajú ten pravý drive? Keď si to porovnáme s americkými kapelami, ihneď to poslucháč cíti, že to vo vnútri swinguje…
František Jánoška: Amerika je kolíska jazzu, takže je jasné, že sú tam skvelé kapely. Aj u nás máme mnoho talentovaných muzikantov.
Roman Jánoška: V Amerike je obrovské množstvo kapiel, ale na Slovensku ich máme veľmi málo. Tam jazzom doslova žijú, majú veľké množstvo klubov, celé dni hrajú, tak ako my žijeme v Janoska style, oni tiež jazzom žijú. Ani v našom prípade to nie je len hudba.
Čo okrem hudby tvorí ešte váš štýl?
(všetci) Je to spôsob nášho života, naša rodina, stretávame sa spolu, cestujeme, hráme spolu, po koncerte sme spolu. Celý náš život je o Janoska štýle.
Vráťme sa ešte k albumu, na ktorom sú aj Uhorské tance od Brahmsa. Často v interpretácii v koncertnom prevedení chýba temperament, ktorý však vy v sebe máte. Konečne som teda počula toto dielo s takou energiou, akú si zaslúži a akú naozaj aj potrebuje. Čo pre vás znamenajú? Ako ste k nim pristúpili?
Roman Jánoška: Opäť sme v nich veľa zmenili. Harmónia, prednes, téma. Keď sa pustíme do nejakej skladby, chceme vystihnúť charakter kompozície zo štylistického hľadiska. Chceme to zahrať autenticky. Staviame sa tak ku každej skladbe, aj keď ju prerobíme, no chceme v nej podčiarknuť to, čo je v nej autentické. V Brahmsovi sú témy interpretované špeciálnym spôsobom, glissandá a tvorba tónu, variácie. Chceli sme ukázať, ako by to malo znieť, no improvizovať v tom štýle, v akom to skladateľ napísal.
Ondrej Jánoška: Veľa kritikov sa nás pýta, čo je vlastne Janoska style. Je to improvizácia, voľnosť v hudbe, virtuozita a fantastické aranžmány. To sa vzťahuje na každú skladbu, ktorú hráme. Keď publikum počúva naše skladby, často nechápe, ako to vôbec môže vzniknúť, najmä v Ázii. Je to o voľnosti v hudbe. Hudba má nekonečné možnosti a preto je každý náš koncert iný.
Improvizujete teda, ale predsa aj improvizácia má svoje hranice. Brahms musí byť v štýle tej skladby, rovnako aj ostatní skladatelia…
Roman Jánoška: Ku každému jednému skladateľovi pristupujeme individuálne, či je to Beethoven alebo Brahms. Aranžmány staviame vkusne, tak aby boli autentické.
Brahms a jeho Uhorské tance sú určite blízke vášmu naturelu. Je to hudba, s ktorou ste vyrastali?
Ondrej Jánoška: Otec nás učil rôznym štýlom, nielen klasickej hudbe. V tom zmysle, ako som už hovoril, hudba je len dobrá alebo zlá. Od malička sme boli vedení k rôznym štýlom.
Roman Jánoška: Ovplyvňuje nás aj to, že veľa cestujeme. Spoznávame nové krajiny a kultúry, samozrejme aj tradičnú hudbu tých krajín. Už v detstve sme mali možnosť spoznávať nové kultúry a dodnes ich spoznávame. Boli sme napríklad v Brazílii, išli sme na ulicu, kde sa hralo a tancovalo. Počúvali sme tú hudbu a hneď večer sme ju zapojili do koncertu. Sme stále otvorení pre nové žánre a to je pre muzikanta veľmi dôležité. Ak si niekto hovorí, že je muzikant, mal by spoznať viacero hudobných žánrov.
Hudobné vzdelanie ste získali generačne – od otca, ktorý tiež pochádzal z muzikantskej rodiny. Je teda prirodzené, že ste sa vybrali muzikantskou dráhou, inak to ani nemohlo dopadnúť. Dnes je táto tradícia odovzdávania muzikantského remesla tiež taká bežná alebo skôr slabne?
Roman Jánoška: Sedem generácií našej rodiny sa venovalo hudbe, boli to všetko muzikanti. Dá sa povedať, že do hudby sme sa vlastne narodili, ale nikdy nás do toho agresívne netlačili. Myslím si, že je veľmi dôležité, nechať človeka, aby sa sám rozhodol.
Neviem, či sa v tejto otázke celkom s vami zhodnem. Vie sa dieťa celkom samotné rozhodnúť? Nepotrebuje v týchto otázkach aj vedenie? A okrem toho, vy samotní ste si prešli začiatkami, ktoré nie sú na žiadnom hudobnom nástroji jednoduché, často sú to slzy, kým sa niečo pekné podarí zahrať…
Roman Jánoška: Skôr som to myslel tak, že dieťa nemožno nútiť do niečoho, lebo sa veľmi rýchlo môže stať, že hudbu nebude mať rád. Nás nikdy do ničoho nútiť nemuseli, lebo sme hudbou žili a vyrastali. Náš otec nám nikdy nehovoril, že musíme ísť cvičiť. Hudobné nástroje boli naše hračky. Podľa mňa je to šikovnosť rodičov, ktorí majú určitý systém na to, aby deťom ukázali tú hudbu. A oni samé zistia, aká je krásna. Ja sám to pozorujem na svojich deťoch, že to funguje. Dieťa samé sa rozhodne, dostane možnosť.
Ondrej Jánoška: Od rodičov sme dostali fantastické možnosti, študovali sme na najlepších školách, u vynikajúcich profesorov. Možnosť dávame aj my a potom už je na samotnom človeku, či to bude robiť profesionálne alebo len ako hobby.
Keď spomínate vaše deti, aj na albume ste venovali skladby určené práve vašim deťom. Vidíte v nich už talent a to, že by z nich mohli byť hudobníci?
František Jánoška: Na každom albume venujeme skladby našim deťom, lebo aj cez ne vnímame hudbu. Ja osobne vidím v nich nejaké zárodky, no ešte je priskoro hodnotiť, ako sa to vyvinie. Určite, sú veľmi talentované, to sa dá určiť veľmi skoro.
Ondrej Jánoška: Keď človek pustí hudbu, tancujú, automaticky spievajú, je to DNA talent, ktorý treba rozvíjať odmalička. Všetci dávame možnosť spoznávať deťom hudbu. Patrí to k nášmu životu, žiť s hudbou, no ako sa už oni rozhodnú, nie je v našich rukách.
Roman Jánoška: Samozrejme, my by sme sa len tešili. Čo vidím doma, všímam si, že Janoska Ensemble je pre nich veľký vzor. Zobudia sa, oblečú sa tak, ako chodíme my na koncerty a spoločne s nami celý deň hrajú. Na koncertoch sú ľudia prekvapení, že také malé deti vydržia vnímať dvojhodinový koncert. Oni si tú hudbu užívajú. Pritom sme ich nikdy nenútili a do ničoho netlačili.
Ondrej Jánoška: Je veľmi dôležité žiť kultúrne. Odmalička deti viesť k tomu, aby žili umením, chodili na koncerty, vnímali hudbu, spoznávali rôzne kultúry. Ponúkať im od malička rôzne spektrum.
Roman Jánoška: Je to dôležité nielen pre tých, ktorí budú raz muzikanti. Hudba je veľmi dôležitá súčasť inteligencie, je dôležité, aby mal človek prehľad o hudbe, aby možno vedel aspoň niečo zahrať na nejakom hudobnom nástroji. Ľudsky to dá nesmierne veľa človeku. Už to je preňho dobre, ak si vie užiť koncert.
Ak sa ešte máme záverom vrátiť k albumu, nepovedali sme zatiaľ nič o Bartókovi. Jeho Rumunské tance, to je bohatý metrorytmus, ktorý naše ucho nepozná, sú tam ťažké nepárne metrá. Ako sa medzi týmito skladateľmi ocitol?
František Jánoška: Je to významný skladateľ, ktorý nás v mnohom inšpiroval. Chodil po regiónoch či už v Maďarsku alebo Rumunsku, zapisoval si ľudové piesne, z čoho vznikli aj tieto tance. S nápadom hrať tieto náročné skladby prišiel huslista Ondrej. Pôvodná verzia pre klavír bola neskôr prerobená pre husle a klavír, takže my sme ju ešte ďalej posunuli.
Ondrej Jánoška: Snažili sme sa hraním napodobniť autentické nástroje z Rumunska. Sú to autentické zvuky, ktoré sa snažíme napodobniť, no nielen to. Potom je tu ešte rytmika a celkový štýl skladby, v ktorom sa snažíme interpretáciou podporiť autentickosť skladby.
František Jánoška: Veľa ľudí možno nevie, že Chick Corea bol veľký fanúšik Bélu Bartóka. Žiaľ, tento muzikant zomrel a mali sme hrať na spoločnom festivale. Veľmi sme sa na toto stretnutie tešili, ale náhle zomrel, preto sme jednu z častí venovali jemu. Zahrali sme ju v jeho štýle.
A ešte máme medzi klasickými skladateľmi legendárneho jazzmana – Dave Brubecka. Ide teda o opačnú syntézu? Vieme, že je to reprezentant štýlu, ktorý práve do jazzu priniesol prvky klasickej hudby…
František Jánoška: Určite patrí medzi legendárne veľké „béčka“ aj Dave Brubeck. Take Five však nenapísal on, keď sme rozmýšľali, akú skladbu zvoliť, vybrali sme Blue Rondo A La Turk, ktorá začína v 9/8 takte a potom prejde do jazzu. Vymysleli sme si k tomu nové intro v štýle novej klasiky a mohol sa v nej každý vyblázniť.
Roman Jánoška: Väčšinou sa táto skladba hrá bez dynamiky, no my sme do nej pridali prednes v štýle klasickej hudby. Chceli sme sa dostatočne vyblázniť aj my, takže sme pridali aj improvizácie. V tejto skladbe som mal dostatočný priestor na improvizácie, ktoré milujem odmalička. Zahrali sme viacero verzií, ale prišli sme na to, že prvá bola najlepšia.
Ako reagujú na vaše úpravy skladieb konzervatívni poslucháči? Predsa, hráte klasické diela, Bacha, Brahmsa, Beethovena, človek očakáva striktnú formu a zrazu počuje zmenenú rytmiku, dokonca harmóniu.
Ondrej Jánoška: Janoska štýl pozná publikum na celom svete, takže vedia, čo môžu očakávať. Chcú počuť nové veci, tak ako aj naše vydavateľstvo.
Roman Jánoška: S konzervatívnym publikom sa stretávame všade. Hráme vo veľkých sálach, kde sa hráva klasická hudba. Niektorí môžu byť šokovaní, keď nás počujú prvýkrát, no potom sa stanú našimi fanúšikmi. Raz sme mali koncert pre kórejským publikom, ktoré je veľmi konzervatívne. Samotný organizátor sa obával a povedal, že nás zavolal iba preto, že nás má rád. Vyšli sme na pódium, odohrali sme prvú skladbu a ihneď sme mali standing ovation. Usporiadateľ nám povedal, že takéto niečo ešte nezažil.
Ondrej Janoška: Tak ako aj fanúšikovia čakajú od nás stále niečo nové, rovnako si kladieme nové výzvy aj my. Vždy sa snažíme prinášať nový repertoár.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: Andreas BItesnich
