Jana Kmiťová: Cesta objavovania nového je nekonečná

„Do popredia sa u mňa dostáva existenciálna sila hudby ako takej. Hudba, ako sila, ktorá nám pomáha prežiť, hudba ako živel, ktorý nás v jednom jedinom okamihu dokáže rozložiť ako domček z kariet, ale ktorá zároveň dokáže tento domček znova poskladať. Ani kniha, ani obraz nevedia prejsť dverami, ale hudba k nám vstúpi aj cez zatvorené dvere a nielen to, zároveň nám vstúpi priamo do najhlbšieho vnútra,“ hovorí pre náš portál hudobná skladateľka Jana Kmiťová.

Na Medzinárodnom festivale súčasnej hudby Melos-Étos zaznie slovenská premiéra Vašej skladby sie fuhr in die nacht z roku 2023. Jej názov evokuje programový charakter alebo silný podnet vo forme zážitku a emócií. Aký príbeh sa viaže k vzniku tejto skladby?

Áno, vytušili ste to správne. Skladba sie fuhr in die nacht, ktorej titul by sa dal voľne preložiť aj ako odišla do noci je jednou z mojich najosobnejších kompozícií, ktorej hudobný podnet sa odvíja od okamihu telefonátu, v ktorom mi oznámili, že zomrel môj manžel. Bol práve večer a nechcela som nechať deti samé doma, ale staršia dcérka ma prehovorila, aby som využila poslednú šancu a išla sa rozlúčiť. A tak som odišla do noci a počas cesty taxíkom som zažila určitý druh zvukových halucinácií, ktoré som o dva roky spracovala v tejto skladbe. Od roku 2021 sa nielen môj život obrátil naruby, ale samozrejme aj moja hudba. Zmenila sa z niečoho abstraktného, štrukturovaného, na snahu prežiť, na niečo, pričom ide o život alebo smrť, na niečo, čo sa mňa a každého bytostne dotýka.

Z mnohých Vašich kompozícií je citeľná mimohudobná inšpirácia. Ak aj nepracujete s niečím konkrétnym, v skladbách je zreteľná logická tektonika, často kontrastná. Pracujete s príbehmi, s atmosférou, s emóciami, ktoré do týchto celkov v rámci diela „vyskladáte“? Čo je pre Vás prioritou pri komponovaní?

Počas mojich štúdií som, samozrejme, kládla dôraz na nadobudnutie skladateľského remesla, na dôkladné spoznanie všetkých nástrojov, formovú, harmonickú analýzu diel starej i novej hudby a hlavne hľadanie odpovede na otázky, prečo niektoré skladby „fungujú“ a iné nie. Postupom času, dnes je to už takpovediac vyše 30 rokov, čo sa venujem kompozícii, už nerozmýšľam nad tým, akým spôsobom chcem stvárniť tú ktorú myšlienku alebo nad technickým aspektom vypracovania partitúry. Do popredia sa u mňa dostáva existenciálna sila hudby ako takej. Hudba, ako sila, ktorá nám pomáha prežiť, hudba ako živel, ktorý nás v jednom jedinom okamihu dokáže rozložiť ako domček z kariet, ale ktorá zároveň dokáže tento domček znova poskladať. Ani kniha, ani obraz nevedia prejsť dverami, ale hudba k nám vstúpi aj cez zatvorené dvere a nielen to, zároveň nám vstúpi priamo do najhlbšieho vnútra. Touto svojou vlastnosťou je jej prítomnosť v našich životoch nenahraditeľná. Mojou prioritou v súčasnosti je ponúknuť poslucháčovi práve túto skúsenosť.

Ďalším aspektom je inštrumentácia, v ktorej ste mimoriadne invenčná – farebné plochy sú niečím, čo poslucháča okamžite upúta. Samozrejme, v kombinácii s dynamikou. Dokážu tak vznikať monumentálne sonórne plochy, ale aj introspektívne, lyrické, dramatické. No príbehy v týchto celkoch vždy necháte vypovedať. Dá sa ešte v 21. storočí niečo objavné a nové prinášať v sonorike?

Keď sa Gustava Mahlera jeho priateľ počas jednej prechádzky pýtal, či je v hudbe vôbec možné priniesť ešte niečo nové, ukázal Mahler na rieku a povedal : Pozri, posledná vlna…

To bolo približne v roku 1900. Ja som presvedčená o tom, že cesta objavovania nového je nekonečná. Tak ako je jedinečná každá ľudská bytosť, tak aj každý jeden skladateľ vkladá do hudby svoju osobnosť, ktorá sa už svojou púhou existenciou líši od všetkých ostatných. Často ide len o to, objaviť samého seba.

Je pre Vás hľadania možností zvukov dôležité v kompozícii? Opierate sa aj o teoretické poznatky a výskumy?

Hľadanie zvukových možností rozmiestnených v čase je určite tým najhlavnejším, čím sa skladateľ zaoberá. V poslednom čase som čítala veľa o mýtoch stvorenia sveta a bolo pre mňa udivujúce zistiť, že pri mnohých zohrávala hudba veľmi dôležitú funkciu. V mýtoch z Japonska a prekvapujúco, aj u indigénnych národov latinskej Ameriky bola hudba silou, ktorá prebúdzala veci k životu. Hudba ako najabstraktnejšie umenie, ktorého sa nedá dotknúť, ktoré sa nedá odvážiť, je často v našej dobe podceňovaná. Pritom hrá extrémne dôležitú úlohu v tom, ako si vybudujeme našu vnútornú harmóniu, ako si vybudujeme harmóniu s okolitým svetom, harmóniu s univerzom okolo nás. Spoločne muzicírovať nás učí počúvať toho druhého, prispôsobiť sa rytmu toho druhého, kreativita na poli hudby je výrazom nášho slobodného prejavu. Teoretické poznatky a výskumy môžu byť tiež inšpirujúce, ale v konečnom dôsledku je dôležité to, koľko života dokážeme týmto poznatkom vdýchnuť a či z ich uplatnenia v kompozícii bude mať poslucháč husiu kožu. Pri komponovaní sa nesnažím podať poslucháčovi teoretické poznatky o ohni, chcem, aby sa ohňa vyslovene dotkol.

Keď sme už pri zvuku – je to podľa Vás vyjadrovací prostriedok, v ktorom zatiaľ neboli objavené nové možnosti? A teda aj kľúčom k tomu, aby sa súčasní autori prezentovali tým, čo v publiku čakáme? Teda prvky súčasné, moderné, ktoré by boli zároveň reflexiou doby, ktorú žijeme?

V dobe Haydna bol už zmenšený septakord neslýchanou disonanciou. Dnes sa nad tým pousmejeme. Po druhej svetovej vojne dospeli skladatelia okolo Arnolda Schönberga k názoru, že po prežitých hrôzach nie je možné komponovať spôsobom, akým sa to robilo doteraz. Hľadali nové cesty a vyjadrovacie prostriedky, ktoré by zodpovedali ich dobe. A čo povedať dnes, keď sa vývoj na celom svete akoby míľovými krokmi vracal k bodom, o ktorých sme si mysleli, že sú už dávno prekonané? Keď sa naďalej vraždí a zabíja akoby to bolo to najprirodzenejšie a najjednoduchšie na svete? Ale nemusíme chodiť ďaleko. Naša mladá republika v súčasnosti bojuje o slobodu médií, to je znepokojujúci vývoj. V takejto situácii je pre mňa ako skladateľa naozaj nemožné siahnuť po tonálnej harmónii 17.-18. storočia a reflektovať dobu v ktorej žijem parametrami minulosti. To by bolo smiešne.

Ešte donedávna som mala z diel, ktoré som mala počuť od súčasných autorov dojem, že reprezentujú niekoľko stabilných štýlových línií. Dnes však, akoby sa rysoval nový prúd skladateľov, vyhľadávajúcich iné, jasne definované prostriedky. A zásadným prvkom tohto smeru je oprostenie, filozofická hĺbka, reflexia. Vnímate tento kontext v hudobnej kultúre a jej smerovaní aj Vy?

Dnešná doba nezaznamenáva jeden jediný smer alebo prúd. Každý jeden skladateľ si hľadá originálnu vlastnú cestu, ktorá by ho odlíšila od tých ostatných. Tak je to aj správne.

Premiérovanú skladbu v rámci festivalu Melos-Étos bude hrať maďarský komorný súbor UMZE Ensemble. Keď som si čítala informácie o histórii tohto ansámblu, ani ma neudivilo to, že majú v tradícii na čo nadviazať – už od začiatku minulého storočia sa u našich maďarských susedov rozvíjala moderna a interpretačné umenie. Akosi to v Maďarsku všetko lepšie funguje ako u nás, Vy sama pôsobíte a žijete vo Viedni. Nerada by som bola, aby sme viedli tento rozhovor v plačlivom a negatívnom duchu, ale predsa, prečo myslíte, že kultúra a podpora súčasnej hudby funguje lepšie a profesionálnejšie v zahraničí ako u nás?

Plačlivý alebo negatívny duch tu naozaj nie je ani potrebný. V poslednom čase registrujem veľa pozitívnych zmien, hudobná scéna na Slovensku je výnimočná a veľmi pestrá. Máme úžasné skladateľské osobnosti, ktoré sa pomaly začínajú presadzovať aj v zahraničí, ohromnú radosť mi robia ensemble ako Quasars Ensemble, EnsembleSpectrum, ktoré si dali ako posolstvo uvádzať slovenskú hudbu vo svetovom kontexte. Udeľujeme Cenu Jána Levoslava Bellu za skladateľský počin roka, naposledy to bola úžasná priestorová kompozícia Inter Intra Petra Dan Ferenčíka, spomeniem ešte posledný úspech mladého slovenského skladateľa Roberta Kolářa, ktorý sa stal finalistom súťaže BCC 2025, máme festivaly Melos-Ethos, Konvergencie, osobnosti súčasnej duchovnej hudby ako Lukáš Borzík, Ľuboš Bernáth, skladateľsko-dirigentské osobnosti ako Ivan Buffa a Marián Lejava. Doslova gigantickým pilierom slovenského súčasného interpretačného umenia je Milan Paľa, ktorý svojou neúnavnou energiou a novými nápadmi je pre všetkých slovenských skladateľov večnou inšpiráciou, a tak by sa dalo pokračovať ďalej a ďalej a je mi ľúto všetkých, ktorých som teraz nemohla spomenúť. Na tomto musíme stavať, určite máme byť na čo pyšní.

Na druhej strane máme aj čo doháňať, viete napríklad, že neexistuje tlačená partitúra Suchoňovej opery Krútňava, ktorú považujeme za našu národnú operu? Garantujem Vám, že keby táto partitúra existovala, zakúpila by si ju každá hudobná knižnica v Nemecku a Rakúsku, o ostatných krajinách už nehovoriac. Tie najkrajšie a najkvalitnejšie diela slovenskej hudby ešte čakajú na ich spracovanie a na ich pevné miesto aj vo svetových knižniciach aj na našich pódiách. Keď Slovenská filharmónia zadá pri príležitosti 75. výročia jej vzniku objednávku na novú slovenskú skladbu žene skladateľke, je to vynikajúce posolstvo a podpora novej slovenskej hudby. Keď ale vo viedenskom Stephansdome na slávnostnom koncerte z príležitosti vstupu Slovenska do EU nezaznie jediná slovenská skladba, je to pre mňa smutné a nepochopiteľné. Sú tu teda veci, ktoré fungujú dobre a veci, ktoré treba dohnať alebo vylepšiť a týmto smerom treba jednoducho ísť ďalej.

Slovenská hudba má výnimočnú kvalitu a určite by sa oplatilo ju vyvážať do zahraničia oveľa častejšie ako sme to robili doteraz. Umenie všeobecne je neodmysliteľným aspektom národnej identity, je takpovediac našou dušou, našim najvzácnejším pokladom. V tomto zmysle by sme sa mali o neho starať a prinášať ho svetu ako dar, ktorého ceny sme si vedomí.

Poďme však k Vašej kariére, aj jej začiatkom, pretože každého skladateľa formujú najmä prví učitelia, neskôr už práve na ich základoch môžu ďalej stavať. Klavír Vás na košickom konzervatóriu učila Melánia Hermanová a kompozíciu Jozef Podprocký. Pre Košičanov je toto meno legendou, vzácnym človekom, ktorý bol s týmto mestom spätý. Aj pred dvoma týždňami sa konal koncert na pamiatku jeho nedožitých 80. narodenín. Čo Vám Vaši prví učitelia dali?

Od začiatku som mala veľké šťastie na vynikajúcich učiteľov. Už v predškolskom veku môj hudobný talent hravou formou podchytila Henrieta Boňková a počas ZUŠ ma pani učiteľka Klára Ganzerová podnecovala k tomu, aby som si moje hudobné nápady zapisovala. Vďaka nej mám dodnes kufrík, v ktorom sú všetky moje nápady a motívy z detských čias, po ktorých často siaham dodnes, hlavne keď píšem pre najmenších interpretov. Moja cesta potom viedla ďalej na košické Konzervatórium. Tam som strávila 6 rokov. Tieto roky mi dali pevné základy môjho skladateľského remesla bez ktorých by moje ďalšie štúdiá neboli možné.

Ak už máme hovoriť podrobnejšie, známe sú metódy výučby p. Podprockého – jeho výklady k hudbe, humor a poctivosť remesla, ktorú vedel odovzdávať osobitou formou. Bol práve on, ktorý Vás formoval?

Áno, určite. Tento začiatok bol najdôležitejší a najpodnetnejší. U Podprockého som pochopila, čo vlastne znamená komponovať. Jeho prínos ako pedagóga, skladateľa, ako človeka je enormný. Jeho škola kládla na študentov tie najvyššie nároky, ale nikdy potom som sa nestretla s podobnou žičlivosťou a podporou ako u neho a to je pre mladého človeka vo veku 14-20 rokov pravdepodobne tak isto potrebné ako základy remesla. Dodnes si na tieto roky s hlbokou vďačnosťou spomínam. Košice majú v tomto veľké šťastie a dúfam, že v budúcnosti budeme cítiť, že sú si toho vedomí – v zmysle pravidelného uvádzania diel tohto majstra. Keby som bola riaditeľkou Košickej filharmónie, neváhala by som ani sekundu a pomenovala jednu sálu jeho menom. To by bolo to najmenšie, čím by sme mohli tomu, čo nám Podprocký daroval, vzdať patričnú úctu.

Ďalej to boli štúdiá u Dušana Martinčeka na VŠMU. Ako sa rozvíjal Váš pohľad na umelecké dielo, keď ste boli dospelá? Cítili ste určitý posun, zrelosť a iné vnímanie hudby práve v tomto období alebo to prišlo v čase keď ste sa dostali na majstrovské kurzy do zahraničia?

Po mojom príchode na bratislavskú VŠMU nastalo takpovediac obdobie veľkého uvoľnenia. Toto relatívne krátke, myslím len dvojročné obdobie malo svoje dôležité miesto, keďže Martinček ma podporoval v experimentovaní, zásoboval ma literatúrou a novej hudbe a podnecoval moju zvedavosť. Zrazu bolo všetko dovolené (úsmev), čo sa mi, samozrejme, na začiatku veľmi páčilo, ale rýchlo som prišla aj na to, že nové systémy potrebujú nový poriadok, analýzu súčasných partitúr, prehĺbenie inštrumentačných znalostí, spoznanie nových hráčskych techník, aspoň základy akustiky, elektroakustickej hudby, viac možností počuť kvalitne zahranú vlastnú hudbu a tak ďalej a tak ďalej a to všetko, žiaľ, v Bratislave v tom čase chýbalo.

Čo Vám dalo štúdium v zahraničí? Študovali ste v triede Michaela Jarrella v čase, keď ste už absolvovali štúdiá v Košiciach, Bratislave i kurzov, následne aj vo Viedni na Universität für Musik und darstellende Kunst. Do akej miery je podľa Vás najprv dôležité v súčasnej kompozícii potrebné zvládnuť remeslo klasických techník komponovania a až následne budovať ďalšie nuansy? Aká je cesta k vybudovaniu si rukopisu súčasného autora?

V podstate to bola veľká náhoda, že som nakoniec zakotvila vo Viedni, ale táto náhoda spôsobila, že som prišla k všetkému, čo mi v Bratislave chýbalo. Nebolo to len štúdium v triede Michaela Jarrella, ale dotyk s celou scénou, ktorá žije len pre súčasnú hudbu, počnúc ensemblom Klangforum Wien, festivalom Wien Modern a kurzami v zahraničí, ktoré som od toho času pravidelne absolvovala. Kontakt s ľuďmi, ktorí rozumejú tomu, čo robím a prečo to robím, ktorí horia za tú istú vec je nesmierne dôležitý. Cesty k budovaniu vlastného rukopisu sú rozmanité a žiadna z nich sa nerovná tej druhej. Niekoho príliš dlhé písanie palestrinovských motetov zabrzdí, niekoho inšpiruje a tak je to so všetkým, čo človek dostane predložené ako výučbu. Mňa zaujímalo úplne všetko a nasávala som to plnými dúškami. Po ukončení štúdií potom ale pomaly opadávalo to nepotrebné a postupne ostávalo len to, čo ostať malo. Krok za krokom, skladbu za skladbou sa kryštalizovalo niečo, čo dnes vedome vnímam ako moje osobité znaky.

Najviac na Vašej umeleckej dráhe ma zaujalo, že tvoríte nielen v hudbe, ale aj výtvarnom umení a poézii. Človek dnes málokedy natrafí na takéhoto renesančného umelca v pravom slova zmysle. Cítite medzi jednotlivými druhmi umenia istú prepojenosť?

Niekedy sa prirovnávam k domu s troma izbami. V jednej je klavír s roztrúsenými notovými papiermi, druhá izba je plná kníh s úryvkami začatých básní a v tretej sú plátna s nekonečným množstvom farieb. A niekedy, keď sú v tom dome všetky okná a dvere otvorené, príde silný vietor, porozvieva všetko cez seba a tým vzniknú tie najúžasnejšie veci.

Trvalo mi určitú dobu, kým som prišla na to, že špecializovať sa by bolo oklieštenie, ktoré by ničomu neprospelo, že takpovediac zavrieť jednu izbu by znamenalo, že musím do tej tretej liezť oknom. Že z prvej izby do tej tretej izby sa dostanem iba ak prejdem cez tú druhú a podobne. A v konečnom dôsledku bolo veľmi oslobodzujúce začať v mojich skladbách pracovať výlučne s vlastnými textami, vytvárať obrazy zo zbytkov mojich partitúr alebo pokúsiť sa o fúziu básne a hudobnej kompozície, ako som to urobila v mojom poslednom rade skladieb s názvom TexTy . Venovať sa všetkým trom druhom umenia otvára omnoho viac možností, jeden druhého inšpiruje a dopĺňa.

A špeciálne poézia, pretože prepojenosť medzi Vašimi dielami je citeľná. Snažila som sa dopátrať celej Vašej básne so langsam wie ein haar wächst (tak pomaly ako rastie vlas), ktorá bola zaradená do antológie 100 najlepších básní za rok 2011 z celej nemecky hovoriacej oblasti, no nepodarilo sa mi to. Už z jej názvu plynie aj jej hudobný charakter – istý proces, ktorý si človek celkom dobre vie predstaviť plynúť aj v hudobnom dianí. Predstavíte nám ju? Ako vznikla?

Bola to antológia vydaná po poetickej súťaži Jokers Lyrik-Preis 2011 a tento úspech ma potešil o to viac, že išlo o moju prvú báseň napísanú v nemeckom jazyku. Zaslaných bolo niekoľko stoviek básní z Nemecka, Rakúska a Švajčiarska a aj keď som nezískala ocenenie, zaradenie do stovky najlepších pre mňa znamenalo veľmi veľa. Niektoré slovné hračky, ktoré obsahuje, sú jednoducho nepreložiteľné, preto som sa nikdy nepokúšala ju preniesť do slovenčiny, ale exkluzívne pre toto interview sa o to pokúsim:

tvoje oči

sa blížili k mojim

tak pomaly

ako rastie vlas

odhrnul si mi z čela

vietor

a tvoje prsty pri tom

voňali

čiernymi klávesami

od toho momentu sa držím pevne

ticha bez vetra

ticha bez zranení

držím sa ťa pevne

mojou tvárou

čím dlhšie

horí sviečka na našom stole

tým je väčšia

Vráťme sa ešte záverom k festivalu, ktorý už čoskoro otvorí brány pre slovenské publikum. Melos-Étos a Nová slovenská hudba sú dva stabilné festivaly, ktoré u nás uvádzajú aj Vaše diela. Prídete pri príležitosti uvedenia Vašej skladby na Slovensko?

Veľmi ma teší, že iba rok po premiére sie fuhr in die nacht vo viedenskom Konzerthause zaznie aj slovenská premiéra tejto skladby. Ak sa nič vážne nestane, budem pri tom.

U nás sa obecenstvo len pomaly otvára súčasnej hudbe. Možno je dôvodom nedostatok skúseností, ale i výklad k týmto dielam. Rovnako tak dramaturgia našich telies, ktoré len veľmi zriedka zaradia novú slovenskú hudbu do programu. Ako ubezpečiť dnešného poslucháča, že má byť vnímavý aj k súčasnej hudbe a nielen recyklovať klasicko-romantický repertoár? Dá sa objaviť krása v súčasnej hudbe?

Súčasná hudba vždy bola a pravdepodobne aj vždy bude menšinovou záležitosťou, toho si človek musí byť vedomý. Na druhej strane má, napriek tomu, napríklad v Rakúsku oveľa väčšiu poslucháčsku základňu ako u nás. Keď som pred pár dňami počula neutíchajúci frenetický potlesk po premiére orchestrálnej skladby Niny Šenk, tohtoročnej výherkyne Erste Bank Kompositionspreis počas otváracieho koncertu Wien Modern, myslela som aj na to, či sa toho niekedy dočkáme aj na Slovensku. Človek cítil, že je tu publikum, ktoré rozumie tomu, čo skladateľka chcela vyjadriť, že je tu odborné publikum, ktoré o tom na profesionálnej úrovni bude referovať v médiách, že je tu publikum, ktoré pozná súčasné partitúry, vie ich čítať a rozumie im a že pre toto publikum je táto hudba srdcovou záležitosťou. Nie je to publikum celej Viedne, ale je to publikum a je početné. Má takú váhu, že sa každý rok podarí zorganizovať vyše mesačný festival s 2-3 koncertmi za deň. Moderované koncerty sú určite cestou správnym smerom. Ale potrebujeme aj fundovaných teoretikov, fundovaných redaktorov, kritikov, kultúrny manažment špecializujúci sa na moderné umenie a samozrejme, zlepšenie základného hudobného vzdelania od detského veku, pretože vedomosti podporujú pochopenie štýlových a vývinových súvislostí v hudbe. Na Slovensku všetky tieto funkcie zastrešujú poväčšine skladatelia sami.

Súčasná hudba má dnes nesmierne široký rozsah. Jej spektrum sa otvára od návratov k tonálnej hudbe, cez experimenty, fúzie s jazzom, polyštýlovosť až k novej zvukovosti a najrozmanitejším kombináciám všetkého, čo tu už bolo. Pre mňa je nesmierne vzrušujúci pocit vedieť, že na koncerte nebudem počuť to, čo som už počula tisíckrát, ale niečo nové, čo tu ešte nikdy nebolo. Zároveň vnímam, že so mnou chce zdieľať niečo človek, ktorý nežije v 17., 18., alebo 19. storočí, ale dnes, že mi to nehovorí v rýmoch alebo staroslovenčinou, ale jazykom dneška a že je to jazyk o to nástojčivejší, o čo nástojčivejšie je to, o čom hovorí. Súčasná hudba nie je niečím, pri čom človek môže „vypnúť“, práve naopak, človek sa musí „zapnúť“ a to naplno. Musí zapnúť svoj intelekt a musí zapnúť svoju fantáziu, musí zapnúť všetky svoje chápadlá ako bytosť schopná od začiatku do konca svojho života sa učiť vnímať nové veci  a prijímať ich s pochopením a rešpektom.

Bolo by prekvapujúce očakávať, že v našej tak mladučkej republike za taký krátky čas môžeme dosiahnuť stav vecí ako ich poznáme zo zahraničia, určite tu potrebujeme ešte veľkú dávku trpezlivosti, ale stále viac a viac interpretov a telies, ale aj pedagógov, ktorí stále častejšie siahajú po repertoári hudby 20. storočia a dokonca skladbách žijúcich autorov ma presviedčajú o tom, že toto zázemie a pochopenie rastie a že sa s nádejou môžeme pozerať i do budúcnosti.

Zhovárala sa Zuzana Vachová

Foto: archív Jany Kmiťovej