Niekdajší šéfdirigent Slovenskej filharmónie James Judd dosiahol v Slovenskej filharmónii vycibrený zvuk a pochopenie obsahu diela. V jeho interpretácii si budeme pamätať najmä jednu z najkrajších skladieb, aké kedy boli v anglickej hudbe napísané –Enigmu Edwarda Elgara.
Jedným z najvýnimočnejších koncertov aktuálnej sezóny Slovenskej filharmónie, bol zaiste program, ktorý dirigoval bývalý šéfdirigent James Judd (vo štvrtok a piatok 5. a 6. decembra 2024, recenzujeme druhý z dvojice koncertov). Nebola to celkom tradičná dramaturgia, skôr diela, ktoré počujeme od veľkých orchestrov zriedka, o to viac budila v človeku otázky, ako si s dielami hudobníci poradia.
Ticho mora a šťastná plavba, op. 27, orchestrálna koncertná predohra Felixa Mendelssohna Bartholdyho inšpirovaná dvojicou básní Johanna Wolfganga von Goetheho (Meeresstille a Glückliche Fahrt), otvorila tento koncert. Ako poctu Beethhovenovej tvorbe ju skladateľ napísal v tónine D dur, rovnako ako Beethoven svoju kantátu pre zbor a orchester inšpirovanú rovnakou dvojicou básní Goetheho.
Ponoriť sa hneď v úvode do pochmúrneho Adagia bolo nezvyklým pocitom v Redute, spravidla na úvod počúvame prskavky, mohutný zvuk, rýchle tempá. Zvládnuť tento úvod vyžaduje absolútnu kontrolu nad zvukom a dynamikou, ktorú James Judd získal už na začiatku. Presný nástup, homogénny zvuk, vyspievaná melódia v skupine prvých a druhých huslí, počuteľný kontrapunkt v kontrabasoch – zvuk farebne dokreslili klarinety a fagoty. Nástup flauty, ktorá po „desivom a hrobovom tichu“ prináša vánok a rozptýlenie hmly, bol mäkký, čistý, nenarúšal úvodnú hladinu dobre nastaveného piana. Do tejto mäkkosti sa zrazu v rozvinul zvuk violončiel a viol. Judd so zvukom pracoval mimoriadne premyslene a precítene zároveň. Kultivovanosť a krása zvuku boli preňho na prvom mieste. V pomalom tempe sa postupne vynímali melodické línie jednotlivých motívov – boli plynulé, vyspievané a zároveň konzistentné v rámci celku diela.
Aj keď toto dielo Medelssohna nie je považované za inovatívne, práve vďaka jeho poetickosti je príťažlivé. Dirigent dbal o vyzdvihnutie farieb – počuli sme hrobové pianissimo klarinetov, violový motív, ktorý prebrali spevnejšie, dynamicky odvážnejšie husle, no v Adagiu neprekročil modelovanie hudby do dramatickosti. Ostala v tej nálade, v akej aj začala. Málokedy počujeme takú disciplínu v našom orchestri. Prelínanie melodických motívov medzi jednotlivými nástrojovými skupinami bolo plynulé, mäkké, dynamicky vyvážené, udržiavané v dobrom tempe. Výstavu diela mal Judd premyslenú, prechod do Allegro vivace, k šťastnej plavbe sa síce nevydaril až tak precízne z interpretačného hľadiska – záverečné dvojtaktové sólo flauty s triolami nepresvedčilo technicky ani výrazovo (dvakrát zopakované krátke sólo flauty má byť výrazovo odlišné, do stratena, no nestalo sa tak), rovnako tak nástup dychov nebol celkom konzistentný, rytmické nepresnosti v orchestri sa spočiatku objavovali častejšie, než by bolo akceptovateľné, no napokon Slovenská filharmónia získala stabilitu (utvrdili ju tympany). Hlavne však: hladina forte bola zrazu iná, ako počúvame spravidla v Redute. Judd dosiahol aj v tejto časti skladby zvukovú kultivovanosť. To, že táto skladba sa objavila v programe, nebolo náhodné – mala previazanosť aj so záverečnou Enigmou Edwarda Elgara, konkrétne s jej trinástou Variáciou. Medelssohn síce nebol bezchybný, rozhodne by to chcelo ešte vyladiť niektoré detaily, no Elgarovo dielo nám to vynahradilo.
Nasledovala skladba, ktorú tiež nepočúvame v našich koncertných sálach tak často. Nejde ani tak o jej kvality, ako mimoriadnu technickú náročnosť a ako sa s obľubou hovorí, pre huslistov je toto dielo výzvou. V interpretácii hosťujúceho sólistu Ziyu He sme počuli Koncert pre husle a orchester, op. 15 Benjamina Brittena, inšpirovaný husľovým koncertom Albana Berga. Dvadsaťpäťročný rakúsko-čínsky huslista neprekvapil, v žiadnom zmysle slova. Prvá časť koncertu začína nezvykle – perkusiami: tympanmi a činelom, s rytmickým vzorcom, ktorý následne počujeme v ďalšej nezvyklej inštrumentácii (fagot a harfa). Nie je to však technika seriálnej hudby, ktorú využil, nie je ani romantický. Brittena s Bergom spája skôr hudobná forma, výstavba a charakter tém. K prvej vrúcnej, oduševnenej téme, neskôr v kontrastnej plachej boli obaja skladatelia inšpirovaní osudom postavy Manon Gropius. Bola dcérou nemeckého architekta Waltera Gropiusa a Almy Mahlerovej a nevlastnou dcérou básnika Franza Werfela a zomrela v mladom veku 19 rokov. Je to téma prestúpená smrťou a krásou zároveň – v hudobne intenzívnom koncerte celý čas pociťujeme smrť, hlbokú lyriku, ale i hravosť. Intonačne bol Ziyu He čistý, nezápasil ani vo vysokých polohách. Nezneli tenzne, tak v pomalom tempe, dlhé tóny, ako rýchla, kontrastná časť. No predsa. V prvej časti cítime vnútorný nepokoj i zápas. Tak, ako chýbala hĺbka lyriky v úvodnej téme (aj keď pekne zahratej, vycítili ste z frázovania, že je to dôsledok brilantnej prípravy, nie vnútorného prežívania), postrádali sme emocionálny obsah jeho interpretácie. Zvuk huslí bol pekný, kultivovaný, no vnútorný nepokoj chýbal, respektíve, bol málo intenzívny. Rovnako tak tretí motív, ktorý sa objavuje v prvej časti diela – ide o duet medzi sólovými husľami a tympanmi (bez návratu úvodnej lyrickej témy). Chýbala rytmická energia, typická pre tento part, okrem toho tomuto huslistovi nemožno nič vytknúť.
Rytmický motív, ktorý sme počuli v úvode, určil charakter celého koncertu – skrýva v sebe napätie, ktoré sa dirigentovi podarilo udržať. Druhá časť koncertu – scherzo v rýchlom tempe Vivace už mala podstatne živelnejšiu energiu – rytmicky a chromatikou túto časť prirovnávajú k Prokofievovmu husľovému koncertu. Britten pracoval s orchestráciou dôsledne – nikdy, aj napriek mohutnej zvukovosti, neprekrýval part sólistu. Judd dôsledne odlíšil charakter druhého motívu tejto časti – slúžil aj ako introdukcia ku kadencii v druhej časti. Rozpoznali sme v nej zapamätateľný rytmus tympanov z úvodu diela a obdivovali jej variabilnosť a technickú náročnosť. Záverečnou časťou bola Passacaglia, ktorá inšpirovala mnohých autorov 20. storočia (Reger, Hindemith, Barber, Šostakovič, napokon i samotný Berg). Trombóny v pianissime, to už je skutočná výzva (človek čaká katastrofu a zrazu je milo prekvapený). V sóle huslí však chýbala melanchólia, ktorú v tejto časti chceme počuť. Andante lento sa mi zdalo uponáhľané, introspektívnosť úvodu sa vytratila. Hoci dynamicky a tempom prieraznejšia, akoby sme si želali, kontrapunktické úseky boli dobre pochopené a interpretované. Osem variácií na ostinátnu tému a záver má v sebe priam existenciálnu silu, chromatika v diele tvorila prirodzené napätie. Ak sme v závere čakali dychberúce pianissimá v sólových husliach a diferencovanosť jednotlivých variácií, rozdielnosť ich nálad a rytmov, nedočkali sme sa ich. Celá časť splynula v jeden diel, bola interpretovaná bez potrebných zmien a tých najjemnejších nuáns, ktoré práve v tichom závere očakávame.
V druhej časti koncertu znela Enigma, variácie na vlastnú tému, op. 36 Edwarda Elgara. Trinásť variácií hlavnej témy je označených iniciálami, ktoré údajne predstavujú skladateľových priateľov a známych a finále je obrazom samotného skladateľa. V premiére dielo zaznelo v roku 1899 v St. James Hall v Londýne. Je to majstrovské dielo a teší sa od svojho uvedenia neustálej popularite. Ak máme uvažovať nad anglickou hudbou, asi ťažko nájsť ekvivalent tak dobre napísaného diela. V počiatočnom tempe Andante, pri ktorom mám pocit, že každý z dirigentov volí iné tempo, sa James Judd prejavil ako ozajstný britský majster s pochopením pre túto hudbu. Tempo neuponáhľal, čím charakter záhadnej témy nenarušil, ani ho nepoňal rozvláčne. V týchto momentoch sa ukáže, že tempo je nielen technická záležitosť, ale výsostne emocionálna. Precízne tvarované dynamické oblúky tvoriace v legátach pekné celky zdôrazňovali v sláčikových nástrojoch všetky línie. Diminuendá boli prekrásne, no nezachádzali do pátosu. V prvej variácii venovanej Elgarovej manželke vyzdvihol dychové nástroje, s tempom narábal opatrne, orchester hral s ľahkosťou a homogénnosťou. Udržiaval ho v neustálom pianissime, nuansovanom, drevené dychy niesli melodickú líniu, no pritom nezabúdal ani na vrstevnatosť zvuku – kontrapunkt je v tomto diele dôsledne stavaný. Je úplne zbytočne tvarovať vnútornú drámu v tejto časti – je to dôstojný, vznešený portrét ženy – s takou jemnosťou a eleganciou naše sláčiky hrávajú zriedka (spravidla pri hosťujúcom dirigentovi). Protitémou bola jasne vyspievaná téma vo fagotoch a hobojoch.
Druhá v Allegre priniesla okrem rýchleho tempa ľahkosť, opäť bez drámy, s nečakaným záverom, tretia venovaná spisovateľovi Richardovi Baxterovi Townshendovi mala síce spočiatku ťažkopádnejší úvod, no napokon z nej zaujal svižne, koncentrovane zahratý part sláčikov a drevených dychov. Energická štvrtá variácia venovaná výbušnému statkárovi Williamovi Meathovi Bakerovi odzrkadľovala v interpretácii jeho búrlivú povahu. Ďalšia, napísaná pre Richarda Penrosa Arnolda, má v sebe dve kontrastné stránky. Temnejšiu v spodných polohách sláčikových nástrojov v kontraste s ľahkou, v drevených dychoch. Nie príliš veľavravný Elgar ju označil ako rozmarnú a vtipnú, no má v sebe aj vážnosť – hĺbavosť sa v nej stretla s tanečnosťou, vo forme tieto kontrastné polohy strieda.
Isabel Fitton, žiačka Elgara, amatérska violistka (pôvodne huslistka, ktorá pre nedostatok hráčov prešla na violu), skladateľ venoval šiestu z variácií, má jemne ironický podtón. Vo violovom parte bol ešte viac zdôraznený. Celý humorný charakter spôsobuje jeden intervalový skok v úvode, opakovaný, ktorý hovorí o neschopnosti hráča. Hoci programový bulletin odkazuje na paródiu samotnej hráčky, niektoré zdroje to vykladajú skôr empatickejším, britským spôsobom, že autor si skôr robí srandu sám zo seba, keďže Isabel mu pomáhala s korektúrami jeho partitúr. Siedma variácia je venovaná skladateľovmu celoživotnému priateľovi, architektovi Arthurovi Troyte Griffithovi. V interpretácii Slovenskej filharmónie bola rytmicky presná, živelná a ucelená. Každá z variácií rozprávala o inej postave skladateľovho života, James Judd mal dielo naštudované detailne a bol s ním intenzívne previazaný. Orchester zahral s eleganciou variáciu pre Winifred Norbury – James Judd radikálne tempo spomalil. Zrazu sa nám odhalila majestátnosť a krása, o ktorej sme predtým v Allegrette nemuseli tušiť.
Keď sme sa dostali k deviatej, najznámejšej a najobľúbenejšej, dočkali sme sa hlbokého Adagia, krásne rozvinutej melódie, ktorá sa neustále rozširovala. Judd sa ukázal ako majster zvuku, schopný dostať ju do majestátnej krásy – hudobný vrchol bol v podobe kultivovaného, plastického forte, znelého, no neprekračujúceho mieru únosnosti. Bola to zvuková podoba Elgarovej dôvery vo svojho vydavateľa Augusta Johannesa Jaegera, časť nesie názov Nimrod – Jaeger je nemecké slovo pre lovca a Nimrod bol v Biblii lovec. Už si ani nepamätám, kedy naposledy ma v Slovenskej filharmónii takáto krása zvuku, jeho kultúry a vysoko estetický prístup, naposledy priam objal. No tentoraz to bolo určite. Ak máme ešte vyzdvihnúť ďalšie variácie, zaiste to bolo nádherne interpretované violončelové sólo a priam medovo sladký zvuk sláčikových nástrojov z variácie 12 či citácia z úvodného diela, ktoré v tento večer zaznelo a dramaturgicky tak záver prepojilo s úvodom. Kým však Mendelssohn tému stavia v nekonfliktnom prostredí, u Elgara mala príchuť melanchólie. ***Romanza – hviezdičky v tejto variácii nahrádzajú Mary Lygonovú, ktorá v roku 1899 bola na ceste do Austrálie so svojím bratom, dnes získava iný kontext: vraj je zhudobnením Helen Jessie Weaverovej, niekdajšej snúbenice Elgara, ktorá emigrovala na Nový Zéland.
Bez zbytočných príkras, no s romantickým nádychom, veľmi dobre premyslenými tempami a s neuveriteľnou blízkosťou k reálnym príbehom a postavám – taká bola interpretácia Jamesa Judda. Skutočná hudba a reálne osudy postáv bez zbytočných, rozvláčnych spomalení, no s túžbou, energiou, úctou, schopnosťou poetického stvárnenia, ktorú v hudbe Elgar vyjadril. A pravdivosť interpretácie sa dnes vskutku cení, lebo je taká raritná.
Zuzana Vachová
Foto: Alexander Trizuljak
