Dve romantické skladby korunované klasicistickým dielom – Mozartovým klavírnym koncertom. To bol aktuálny februárový program Hilaris Chamber Orchestra.
Valentínsky koncert Hilaris Chamber Orchestra (18.2.2024) priniesol nielen romantický repertoár (Dvořák, Čajkovskij), na ktorom si teleso pod vedením umeleckého vedúceho Alana Vizváryho buduje repertoár, techniku a najmä výraz, ale i vzácneho hosťa. Bol ním slovenský klavirista, dlhodobo žijúci v Nemecku, Jakub Čižmarovič.
Večer v Moyzesovej sieni otvorila Romanca f mol op. 11 Antonína Dvořáka, jedna z najobľúbenejších skladieb komorného repertoáru tohto autora. Zložil ju v roku 1873, pôvodne ako druhú časť Sláčikového kvarteta č. 5 f mol, o štyri roky na to bola prepracovaná pre husle a orchester. Jedno z najkrajších diel Dvořáka ukazuje jeho zmysel pre stavbu jedinečných melódií, ale i harmónie. Jednočasťová skladba s sonátovej forme predstavuje tri témy: lyrická v husliach znela v úvode. Vizváry dokáže zachytiť v interpretácii Dvořákovu spevnosť, jeho vrúcnosť a krásu. V témach je kus sentimentu a je potrebné odhadnúť mieru, s akou sa hrá. Sólista angažovane interpretoval vrúcne melódie, tón jeho huslí mal opojnosť skladateľovej melodiky, kantabilnosť v jeho prevedení bola nádherná. Tempo Andante con moto bolo nastavené tak, aby nenarúšalo poetiku skladby. Romanca má množstvo nahrávok a je pozoruhodné sledovať, aké diametrálne odlišné sú prístupy orchestrov k voľbe tempa. Od podstatne rýchlejších, ako to, čo sme počuli na koncerte, až po depresívne pomalé, ktoré skladateľove melódie rozbíjajú. Odhadnúť správne tempo tak, aby sa zachovali oblúkové línie melodických motívov, je jedným z najťažších výziev tejto interpretácie. Ďalšou je dynamika – orchester musí hrať vo vyváženom pianissime, aby nechal vyniknúť sólistu, no zároveň s ním rozvíjať témy. Má totiž dôležitú harmonickú i kontrapunktickú funkciu. Hilaris sú zohratí hráči, ktorí vedia byť oporou sólistovi a zároveň ho nechajú vyznieť.
V tejto krátke skladbe sa skrýva obrovské bohatstvo – part huslí je náročný, technicky i výrazovo. Vizváryho hra dýchala, od úvodného molto espressivo pracoval s dynamickými, ale i tempovými kontrastmi. Jeho hra je vysoko individuálna, orchester dýchal s ním a bolo zreteľné, že v sólach by si dovolil aj viac slobody. V rozvedení znela jeho voľná časť, ktorú predeľuje niekoľko taktov huslí –s typickým espritom a virtuozitou. Aj v technicky náročných pasážach dbal v prvom rade o výraz a gradácie, prácu s dynamikou. Kontrastnú časť plnú drámy má aj orchester, ktorý bol dobre pripravený, zohratý. Reprízu spravil skladateľ s návratom tém v opačnom poradí – bodkovaný rytmus druhej témy hral Vizváry plynulo, s veľkou dávkou muzikality, romantickým, plným tónom, aby následne striedala tú, ktorú sme počuli ako prvú.
Táto Romanca je melodicky nesmierne chytľavá – aj keď ju nepoznáte, dokážete sa s ňou ihneď stotožniť. Sú to melódie, ktoré vám ihneď prirastú k srdcu. Samozrejme, ak sú hrané s citom a vrúcnosťou, akú v lyrike dokázal z českých romantických autorov stelesniť práve Dvořák. Pritom to nie je lapidárne dielo, je plné náročných technických partov, modulácií, ktoré je potrebné vyhrať významovo a s nasadením. No zároveň v podaní Hilaris a jeho lídra zneli party, ktoré mali odvážnejší, dramatickejší charakter – zahrali toto dielo so všetkými jeho výrazovými i dynamickými nuansami. Záver skladby bola tichá Coda s melancholickým nádychom – ešte pred ňou znelo dlhé, rapsodické sólo huslí. Práve v ňom sa ukázalo, že taktové čiary a metronomicky presný rytmus v prípade romantickej hudby nemá čo hľadať. Voľnosť a zároveň technická presnosť, s akou ju interpretoval vedúci telesa, bola pôsobivá.
Jakub Čižmarovič: Interpret musí mať pokoru pred skladateľom, nie je priestor pre narcizmus
Nasledoval sólista večera Jakub Čižmarovič, ktorý si zvolil pozoruhodné dielo – Mozartov Koncert pre klavír a orchester č. 13 C Dur KV 415. Skladateľ dielo komponoval počas prvých rokov vo Viedni – pre abonentné koncerty komponoval väčšinou klavírne koncerty, čo mu umožnilo predviesť sa v pozícii sólistu. V rokoch 1782 až 1786 napísal dovedna 15 koncertov pre klavír a orchester. Sú to brilantné kusy lahodiace uchu, poslucháčsky atraktívne, v ktorých sa blysne klavirista. Pritom nie sú predvídateľné, najmä z hľadiska formovej stránky. Majú v sebe prirodzenosť, istú konvenciu, no nikdy nie nudu, naopak Mozart je často odvážny. Dielo uvádza dlhou introdukciou, v ktorej má priestor orchester. Rytmicky je razantná, dominujú v nej pochodové rytmy – rýchlu prvú časť Allegro uviedol orchester v dobrom tempe, svižnom, s rytmicky precíznymi nástupmi, akcentujúc doby, vyhrajúc melodické línie. V introdukcii orchester interpretoval akcenty tak, aby zdôrazňovali doby určené tympanom. Partitúra pre sláčiky, dychy a tympany prináša množstvo farieb a najmä charakteristickú rytmickú pulzáciu zvýrazňovanú tympanmi, no keďže dramaturgia večera zvolila verziu bez dychov a bicích nástrojov, suplovali ich hráči orchestra. A hneď malo dielo inú energiu – bol to temperamentný Mozart. Keď konečne nastúpil klavirista, skladateľ mu nadelil iný materiál. Virtuózny part v podaní sólistu Jakuba Čižmaroviča bol zahratý s priezračnou čistotou, bez akýchkoľvek „dovetkov“ – s klasicistickou vyváženosťou. Klavirista z koncertu spravil svieže, optimistické dielo, plynulé, elegantné – presne tak sa Mozart má hrať, bez príkras, no s ľahkosťou, bez romantického pátosu. Trilky a behy klaviristu boli čisté, bez jedinej chyby, odťahy v lyrickejšej časti precítené, no nikdy nie romantické. Zvlášť spomalenie do Adagia malo v sebe cit, no nezachádzalo do pátosu (ako si to mnohí interpreti vysvetľujú). Plynulé línie, pritom mäkkosť hrania – to je výzva, s ktorou zápasia mnohí interpreti. Buď ich interpretácia skĺzne do prejavu plného agogiky, prepedalizovaných partov (nepočúvateľných!) a romantického tónu alebo je príliš tvrdá. No vytvoriť takú plynulosť, vypracované frázy a pritom príjemnú mäkkosť a ľahkosť tónu, sa nepodarí každému. Čižmarovič má tento koncert (a mnohé ďalšie) dobre naštudovaný, nielen jeho interpretácia, ale i súhra s orchestrom bola skvelá. I keď part sólistu je virtuózny, brilantný, rovnako i kadencia a poslucháč sa na klaviristu plne sústredil, skladateľ nadelil v partitúre mnohé dialogické motívy. Orchester a sólista komunikovali dôsledne a prirodzene – dosiahli želaný balans, ako dynamický tak i rytmický.
Pôvodne plánoval Mozart zložiť pomalú časť v tempe Adagio a v molovej tónine – c mol, no nakoniec sa rozhodol pre Andante v F dur. Ozvala sa pomerne svižná, odvážna interpretácia pomalej časti – tempo mňa osobne zaskočilo, očakávala som vrúcnejšiu lyriku a väčšie nuansy v dynamike orchestra. Kantilénu však vyspievali Hilaris s dostatkom emócií. Klavír bol výrazovo vrúcnejší v tóne a neustále dodržiaval čistotu štýlu. Jemnosť a neha sa predsa dajú dosiahnuť aj bez patetického výrazu. Čižmarovič fascinoval kultivovanosťou tónu, vyváženosťou, pravidelnými, čistými ozdobami, súmernými trilkami a koncentrovanosťou. Modulácia v jeho sóle bola zdôraznená, mala voľný, rapsodický charakter, sprievod ľavej ruky vyvážený, ani jeden tón v jeho interpretácii nebol kostrbatý – či tempom alebo dynamikou. Ak sa aj táto časť topí v romantizme v podaní mnohých interpretov (pretože charakter tejto vety k takému prejavu môže zvádzať) a niektoré interpretácie sa dokonca pretekajú, kde bude viac použitý pedál, takáto estetika rozhodne s nemá nič s Mozartom spoločné, Čižmarovič spravil pravý opak. Jeho práca s pedálom bola úsporná, napriek tomu dosiahol spevnú kantilénu, ukážkové legáta (nie, k dokonalým legátam pedál nepomôže – toto bol živý, jasný príklad), precítenosť a krásne farebnú, zvukovo bohatú časť. Najdojemnejšie boli záverečné odklony k Adagiu a molovej tónine – ako pripomienke svojho pôvodného zámeru.
V svižnom tempe sa začala záverečná časť Rondo Allegro. Melodicky je pre mňa najkrajším momentom, keď sa zmení v srdcervúce Adagio c mol. Tak, ako sme v predošlej časti cítili tonálne a tempové zmeny, naplno ich skladateľ rozvíja aj vo finále prostredníctvom dvojexpozície v sonátovej forme. Aj v tom tkvie genialita tohto skladateľa, jeho odvaha a invencia. Čižmarovič je interpret, ktorému tieto clivé melódie pristanú – vie ich precítiť, tvarovať, bez toho, aby ste v nich vnímali niečo navyše, čo pôsobí umelo. Bodkovaný rytmus v jeho podaní neznel kostrbato, ani výbušne, boli to plynulé, spevné melódie, hrané s prirodzenou muzikalitou. Iste, aj s miernou dávkou agogiky, ktorá však nebola prehnaná. Tak, ako stvárnil pomalú, kontrastnú časť tejto vety, rovnako suverénne prešiel do rýchleho tempa (a návratu Adagia v závere aj s úchvatnými moduláciami sme sa už nevedeli dočkať). Niet divu, že tento koncert je dodnes jedným z najobľúbenejších, má v sebe esprit, energiu, ale i nezvyčajné postupy v hudobnej forme, invenčnú melodiku, brilantné, virtuózne stavané časti sa striedajú s emočne vypätými, pomalými, clivými a modulácie, v ktorých bol Mozart nenapodobiteľný, to je osobitná kapitola.
Záver koncertu patril Čajkovského Serenáde C dur, 4-časťová skladba je napísaná pre sláčikový orchester. Diela bohaté na melodiku a zároveň veľkých emócií a lyriky, orchestru nesmierne pristanú. Práve tieto parametre má Serenáda, ktorá má však rôzne výklady v interpretácii. Buď sa hudobníci priklonia k elegantnému, kultivovanému tónu alebo preferujú vášeň a energiu. Ak poznáte Hilaris, viete, že zvolili druhú možnosť.
Tak, ako sa mi zdal Mozart prirýchly v časti Andante, v prípade Serenády sa Hilaris voľba tempa podarila na výbornú. Ozvalo sa energické forte s obrovským nasadením a entuziazmom orchestra, no nie prehnane rýchle. Je to často pocitová vec, aké tempo zvolí orchester, aby dokázal zreteľne artikulovať a priniesť publiku výrazovo presvedčivú interpretáciu. I keď mnohé telesá v súčasnosti práve prvú časť zrýchľujú v snahe dosiahnuť ten správny výraz a energiu, darí sa im pravý opak. Tieto mohutnú, úvodné tóny potrebujú zarezonovať v poslucháčoch a doznieť. Spevnosť témy však je prioritou Hilaris – vedeli ju nuansovať v jej opakovaní, interpretovať v piáne, pekne muzikantsky spomaľovať, aby následne vytvorili kontrast. V rozvedení sonátovej formy a celkovo v tejto skladbe, tak dôsledne skomponovanej, sa často dostávajú k slovu popri hlavnej melodickej línii ďalšie lineárne vedené hlasy. Súbor pod vedením Alan Vizváryho presvedčil, že má jednotlivé nástrojové skupiny na vysokej kvalitatívnej úrovni. Rýchle tempo, do ktorého prechádza pomalý úvod, znelo živo a jednotlivé hlasy boli zachytené, hráči ich nenechali zaniknúť. Gradácie sú ďalším stavebným a výrazovým prvkom tejto časti. Orchester dokázal vytvoriť napätie aj v tichých častiach, ktoré k vrcholom smerovali. Pritom sa držal jednotnej vnútornej pulzácie, rytmické nástupy boli presné, vo fortissimách dosahovali plný zvuk. V kontrapunktických pasážach, kedy si mnohé ansámble zľahčujú úlohu a hrajú všetko vo vzletných, ľahkých piánach, kultivovane a bezo zmeny, sme počuli od Hilaris ťažšiu variantu interpretácie. Ich interpretácia nebola prázdna, plochá, ale znelá a spevná, diferencovaná aj v tichých úsekoch. Ak Čajkovskij predpísal na záver prvej časti 4 forte, vedzte, že sa k nemu v interpretácii títo hráči aj dostali.
Skladateľ predpísal v druhej časti Valse výraz dolce e molto gracioso, dynamika je piano až pianissmo. Je to tanec v 3/4 takte a čudovali by ste sa, no mnohé telesá ho majú zjavný problém zahrať správne. Nuž tak zahrať ťažkú dobu na prvú sa asi prieči náture mnohých muzikantov (a ešte v pianissime, úplne nemožné). Alan Vizváry, ktorý má za sebou štúdiá vo Viedni, vie, ako zahrať s noblesou a eleganciou tento druh tanca. A vedie k tomu aj svoj orchester. Kantiléna vyspievaná, pulzácia citeľná, akcenty na doby tiež, ešte keby basová línia bola zreteľnejšia a pregnantnejšia, bol by výsledok krajší.
V pomalých, melancholických častiach, ako je tretia veta Serenády Elégia, je tento orchester bravúrny. Odtiene pianissma boli dychberúce, oproti nim kontrastné forte, dýchanie melodických fráz, ktoré dokáže súbor interpretovať mimoriadne muzikálne, spravili z tejto skladby ozajstný zážitok. Larghetto v pianissime, v prvých, druhých husliach a violách so stúpajúcou melódiou, v basovej línii klesajúcou, bolo nádherne tvarované, opakovanie tohto motívu vystupňované o niečo hlasnejšie, no vždy v mezzopiane – citlivé členenie týchto fráz a postupné naberanie na dynamike, spravili z introdukcie ozajstný zážitok. Kantabilná melódia sa ozvala v husliach, kým sprievod tvoril pizzicata v triolách. Čajkovskij v jednej skladbe zahrnul množstvo melódií, ale i jeho práca s orchestráciou je až do dnešnej doby nadčasová. Celkom nenápadne prevezmú tému violy – v tento večer nádherné, s krásnym tónom a spoľahlivosťou. Violončelo spoločne s husľami postupne gradovalo tému. Pred záverečným partom huslí sa orchestru podarilo v súhre a vyváženosti dielo dostať z gradácie v úplnej plynulosti až do uzavretia tejto časti v pianissime (návratom úvodnej témy).
Finále tohto diela je rýchla, živá časť a v podaní Hilaris bola energická, no Čajkovskij ju začal v Andante, v piane, con sordino. Po tomto úvode, postupným vrstvením a zahusťovaním faktúry, hráči opäť prešli do piana, aby nakoniec rozohrali temperamentnú, rytmicky náročnú časť, v ktorej sa ukázali ich precízne nástupy a pekné, plnohodnotné výkony hráčov (zvlášť violy boli v tento večer bravúrne). Huslisti ukázali svoju schopnosť koordinácie v unisono partoch, boli presní a vyvážení, čo však nebolo v poriadku tento večer, boli violončelá. Jednak zo stránky intonačnej a mňa nepresvedčili ani výrazovo – v témach chýbala Čajkovského hĺbka v interpretácii. Skladateľ v jeden moment natoľko zhustil striedanie ústredného, energického motívu v jednotlivých nástrojových skupinách, že miestami to pôsobí sotva hrateľne. Hilaris to interpretačne zvládli (až na jednu kozmetickú chybu v artikulácii), pričom sa držali dobre nastaveného, rýchleho tempa. Inak to bol krásny večer – či už Valentínsky alebo akýkoľvek iný, hudbou však najvýpovednejší.
Zuzana Vachová
Foto: archív
