S Ivetou Grófovou, režisérkou filmu Ema a smrtihlav, ktorý je slovenským kandidátom na Oscara, sme sa na filmovom festivale Cinematik zhovárali o tom, aké to bolo prevziať tvorbu filmu po režisérovi a spisovateľovi Petrovi Krištúfkovi, ale tiež o tom, či má hlásanie vlastenectva v súčasnosti zmysel.
Hovorí sa, že v živote veľkých filmárov a filmárok príde raz moment, kedy chcú nakrútiť veľký historický film, často práve o druhej svetovej vojne. Stotožňujete sa s tým?
Necítim sa veľmi ako veľká filmárka, takže na to neviem úplne odpovedať. Ema a smrtihlav je síce z môjho pohľadu skutočne historický veľkofilm, ale to preto, lebo tam vidím to veľké úsilie všetkých, čo na tom robili. Ale v skutočnosti ide skôr o komornú vzťahovú drámu s naznačeným dobovým kontextom.
Cítili ste pri tvorbe väčšiu zodpovednosť, vediac, že ste prevzali dielo po Petrovi Krištúfkovi, ktorý film nestihol dokončiť?
Určite áno. Stále som prežívala rôzne dilemy, čo zachovať z Petrovho scenára, čo vyškrtnúť a čo nové môžem pridať. Akoby to bol taký priebežný skrytý dialóg s Petrom, ktorý trval až po samotnú premiéru filmu.
Čo by ste povedali o diele, ktoré vám padlo do rúk? Pred tým, ako ste s ním začali spracovať, čo sa vás na príbehu dotklo najviac?
Keď som si prečítala novelu a potom aj Petrov scenár, veľmi som prežívala situáciu židovského chlapca Šimona, ktorý musel tráviť čas osamelý v úkryte, ale aj ženy Mariky, ktorá ho skrývala a ochraňovala aj tým, že si od chlapca udržovala chladný odstup. Bolelo ma z tej situácie na duši. V tom čase som čakala bábätko a to zrejme tiež zohralo svoju rolu pri vnímaní tohto príbehu.
Spomínate verziu scenára od Petra Krištúfka, vychádzali ste z jeho vízie?
Vychádzala som zo základného príbehu, ale dala som preč Šimonove predstavy o generálovi Smrtihlavovi, ktorý sa snaží získať krásnu Emu, dievča z reklamy na Niveu. Tieto pasáže boli v Petrovom scenári nosné a mali to hrať herci. Nevedela som sa s tým úplne stotožniť a radšej som to spracovala len v jemných náznakoch. Aby nebol dej filmu príliš statický, pridala som postavu gardistu Dušana a s ním sa mi otvorila možnosť porozprávať viac aj o dobe a ohrození postáv z vonku. Myslím, že je nakoniec dobre, že si môžeme novelu Ema a smrtihlav prečítať aj po zhliadnutí filmu a nájsť tam zaujímavé nové veci, ktoré film nemá a naopak.
Čo môžeme považovať za váš najväčší vklad v príbehu?
Chcela som dôsledne zobraziť dobu. Herci rozprávajú v autentických dialektoch a v rôznych jazykoch, ako to bolo vtedy prirodzené. Niektoré postavy majú svoje historické predobrazy, alebo sú situácie vo filme, ktoré sú inšpirované skutočnými udalosťami.
Film Ema a smrtihlav nám pripomína našu nepoučiteľnosť
Filmov o holokauste a o našej slovenskej minulosti je veľa a vnímame ich ako dôležité pripomínanie si minulosti. Napriek tomu v Európe rastie antisemitizmus aj medzi mladými ľuďmi. Dá sa povedať, že váš film prichádza do kín v hodine dvanástej. Tohtoročným heslom Cinematiku mimochodom bolo, že film otvára oči. Myslíte, že váš film to dokáže?
Rada by som si to myslela, no nie je to také jednoduché. Nikto nemá rád, keď mu ktosi vnucuje svoj názor na svet. Preto ani film nemôže tlačiť na pílu. Možno stačí, ak film dokáže diváka scitlivieť na určitú tému a dokáže mu odovzdať posolstvo, že na veci sa dá dívať z rôznych strán, že všetko má rôzne súvislosti, ktoré sa oplatí skúmať a neexistuje iba jedna pravda. Keby sa toto pri našom filme podarilo, bola by som celkom spokojná.
Vo vašej snímke znie veľa jazykov, sú v nej postavy rôznych národností a vierovyznaní. Mali ste v úmysle ukázať, že tá čistá slovenskosť, o ktorej sa stále hovorí vlastne nikdy tak celkom neexistovala?
Idea čistej slovenskosti z pohľadu genetiky je len rozprávka. Ani sa mi nechce veriť, že to niekto ešte dnes berie vážne. Hoci, napríklad na premiéru v Prahe nás s herečkou Alexandrou Borbély viezol slovenský taxikár, ktorý si myslí, že 95% Maďarov v Maďarsku sú v skutočnosti zmaďarizovaní Slováci. Alexandra radšej celú cestu mlčala…
Ja som vo filme tou spleťou jazykov, národností a vierovyznaní chcela jednoducho ukázať, ako to v Bratislave a jej okolí vtedy skutočne bolo. A producentka filmu Zuzka Mistríková často dodáva, že po druhej svetovej vojne sa to už nikdy nevrátilo. Multikultúrna Bratislava zanikla.
Má hlásanie nacionalizmus v súčasnosti podľa vás nejaký zmysel?
Nacionalizmus má veľa foriem a nie všetky sú vyslovene negatívne alebo extrémne.
Nacionalizmus môže pre niekoho znamenať aj vlastenectvo, a na ňom nemusí byť nič zlé. Snažím sa odpovedať opatrne, pretože dnes sa všetko strašne zjednodušuje. Keby som povedala, že hlásanie nacionalizmu už nemá zmysel, lebo veď nič čisté slovenské neexistuje, bola by to tiež hlúposť. Každý z nás to má inak. Ja napríklad cítim, že som súčasťou občianskej spoločnosti, ktorá žije na Slovensku a chcem byť v tejto spoločnosti užitočná. To je podľa mňa tiež vlastenectvo.
Skôr je des, ako sa tie všetky izmy zneužívajú a prekrúcajú. Zámerne sa živí nenávisť a môže sa klamať. Nie je na to žiadna čiara, cez ktorú sa už nesmie ísť. Toto je veľmi frustrujúce.
Zhováral sa Matúš Trišč
Zdroj foto: Archív Ivety Grófovej
