Kedy spoznáte ozajstné majstrovstvo klaviristu? Keď dokáže zahrať miniatúry osobitým spôsobom. Na malých plochách sa ukáže každý jeden detail, zmysel pre výstavbu, pochopenie diela a autora, cit interpreta a jeho muzikalita. Ivan Klánský nepotrebuje už nič dokazovať – patrí medzi špičkových klavírnych virtuózov, napriek tomu, jeho klavírny recitál v Slovenskej filharmónii zanechal na každom, čo i len trošku cítiacom poslucháčovi, hlbokú stopu.
Milovníci klavírneho umenia mali v utorok, 18. mája 2021 skutočný sviatok. V Koncertnej sieni Slovenskej filharmónii sa konal klavírny recitál významného českého klavírneho virtuóza Ivana Klánského, tentoraz už aj s návštevníkmi, no filharmónia i naďalej pokračuje v tradícii a všetky koncerty aj naďalej uvádza aj v online priestore.
Ivan Klánský patrí medzi svetovo uznávaných klaviristov a svoju reputáciu potvrdil aj na tomto koncerte. Klavírny recitál zostavený z diel, ktoré sú mu srdcu blízke – Janáček, ale aj Chopin (nahral kompletné dielo Janáčka a je právom označovaný za špecialistu na interpretáciu Chopinovej hudby, už ako dvadsaťdva ročný sa prebojoval do finále Chopinovej súťaže) dávali tušiť, že to bude výnimočný koncert. Už od prvých taktov takým aj bol. Klavirista má dnes úctyhodných 73 rokov a je v tej najlepšej forme – disponuje obdivuhodnou, brilantnou technikou, za čo nepochybne vďačí aj pedagogickej škole Valentiny Kameníkovej, no hlavne prirodzenou, natur dávkou muzikality. Jeho výrazná osobnosť a muzikantská zrelosť mu dovoľujú pristupovať k dielam skladateľských velikánov s potrebným subjektívnym vkladom a emóciami, ktoré sa v plnej miere ukázali v Janáčkovom cykle výrazovo intenzívnych miniatúr, inšpirovaných moravskou ľudovou piesňou – Po zarostlém chodníčku, 1. diel.
Hoci tvorba Leoša Janáčka pre sólový klavír nie je až taká rozsiahla, o to zásadnejšia je, čo sa týka významu pre klavírnu literatúru. Cyklus Po zarostlém chodníčku obsahuje celkovo pätnásť klavírnych miniatúr, usporiadaných do dvoch dielov a patria bezpochyby medzi najpopulárnejšie kompozície autora. Aj keď medzi jednotlivými skladbami nemožno nájsť žiadnu výraznejšiu dramaturgickú súvislosť, predsa len majú spoločného menovateľa – ide o vnútornú, hlboko intímnu výpoveď autora. Desať skladieb 1. dielu, ktoré zneli na koncerte, má programové názvy a aj keď, čo sa týka stupňa technickej náročnosti, nemožno hovoriť o extrémne ťažkých skladbách, o to náročnejší je ich prednes. Vniknúť do hĺbky Janáčkovej duše sa podarí len málokomu. V týchto miniatúrach nájdeme celý skladateľov svet, ktorý v tom období prežíval: tragédia a bolesť, ktorá ho zasiahla zo smrti dcéry Olgy, úspešné uvedenie opery Její pastorkyně, ktorú jej venoval in memoriam, no i dlhé prechádzky strávené v prírode. Cyklus klavírnych miniatúr je plný kontrastných, intenzívnych emócií a pokiaľ ich v klavírnej interpretácii poslucháč necíti, Janáčkov svet a jeho skladby akoby prestali existovať.
Klánský duši skladateľa rozumie s absolútnou empatiou a výrazovo prenikol do klavírnych miniatúr s intenzitou, presvedčivou, kontrastnou dynamikou, dokonca si dovolil aj podstatne viac – urobiť nadstavbu, ktorá sa pri týchto skladbách priam vyžaduje. Už pri prvej, Naše večery, nechal s citom vyniknúť a predýchať kontrastne stavané témy, pričom dbal o vyspievanie každého jedného detailu v melodike. Jeho melodické oblúky boli prekrásne stavané, vyspievané, pianissimá vyvážené. Janáček často stavia melodiku jednohlasne a pokiaľ ju klavirista dostatočne nepodčiarkne a s citom nevyspieva, celý zmysel miniatúry zaniká. Klánský od prvého taktu vedel, čo a ako hrá. Jednoduché figúry v basovej linke, rýchle behy hral s vycibrenou technikou, no oproti tomu vždy znel precítený romantický výraz. Robil podstatne väčšie kontrasty v dynamike aj v zmenách tempa, spomaleniach, ako si to klaviristi zväčša dovoľujú (keď to niekedy počúvate, neubránite sa pocitu metronomického hrania a to je najväčšia príšernosť pod slnkom). Dokonca ani jeho staccata neboli také učebnicovo ostré, naopak, boli mäkšie. Tému Adagio s výrazom dolcissimo interpreta nenaučia skladateľom predpísané výrazy, ale to, ako ich precíti a jeho subjektívny prístup. A práve preto bol Klánského Janáček taký neuveriteľne nádherný, až mystický – už od prvého taktu, po záverečný.
Lístek odvanutý patrí azda medzi najznámejšie miniatúry cyklu (ruku hore, kto tú skladbu nehral ako povinnú jazdu na ZUŠ a nedostal po prstoch, keď bola ľavá ruka nemotorne hlučná a v pravej nehral ukážkové legato). Prekrásny, poetický, snivý, romantický, no v mnohom zradný. Premenlivé metrorytmické štruktúry, využívanie nepárneho metra, robia z tejto spevnej skladbičky, ktorá sa zdá byť na pohľad jednoduchou, výrazovo nesmierne náročnú hudbu. Interpret ju zahral s obrovskou dávkou muzikality – nedržal sa otrocky predpísaného notového materiálu, ale frázam dal dýchanie, ponechal im určitú ležérnosť, nechal hlavnú tému doznieť, pričom ju dokázal vyspievať na jeden dych, oprel sa o kontrastné figúry v basových polohách, aby v pianissime vyznela v pravej ruke jednoduchá, o to však čarokrásnejšia téma.
S takýmto vrúcnym citom a zároveň dokonalou technikou sa preniká do duše Leoša Janáčka! Všetkých desať miniatúr v podaní klaviristu bolo priam ohromujúcim zážitkom – je to ten typ koncertu, pri ktorom zatajíte dych, aby ste si vychutnali každé jedno pianissimo a zrýchli sa vám tep pri každom sforzate.
Po cykle pokračoval jedným z najsugestívnejším Janáčkových dielo – klavírnou Sonátou 1. X. 1905 s podtitulom „Z ulice“, inšpirovanou tragickou smrťou mladého stolára Františka Pavlíka. Z trojčasťovej sonáty sa však zachovali len dve, aj to vďaka klaviristke Ludmile Tučkovej, ktorej skladateľ dielo venoval. Tretiu časť, smútočný pochod, samotný Janáček spálil, rozhodnutý zničiť aj prvé dve časti, no Tučková si tajne spravila kópie.
Prvú časť Predtucha, začal klavirista vyspievaním clivej, no zároveň lyricky stavanej témy – hoci ju autor predpisuje v piane a interpreti sa o ňu často „ostýchajú“ dostatočne oprieť, aby dosiahla tú podstatnú impresiu, ktorú aj má, no Klánský túto chybu nespravil. In medias res naliehavú, zádumčivú melódiu uviedol – dosiahol tým vnútorné napätie a pohyb Con moto, ktorý autor predpisuje, pričom s nastupujúcou basovou líniou vo forte, vynikol tak dôležitý kontrast. V diele dokázal na jednej ploche zúročiť lyriku, vnútornú drámu (aj v kontrastne stavanej, akordickej, druhej téme) a využiť pritom všetky možnosti, ktoré klavír ako malý orchester poskytuje. Zmysel pre tektoniku v prednese kompozície prejavil v druhej časti Smrť, postavenej na jednom melodickom motíve. Klavirista dokázal na ploche uchovať kompaktnosť kompozície s vycizelovanými detailmi, pri dodržaní dynamických kontrastov, podčiarknuť temnosť hudby, no zbytočne to s agogikou nepreháňal – práve preto bola štruktúra celistvá, no stále plná muzikality.
Pred uvedením Chopinovho diela dramaturgia večera myslela aj na pandémiou dostatočne neucteného „narodeninového“ Beethovena a vypočuli sme si Variácie F dur, op. 34. Klánský je interpret, ktorý hrá štýlovo čisto: jeho Beethoven nemal žiadne náznaky neprirodzene romantickej interpretácie, niesol znaky klasicistickej vyváženosti, vďaka brilantnej technike sme sa dočkali bezchybných trilkov, čistých, rýchlych behov, staccata zahral s potrebnou ľahkosťou, odťahy bez náznakov sladkosti romantizmu či nebodaj agogických prejavov. Rovnako jeho pedálových technika bola čistá, neprekrývala melodické party, kde už nebola potrebná. No samozrejme, typicky beethovenovské kontrasty už v interpretácii dodržal, či už v jeho sforzatových akordoch alebo v kontrastoch v opakovaniach témy.
Nasledovala prestávka – azda najdlhšia v histórii akéhokoľvek koncertu Slovenskej filharmónie. Milovníci Chopinovho diela sa už určite nevedeli dočkať, napokon, klavirista začínal Nocturnom, c mol, op. 48 č. 1 a na Chopinových nokturnách je čarovné to, že ak ich poznáte, všetky musia byť vašimi obľúbenými. Nikdy nemožno medzi nimi určiť, ktoré preferujete, pretože ak časom začnete uprednostňovať iné, zrazu zistíte, že neomylne sú všetky kompozičnými a výrazovými skvostami, skrátka a dobre, musíte ich milovať všetky. Tak, ako väčšina skladieb tohto autora, odrážajú v sebe intimitu, osobný svet skladateľa, hĺbku a svojím spôsobom aj meditáciu – nie v tom sprofanovanom zmysle slova, skôr v tom významovom. Nocturno ako nočná hudba, keď už sa k vám blíži tma a všetko sa stíši, len vnútorná búrka vo vašom vnútri neustále vrie a obklopuje vás ticho. Nocturno, c mol, op. 48 č. 1 sa síce začína v tempovom označení Lento, no má množstvo zmien temp a nálad, výkyvov so srdcervúcou treťou časťou. Kým niektorí interpreti si zvolia absolútne rozvláčne, pomalé tempo, ktoré potom (možno trochu neprirodzene gradujú), Klánský touto cestou nešiel. Jeho ponímanie bolo celkovo podstatne dramatickejšie, o to viac vynikli kontrasty pianissimových častí – tie vyhral s bravúrnou vyváženosťou a precítením.
Chopinove Mazúrky bývajú súčasťou povinného repertoáru klavírnych súťaží – a je aj pádny dôvod, prečo sú tam radené práve tieto pôvodne poľské tance v trojštvrťovom takte, ktoré skladateľ povýšil na umeleckú formu. Mazúrkam dal obsah, rozmanité nálady, poéziu, nájdeme v nich hlboko intímne príbehy a samozrejme – prinášajú invenciu aj z hľadiska melodickej i harmonickej stránky. Medzi jeho najvýznamnejšie patrí trojica opusu 50, ktorá odznela na koncerte. Klavirista ich hral s nadhľadom a zrelosťou, no najmä pochopením. Z každej frázy bolo zrejmé, že Chopinovo dielo má naštudované a je s ním stotožnený, vyspieval bohatú melodiku – dokázal odhaliť jej kontext, zdôraznil harmonické modulácie, akordické časti boli v jeho podaní prekrásne nosné, nezanedbal ani rytmické prvky odkazujúce na ľudovú tanečnosť. Mazúrky pochopil a interpretoval komplexne, presne tak, ako ich má klavirista chápať.
Azda si už ani poslucháč nemôže predstaviť dokonalejší záver klavírneho recitálu ako Chopinovu Baladu – voľba padla na Baladu č. 4 f mol, op. 52. Majstrovské dielo skladateľa, ktoré už potrápilo nejedného klaviristu, sa považuje za najťažšie zo všetkých jeho štyroch balád. Už v téme tejto veľkolepej kompozície sa zračí veľká bolesť, ktorú Chopin prežíval. Klavirista ju zahral prekrásne – mäkkosťou, nehou a vždy, keď sa pripomenula, dal jej iný výraz. Dokázal pracovať s agogikou presne v intenciách Chopinovho diela – ani nie prehnane (hoci pri Chopinovi agogiky nikdy nie je dosť, však áno), ani nie racionálne. Hoci Balada f mol má mnohé príbuzné znaky s g molovou, predsa len má hustejšiu textúru, z kompozičných techník dominujú variácie a polyfónia. V komplikovanej štruktúre Klánský predstavil čisto vykryštalizované, pochopené dielo, technicky bravúrne a s obdivuhodnými kadenciami- Balada f mol je vrstevnatý hudobný príbeh, nie taký jednoznačný a priamočiary, ako v ostatných baladách. Klavirista hudobnú formu naštudoval dôsledne, vďaka čomu vystaval dielo výrazovo a tektonicky zmysluplne – od úvodnej témy, cez vedľajšiu, bukolickú tému, vynikajúcu gradáciu, opätovné, skryté objavenie sa ústrednej témy, až po extatickú codu. Skladateľ touto baladou, v ktorej vybuchujú emócie a vášne akoby prekonal seba samého – a verný obraz tejto balady sa vďaka Klánského výnimočnej interpretácii sa dostal aj poslucháčom.
Ak niekto v prídavku čakal obrovskú virtuozitu, poriadne sa veru sekol. Český majster siahol po jednoduchej skladbičke – Schumannovom Snení, no opäť sa ukázalo to, v čom bola očarujúca aj dramaturgia koncertu – miniatúry Janáčka či Mazúrky Chopina sa síce môžu na pohľad javiť ako technicky nenáročné kompozície, no o to náročnejšie je preniknúť do ich podstaty a zahrať ich výrazovo tak, aby poslucháča vtiahli doslova celého. A so Schumannovým dielkom ste sa zasnívali a dostlali do inej dimenzie…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Screen shoty z koncertu SF
