Nová islandsko-slovenská snímka Samota prišla do slovenských kín. Vidieť sme ju však mohli ešte o pár dní skôr na festivale Febiofest Bratislava. Film osobne uviedol aj autor scenára a oceňovaný filmár Rúnar Rúnarsson, ktorý si medzinárodnú pozornosť získal vďaka svojim krátkometrážnym dielam Posledná farma (Sidste gård, 2004) či Vtáčatá (Småfugle, 2008). Jeho nový príbeh zrežírovaný Ninnou Pálmadóttir tiež nesie znaky komornej tvorby, sústredenej na jednoduchý príbehový oblúk, významovo však ide o nepochybne bohaté dielo.
Synopsa filmu Samota: Osamelý Gunnar je nútený vysťahovať sa z farmy, ktorú zdedil po rodičoch, pretože islandská vláda sa rozhodla na tomto mieste postaviť vodnú priehradu. Od štátu získal štedrú kompenzáciu, no peniaze nie sú práve tým, po čom Gunnar prahne. Vedený mestským životom k socializácii a vnímaniu súčasných spoločenských problémov sa musí dobrácky Gunnar zmieriť s tým, že svet nie je celkom pripravený prijať jednoduché láskavosti.
Funkčnosť snímky Samota plynie z čiastočne originálneho námetu, doplneného o osvedčené konvencie severského filmu. Hlavný hrdina je vytrhnutý zo svojho domova, hoci legitímne, no predsa s pachuťou krivdy. Presídliť obyvateľstvo a zaplaviť ich domovy – čosi podobné zažili v minulosti aj niektorí Slováci. Väčšine divákov však stačí predstava, že by mali o svoje obydlie navždy prísť takýmto drastickým spôsobom. Iste teda rozumieme Gunnarovej strate a o jeho osud máme oprávnenú starosť. Tvorcovia však spolu s pochmúrnosťou vnášajú do diela štipku trefnej irónie, vďaka čomu snímka vzbudzuje dojem, že jej príprave bola venovaná cenná autorská energia a starostlivosť.
To čo nasleduje po expozícii už nie je práca s jedinečným námetom, ale skôr kreovanie vlastnej variácie motívov, s akými už prišli velikáni severského filmu, napríklad Thomas Vinterberg s filmom Jagten (2012) či ešte príkladnejší Dagur Kári a jeho tragikomédia Fúsi (2015). Vývoj deja tak veľa prekvapivých zvratov neposkytne, zato so svojsky nastavenými motívmi pracujú autori hravo a pútavo.
Gunnara totiž na jeho ceste mestským životom sprevádza 10-ročný Ari. Obaja majú dosť času osamote, aby si mohli dovoliť ho vzájomne zdieľať. Gunnara už viac nezamestnáva jeho statok a so slušným finančným zabezpečením ani nie je nútený obávať sa o prežitie. Okolnosti z neho robia takpovediac dospelé dieťa, ktoré nie je nútené zapodievať sa dospeláckymi problémami a oveľa viac potrebuje samo seba nejako zabaviť a hlavne sa zbaviť samoty. Spôsoby, akými autori divákom komunikujú istú detskú povahu hlavného hrdinu tiež nie je nijak objavný. Pohár s mliekom už do rúk svojich hrdinov strčili Luc Besson či Stanley Kubrick. No až vo filme Samota tento symbol predstavuje skutočnú duševnú čistotu a prostú dobrotu. Gunnarovu nevinnosť skrátka nemožno spochybniť.
Vedľajším postavám sa to predsa len podarí a divák sám nemôže poprieť, že takýto vývoj udalostí neočakával. Hlavný hrdina jednoducho do tohto sveta nepatrí a nepozná jeho zákony. Riadi sa vlastnou intuíciou, vlastnou hlavou nepoznačenou zlými myšlienkami. Rád by konal jednoduché dobro, no jeho okolie na to nie je pripravené a potrebuje počuť vysvetlenie.
Filmári prostredníctvom svojich hrdinov hľadajú radosť v hre, v tichom priateľstve, ktoré je presným opakom komplikovaného sveta dospelých a ich narušených vzťahov. Tvorcovia akoby hľadali to, čo sa zo spoločnosti vytratilo, prinavracajú to a skúšajú či sa diváci chytia, či uveria ich predstavám o svete a človeku, ktoré bohužiaľ dnes nie sú štandardom.
Hrdina tiež nastavuje súčasnej spoločnosti zrkadlo, keď v rámci azda jediného vedľajšieho motívu vysvetľuje, že prisťahovalci nie sú iba ľudia unikajúci z krajín Afriky či Blízkeho východu, ale boli a stále nimi sme aj my sami, keď odchádzame za lepšou prácou do západných krajín. Scenárista tak pre nás sprostredkúva prosté vysvetlenie spoločenskej situácie, proti ktorému sa dá len ťažko argumentovať. Kritická rovina však na filme nie je taká výrazná, omnoho dôležitejšia je rovina emocionálna a príbehová.
Ninna Pálmadóttir a Rúnar Rúnarsson pracovali s pomerne jednoduchou dejovou líniou, a preto si mohli dovoliť vyšperkovať ju drobnými, ale silne výpovednými detailmi. Príbeh plynie príjemným tempom, každému motívu je venovaná dostatočná autorská pozornosť a divák má možnosť si všetko všímať bez toho, aby cítil, že sú naňho kladené priveľké nároky. Neznamená to však, že si film nevyžaduje od obecenstva sústredenosť, iba ju vďaka dobrej dramaturgii a tempu náležite a uspokojivo odmieňa. Minutáž filmu tiež naznačuje, že autor scenára má záľubu v priamych, ale silných príbehoch bez množstva vedľajších postáv a dejových odbočiek.
Režisérka do filmu striedmo vnáša aj trochu tej mágie cez sen a krátke nesmelé predstavy. Koniec-koncov aj obraz potápajúceho sa rodinného domu so sebou nesie istú dávku neskutočnosti, chaotický výsledok vzniknutý zrážkou reality s duchovnom. Základmi filmovej drámy však tieto malé pokusy významnejšie neotriasajú, a tak je Samota v celku čitateľnou snímkou.
V istom zmysle si pri Samote dokážete aj oddýchnuť, keďže predstavuje opak veľkolepých trojhodinoviek, akých je dnes v kinách neúrekom a napriek tomu odídete z kina naplnení, pretože film je možno skromný v dĺžke, no určite nie v obsahu. Navyše si tak celkom neprivlastňuje typický chlad a depresiu severskej kinematografie. Zo snímky napriek dejovým zvratom plynie nádej a istý posilňujúci pozitivizmus.
Viera autorov v ľudstvo je naozaj sympatická. Ani po viacnásobnej krivde hlavného hrdinu totiž neopúšťa snaha naprávať to, čo sa v spoločnosti pokazilo. Okrem iného si vďaka nemu môžeme uvedomiť, že si netreba zamieňať opatrnosť s nedôverčivosťou, nevyvodzovať prirýchlo závery bez rozmyslenia a neodsudzovať iných za to, čoho sme sa v minulosti sami dopustili a možno sa stále dopúšťame.
Matúš Trišč
Zdroj foto: ASFK
