Maďarský ansámbel UMZE, ktorý vystúpil v rámci festivalu Melos-Étos, ani nebol prekvapením.
Dalo sa očakávať, vzhľadom na históriu telesa (okrem Budapešti pravidelne účinkujú v zahraničí – Carnegie Hall, Wiener Festwochen…) a jeho zameranie na súčasnú hudbu, tak isto podporu zo strany Združenia novej maďarskej hudby (UMZE), že interpretačná úroveň bude na tej najvyššej úrovni. Od roku 1911, kedy združenie založili Béla Bartók a Zoltán Kodály, nadviazali neskôr na tradíciu uvádzania súčasnej hudby aj skladatelia ďalšej generácie – podporu si získalo od samotného Györgya Ligetiho, Kurtága, Pétera Eötvösa a mnohých ďalších autorov a dirigentov. Na takejto tradícii sa už dá „niečo“ vybudovať. Okrem precíznosti boli hudobníci UMZE Ensemble citeľní entuziazmom, energiou a radosťou z interpretácie súčasných diel.
Dramaturgiu zvolili príznačnú – dominovali maďarskí autori, pričom všetky skladby, ktoré v tento večer zneli, boli uvedené v slovenskej premiére. A predsa, zazneli aj dve mimoriadne skladby slovenských. Večer otvorila kompozícia hudobnej skladateľky, poetky, výtvarníčky Jany Kmiťovej sie fuhr in die nacht, ktorú napísala v roku 2023 na základe osobného zážitku.
Programový charakter skladby sa dal vytušiť z jej názvu, sprievodnej básne v bulletine z novely Izba, v ktorej býva mŕtvy. Potvrdzujú to slová samotnej autorky, ktorá pre náš portál povedala: „Skladba sie fuhr in die nacht, ktorej titul by sa dal voľne preložiť aj ako odišla do noci je jednou z mojich najosobnejších kompozícií, ktorej hudobný podnet sa odvíja od okamihu telefonátu, v ktorom mi oznámili, že zomrel môj manžel. Bol práve večer a nechcela som nechať deti samé doma, ale staršia dcérka ma prehovorila, aby som využila poslednú šancu a išla sa rozlúčiť. A tak som odišla do noci a počas cesty taxíkom som zažila určitý druh zvukových halucinácií, ktoré som o dva roky spracovala v tejto skladbe. Od roku 2021 sa nielen môj život obrátil naruby, ale samozrejme aj moja hudba. Zmenila sa z niečoho abstraktného, štrukturovaného, na snahu prežiť, na niečo, pričom ide o život alebo smrť, na niečo, čo sa mňa a každého bytostne dotýka.“
Najprv len tiché zvuky, akoby vietor prichádzajúci z diaľky, v pravidelných časových intervaloch, no silnejúci, prinášal len tušiace napätie. A náhle zaznel silný úder, rana, ktorá trhá srdce – na správu o tom, že práve odišiel niekto milovaný, sa nedá pripraviť. Jana Kmiťová zasiahla publikum od prvých tónov, expresívne šepkanie interpretované hlasmi hudobníkom, precízne vo frázach dirigované, dosiahli jednotnú líniu rytmu, tvorenú pravidelným tepom a dychom. Inštrumentácia hrala kľúčovú rolu v tejto skladbe. Ešte aj zvuk mechu akordeónu dokázal byť naliehavý, spolu so šepotom muzikantov, postupne sa začínali odhaľovať v minimalistickej podobe jediného tónu jednotlivé nástroje v ich extrémnych podobách. Skladateľka si vyberala nepríjemné, vrchné tóny, umne pracovala v kompozícii s alikvotmi – ten zvieravý pocit a napokon ostré pizzicato, jediný staccatový tón, ktorý vás doslova bodol pri srdci.
Keď vychádza človek sám do noci, obklopuje ho len tma, studený vietor, ostáva sám so sebou, s obrazmi, ktoré sa mu zrazu nekontrolovateľne vynárajú, zadúšajúc sa v slzách kráča k poslednej rozlúčke. Najprv sa s tým zmieriť nechce, prežíva vnútorný boj – bola to mimoriadne osobná, introspektívna dráma autorky a každý, kto si už v živote prežil podobnú situáciu, vedel presne, čo sa v jej duši, v jej hudbe odohráva.
Skladba mala nesmiernu duchovnú silu. Jej vývoj jasne deklaroval na jednej strane pohlcujúci smútok, plač, nepokoj, na druhej zmierenie, vieru a nádej. Kostolné zvony boli súčasťou tohto diela – prichádzajúceho pokoja, no spôsob, akým aj s tradičnými nástrojmi skladateľka pracuje, bol uchvacujúci. Klavír predstavoval odbíjanie hodín, z mohutného, opakujúceho sa akordu postupne slabol. Skladbu Jany Kmiťovej ste ani nemuseli sledovať analyticky a už vôbec nie racionálne. Prehovárala k vám rečou emócií, existenciálnou silou hudby, s premyslenými, jemnými a úspornými prostriedkami dosiahla maximálny efekt. Kontrastná hudba využívala tie najhraničnejšie polohy v dynamike. Záverečné tóny zvonov, tiché, opakujúce sa klavírne tóny nás zaviedli do večnosti.
Nielen to, v akej hudobnej forme a akými prostriedkami bola hudba napísaná, rozhodlo o jej mocnej atmosfére, o myšlienkach – slovami nevypovedateľných, no i interpretácia. Jean-Philippe Wurtz a UMZE Ensemble dosiahli napätie, strach, nevýslovnú bolesť, posledné Zbohom a zmierenie vďaka tomu, že presne vedeli, čo skladbou majú povedať. V interpretácii boli jednotní, keď mali hudobníci spoločné party, ich nástupy boli presné, frázy precízne. Sólové vstupy viedol dirigent zreteľne, presne, s istým gestom. Týmto dielom sa podarilo dosiahnuť zásadné prepojenie témy a hudby s publikom. Ak aj Jana Kmiťová vychádzala zo svojho osobného zážitku, dokázala ho na nás preniesť, vedeli sme sa vcítiť do jej príbehu, do jej stavu, do jej pocitov, rovnako tak vyvolávalo dielo empatiu, súcit, ktorý v dnešnej dobe v spoločnosti tak často chýba.
Ármin Cservenák a jeho dielo Spring nás z rozjímania a osobnej drámy autorky doslova vytrhlo. Bol to výbuch farieb, úderov a disonancií. Keď sa po úvodnej aleatorickej ploche dynamika trochu skľudnila, ukázal sa nový svet – hudobnými nástrojmi blízky prírode. Sólové party flauty, hoboja, klarinetu či fagotu, jemné, impresionistické plochy klavíra, zemito rušené akordmi a bicími nástrojmi, priniesli úplne novú zvukovosť. Tú dohnal Cservenák do extrémnych kombinácií. Virtuózne party dychov, krátke, fragmentárne motívy, boli lahodné zvukovo (napríklad flauta znela najvýraznejšie v záverečnom parte, nadelil jej dokonca lyrický motív), no z kompozičného pohľadu mali často drásavý charakter. Rýchle a virtuózne, ktorý bol rušený nečakanými, dlhými pauzami, zvratmi. Najviac výpovedný bol v tomto diele klavír – k záveru sa k nemu pridali bicie nástroje.
Na koncerte boli prítomní: skladateľka Jana Kmiťová, tak aj Cservenák, rovnako aj ďalší tvorca strednej maďarskej generácie Márton Illés. Jeho skladba Forajzok je pokračovaním série Rajzok (kresby) a koncentruje sa na rozšírené techniky hudobných nástrojov, tie konvenčné boli počuť len málo a tvorili kontrast. Paradoxne, práve niektoré nové využitia, najmä dychových a bicích nástrojov, sa stali posluchovou úľavou. Skladateľ ich kombinoval so šepotom a spevom na slabiky hráčov ansámblu, vystaval na nich celé frázy. Zvukovo to boli vždy nové a nové výzvy, ktorými prekvapoval orchester. Zvuky neustále stupňoval, niekedy bolo vôbec ťažké rozlíšiť, aký nástroj práve hrá. Deformácia tónu nie je v novej hudbe nič nové, no toľko spektier, koľko ich využil práve tento skladateľ vo svojom diele, koncentrovane, vždy v hustnúcom napätí, bolo ojedinelé. Nevyhýbal sa ani nepríjemným, extrémnym zvukom. Illés ich dával do kontrastu s pauzami, tichom, po ktorom sme očakávali ďalšiu disonanciu či nový, doposiaľ nepočutý zvuk. Pauzy nadobúdali až drásavý rozmer. Na záver prišlo azda najväčšie prekvapenie – hráči mali v rukách mince a rytmicky nimi vyklepávali riff. V sále bolo vidieť sprvu emócie rozpačitosti, ale na tvárach mnohých ľudí aj úsmevy.
Druhú polovicu večera otvorilo dielo Ballata č. 2 talianskeho organistu a skladateľa Francesca Filideiho. Priznám sa, jeho úžasné sonoristické plochy by mi podstatne viac „ladili“ v prvej polovici večera, napríklad po úvodnej skladbe slovenskej autorky. Filidei síce nepracoval s takou vážnou témou, otázkou života, smrti, zúfalstva a napokon i nádeje, ale jeho hudba sa tiež z hľadiska formy viazala na rozprávanie príbehu. Autorova schopnosť pracovať so sonorizmom, výstavbou diela, delikátnosťou zvuku (napríklad lesného rohu) – minimalistické prostriedky nástrojov, nové, nekonvenčné využitie zvukov a najmä meditatívny úvod, by nás určite nechali viac vydýchnuť, ako explozívna Jar v prvej polovici večera. No ani taliansky autor neurobil vábnu uspávanku – iste, počuli sme aj spev vtákov, šušťanie fólie, omamný zvuk, ktorý sa tvorí na pohároch s vodou. Dočkali sme sa intenzívnej gradácie, ako zvukovej, tak dynamickej – ostentatívnym rytmom, krátkym motívom, ktorej hudobníci dali potrebnú naliehavosť.
Aj v druhej časti koncertu znelo dielo slovenského autora. Peter Javorka a jeho sans Marteau et sans Maitre znelo vo svetovej premiére. Jednočasťové dielo prinieslo rozmanitosť motívov a farieb. Ich fragmentácia vyznela vďaka pestrej inštrumentácii: Javorka použil ladené gongy, zvučiace kovy krotál, zvonov, vibrafónu, hromový zvuk, dunivý veľký bubon harfu a klavír. Finálny tvar skladateľ niekoľkokrát upravoval, nechal na poslucháčovi, ako si vysvetlí jeho názov či zvukový priebeh. Bolo to, akoby sa začínal život, od jeho počiatku. Jediný úder, jeho postupné rozvíjanie a náhla skaza – spôsob, aký pracuje so sonorikou Javorka, je unikátny. V klavíri a v bicích nástrojoch našiel súzvuk, ale aj protipóly. Kovovo znejúce tóny klavíra pôsobili ako neviditeľná sila, ktorá má na svedomí rozklad. „Pritakával mu“ veľký bubon pravidelnými zvukmi. Bolo to ako obraz našej spoločnosti, vždy existujúcej, no rozkladajúcej sa. Akýkoľvek fragmentárny motív najprv mal svoju konzistenciu, no napokon samovoľne zanikol. Rušivé sekundy v klavírnom sóle boli výrazné, dotýkali sa priamo duše – vrchný register, ktorému kontroval spodný klavírny bol intenzívny, opakovaním neustále naberal na sile, no zároveň sa pred nami vzďaľoval vďaka meniacej sa dynamike. Akustika Moyzesovej siene zaručila vibrafónu, aby znel v intenzívnom dozvuku. V istej časti dosiahol dokonca taký mystický zvuk, pritom nie prvoplánový, že ste nevnímali vďaka jeho intimite a harmónii nič iné. Ticho korunované dvoma tónmi. Nikdy však nepracoval so zvukovosťou prvoplánovo. Dôležitú funkciu plnili aj gongy – ich samostatný part sa vynímal, aby sa v tej istej motivickej línii pripojil klavír. Bol to sonórny kánon v mnohých vrstvách. Mäkkosť zvuku, jeho kultivovanosť, stíšenia, verzus mohutné údery. K hudbe Petra Javorku ste si mohli predstaviť akúkoľvek tému – záhubu nášho sveta, ale i postupne rastúci, nový život. Tie tiché, krátke fragmenty, no pritom naberajúce tempo, svedčili o tom, že ešte stále je okolo nás nejaký pohyb, forma života, ktorá môže síce byť nenápadná a nie taká hlučná, no predsa existuje aj keď je pre nás nie taká viditeľná.
Fermata Pétera Eötvösa nám pripomenula obdobie pandémie, ktoré skladateľovo dielo ovplyvnilo – svet sa zastavil a s ním aj hudba. Svedčili o tom nielen generálne pauzy, ale i rozmiestnenie hudobníkov na 1,5 metra od seba. Fermata – korunka, ktorá predlžuje tóny, pričom jej presný čas nemožno vyrátať, bola citeľná v skladbe. Zohratosť hudobníkov a presné gesto dirigenta umožňovali tieto časti hrať s voľnosťou, nie technickou presnosťou. Spôsob, akým sa skladby členovia UMZE Ensemble zhostili, bol unikátny. Nie vždy vidíme hrať interpretov súčasnú hudbu s takou spontánnosťou, voľnosťou, angažovanosťou a tým, čo je obvyklé skôr pre dobre nacvičený repertoár – radosťou. No práve emočne vypäté momenty diela – panika, chaos, potom zastavenie, zmeny temp, obsadenia, hudobné prekvapenia, hrali s takou energiou, akoby sme tie časy znovu prežívali. UMZE rozhodne áno, no pandémiu teda nikdy viac…
Zuzana Vachová
Foto: Dominik Jankovský
