Straussove piesne boli v prevedení sopranistky Slávky Zámečníkovej pod taktovkou Juraja Valčuhu strhujúce, hlboko intímne diela, ktoré interpretovali s potrebnou vnútornou intenzitou a pochopením osobitého hudobného jazyka skladateľa.
Dvojica aprílových symfonických koncertov Slovenskej filharmónie (4. a 5. apríla, recenzujeme druhý, piatkový koncert) predstavila nielen dobre zostavený romantický program, ale i slovenského dirigenta, pôsobiaceho v zahraničí, Juraja Valčuhu a sólistku, sopranistku Slávku Zámečníkovú. Diela Richarda Straussa a pôvodne avizovanej Moyzesovej symfónie by mohli byť pútačom pre intelektuálne dobre podkuté publikum. Slovenská filharmónia však zmenila program. Moyzesa nahradil overený a obecenstvom obľúbený Čajkovskij a jeho Symfónia „Patetická“.
Koncert otvorilo úvodné Interlúdium zo Straussovej opery Intermezzo. Strauss ju dokončil v roku 1923 a je to jediná opera, ku ktorej si písal vlastné libreto. Je založená na skutočných udalostiach zo života manžela Straussovcov. V dvojdejstvovej komediálnej, „konverzačnej“ opere skladateľ cítil, že potrebuje zaznieť aj inštrumentálna hudba, ktorá by pomohla dokresliť príbeh diela. Druhá zo štyroch medzihier (Snívanie pri kozube) je atmosférou priam transcendentálna. Valčuha vďaka dobre nastavenému, neuponáhľanému tempu dosiahol túto náladu. Od úvodného pianissima, cez žiarivú tému vo violončelách, postupne budoval napätie. Dynamika orchestra bola nastavená s prísnou disciplínou, čo si Straussova hudba nevyhnutne žiada. Spevné oblúky, detailne ukončené v pianissimách (na tie dirigent špeciálne dbal), postupne budoval do strhujúcejšieho vrcholu. Strauss bol majstrom inštrumentácie a farby, ktoré aj v týchto medzihrách využíva, sú nenapodobiteľné a dodnes fascinujúce. Odhadnúť ten balans medzi drevenými dychmi a sláčikovými nástrojmi, dosiahnuť spevnosť, no zároveň pochopiť precíznu mnohovrstevnatosť hudby, si vyžaduje skúseného dirigenta. To, že hosťujúci dirigent udržal toto pomalé tempo (dnes medzihru často počujeme v podstatne rýchlejšej verzii, čím zaniká jej krása a podstata), bolo najsilnejšou devízou interpretácie. Straussova romantická spevnosť, nuansy v orchestrácii, vždy precízne vyhraté, plynulosť hudby, jej lineárne vrstvenie vo viacerých hlasoch a nebadané, len postupné pracovanie so stupňujúcou sa dynamikou k jednotlivým gradáciám, bola zo strany orchestra správne interpretovaná. Hráči orchestra sa pod taktovkou Juraja Valčuhu koncentrovali, k dokonalosti ešte chýbali presnejšie nástupy a čisté plechy v závere. Nedostatky však vynahradil výraz, ktorý sa podarilo hráčom dosiahnuť, plynulosť a grácia hudby.
Nasledovali Straussove Štyri posledné piesne v interpretácii Slávky Zámečníkovej. Tieto diela interpretovala v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie sopranistka vôbec po prvýkrát, aj keď skúsenosti so Straussovou piesňovou tvorbou má už od študentských čias. Frühling (Jar) znela v prvých taktoch v spodných polohách pomerne neznelo, aj keď orchester držal dobrú pulzáciu aj dynamickú hladinu v piáne. Až keď sa melódia rozvinula od ces2 vyššie, mala Slávka Zámečníková svoju komfortnú polohu. Jej hlas jej svietivý, jasný, tóny vo výškach dokázala spievať v predpísaných dynamických hladinách. V inštrumentálnej medzihre znel orchester expresívne, rozvinul sa plynule v pekné, znelé forte, aby vzápätí Zámečníková predviedla svoje výšky, blížiace sa ku koloratúre. Výrazovo tento náročný part vo výškach a dlhé tóny nuansovala, jej piána boli precítené, tvarovanie slabík bolo precízne, vo výraze citlivo reagovala na text.
September s dlhšou introdukciou orchestra začal v pianissime, ku ktorému sa sopranistka plynulo napojila vo výškach, vyvážené boli aj stredné polohy. Pod taktovkou Valčuhu orchester dobre reagoval na frázovanie speváčky, v krátkych medzihrách vyhral spevné motívy. Clivá a zádumčivá atmosféra tejto piesne, jej poézia zhudobnená v texte, s nádhernými moduláciami, si vyžaduje hudobnú inteligenciu – nielen sólistky, ale i dirigenta, ktorý túto atmosféru dotvára. Po jedinom dramatickejšom úseku sa pieseň opäť dostáva do pianissima a postupne spomaľuje. Výstavba tejto piesne bola nádherná, pochopená, jej záver vo vysokých polohách Slávky Zámečníkovej priezračne čistý, v dychberúcich pianissimách. Aj sólo lesného rohu sa vydarilo – malo pekný, mäkký tón a príjemne prekvapil aj záver s presnými nástupmi a vyváženou dynamickou hladinou jednotlivých nástrojových skupín.
Úvod tretej piesne Beim Schlafengehen (Pri usínaní) v stredných polohách mierne zanikal v priestoroch sály a nie celkom sa pochmúrnosť a zároveň introspektívnosť tejto piesne podarilo v interpretácii vytvarovať. Odtiene farieb však boli zreteľnejšie po vyspievaní úvodného motívu – sopranistka je vo výškach sebaistá a presvedčivá. Jej legáta boli plynulé a melodická línia mala potrebnú znelosť. Aj v tejto piesni je potrebné pochváliť orchester, ktorý pekne držal hladinu pianissima a spevné, pekne tvarované bolo aj husľové sólo v podaní koncertného majstra Jozefa Horvátha.
Dynamicky presvedčivý, tempovo dobre nastavený bol orchester aj v záverečnej piesni Im Abendrot (Večerné zore). Popri dlhých melodických vokálnych líniách má orchester krátke, ozdobné motívy, ktoré boli citeľné, no správne – nie dominantné. Poézia s hudbou sa spojila v jeden veľký, homogénny, vyvážený celok, aj keď niektoré detaily v inštrumentálnej zložke v dychových nástrojoch neboli najpresnejšie zahraté. Straussove piesne boli v prevedení Juraja Valčuhu strhujúce, hlboko intímne diela, ktoré interpretoval s potrebnou vnútornou intenzitou a pochopením osobitého hudobného jazyka skladateľa.
Druhá polovica koncertu patrila vrcholnej symfónii Piotra Iľjiča Čajkovského, Patetickej. Symfónia č. 6 h mol, op. 74 možno evokuje podľa nesprávneho výkladu názvu „patetická“ melancholické nálady autora a tému smrti, ktorá je v jeho symfonickej tvorbe zjavná, no jeho posledná symfónia je energické dielo plné vášní. Samotný Čajkovskij ho nazýval svojím najlepším dielom, aké kedy zložil a z pohľadu naplnenia formy obsahom a nových kompozičných postupov (nedodržania dogmy symfónie ako formy) rozhodne je. Aj keď v Patetickej nachádzame tému smrti, jej ústrednou témou je život – v prvej časti, láska v druhej, sklamanie v tretej a výsledkom všetkých je štvrtá, koniec všetkého – Adagio Lamentoso, v ktorej prichádza rozuzlenie predchádzajúceho obsahu.
Práve krátke lamento – nárek, otvára toto dielo. Tempo Adagio, kontrabasy v pianissime a dvojica fagotov s témou je pomalou introdukciou k životu – Allegro non troppo. Pod taktovkou Valčuhu orchester zachytil úvodnú pochmúrnosť. Spoľahlivé kontrabasy hrali vyvážene, fagoty čisto v spevnom piane, s vyhratím oblúka, aby tému dopovedala skupina viol (možno trošku menej plynulo, bez viazanosti, ale v dobrej dynamickej hladine). Dirigent zvolil výborné tempo, aby clivota tejto introdukcie vynikla. Hudba pod jeho vedením dýchala – striktne dodržal výpovednú pauzu pred opakovaním témy vo fagotoch. Symfónia vďaka tomu mala svoju vnútornú pulzáciu. Tému následne predniesli drevené dychy (hoboj, klarinet) a hoci majú byť dôraznejšie, maximum by malo byť mezzoforte. Túto plynulosť sa však nie celkom podarilo udržať a charakter pochmúrnosti sa vytratil. Záver lamenta však bol presvedčivý – výrazom hlboký, rytmicky presne interpretovaný a s citlivým spomalením. V kontrastnej časti v rýchlom tempe Valčuha udržal hladinu piana a nezrýchlil zostra. Flauta bola spevná, orchester presný, koherentne držal tempo a dynamickú vyváženosť. V rozvíjaní tohto motívu síce nastali aj rytmicky problematické miesta (drevené dychy) s pomerne nezreteľnou artikuláciou, ale ako celok prvá časť tejto kompozície presvedčila. Vrúcny výraz lyrickej, kontrastnej témy sláčikárom nášho prvého orchestra ide presvedčivo.
Dirigent viedol orchester skôr k intímnemu, kultivovanému hraniu, nedovolil hráčom prejsť do bombastického zvuku. Aj Čajkovskij sa dá zahrať s vášňou a emóciami, vrúcne, no nie s prehnaným forte a frenetickou zvukovosťou, ako to často v tejto koncertnej sieni počujeme. Iste, v kulmináciách orchester vytvoril bohatý, mohutný zvuk, no neprekročil hranice únosnosti. Dôsledne vybudované boli aj plochy tutti a sólo úseky, s pekným tónom klarinetu (pri sóle klarinetu predpisuje Čajkovskij sprievodným nástrojom 4 p). Jediná škoda, že sa v závere vytratila spomínaná, vnútorná pulzácia symfónie – pizzicata sláčikových nástrojov ju neprecítili až tak dôrazne, akoby sa žiadalo, s potrebným napätím.
Menej konzistentný zvuk orchester dosiahol v druhej časti, no z melódie bola počuteľná potrebná vznešenosť. Vo valčíku musí byť noblesa a krása, elegancia a tiež precízna rytmika. A samozrejme, čisté lesné rohy. Tejto časti chýbala potrebná ľahkosť, nebola rytmicky presná – je napísaná mimoriadne sofistikovane a aj tú najmenšiu chybu počujete. V odťahoch a zvýraznení ťažkých dôb sa síce orchester snažil, no stále to nebol ten graciózny zvuk, ktorý chceme počuť.
Rovnako durová, svižná tretia časť Allegro molto e vivace priniesla tempo, aké sme možno ani nečakali, hoci rozhodne sú nahrávky aj s rýchlejším (skôr tie staršie, dnes orchestre pomerne zleniveli, dokonca aj tie svetové a hrajú ho v ťažkopádnejšom, pomalšom). Valčuha išiel až na limity Slovenskej filharmónie, po predchádzajúcej, nie celkom presvedčivej časti znel orchester sebavedomo. Sláčiky boli spoľahlivé, krátke sóla dychov rytmicky presné, dobre v štruktúre vyhraté. Rovnako kulminácia bola citeľná, zvuk homogénny, dobre štruktúrovaný, rýchle tempo držali hráči vynikajúco. Aj plechové dychy v závere boli dramatické, dobre vyhraté, neuškodili by ani ostrejšie staccata, no gradácia tejto časti sa vydarila.
Keďže po prvej časti symfónie sme počuli potlesk (a tentoraz pomerne značnej časti publika), dirigent nenechal nič na náhodu a po dychberúcom, veľkolepom finále tretej časti nedal priestor publiku tlieskať. Štvrtá časť Patetickej sa začala takmer okamžite – pomalé finále v rovnakej nálade a téme ako úvodné lamento bolo výrazovo nádherné. Príchod umieračika, koniec všetkého, čo život prináša, ste priam osudovo cítili. Tak, ako je skladateľova téma osudu zjavná v predchádzajúcich dvoch symfóniách, no so vzostupom a kulmináciou v závere, v Šiestej symfónii „prechádza na druhý breh“. Keď hrali v pianissime fagoty v spodných polohách, bolo to, akoby na vás dýchla smrť. Vrúcne sláčiky tento pocit zintenzívňovali. Kontrastne, dôsledne vystavané finále s bolesťou a pocitom, že Čajkovskij vypovedal svoje posledné slová práve touto symfóniou, boli zhmotnené s nesmiernym pochopením.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
