V novom hranom celovečernom filme Zuzany Piussi sa nájdu nie len obyvatelia slovenských mestských sídlisk, ale každý, kto si prizná, že na udalosti uplynulých štyroch rokov nebol vôbec pripravený, a že zvládnutie koronakrízy viedlo nás všetkých cez mnohé zlyhania.
Ako rýchlo sme zabudli na covid. Aj keď je koronavírus stále medzi nami, spoločenský život sa vrátil do normálu rýchlejšie, než by ktokoľvek pred rokom či dvoma predpokladal. Hovorilo sa, že rúšok sa už nikdy nezbavíme. Zmena, ktorej sme sa museli podvoliť sa zdala byť tak prudká (a my tak nepripravení), že na chod v starých koľajach bolo odvážne čo i len pomyslieť. Každá oblasť ľudskej existencie a činnosti sa snažila splynúť s novými podmienkami a výnimkou nebolo ani zväčša rýchlo a bezprostredne reagujúce umenie. Museli sme vypnúť bežiace stroje, prerušiť doterajší tok myšlienok, nechať naštartované autá v križovatkách a nastaviť sa na nové premýšľanie. Covid bol javom, schopným urobiť to, čo sa nepodarilo ani najväčším vojnám či prírodným katastrofám, zastaviť čas na celej zemi.
V novom filme vyslovuje hlavná hrdinka Nadia v podaní autorky scenára Ingrid Hrubaničovej zamyslenie sa nad novou aktuálnejšou definíciou umenia. Nutnosť prerušiť činnosť bola globálna. Zrazu bol slepcom každý, kto navzdory situácii pokračoval v svojej predošlej práci a tvorbe akoby sa nič nedialo. Potrebovali sme s covidom zápasiť nie len navonok, ale aj vnútorne. Potrebovali sme ho dostať do umenia, kde mal zápas s ním sľubnejšie vyhliadky na zdarný výsledok. Zrejme aj vďaka tomuto umeleckému brojeniu proti epidémii si režisérka Piussi udržala odhodlanie nakrúcať aj počas prísnych protipandemických opatrení. Kultúra na moment potrebovala chodiť po rukách a takto jej to Ingrid Hrubaničová a Zuzana Piussi umožnili. Možno spočiatku ani netušili, že výberom témy a jej spracovaním zakopli o truhlicu s pravou identitou Slovákov.
Autorky filmu v sebe tému podľa vlastných slov nosili roky. Načasovať jej vykvitnutie na dobu svetovej pandémie a všeobecnej frustrácie bolo skvelým rozhodnutím, najmä preto, že film vďaka tomu nabral popri kritike deravého systému aj obraz slovenskej verejnosti vyvíjajúcej sa (či skôr upadajúcej) v čase.
Názov filmu výborne korešponduje s americkým seriálom o učiteľovi chémie, ktorý sa po zlých správach o vlastnom zdravotnom stave postupne prepadá do duševného podsvetia, o ktorom ani nevedel, že ho má k dispozícii. Slovenské „Breaking bad“ chcelo pôvodne rozprávať príbeh ženy túžiacej po pokojnom živote, no okolie jej ho odmietalo dodať. Z neriešiteľných susedských problémov, na ktoré neexistuje zákon sa však záverom stáva omnoho údernejšie posolstvo – pravda pravdúca o súčasných slovenských ľuďoch.
Covid nepochybne prispieval k prehlbovaniu nervozity v jednotlivcovi aj celej spoločnosti. Zatiaľ čo hrdinovia filmu už tak nejak prirodzene nosia na tvárach rúška, akýsi vírus nenápadne infikoval ich susedský konflikt. Zlé spolunažívanie, ktoré si odskúšalo mnoho Slovákov, vo filme funguje ako samostatný problém, ale aj ako plátno pre ilustrovanie univerzálneho úpadku, aký sme mohli (a stále môžeme) sledovať všade navôkol. Nadia je veľmi tolerantnou a miernou susedkou. Rada by sa vyhla všetkým zbytočným konfliktom. Problémy rieši tak, že ich prehliada a dúfa, že pominú samé. No priznajme si, koľkí to máme rovnako. Neustálym nahlodávaním však trpezlivosť raz povolí a aj Nadia sa začne časom nápadne podobať svojej protivníčke. Koronakríza v nás najprv vzbudila preochotnú vôľu pomáhať, darovať zo svojho, ručne šiť rúška, aby sme sa v zapätí začali utápať v mori dezinformácií a nenávisti. Rozkol spoločnosti iba znova potvrdil dávnu pravdu, že medzi láskou a nenávisťou vždycky bola len tenká hranica. V prostom, ale náročnom boji, ktorý sa nedá vyhrať, no dá sa z neho ujsť alebo ho prečkať, zažíva Nadia svoj prerod. Asertivita sa vytráca, nahrádza ju tvrdošijnosť a presadzovanie vlastných záujmov. Neskôr dokonca nespútaná animálnosť. Zošalieť – to sa neprihodilo iba susedom, ale nám všetkým. Covid je preč, ale prebudil v nás niečo, čo pretrváva a zbavujeme sa toho oveľa pomalšie a namáhavejšie ako vírusu. Vznikajú medzi nami ďalšie a ďalšie mutácie hlúposti a hnevu a ktovie, kedy niekto vynájde vakcínu.
Priznám sa, že mi odvaha Zuzany Piussi naháňala viac obavy, než radostné očakávanie. Hraná prvotina s menej známymi hercami až nehercami, pri tom sa nájde dosť príležitostí niečo pokaziť. Trailer sľuboval ukričanú susedskú drámu, podobnú tým, ktoré vpúšťajú lacný a nechutný jed do našich televízorov už nejaký ten čas. Cieľu priniesť do slovenskej kinematografie ďalšiu sivú sídliskovú drámu som od začiatku nerozumel, no vravel som si, že je to snáď povinnosť každého autora či autorky hraného filmu, priniesť aspoň jedno dielo v tejto novodobej národnej umeleckej tradícii. Bol som tak pripravený na sebavedomú snímku, ktorá odmietne vnímať vlastnú priemernosť a márnosť svojej existencie v húfe na vlas podobných filmov. Ale krivdil som. Teraz viem, že som mal Zuzane Piussi viac dôverovať. Jej nový počin je podľa očakávaní sebavedomým dielom, a to plným právom. Neznámi herci aj neherci pod jej vedením odviedli skvelú improvizačnú prácu. Trhavé, nepripravené dialógy zneli presne tak, ako to možno poznať z každodenného života a mali v sebe obsiahnuté nie len jasné základné emócie, ale aj ich početné odtiene – váhavosť, nerozhodnosť, trápnosť a nepokoj. Túto hĺbku zaznamenala presná kamera Martina Štrbu, ktorá s priestorom narábala náramne citlivo a premysleným spôsobom. V panelákovej dráme odohrávajúcej sa v dvojizbovom byte, kde kamera zväčša čupí v jednom rohu, prípadne sa bezvýznamovo trasie zaostrená (či skôr nezaostrená) vo veľkom detaile na tvár postavy, sa zodpovedná práca s mizanscénou len tak často nevidí.
Záver filmu môže vyvolať viaceré otázky, no aj bez toho, aby ste si ich museli dôkladnejšie zodpovedať, vám pomôže preraziť stenčujúcu sa blanu medzi doslovnosťou a metaforou, ku ktorej sa schyľovalo celý čas, no diváci/diváčky si to všimnúť nemuseli. Moja interpretácia však nikomu nechce brániť vnímať konečné vyznenie inak. Film k tomu každého nečakane pozýva.
Hraný debut sa režisérke Zuzane Piussi vydaril. Spolupráca s jej najbližšími kolegami a priateľmi navyše vo filme pôsobí dojmom, že si starí známi počas korony skutočne sadli do obývačky a robili to, čo všetci milujú, aby si navzájom pomohli v ťažkej dobe. Tým nám pripomenuli nie tak dávnu minulosť, kedy sme robili to isté, aj keď sme na to už skoro zabudli.
Matúš Trišč
Zdroj foto: Filmtopia
