Prvá aprílová sobota sa v galérii Danubiana mala začať krehko ako vánok, hoci by urobila vietor nad Dunajom. Mala predstaviť jednu z dám slovenskej ilustračnej tvorby – akademickú maliarku, grafičku a ilustrátorku Janu Kiselovú Sitekovú na výstave pod názvom Hodvábny sen.
Hoci v týchto dňoch ľudské oko chvejivú pavučinu jej ilustrácií na výstave nezachytí, pociťujem potrebu pripomenúť si autorku aspoň na tomto mieste. Mnohí z nás totiž máme jej úžasnú tvorbu doma na polici. Dobrou správou je, že galéria Danubiana sa po dohode s autorkou rozhodli presunúť výstavu na budúci rok.
Akademická maliarka Jana Kiselová-Siteková sa narodila 24. mája 1942 v Prešove. V roku 1967 absolvovala VŠVU v Bratislave na oddelení voľnej grafiky u profesora Vincenta Hložníka. Venuje sa grafickej tvorbe a knižnej ilustrácii. Vo voľnej grafickej tvorbe aplikuje klasické techniky suchej ihly a leptu, v ilustráciách rada experimentuje. Perokresbu, akvarel a temperu kombinuje na spôsob starobylých orientálnych maľovaných zvitkov a farebných drevorytov. Koncentruje sa na diela významných spisovateľov, klasickú i modernú rozprávku a biblické témy. Za ilustračnú tvorbu získala niekoľko prestížnych cien, zvlásť na Bienále ilustrácií Bratislava. V roku 1975 to bolo Čestné uznanie v súťaži najkrajšia kniha ČSSR za knihu Muško a Miško na Severnom póle, v roku 1983 Cenu vydavateľstva Mladé letá za knihu veršov Čarokruh, v roku 1986 Cenu Ľudovíta Fullu. V roku 1991 získala Plaketu BIB ’91 za ilustrácie ku knihe Zbojníkova dcéra Ronja a Zlaté jablko BIB ’95 za ilustrácie ku knihe Adam a Eva. V roku 1996 bola zapísaná na čestnú listinu IBBY. V roku 2001 získala Zlaté jablko BIB ’01 za ilustrácie ku knihe Palculienka a Plaketu BIB 2009 za knižku Anjeličku, môj strážničku. V roku 2016 jej udelili Diplom za Najkrašiu knihu Slovenska za knihu Mamička a v 2018 Čestnú listinu IBBY za ilustrácie tamtiež. Tvorí pre vydavateľstvá: Mladé letá, Slovenský spisovateľ, Tranoscius, Buvik, Ikar a iné, ako aj pre časopis Slniečko. Charakter jej ilustrácií je osobitý nielen technikou, ale predovšetkým harmonickou atmosférou, ktorá z nich vyžaruje. Stará japonská kultúra výrazne ovplyvňuje jej tvorbu. Skromnými prostriedkami vytvára v ploche veľkorysý priestor. Jej doménou je krehká linka s rovnako jemným kolorom, ktorým dosahuje raz poetický, inokedy dramatický výraz obrazu.
Keď chceme spoznať samých seba, musíme sa meditatívne ponoriť do seba v tichu. Keď chceme spoznať iných, musíme sa k nim priblížiť dušou. Ilustrácie Jany Kiselovej-Sitekovej sú presne takouto meditatívnou cestou poznania. Najlepšie ich pochopíme s knižkou v ruke, pod huňatou dekou, s horúcou šálkou čaju, vyselektujúc hluk okolitého sveta a musíme sa k ich krehkosti doslova fyzicky priblížiť. Tvorba autorky, hoci je výtvarným „vyrozprávaním“ príbehu, rozprávky, textu niekoho iného, je zároveň aj solitérnym šepotom o nej samej. Pani Jana je nesmierne krásne plachá dáma, ktorá akoby imaginárne chodila po svete po špičkách. Jej postavičky v ploche na bielenom škrobenom plátne evokujúcom hodváb sú efemérne – drobné, jemné, akoby sa o textíliu iba zachytili ako pavúčik a zotrvali na chvíľu v chvejivej sieti farebných škvŕn. Figúrky, zvieratká, hmyz – zoomorfné i florálne prvky však nie sú v obraze náhodou. Nesú v sebe fenomén absolútnej dôslednosti v cizelovaní detailov, disponujú mikroskopickými výrazmi, odevmi, atribútmi prírody a výpovednými situáciami. Sú to bytosti, na ktoré potrebujeme lupu – tú reálnu s optickým sklom, ale aj „lupu“ individuálnej duše, ktorou dokážeme dekódovať ich charakter. Autorka často zmnožuje, alebo opakuje prvky tak, že navodzujú dojem dekoratívnosti, ktorá si v prvom pláne získa oko estetikou. Ale jej ilustrácie nie sú „len na oko“. Prostredníctvom jemných výjavov komunikujú s hlbinami našich privátnych skúseností, zážitkov, dojmov, dešifrujú cudzie príbehy cez tie naše, zakotvené v podvedomí. Hoci sa koncentruje na ilustráciu pre deti, hrá sa citlivo s farbou, linkou, občasne grafickým znakom, zámerne nedokončeným ornamentom, transparentne tenkou čiarou štetca a s esenciou ľahkého hodvábneho vánku definuje dej, jej ilustrácie sú nevtieravým spôsobom odkazom aj pre dospelého percipienta.
V ilustráciách Jany Kiselovej Sitekovej treba hľadať – v labyrinte postáv, zoológii a flóre, v prírodných živloch, príbehoch aj atmosfére. Treba ticho a trpezlivo skúmať fantazijný svet tak, ako ho ona pre nás maľuje, pretože od útleho detstva je v jeho čarovnej mágii ponorená. Jej figúrky sú sympatické nie len svojim introvertným prejavom, ale aj občasne vtipným výrazom a registrom svojich farebných pováh. Ilustrácie tejto famóznej a skromnej umelkyne fascinujú paradoxom nenápadnosti a sily zároveň. Nepotrebuje byť vo vizuálnom prejave okázalá na to, aby sme si jej tvorbu všimli. Fascinujúcim výtvarným štýlom dokazuje aj v dnešnej nekompromisnej a občas aj agresívnej súčasnosti, že šepot má význam, že v tichu sa zväčša dozvieme viac a že krehkosť dotyku má intenzívnejšiu emočnú vibráciu. Jej ilustrácie sú ako uspávanka – disponujú pozitívnym hypnotickým kúzlom. Jana Kiselová Siteková je prototypom umelkyne existujúcej v ústraní svojho ateliéru a v „závoji“ dnes už netradičnej výsostnej skromnosti, pokory a plachosti anjelských krídiel. Ale o to nástojčivejšie volá vo svojich obrázkoch po ľudskej blízkosti. Robí to nenápadne (ale nápadito), nežne, elegantne a dôstojne ako dáma slovenskej ilustrácie so svetovým významom, ktorej diel sa túžime aj bojíme dotknúť. Necháva respondenta snívať svoj vlastný hodvábny sen vo víziách fantázie a zároveň nás približuje k sebe. A to je dnes, (ako vždy bolo a verím, že bude), výnimočné a dôležité.
Výber z tvorby : D. Wagnerová: Kúzeľný klobúk (1971), T. Inui : Muško a Miško na severnom póle (1975) , Ch. Nostlingerová: Čo nás po kráľovi Uhorčiakovi (1978), S.N. Leodhasová : Rybár a prsteň morskej panny (1979), L. Bauer: Paroloď Kolombína (1983), J. Čarek : Čarokruh (1983), Dievčatko a medveď (1985), A.S. Puškin: Čierny šál (1986), H. Thumanjan : Chrabrý Nazar (1987), A. Lindgrenová : Zbojníkova dcéra Ronja (1989), O. Sliacky : Adam a Eva (1994), M. Haľamová: Hodinky (1999), M. Rúfus: Anjelíčku, môj strážničku (2008), H.CH. Andersen: Palculienka (2001), E.J. Groch: Píšťalkár (2006), Rozprávky Tisíc a jedna noc (2010), J. Kuniak: O stratenej rukavičke (2012),
M.Voříšková : Čarovné pero (2014), J. Seifert, preklad Ľ. Feldek: Mamička (2016).
Barbara Brathová
Zdroj foto: Galéria Danubiana, archív
