Konečne po klasických Popoluškách, Janíčkoch a Marienkach prichádza do kín skvostná, poučná česko-slovenská rozprávka, ktorá nie je len o boji dobra so zlom, ale poukazuje na ľudskosť a morálny zákon v nás.
Nesmrteľný žáner rozprávky budeme vždy milovať – či už ide o detského alebo dospelého diváka. Faktom je, že za posledné roky slovenské či české, alebo koprodukčné, skrátka, tie, na ktoré je náš divák zvyknutý (či už príbehovo, postavami, reáliami, historickými súvislosťami, výtvarným spracovaním a typickou česko-slovenskou esenciou) z kín vymizli. Táto smutná realita sa zmenila aj nakrútením rozprávky Hodinárov učeň, ktorá sa v týchto dňoch dostáva do kín. A len tak na úvod krátke odporúčanie: kto túto rozprávku neuvidí, oľutuje…
Aký je príbeh rozprávky Hodinárov učeň? Nad kolískou malého Urbana stoja dvaja dobrí duchovia osudu Rodovít a Rodovoj a ich sestra, zlá sudička Zlotica. Kým Rodovít s Rodovojom želajú Urbanovi bohatstvo a lásku, Zlotica praje chudobu a nekonečné strasti. Čie proroctvo bude silnejšie? Do tohto momentu vykazuje rozprávkové prvky – vzhľadom na postavy zo sveta, ktorý nie je skutočný. Zlom nastáva až v prípade, keď hrdinov spoznávame ako „postavy z mäsa a kostí“ a rozprávkový svet sa tak začína prelínať so skutočným. A to je prvá, veľmi dôležitá devíza, ktorá fiktívny svet mení na skutočný a dostáva sa tak bližšie k divákovi.
Príbeh pokračuje tak, že z Urbana sa čoskoro stáva sirota, ujme sa ho lakomý majster hodinár, ktorý sa dozvie o jeho budúcom bohatstve a vychová z neho svojho učňa. Keď Urban dospeje, zamiluje sa do hodinárovej dcéry Laury (žiadna princezná, ale jednoduchá dievčina so svojou úprimnosťou a radosťou zo života), s ktorou vyrastá a keďže ho aj ona miluje, plánujú svadbu. To sa však nepáči hodinárovi, preto pošle svojho učňa do sveta (nie, do sveta nejde žiadny princ, ale obyčajný, sympatický mladý muž), aby našiel zázračné hodinky, ktoré dokážu varovať pred smrťou. Nikto nevie, či také hodinky vôbec existujú, ale kým ich Urban nedonesie, Lauru za ženu nedostane. Urban sa teda vydá na ďalekú cestu plnú prekážok a nástrah, ktoré dokáže prekonať len vďaka svojej statočnosti, hodinárskemu umu a dobrému srdcu. Láska k milovanej Laure ho ženie vpred a na jeho putovaní ho sprevádzajú Rodovít a Rodovoj (špeciálna komická dvojica, ktorá vyčaruje úsmev na detských, ale aj dospelých tvárach), ktorí mu pomáhajú a Zlotica (originálna ježibaba v štýle 21. storočia), ktorá robí pravý opak.
Hodinárov učeň je vydareným koprodukčným projektom spoločností Evolution Films (CZ) a PubRes (SK), a to hneď z niekoľkých dôvodov. Režisérka a scenáristka Jitka Rudolfová stavila na neopozerané tváre, takže divákovi nehrozí, že bude v kine porovnávať alebo mať rušivé asociácie z iných filmov. Do úlohy hlavných hrdinov príbehu režisérka obsadila dvoch mladých talentovaných hercov – Michala Balcara (Urban) a vo filme debutujúcu slovenskú herečku – poslucháčku VŠMU Danu Droppovú (Laura). Dvojicu dopĺňa známa tvár, vynikajúci český herec Viktor Preiss, ktorý hrá lakomého hodinára. Svojej úlohy sa zhostil bravúrne. Neprehráva, neafektuje, nerobí zo svojej postavy „negatívne, zlé strašidlo“ – je to elegán, ktorý má v sebe neopakovateľnú gráciu, takže podaktorým možno v kinách „hrozí“ klasický efekt: negatívna postava sa stáva pre divákov príjemnou a pozitívnou. Na druhej strane však, Hodinár je chamtivý, chce si zabezpečiť nesmrteľnosť a spraví pre to všetko – je schopný zničiť aj lásku dvoch mladých ľudí. Takže akokoľvek je Preiss vo svojej postave sympatický, treba uznať, že skutočne je negatívnou postavou. Po boku Hodinára stojí jeho manželka, ktorú stvárnila skúsená, charizmatická herečka Éva Bandor. Keď sa na pľaci stretnú dvaja takíto „ostrieľaní“ herci, ktorí už majú za sebou mnoho úspešných filmových titulov, nie je ani iná možnosť, ako tá, že by to medzi nimi na plátne zafungovalo. A táto manželská dvojica funguje skutočne výborne. Vzájomná chémia medzi nimi priam až srší z plátna – obaja svoje postavy zvládli presne tak, ako ich mienila režisérka. Dodnes mám pred očami zúfalo-prekvapený, spýtavý výraz manželky, keď sa dozvie, že po celé tie roky ich spoločného života, čo jej muž hral chudobného, skrýval nahonobený majetok.
Rozprávkový svet reprezentujú sudičky, ale scenáristka z nich spravila nesmierne príjemné, humorné postavy, čo je ďalší moment originality snímky. Sudičky predsa vždy mali svoju vážnosť, vyriekli hrôzostrašné či pozitívny ortiele, určovali osud. Ale táto partia akoby vypadla zo stand-up comedy. Ich spontánny humor, živé, vtipné dialógy prinášajú rozprávke ďalší originálny prvok. A kto symbolizuje zlo? No predsa vynikajúca Jana Plodková, ktorej štipľavý smiech budete počuť ešte dlho po tom, ako dopozeráte rozprávku. Tento komediálny bonus je ďalším plusom pre titul Hodinárov učeň. Režisérka teda neťaží zo zložitej základnej obsahovej línie, naopak. Tá je jednoduchá. Pridanú hodnotu dáva rozprávke detailmi ako sú hlavní hrdinovia, humor, výprava, kostýmy a nádherná hudba z pera Michala Novinského.
Tento projekt má na míle ďaleko od opozeraných rozprávkových klenotov, ktoré vznikli za čias socialistickej éry. Nie preto, že by sme kultové rozprávky z 50-tych až 80-rokov dehonestovali – naopak, vtedy mali svoje čaro. Dnes ich už však vnímame ako klišé (aj vzhľadom na to, že sme ich videli stokrát). Okrem spomínaných inovácií má Hodinárov učeň aj ďalšie silné devízy: kostýmy. Ešte v žiadnej rozprávke sa nerobili takmer všetky kostýmy na mieru a vo filme je to aj citeľné. Žiadne divadelné či ľudové „outfity“, ale vkusné, prepracované, ručne a na mieru ušité kostýmy v elegantnom štýle tlmených farieb pripomínajúcich viktoriánsku éru.
Ďalším obrovským plusom a neštandardným, zato mimoriadne originálnym nápadom, bolo „implantovať“ do rozprávky slovanskú mytológiu. Jednou postavou je Morena, staroslovanská bohyňa zimy a smrti, ktorá je dodnes veľmi známa i v dnešnom folklóre a v mnohých dedinkách na Slovensku dodržiavajú „kultové“ vynášanie Moreny a jej utopenie či upálenie. Ak by ste si ju predstavovali ako strašidlo, omyl. Naopak, jej krása je oslnivá – rovnako, ako je skvele stvárnená aj vo filme. Ako kontrast voči nej stojí Živena, bohyňa života a životodarnej sily. Obe boli v rozprávke vykreslené presne tak, aby ich detský divák chápal ako nadpozemské a zároveň rozprávkové bytosti.
Táto rozprávka je ozajstným klenotom, ktorý dokáže udržať pozornosť nielen detského, ale aj dospelého diváka. Zároveň je aj edukatívna z morálneho hľadiska – nie peniaze človeku prinášajú šťastie a zároveň – každý z nás sme len a len smrteľnou bytosťou. Vďaka citlivej kamere a krásnym lokáciám, v ktorých bola nakrúcaná, sa na ňu aj mimoriadne pekne pozerá. Dynamiku jej dodal mix rôznych žánrov (romantika, komédia, melodráma, fantázia, dokonca aj jedna muzikálová scéna), ktoré tvorcovia umne dávkovali tak, aby to nebola klasická rozprávka, ale moderná snímka so zachovaním základného princípu rozprávky. A diváci sa v nej môžu stotožniť s postavami – pretože tie zo skutočného sveta nám nastavujú zrkadlo. Nie však násilným spôsobom, akí by sme nemali či mali byť, ale takým prirodzeným spôsobom, aby sme po pozretí snímky ešte dlho rozmýšľali…
Zuzana Vachová
Zdroj foto: PubRes
