„Mali sme len základ. Ak si človek predstaví krajinu, mali sme len tú hlinu, na ktorej stojí. Teda v štúdiu vznikla zem a ostatné všetko prišlo potom,“ hovorí pre náš portál Robert Pospiš, ktorý nám spolu Martinom Sillayom porozprávali o ich novom albume a súbore Libertatem Ensemble.
Ešte skôr, ako sa dostaneme k vášmu albumu, poďme sa pozhovárať o vašom vydavateľstve Real Music House. Fungujete v ňom už 11 rokov, vydali ste 110 albumov a podarilo sa vám prežiť, napriek tomu, že počas tohto obdobia padli mnohé, aj etablované, medzinárodné značky. Aký je kľúč k úspechu? Sú to práve tie nekomerčné tituly, ktoré vydávate? Dávate si záležať na kvalitných interpretoch?
Robert Pospiš: Ako vydavateľstvo sme vydali asi 80 titulov, ale produkčne sme zastrešovali spolu viac ako 110 titulov, takže tie nahrávali iné vydavateľstvá, ako napríklad Hudobný fond alebo Konvergencie, s ktorými často spolupracujeme. Prežili sme aj vďaka tomu, že máme edičný plán, nekompromisnú dramaturgiu a vyberáme si ľudí, s ktorými sa nám robí dobre, takže istým spôsobom to filtrujeme.
Martin Sillay: Ono sa to postupne všetko nabaľovalo. Keď sme začínali s vydávaním nosičov, vydavateľstvo vzniklo súčasne s naším nahrávacím štúdiom. Začali sme nahrávať nahrávky s Nikolajom Nikitinom, postupne sa pridávali ďalší muzikanti, vznikli ďalšie nahrávky, začali nás externe oslovovať ďalší ľudia. Vydavateľstvo sa teda sústredilo na kvalitnú scénu, ale hudobníci sú zároveň medzi sebou poprepájaní, vzniklo vďaka tomu mnoho skvelých nahrávok a dnes je naša dramaturgia postavená tak, že sa snažíme vyberať len tie najzaujímavejšie veci, ktoré nás oslovia. Za ten rok sa dá spraviť len niekoľko nahrávok a pre nás je kvalita rozhodujúcejšia ako to, či je to predajné alebo komerčné. To nechávame na iné vydavateľstvá, nech si vyberajú na základe tých parametrov. Pre nás rozhoduje kvalita nahrávky a dramaturgie.
Keď ste spomenuli jazz ako žáner, nie len jazz je vaša priorita. Vydávate aj diela Lukáša Borzíka, aj folklór, takže zastrešujete mnoho žánrov, teda dokonca aj súčasnú klasickú hudbu…
Robert Pospiš:Postupne sa nabalili rôzne žánre, okrem jazzu, klasika, world music, crossover, ale nemáme to vyhranené. Vystrelilo to jazzom a potom sa to postupne nabaľovalo, takže dnes už vlastne okrem úplnej komercie vydávame všetko.
Takže vy ste tí, ktorí si vyberajú, nemôže to fungovať tak, že niekto sa ozve a chce vydať album, je to automatické. Sú kritériá, pod ktoré nepôjdete?
Robert Pospiš: My albumy aj s ľuďmi nahrávame, mixujeme a produkujeme, takže to je aj naša hlavná podmienka, aby sme boli prítomní pri celom procese. Musíme vedieť garantovať, že je to titul, ktorý je kvalitný a páči sa nám. Stále je to naše vydavateľstvo, ide aj o náš vkus, mali by sme byť s tým byť stotožnení.
Martin Sillay:To je asi rozdiel medzi štandardnými vydavateľstvami a naším. Sme spojení aj s hudobným štúdiom, zároveň sme producenti, robíme aj hudobnú réžiu, rovnako v dielach klasickej hudby, tým pádom aj my si hľadáme spojenie s hudbou, ktorá by nás oslovila. Tým, že ju nahrávame, potrebujeme to mať úplne pod kontrolou, takže to je zásadný rozdiel medzi nami a vydavateľstvami, ktoré pracujú už s hotovou nahrávkou. V ich prípade je to organizačná a propagačná činnosť, u nás k tomu všetkému treba pripočítať nahrávanie, produkciu a hudobnú réžiu.
Korona kríza bola pre vás ako vydavateľov priestorom pre objavenie nových nahrávok? Vnímali ste to ako priestor pre hudobníkov, ktorí nemali koncertné aktivity a vydali ste teda viac nosičov? Alebo sa vás dotkla negatívne, že ste vydávali skôr menej?
Robert Pospiš: Boli sme každý deň v štúdiu, mali sme nastavený edičný plán a s tými, čo sme mohli, sme pracovali. Vydali sme ich síce o niečo menej, ale dá sa povedať, že skoro štandardne.
Martin Sillay: Samozrejme, že k nejakým posunom prišlo, pretože k niektorým stretnutiam interpretom nemohlo dôjsť, niekedy nás blokovali obmedzenia, ale snažili sme sa dodržať edičný plán a väčšina naplánovaných cédečiek aj vyšla. Keď vydáme album, snažíme sa ho propagovať, spraviť sériu koncertov, no samozrejme, počas pandémie však vypadla koncertná činnosť, ale na druhej strane, podarilo sa nám dokončiť nahrávky, ktoré sme mali pripravené v štúdiu už z roku 2019. Je to napríklad aj táto naša nahrávka, ktorú sme ako autori a interpreti celú tú dobu, asi rok a pol, dokončovali.
Je album Hiawatha prekvapením vo vašej tvorbe aj z toho pohľadu, že sa sústredíte na nahrávanie a vydávanie albumov?
Robert Pospiš: Je to už náš desiaty autorský album, je to možno prekvapenie tým, že vždy vystupujeme pod inými zostavami.
Martin Sillay:Je ťažké zorientovať sa v našej tvorbe. Máme široký záber a nájsť ten náš odtlačok je niekedy veľmi ťažké. Pracujeme v rámci hudby, ktorú vydávame, ale aj ako interpreti, zaujímajú nás aj iné výzvy.
Vaše zoskupenie ste nazvali Libertatem Ensemble, slovo libertatem znamená doslova slobodu. Ako ju máme chápať? Ide o slobodu v zoskupení alebo v hudobných žánroch vo vašej tvorbe? Prizvali ste si špičkových hudobníkov – maďarského trubkára Kornéla Fekete-Kovácsa, srbského kontrabasistu Nenada Vasilića, ďalej sú to okrem vás naši muzikanti Jancsi Rigó, Nikolaj Nikitin a Marián Ševčík. Možno tú slobodu vnímať aj z hľadiska hudobnej formy?
Robert Pospiš: Zostava sa zakladá na voľnosti, nemá žiadne bariéry, ani formové, ani hudobné, ani jazykové, ani žiadne iné. Skrátka môžeme spolu hrať, aj keď nerozprávame rovnakým jazykom, nie sme z rovnakej krajiny, ale ide nám stále o to isté. Máme rovnaký základ v hudbe, v hudobnej komunikácii, takže je to o slobode a radosti z hudby. Táto zostava nemá žiaden zámer, aby z nej vznikla kapela. Je to ansámbel, ktorý sa stretol za účelom urobiť túto nahrávku.
Ide o prvotriednych hudobníkov, ktorí nemajú problém nahrať v štúdiu akýkoľvek hudobný materiál, no predsa len, akákoľvek slobodná hudobná forma, aj tá najslobodnejšia, sa musí riadiť určitými zákonitosťami. Ako teda proces nahrávania vyzeral? Vy ako autor textov ste mali pripravené isté hudobné podklady alebo motívy, ktorými ste ten proces riadili?
Robert Pospiš: Mal som pripravenú určitú kostru pesničiek, ktorú som predstavil Martinovi (Sillayovi – pozn.red.). Spoločne sme oslovili Nikolaja Nikitina, s ktorým sme hrávali a spoločne sme vybrali muzikantov, s ktorými sme nikdy predtým nehrali, respektíve s Majom Ševčíkom sme hrali spolu dva-tri koncerty, ale s ďalšími sme sa nikdy ani len nevideli. Dohodli sme sa spoločne, prvýkrát sme sa stretli v štúdiu, ale ja osobne by som to nenazval ani jam session, lebo je to skôr štúdiová práca. Mal som predstavu o atmosfére hudby a ľudia by boli asi veľmi prekvapení, aký bol celý proces voľný. Spoločne sme si zahrali, podarilo sa nám nahrať asi dvadsať trackov, niekedy sa niekto len rozohral, ďalší sa napojil a takto sa nahral celý album.
Martin Sillay:Počas troch dní sme nahrali asi 200 minút hudby a vybrali sme z toho asi 46 minút na album. Dotvárali sme, aby skladby mali zmysel z toho pohľadu, aby bolo počuť silu jednotlivých sólových interpretov. Chceli sme dosiahnuť, aby to znelo ako skladby, nie ako improvizácia.
Robert Pospiš: Z tých spontánnych plôch sme sa snažili spraviť nové celky emócií, nápadov a ambientov. Išlo o akési rearanžovanie skladieb, ktoré sú nahraté v živej atmosfére, čo bol základ albumu. Chceli sme dosiahnuť, aby to bolo organické, aby to nebolo nasilu, ale veľmi otvorené.
Keď to teraz tak rozprávate, pripomína mi to staré dobré časy, keď jazzmeni ako Miles Davis nahrávali v štúdiu a prvýkrát sa stretli s muzikantmi a nevedeli, čo vlastne budú nahrávať. A Miles im povedal – Just follow me…
Robert Pospiš: Presne tak sme to chceli mať nahraté. Muzikantom som okrem iných poslal aj platňu Milesa Davisa In a Silent Way, aby si ju vypočuli, lebo ju považujem za dôležitú. Poslal som im aj ďalšie platne a ten koncept nahrávania som pripravoval, nevznikol voľne. My nerobíme koncept tou formou ako kapela v garáži, ktorá ho iba hľadá. Týmto spôsobom nepracujeme, ani nikto z tých muzikantov. Išlo už iba o to, vybrať si farebnosť a skúsiť to. Nemuselo to vyjsť, ale vyšlo. Našim úmyslom bolo spraviť pesničky, nie impresie, v ktorých sa na konci poslucháč nevie zorientovať.
Keď sme pri pesničkách, ktoré by som skôr nazvala skladbami, mne osobne najviac prirástla k srdcu Jeruzalem. Ako prišlo k tomu, že ste tam využili makam, teda to, čo už použili Beatles v Hey Jude? V tejto skladbe to počujeme v sofistikovanejšej forme, hudobníci na jednu opakujúcu sa frázu, teda podklad, improvizujú…
Robert Pospiš: Túto skladbu sme v postprodukcii robili asi štyri mesiace a je úplne nanovo vystavaná. Je to desať minútová pieseň, ktorú sme spravili z 30-minútovej. Museli sme nanovo vymyslieť zvukový a významový svet, teda istým spôsobom je to aj kompozičná práca. K tomu všetkému má naozaj dlhý text.
Martin Sillay: Ak si ju človek rozoberie, má štyri časti a s každým tým celkom sme strávili dosť času.
Poetika textov, ale aj filozofia albumu Hiawatha je ovplyvnená indiánskou mytológiou. Máte blízko k týmto témam?
Robert Pospiš: Určite áno, vždy som mal, už odmalička. Už v období, keď sme v Amerike pracovali na albume s Nikolajom Nikitinom a Hankou Gregušovou. Tam s poéziou Walta Whitmana začala fascinácia touto témou. Tá téma v nás prirodzene dohárala. Spontánne sme sa k indiánskemu svetu vrátili až pri tomto albume, aj keď možno hovoriť o akomsi kontraste. Máme k tomu obaja aj s Martinom blízko. Celý svet albumu Hiawatha je v tomto svete, aj pesničky, aj jeho zvukovosť. V postprodukcii sme to tak aj mysleli, že sme nechceli robiť nejakú indiánsku hudbu z pred Tesca (úsmev). Do textov sa dostala spontánne, ako vždy. Mal som niektoré texty pripravené, rozprávali sme sa s Martinom o názve albumu, prišli sme spoločne na názov Hiawatha a zhodli sme sa. V podvedomí tie veci skrátka fungujú, ja sám to neviem vysvetliť. Nie je to žiaden kalkul. Páči sa nám aj koncept s obalom, na ktorom je vyobrazený bizón a všetko do seba zapadlo.
Martin Sillay: Už pri hudbe sme mali určitú vizuálnu predstavu a tým, že je nám téma indiánskej mytológie blízka, vedeli sme s ňou pracovať. Obal robila výtvarníčka Mira Kubáňová, ktorá sa tomu venovala. Chceli sme, aby všetko dávalo zmysel, nielen hudba, ale aj vizuál.
Ak sa teda máme vrátiť k práci do štúdia, ako ste sa snažili túto víziu sprostredkovať muzikantom? Je zrejmé, že hudba nepozná bariéry, no pokiaľ má mať v sebe istú programovosť a korešpondovať aj s atmosférou textov, tak je potrebná aj komunikácia. Ako ste trebárs komunikovali s maďarsky hovoriacim trubkárom, ktorého sóla sú na albume mimoriadne emotívne?
Martin Sillay:Viedli sme tú komunikáciu a podstatná bola emócia. S Robom sme mali predstavu, ako by hudba mala znieť. Robo to muzikantom interpretoval, v akej nálade a emócii by mala hudba znieť. Špičkoví muzikanti nepotrebujú ani tóninu, ani motív, vedeli v štúdiu ihneď reagovať.
Robert Pospiš: Hiawatha vznikla z explikácie atmosféry emócií do následných skladieb bez veľkých, komplikovaných vykresľovaní kompozícií. Mali sme len základ. Ak si človek predstaví krajinu, mali sme len tú hlinu, na ktorej stojí. Teda v štúdiu vznikla zem a ostatné všetko prišlo potom. Je to album, ktorý vznikal systémom dekonštrukcie, ako staré dosky, ako niektoré staré platne Bowieho. Všetko je nahraté na jeden take, všetci hrajú spolu a dokonca sú tam aj skladby, ktoré vznikli z úplnej tmy. Hľadali sme, aby to celé niečo povedalo, lebo to je podľa nás veľmi dôležité dnes. Keď na to poslucháč siahne, aby si tú platňu pamätal.
Martin Sillay: Ide o pocit a možno aj preto finalizácia tak dlho trvala. Kým sme našli ten pocit z nahrávky, že sa preniesol na nás, aby sme to všetko posadili do toho priestoru tak, ako sme to naživo vnímali v danú chvíľu, trvalo to. Môže sa stať, že ten pocit na poslucháča neprenesiete. Toto sme už aplikovali na viacerých albumoch. V prípade niektorých muzikantov sa hodí, že sa to postupne vrství a muzikanti chodia postupne do štúdia, ale niektoré dosky sa musia nahrať naraz, ako v prípade koncertov, lebo keď sa to začne vrstviť, už tá emócia na poslucháča neprejde. A to je pre nás tá najdôležitejšia zásada. A nielen pri našich albumoch, ale pri ktorýchkoľvek, pri ktorejkoľvek produkcii, ktorú robíme.
Keď si človek pred vypočutím albumu pozrie len názvy piesní – Jeruzalem, Hymnus, Mesiac stojí na svojom mieste a ďalšie, hneď dostane víziu alebo aspoň určitú predstavu, ako by mohli znieť. Keď si ich vypočuje, tá vízia mu s tým zvukom, ktorý sa mu dostane aj s farebnosťou neuveriteľne korešponduje…
Martin Sillay: Kľúč je asi v tom, že úplne od začiatku sme zvyknutí fungovať v jednom priestore a v daný moment tvoriť. Všetci muzikanti mali veľmi podobný prístup. Nemali sme pripravené žiadne partitúry, žiadne noty, vopred sme sa nestretávali. Pri nahrávaní však bola absolútna sústredenosť. Pochopili slová, ktoré sme im tlmočili a v štúdiu fungovala istá mystika a aj naďalej sme sa ju počas roka a pol snažili udržiavať. Veľmi sústredne sme ten album dokončovali. Je to citlivá vec. Každá sekunda vie pokaziť celú skladbu, dokonca aj celý album.
Robert Pospiš: Je to možno taký systém cesty do tmy, ale to je super! O tom je hudba. Taký bol od začiatku plán.
Súbor Libertatem Ensemble zrejme bude mať aj koncerty, no piesne budú mať na nich určite inú podobu ako na CD. Viete si predstaviť, ako budú znieť?
Martin Sillay: Určitú formu chceme dodržať, lebo na koncertoch nemôžeme hrať úplne odlišné skladby. Koncert je však niečo, kde vyznejú inak sóla a nemôžeme trvať na tom, aby zneli rovnako ako na nahrávkach. V daný moment na živých vystúpeniach už neovplyvníme, ako bude hrať sólista, či zahrá niečo výraznejšie alebo menej. Všetci hudobníci v zostave sú zvyknutí reagovať aj na publikum.
Robert Pospiš: Určite to nebude znieť ako tá doska. Ja už sa na to teším. Do konca roka by sme chceli hrať aspoň tri-štyri koncerty.
Pre akého poslucháča je hudba z vášho nového albumu určená? Muzikanti sú slobodní, čo sa žánrov týka, album má určitý koncept, ktorého sa držali, napriek tomu sa nedrží striktnej formy…
Robert Pospiš: Pre otvoreného poslucháča, pre zvedavého, ktorý nemá všetko pripravené. Nie sú to skladby, ktoré sú skrátené a prestrihané, ale poslucháč ich má aj čas vnímať. Keď sme ich spoločne s Martinom strihali, stovky krát sme ich počuli, čo je veľmi namáhavý proces. Ale aj tak, keď sme si to na konci vypočuli, stále nás to bavilo, a to je dobrý signál. Sme veľmi prísni na tieto veci a nechceme sa navzájom klamať. Pokiaľ sa poslucháčovi do toho veľmi nechce, tak si to veľmi neužije, ale keď už ten svet akceptuje, tak je to super!
Martin Sillay: Možno sa to dá povedať aj tak, že je to hudba aj pre poslucháča, ktorého hudba nevyrušuje. Nikdy sme nechceli robiť hudbu, ktorá je len šumom a môžete si ju kdekoľvek pustiť len ako podmaz, práve naopak. Chceme robiť hudbu pre takého poslucháča, ktorý chce ísť oproti hudbe.
Zhovárala sa: Zuzana Vachová
Zdroj foto: titulná foto: Ondrej Forus, buklet albumu – Miroslava Kubáňová, foto v texte – REAL MUSIC HOUSE
