Happy end priniesol jednoznačne zaujímavú udalosť a prilákal rôznorodých ľudí, ktorí prišli neformálne – so psami a deťmi, a možno aj nevedomky sa stali súčasťou predstavenia.
Festival Vlnoplocha sa predstavil už po šiestykrát, tento rok počas víkendu 20. – 22. 8. 2021 v Banskej Štiavnici. Československý festival progresívneho autorského divadla je platformou pre stretnutie a tvorivú konfrontáciu milovníkov divadla, hercov, autorov, divadelných odborníkov a študentov umeleckých škôl. Na jazere Klinger, ktoré patrí k najkrajším tajchom v oblasti, sa tento rok odohralo imerzné divadlo s názvom Happy End.
Mila Dromovich (scenár a réžia) sa po návrate zo zahraničia začala venovať site – specific forme. Jej réžie za posledných desať rokov zahŕňajú autorskú tvorbu na špecifických lokáciách, napríklad na vodnej ploche tajchu (Toto nie je zlatá rybka), vo výklade opusteného hotela Bristol (Červená skrinka), v historickej jedálni rozpadávajúcej sa školy (Biela Skrinka), na nádvorí a priľahlých pavlačiach (Pes, ktorý uvidel Boha). Klára Jakubová (scenár a réžia) po dokončení štúdií Interaktívnych médií Fakulty umění a designu UJEP v Ústí nad Labem (2011) realizuje projekty, ktoré sa často medziodborovo prelínajú od dokumentaristiky až po divadlo. Sústredí sa na divadlo site-specific, inštalácie a taktiež na sociálnu oblasť.
Obe autorky pretavili svoje zozbierané skúsenosti do predstavenia Kosmopol, ktoré minulý rok získalo ocenenie nadácie Tatrabanky. Tohtoročné predstavenie Happy End taktiež plne využívalo možnosti jazera Klinger. Pokiaľ Kosmopol bol ukážkou imerzívnej formy divadla, laicky povedené divadla, ktoré človeka obklopuje a dramaturgiu vníma sám, Happy End prešiel do site-specific formy. I v prípade Happy Endu nemal divák možnosť sledovať všetko v jednom čase. Na tajchu Klinger sa na jednotlivých ostrovčekoch odohrali rôzne paralelné deje.
Autorský tím sa snažil do plnej miery využiť genius loci najkrajšieho tajchu v Banskej Štiavnici – jazera Klinger, ktoré už vopred ponúklo pontón slúžiaci ako základné javisko. Okrem nosného centra deja – pontónu, sa na jazere plavili i ďalšie minijaviská a loďky. Jazero ponúklo ideálne dispozície k “plávaniu” medzi jednotlivými ostrovčekmi. Scéna taktiež do plnej miery čerpala z toho, čo tajch ponúkol. Na vodnej hladine sme mohli vidieť vaňu, plaviaceho sa muža a nadrozmernú žltú kačicu. Zároveň aj moment plávania medzi jednotlivými ostrovčekmi vodnej hladiny bol niečím, čo človek v normálnom divadle nezažije.
Autori predstavenia sa snažili podať určité svedectvo toho, ako sami prežívali obdobie lockdownu. Z vlastného prostredia, z vlastnej intímnej roviny. V predstavení sme mohli zhliadnuť poštára, ktorý prechádza medzi divákmi na bicykli a ešte väčšmi zvýrazňuje izolovanosť každého z nás. Popritom, ako žena telefonuje s priateľkou a rozpráva jej o tom ako kváskuje, štrikuje, ako sa jej pripálil segedín a huslistka nad ňou stále fidliká (tou “fidlikajúcou huslistkou bola Nina Marinová, ktorá celé predstavenie odohrala na náhodnom strome priamo medzi divákmi), barmanka veselo obsluhuje obecenstvo a nosí imaginárnu borovičku a turkov. Medzi jednotlivými ostrovčekmi, musel divák oscilovať zrakom a snažil sa vnímať dej. Na druhej strane – zakaždým bolo jedno stanovište nosným, čiže nik nemal pocit, že sa v príbehoch úplne stratil. Ako povedala režisérka Mila Dromovich, hlavný je pocit šťastia a naozaj človek nadobudol pocit, že všetko sa odohráva v pozitívne naladenej každodennosti. Niekto najprv nechcel záhradu a potom áno, iný mal množstvo zajacov, žena čakala na manžela Jozefa, ktorý stále nebol doma, iná bola ešte stále slečna a ďalšia ešte stále pani.
Na záver predstavenia odznela krásna skladba v podaní Oskara Rózsu a Ivany Mer, keď sme mohli sledovať projekciu na vodnej stene a na stromoch okolo jazera. Záverečné performance vynárania a znovu potápania sa dvoch postáv reflektujúcich na stromoch okolo tajchu a na samotnej vodnej hladine bolo nádherným záverom celého predstavenia. Dve postavy, ktoré sa išli dotknúť, poklepať po chrbte, avšak zakaždým ruka zostala pár centimetrov vo vzduchoprázdne, až nakoniec sa objali – šťastný koniec.
Happy end priniesol jednoznačne zaujímavú udalosť a prilákal rôznorodých ľudí, ktorí prišli neformálne – so psami a deťmi, aby si vychutnali surrealistické podobenstvo a zázraky na tajchu Klinger. Zaujímavým momentom bolo aj to, že človek reálne nedokáže v jednom okamihu sledovať všetko naraz, avšak nestrácal sa v pocite, že nevie, čo sa “vlastne deje.”
Tajch Klinger jednoznačne zaručil pozitívny zážitok. Vysoko oceňujem scénografiu a site – specific zázraky Tomáša Žižku, za spolupráce Kláre Jakubovej a Henricha Žuchu. Celkovo bolo jedinečným zážitkom stať sa súčasťou celého diania a snažiť sa oscilovať zrakom medzi jednotlivými príbehmi lockdownu.
Scenár a réžia: Mila Dromovich a Klára Jakubová
Hudba: Nina Rosa a Martin Albrecht
Hudobná spolupráca: Oskar Rózsa a Ivana Mer
Výroba scény: Martin Grman
Svetlá: Milan Slama
Zvuk: Henrich Žucha
Produkcia: Veronika Šebová
Účinkujú: Monika HAASOVÁ, Peter KADLEČÍK, Katarína ZAGORSKI, Andrej ŠOLTÉS, Gertrud Máriu KORPIČ, Martin GRMAN, Igora KUHN,
Nina MARINOVÁ (husle) a Martin ALBRECHT (klavír)
Na scénografii a zázrakoch spolupracuje Tomáš ŽIŽKA, a keďže vyrobiť zázrak je pomerne náročné, budú na nich spolupracovať aj Klára JAKUBOVÁ a Henrich ŽUCHA.
Lucia Juríková
Foto: autorka, titulná foto: Festival VLNOPLOCHA
