Herečka a scenáristka filmu Hranice lásky Hana Vagnerová nám povedala viac o svojej autorskej skúsenosti, posolstve filmu aj otázkach, ktoré vyvoláva.
Viac než tie najčastejšie diskutované časti filmu ma zaujíma vaša scenáristická skúsenosť. Ak sa nemýlim, Hranice lásky sú Vaším debutom. Uvedomovali ste si silu námetu, s ktorým ste pracovali?
Pre nás to silné bolo. Bola to téma, ktorá nás spolu s režisérom Tomaszom Wińskim fascinovala, a na ktorú sme nepoznali odpoveď. Keď sme sa dívali okolo seba, tak sme mali pocit, že väčšina našich rovesníkov doteraz nenašla odpoveď na to, ako žiť či už v monogamnom, alebo otvorenom vzťahu úprimne a šťastne. Ja aj Tomasz sme v tom čase prechádzali určitými krízami a aj to bol jeden z dôvodov prečo sme sa pustili do skúmania toho, či dokáže byť človek slobodný a otvorený a či je to vôbec možné. Zaujímalo nás, či existuje nejaká alternatíva k tomu, čo poznáme od našich rodičov, že o veciach sa nehovorí, a tak to je, a tak to treba rešpektovať. Napríklad, keď muž podvádza ženu a tá sa tvári, že to nevidí. Povedali sme si, že možno už prichádza doba, kedy nebudeme chcieť byť zmierení s takýmto typom vzťahu a spolužitia.
Ale odpoveď ste teda ešte nenašli.
Stále to hľadáme, ale čo sme s Tomaszom už objavili je umenie komunikovať, čo sa vo vás deje a ideálne čo najskôr. Potom už záleží iba na tom, ako si to dvojica nastaví a či odpoveďou pre nich je otvorený vzťah alebo polyamoria, či monogamný vzťah, ale hlavné je byť schopný komunikovať to, čo cítim, ideálne skôr než je vzťah v takom rozklade, že sa to už nedá zachrániť. Znie to ľahko, ale sme generáciou, ktorá je stále naučená o veciach nehovoriť a nie je to pre nás také jednoduché.
Nevera tu bola vždy a vždy asi aj bude. Nie sú otvorené vzťahy iba snahou vyrovnať sa s neverou ako takou?
Súhlasím. Filozofia týchto ľudí hovorí: toto sú naše potreby po dlhodobom vzťahu a my sme sa rozhodli o nich otvorene hovoriť, zatiaľ čo v spoločnosti je oveľa lepšie prijímaný fakt, že sa ľudia podvádzajú a klamú si. A to sa deje stále. Stalo sa to aj mne a možno aj vám, že nejaký váš kamarát, alebo kamarátka mala aféru a všetci o tom vedeli, šepkali si o tom, ale boli s tým tak nejak zmierení, lebo si vraveli, že to sa občas deje. No keď sa na verejnosti objaví dvojica – v rámci zberu materiálu sme sa s mnohými sami stretli – a prizná sa, že oni to majú vo vzťahu „otvorené“, nasleduje úplne zdesenie a ľudia sa veľakrát aj prežehnajú. V spoločnosti sa ľahšie vyrovnávame s tým, že si klameme a možno to pramení z toho, že je to už overená metóda, zatiaľ čo otvorený vzťah je novota a ľudia nevedia, čo to môže priniesť a s tým ide ruka v ruke odmietanie a strach.
Pomáha otvorená komunikácia tým párom, s ktorými ste sa pri tvorbe filmu stretli?
To, že si dvaja ľudia vedia všetko povedať je ideálny stav. Mnohí sa touto filozofiou zaštítia, ale v realite ju nedokážu úplne dodržať. Stretli sme páry, pri ktorých bolo evidentné, že jeden z dvojice si to naplno užíva, zatiaľ čo ten druhý to tak nejak rešpektuje, pretože je zamilovaný, no trpí a rastie v ňom agresivita. Takže je to zložité. No mám známych v Los Angeles, ktorí takto žijú a majú už tri deti. Poznám ich roky a stále na mňa pôsobia vyrovnane. Ľudia si to vedia nastaviť, ale určite to nie je jednoduché.
Čo si myslíte, že divák v kinosále cíti? Lepšie povedané, čo ste chceli, aby cítil?
Náš najskromnejší zámer bol, aby aspoň niečo zacítil. Úprimne si myslím, že u väčšiny filmov, ktoré dnes vznikajú to nie je bežné. Pre mňa je vytvorenie emócie jednou zo základných funkcií umenia a v súčasnom filme mi to občas chýba. Jasné, existujú žánre, ktoré túto ambíciu majú z princípu oslabenú, no stále by bolo fajn, keby vo vás aj komédia či rozprávka niečo zanechali. My sme si povedali, že chceme, aby ľudia niečo zacítili. A myslím si, že sa nám to darí. Veľa ľudí nám píše, že sa ich to dotklo. Diváci zostávajú po filme na hodinovej diskusii, čo sa mi pri žiadnom inom projekte ešte nestalo. Mnohých sa to dotkne negatívne a sú možno naštvaní a nechcú sa tým viac zaoberať, čomu rozumiem. Koniec-koncov nie je to film pre každého, ale aj hnev je emócia.
Takže sa tešíte aj z negatívnych ohlasov?
Vlastne áno. Ľudí sa to dotýka, lebo sú to otázky, ktoré si na určitej úrovni kladú hádam všetci a preto sa vedia s postavami stotožniť. Mňa veľmi baví rozprávať sa a odpovedať na otázky „prečo?“. Zároveň je to o rešpektovaní úplne iného názoru. Nie sme uzavretí v predstave, že takýto životný štýl je skvelý. Čo si ešte cením, je divácka reflexia. Ak opakovane podotknú na nejakú chybu vo filme, tak aspoň máme príležitosť si na to do budúcna dať pozor.
Aký je váš autorský vzťah k postavám? S ktorou sa stotožňujete viac?
Ja som s postavou Hany strávila štyri mesiace skrz toho, že som ju hrala. Aby som ju čo najviac obhájila, musela som sa s ňou stotožniť. No chápem, že sa ľudia viac stotožňujú s Petrom, pretože druhá polovica filmu je venovaná najmä jeho prežívaniu. Zároveň ma však prekvapuje, koľko ľudí ho háji ako chudáka, zatiaľ čo Hana je pre nich veľmi negatívnou postavou. Ale prečo? Oni sa predsa na niečom dohodli a on mal veľmi veľa priestoru sa vyjadriť a povedať, čo mu vadí. Namiesto toho mlčal a prejavil sa až v momente, keď už bolo neskoro. To už nie je konverzácia, to je obžaloba. Vedieme teda naozaj veľké diskusie. Nedávno som mala rozhovor s kamarátom, ktorý sa tiež zastal postavy Petra a spýtala som sa ho, či by bol na strane Hany, keby sa postavám vymenili ich roly a Peter by bol ten, ktorý necháva svoju partnerku doma a užíva si. Vtedy sa môj kamarát zamyslel a priznal, že by to asi vnímal inak. Dostávam sa k tomu, že ženská sexualita a aktívny sexuálny život žien stále poburujú, zatiaľ čo u mužov nie. Príde mi veľmi zaujímavé, ako tento film odkrýva, čo v sebe majú ľudia zakorenené.
Nebolo vám vašich postáv ľúto? Že ste im pripravili takýto neľahký osud?
Bola som rada, že postavu Hany opúšťam, keď sme film dotočili. Necítila som sa pri tom dobre, hoci nemôžem povedať, že by dochádzalo na nejaké teatrálne dramatické scény. Skôr tam tie emócie bublali pod povrchom a hrdinovia si naozaj prežili peklo, v ktorom som už nechcela byť.
Aké to bolo, vytvárať príbeh a dívať sa tak naň z iného uhla?
Skvelé. Človek zistí, aké je to náramne ťažké, takže mám veľký rešpekt voči všetkým scenáristom. Doteraz som iba dostávala text a hnevala sa na to, že mi tam niečo nehrá, ale teraz som zistila, že dať dokopy príbeh, ktorý dáva zmysel a vyvolá emóciu nie je jednoduchá vec. Mám rada ten pocit, je to ako hľadanie pokladu, alebo detektívna práca, kedy si niečo zmyslíte a potom zisťujete, že takto to nefunguje a vy neviete prečo a musíte to urobiť inak a zrazu objavíte niečo nečakané a už máte ten kľúč a tak ďalej. Je to veľmi zaujímavý proces. Zadala by som to na hereckej škole ako cvičenie. Nech si herci napíšu krátky film, iba pre to, aby dokázali pochopiť scénu a uvedomiť si, čo na nej nefunguje a prečo musia byť niektoré veci tak ako sú. Pre herca je to dôležité.
Zarazila ma vo filme autenticita dialógov. Pre mnohých autorov je náročné ju dosiahnuť aj v oveľa menšej kvalite. Ako sa to podarilo Vám?
Napísali sme veľmi veľké množstvo verzii. Prvú spätne hodnotím ako príšernú (smiech). Dialógy sme s Tomaszom písali pri stole tak, ako sme ich cítili. Samozrejme neskôr sa ukázali ako necivilné a tak sme do veľkej miery začali improvizovať. Tieto improvizácie potom upravila divadelná režisérka Kasha Jandáčková. Následne prišli skúšky s hercami a Tomasz im zakaždým dával priestor si v texte urobiť zmeny, ak im niečo nesedelo. Zasiahlo do toho veľa ľudí a veľa vecí z textu vypadlo. Aj teraz keď ten film vidím na premiérach, si vravím, že je stále dosť ukecaný (smiech).
Aké sú ohlasy na premiérach?
Sú dva tábory ľudí. Sú ľudia, ktorých to zasiahne. Jeden kamarát sa mi priznal, že po filme prišiel domov a tri hodiny plakal, pretože niečo podobné žije. A potom je tu druhá skupina ľudí, ktorí sú nespokojnejší. Napríklad argumentujú, že predvídali koniec. Ale pre nás nebolo dôležité, ako príbeh vyústi, ale ako prežijeme to, čo žijú postavy. Zároveň ma prekvapuje, že ľudia, ktorým sa film páči, sú z rôznych vekových skupín. V Plzni sme vyhrali študentskú cenu a tam nás oslovili 20 roční ľudia s tým, že chcú o filme debatovať. Ale najkrajšiu správu som dostala od Dagmar Havlovej a ja som ani nečakala, že by si film niekedy pozrela a že by sa jej mohol dotknúť. Ukazuje sa, že film nie je len pre kategóriu 30-35 rokov a to nás teší.
Plánujete sa ešte ako scenáristka v budúcnosti realizovať?
S Tomaszom sme na začiatku napísali tri námety. Tento vyhral. Je tam však jedna komédia, ktorú veľmi preferujem a snažím sa Tomasza naviesť k tomu, aby sme to rozpracovali, aj keď on sa cíti viac na skúmanie bolestivejších tém. No máme aj tretí námet, ktorý by nás bavil oboch. Uvidíme. Cesta s Hranicami lásky bola extrémne dlhá, takže aj ak sa o niečo pokúsime, nedá sa odhadnúť ako rýchlo sa to podarí.
Zhováral sa: Matúš Trišč
Zdroj foto: archív Hany Vagnerovej
