Festival Atmosféra v Hontianskych Nemciach je oslavou leta, života, radostí a prináša ľuďom okrem dobrej hudby množstvo diskusií, workshopov, literatúru, detské divadlo a ďalšie aktivity. Hlavnou organizátorkou festivalu je Gretka Pavlovová, ktorá mala len sedemnásť rokov, keď ho zorganizovala prvýkrát v miestnom Kultúrnom dome. Dnes sa Atmosféra rozrástla do veľkých rozmerov, ale vždy ostáva rodinným festivalom na zelenej lúke a chodia na ňu pravidelní návštevníci zo Slovenska i Čiech: „Keď som začínala, mala som ružové okuliare. Myslela som si, že ak do dediny raz prinesiete kultúru, ľudia sa na ňu naučia, no tak to nefunguje,“ hovorí pre náš portál Gretka.
Každý festival vzniká s nejakou víziou. Akých divákov ste chceli osloviť, akú hudbu a program priniesť?
Začala som ho organizovať, keď som ešte žila v Hontianskych Nemciach a mala som 17 rokov. Nazvala by som to skôr podujatím. Chcela som k nám do dediny priniesť niečo iné, pretože kultúra na dedine znamená folklórne podujatia, aj to možno raz za rok, ale pravidelne kostol, futbal a krčma. Ako mladý človek som videla, že vo svete sa dejú podujatia, na ktorých znie hudba, ale sú tam aj diskusie a rôzne ďalšie akcie. Mojou víziou bolo priniesť kultúru do Hontianskych Nemiec, akú ľudia bežne nezažívajú a rádiá či televízory im ju nedajú. V Hontianskych Nemciach nemáte kam ísť, ani nikam nejdete. Proste sa vám nechce. Chcela som teda priniesť nejakú alternatívu kultúry. A druhá vec, prečo som začala to podujatie robiť, že som chcela robiť festival pre rodiny s deťmi. Teda rovnako vhodný pre starších návštevníkov, ale i deti.
Niekedy je to ťažké skĺbiť, nie?
Zaujímavé však je, že práve toto nás drží už jedenásť rokov.
Nešli ste teda do toho s tým, že chcete osloviť len mladých ľudí alebo len strednú generáciu…
Prvé dva ročníky boli v Kultúrnom dome, nemali sme ešte hudobný program, no paralelne boli dva programy, na dvoch rôznych pódiách, kde si mohli vybrať deti a starší ľudia. Buď sa tam robila pohybová aktivita alebo pohybový workshop a v druhej sále bola diskusia. V tom období som bola ešte mladý človek a ani som nevedela, ako presne sa taký festival organizuje, ale nejako intuitívne som vycítila, že najprv to skúsme vyskladať z aktivít a workshopov pre ľudí. Na kapely sme nemali peniaze. Boli to poobedia pre ľudí v Kultúrnom dome, kde bolo asi desať aktivít a mohli si vybrať. Neskôr sa to rokmi posunulo.
Každý festival dozrieva, aj Vy ste získali skúsenosti. Ako sa menil festival od ďalších ročníkov?
Povedala som si, že festival potrebuje exteriér, pretože vnútri to nemá atmosféru. Vedľa kultúrneho domu je asfaltová plocha, kde sa robia jarmoky, tak tam sme sa presunuli. Mali sme už aj prvých interpretov a neskôr aj väčšie mená ako Korben Dallas alebo Vec a po piatom ročníku sme sa opäť presunuli, lebo priestor nás limitoval. Odišli sme z centra dediny, našli sme nádhernú lúku poblíž obce, je to viničná oblasť s chatkami. Od šiesteho ročníka tam robíme festival taký, ako by sme ho chceli robiť. Atmosféra si k sebe dlho hľadala cestu, ale dnes je to plnohodnotný, trojdňový festival so stanovačkou vo veľkom areáli. Doslova na zelenej lúke staviame každý rok areál, zabezpečujeme elektrinu, vodu, sprchy.
Vždy ste od tohto ročníka organizovali festival na tom istom mieste?
Je ideálne robiť to na jednom mieste, stala som sa aj vlastníčkou istej časti tejto lúky, tento rok sme tam zabudovali vodoinštaláciu, je tam aj optický internet, staráme sa o lúku. Nie je potrebné stavať to celé odznova, máme tam vytvorené aj sedenie. Je dobre, ak nemusíte každý rok stavať areál celý.
Dajú sa diskusie na festivaloch robiť apoliticky? Všimla som si, že na festivaloch začali diskusie na rôzne iné témy, no časom ich zrejme nebolo možné oddeliť od politického života. Napokon, aj témy, ktoré preberali, úzko súviseli s našou spoločnosťou, jej stavom, aktuálnymi udalosťami, určité témy silne rezonujú. Ako ich chcete profilovať vy? Každý organizátor má aj svoje osobné presvedčenie…
Rozhodnutie robiť politické debaty na festivale stojí vždy na organizátorovi. Z tohto pohľadu zdieľame podobný názor ako napríklad festival Pohoda. Vnímame festival ako priestor, kde sa majú svoje miesto aj politicko-spoločenské debaty. My máme diskusný les, kde počas festivalu organizujeme vyše 10 diskusií. A to portfólio diskusií vzniká už pri dramaturgii, kde si povieme témy. Vždy chceme, aby sme mali pokryté široké spektrum tém napr. o ekológii, vzťahoch, rodinných témach, ekonomických, fyzikálnych, ale nevyhýbame sa ani spoločensko-politickým. No samozrejme stranícka politika u nás nemá miesto a diskusiami ani inými aktivitami nepodporujeme a neprezentujeme priamo politické strany, ani žiadnych politikov. Tento rok napríklad u nás vystúpi premiér Ódor a bude mať diskusiu o tom, aké je to byť premiérom. Náš návštevník veľmi rád diskutuje, je o ne vždy veľký záujem, o akékoľvek témy. Tohto roku sme museli zväčšovať diskusný les, lebo ten priestor už pre ľudí nepostačoval.
Poďme k návštevníkom. Nedá sa to hneď, ale rokmi si vybudujete určitú komunitu. Máte ju? Ak áno, kto ju tvorí? Odkiaľ k vám prichádzajú ľudia?
Myslím si, že máme svoju komunitu. Máme obmedzenú kapacitu návštevníkov, posledné roky sa nám podarilo vypredať a vidíme, že rokmi sa tá komunita buduje. Vždy sa k nám ľudia vracajú. Ak sa máme rozprávať o tom, aký je to typ návštevníka, väčšinou sú to návštevníci z celého Slovenska. Začínala som síce robiť festival pre miestnych, no dnes chodia z celého Slovenska. Keď som začínala, mala som ružové okuliare. Myslela som si, že ak do dediny raz prinesiete kultúru, ľudia sa na ňu naučia, no tak to nefunguje. Prichádzajú k nám aj miestni alebo ľudia z okolitých okresov, no ten pomer je tam stále menší. Reklamu sme často cielili práve na lokálnych návštevníkov, lepili sme plagáty v okolitých mestách a bolo mi to ľúto, keď to nemalo takú odozvu. Preto sme reklamu zamerali na celé Slovensko a bola som sama zvedavá, či do Hontianskych Nemiec vôbec niekto príde. Dnes je to tak, že k nám chodia nielen ľudia z celého Slovenska, ale i z Čiech, lebo ich to zaujalo. Ľudia už majú vo svojom kalendári festival Atmosféra, tak, ako majú ďalší Pohodu. A to je veľmi dôležité a ja sa z toho veľmi teším.
Možno prvýkrát hľadali prstom na mape túto dedinku, ale tým festivalom sa stali Hontianske Nemce slávnymi. Majú ešte nejakých známych rodákov okrem Mariána Labudu?
Jaro Filip bol z Pliešoviec, ale Hontianske Nemce sa vždy spájali s Mariánom Labudom. Aj dnes sa snažím, aby sa s ním Atmosféra prepájala. Bolo veľmi milé, keď Marián Labuda prišiel diskutovať na náš festival. Boli sme radi, že sa nám ho podarilo dostať k nám, ale smutné bolo, že z dediny prišlo na diskusiu s ním len pár ľudí.
Ako si to vysvetľujete?
Je to veľká téma. Keby ste sa dedinčanov spýtali, či sú hrdí na to, že majú takýto festival v obci, povedia, pravdepodobne, že nie. Tvrdia, že im nič nedáva, snažíme sa ich aj s obecným zastupiteľstvom presvedčiť, že festival robí meno obci, prináša ľudí, spoznávajú región, ale nechajú tam aj peniaze za ubytovanie a jedlo. Istí ľudia majú v sebe typ takej nevedomosti a možno ani nechápu, čo sa snažíme robiť. Nechápu, že to nerobíme kvôli tomu, aby sme zarábali veľké peniaze, máme to ako voľnočasovú aktivitu, baví nás to a chceme to pre ľudí robiť. Možno nepoznajú, aké to je, robiť niečo pre spoločnosť len tak.
Možno by ste ich mali všetkých pozvať ako VIP hostí, aby videli, aký to vôbec je festival…
Prvé dva roky som si hovorila, že vstupné je bariéra a neprídu naň ľudia. No tretí rok som potrebovala aj financie na kapelu, tak mohli dať dobrovoľné vstupné. Piaty rok sme mali 7 eur vstupné a mali sme kapely ako Korben Dallas. Každý rok som si robila prieskum, koľko stoja koncerty v okolí. Keď bol koncert Michala Davida v Krupine a stál 29 eur, povedala som si, že to je jeden koncert. My máme trojdňový festival, 35 kapiel, množstvo programu a aktivít, asi budú ochotní dať aj za festival takú sumu. No oni radšej pôjdu na ten koncert, lebo interpreta poznajú a vedia, čo ich čaká. Uvedomujem si, že mnohí ľudia na festivale ešte nikdy neboli a nevedia si ani predstaviť, čo taký festival ponúka. My však ponúkame tanečné workshopy, literárne krúžky, debaty, tvorivé dielne, kiná. Pre nich je to niečo nové a iné. Snažím sa spolupracovať so zástupcami z obce, s pani starostkou máme veľmi dobré vzťahy. Jedlo robíme v spolupráci s dobrovoľníkmi, lúku nám kosí družstvo a potom to vrátime tak, že im poskytneme vstupenky na festival. Vystupuje u nás aj miestne detské divadlo a je jasné, že sa naň prídu pozrieť aj rodičia, ktorým dáme vstupenky. Aj vďaka takýmto návštevníkom šíria festivalu pozitívne meno, hovoria, že je to pekné podujatie. Raz prišiel na festival kamarát mojich rodičov, prišiel na víkend, mal slzy v očiach, bol dojatý z nášho podujatia. Hovoril mi, že ho veľmi mrzí, ako dedinčania rozprávajú o festivale, pritom je to krásna akcia, nevedia doceniť, aké je to nádherné podujatie, ako pekne sa k sebe ľudia navzájom správajú. Je to veľká téma a dlhá cesta, ako zmenu v obci spraviť, snažiť sa nehnevať sa na ľudí, aj keď možno oni sa hnevajú na nás, ale aj tak si k nim nájsť cestu.
Bohužiaľ, je to obraz našej kultúry a kultúrnosti. No je to aj vizitka, ako vôbec kultúra funguje u nás, centralizácia v Bratislave, prípadne pár väčších mestách ešte niekoľko akcií a regióny sú odrezané a jediná kultúra je diaľkové ovládanie. Čudujeme sa?
Mám takú skúsenosť, že v každom väčšom meste sa robia lokálne akcie, mnoho kultúrnych centier v okresných mestách fungujú a robia skvelú prácu.
A hlavne si nevieme uvedomiť, že kultúra znamená prínos peňazí, rozvoj cestovného ruchu…
Na jednej strane áno, ale potom je tu aj ďalší aspekt. Mnohí si myslia, že kultúra nepotrebuje podporu. Kultúra po covide v zásade prežíva, mnohí organizátori, sú vyčerpaní, dopyt po akciách je nižší, ľudia majú menej peňazí. Kultúra je celkovo podfinancovaná. Mám pocit, že kultúra po covide v zásade len prežíva, pretože dopyt po nej je menší.
A zmenilo sa niečo po korone?
Zmenilo. Nie je to tak, že si vybudujeme značku a automaticky vypredáme festival. Covid zmenil správanie ľudí, ľudia stratili návyky chodiť na kultúru a bolo náročné sa vrátiť do starých koľají. Treba si uvedomiť, že aj cez pandémiu sme prežívali vďaka kultúre – knihám, filmom, či hudbe. My ako organizátori žijeme ťažký rok, lebo pre infláciu sa mení správanie návštevníkov. Cítime ju dnes všetci, mladí starí, chudobnejší či stredná vrstva. Dnes je nižší dopyt po festivaloch a keď sa pýtame prečo, odpoveďou je, že cítime zdražovanie a veľmi si rozmyslíme, kam peniaze dáme. Niekedy sme chodievali na festivaly a niekoľko koncertov. Dnes po zaplatení hypotéky a ďalších výdajov ostáva ľuďom istý počet peňazí a veľmi si musia premyslieť, kam ho dajú. Človek sa rozhoduje, či pôjde na festival, ubytovanie, strava sú drahé, takže keď chce celá rodina ísť na festival, začne rozmýšľať, či radšej nepôjde na dovolenku do Chorvátska. A žiaľ, nemáme kultúru tak vysoko v rebríčku hodnôt a potrieb, naopak, je úplne nízko.
A to je ten hlavný dôvod, však?
V porovnaní s inými zahraničnými krajinami nemáme možno kultúru tak hlboko zakorenenú v DNA. To, ako medzi sebou komunikujeme, akým veciam sa venujeme, to všetko pramení z kultúry národa. Teraz som sa vrátila z festivalu malej dedinky v Taliansku, mal len dvesto návštevníkov, festival mal svetové mená, v okolitých dedinkách bola vybudovaná celá sieť ubytovaní. Bolo tam hneď cítiť rozdielny prístup ku kultúre.
Viete dnes nájsť sponzorov na festival? Predsa ste už značkou. Je ten proces jednoduchší?
Dnes máme 80 percent príjmov z lístkov, asi 15 od partnerov. Pre nás je dôležité mať partnerov, ktorí majú spoločné DNA s nami. Naši partneri sa prirodzene zapájajú do podujatia, máme už roky niekoľkých partnerov, ktorých si vážime a dávajú nám zmysel. Voláme ich srdcové spolupráce. Chceme aby spolupráca priniesla obom stranám spokojnosť tak, aby sme nemuseli robiť veľké kompromisy a priniesli sme si navzájom čo najviac pridanej hodnoty. Napríklad spoločnosť podporí našu zónu Duša tým, že pre náš zabezpečí psychológov, keďže sa dlhodobo venujú problematike duševného zdravia. Duša je venovaná téme vzťahov, rodiny, krízy. Človek tam môže prísť, porozprávať sa, ak ho niečo trápi. Roky sme nemali pivného partnera a to bolo moje rozhodnutie. Na pípe sme potom mali tridsať remeselných pív na výber, čo nemajú ani na pivných festivaloch. Tento rok máme prvýkrát partnera, ale nemá exkluzivitu. Máme lokálny pivovar a máme vlastné pivo Atmovývar, v jednej chatke bude kvázi hostinec, kde budú čapovať ich pivo. Hľadáme teda partnerov takým spôsobom, aby bol aj výsledok pekný. Ak sa však vrátim k Vašej otázke, na začiatku som vôbec nevedela, ako sa robí festival a ako oslovovať partnerov či robiť finančné plány.
Myslím si, že najlepšie sa človek učí z praxe. Možno, ak by ste to vyštudovali, neviete, ako tie tabuľky a poučky uplatniť v praxi…
Presne tak. Prvý rok som chodila po dedine a chodila som po obchodoch, kde som si pýtala 20 eur na podujatie. (úsmev). Pamätám si, že môj sused mi dal 50 eur a hovoril, že ak raz budem slávna, poviem, že bol mojím prvým podporovateľom (smiech). Väčšinou mi ľudia prispeli po 20 eur, lebo ma chceli podporiť. No dnes už po ľuďoch nechodíme (úsmev). Atmosféra už dnes má svoje meno a ľudia ju chcú podporiť. A ešte jeden aspekt je podstatný. Okrem toho, že partnerom navrhujeme, aby sa zapojili do programu, chceme festival tvoriť aj vizuálne zaujímavo. Neradi by sme ta mali na každom rohu vyskakujúce reklamy, radi zdôrazňujeme aspekt prírody. Aj preto s partnermi hľadáme kompromis, aby zóna partnerov zapadala pekne a prirodzene do prírodného areálu festivalu.
Poďme k programu. Každý rok sa na festival vracajú kapely, ktoré sú už stabilné, ale pribúdajú aj nové. Je festival žánrovo vymedzený?
Atmosféra nie je hudobný festival. Hudba je na rovnakej úrovni so sprievodnými podujatiami. Máme diskusný les, kde sa dejú všetky diskusie, cestopisy, ďalej máme Dušu, samostatnú zónu, kde sa dejú workshopy, debaty, kreatívne písania a dnes už má svoj nočný program, ktorý trvá až do skorých ranných hodín. Ďalší sprievodný program prináša divadlo, pozorovania hviezd či vtákov, takže ľudia sa presúvajú počas celého areálu a môžu si vybrať. Hudobná dramaturgia je zložená z prevažne slovenskej a českej hudobnej scény. Uvedomili sme si, že ľudia majú radi česko-slovenské kapely, preto aj program staviame na týchto skupinách a interpretoch. Sú to napríklad Jana Kirschner, Para, Chiki-Liki-Tua, Maťo Geišberg, ktorí sa k nám pravidelne vracajú. Snažíme sa ich však prinášať v nových podobách a zloženiach, napríklad kapela Para vystúpi tento rok na dub stage, Geišberg vystúpi s Richardom Autnerom. Martin Geišberg je pre nás najväčšiu stálicou a on ako interpret, spevák a človek pre mňa predstavuje Atmosféru. Nielen z hudobného pohľadu, ale najmä z ľudského. Tento rok sa predstaví v rámci nočného programu a bude to nenazvučený, veľmi intímny, akustický koncert, ktorý sa bude konať v Duši. Bude to komorný koncert na zaspávanie. V rámci hudobného programu budeme mať tohto roku prvýkrát aj folklórnu veselicu.
No tak konečne sa prídu zabaviť aj lokálni, nie?
Tak to uvidíme, ale teším sa, že k nám každoročne prichádza viacero rodín z deťmi nielen z okolia, ale aj z celého Slovenska.
V programe však púta koncert Kataríny Málikovej, ktorý je označený ako symfonický koncert. Bude s ňou hrať orchester? Ako sa to dá logisticky zvládnuť?
Bude to exkluzívny program, vystúpi s Juhočeskou filharmóniou a už teraz z toho mám husiu kožu. Je to slovenská premiéra, z ktorej sa veľmi teším. Kto vie, či tento program vôbec ešte niekedy budú hrať, pretože Katka Máliková pôjde do študovať do Ameriky a možno v tomto zložení už nikdy nevystúpi. Extrémne sa teším, že sa to podarilo. Šéf Juhočeskej filharmónie pán Otakar sa už tiež veľmi teší. Katku dlhodobo sledujem a zaregistrovala som, že tento program raz hrali v Čechách, hneď som si povedala, že tento orchester by mohol hrať na našej lúke. Samozrejme, je to nákladná vec, ktorú je náročné zabezpečiť aj technicky aj logisticky.
Ktorý interpret je headlinerom? Je tam veľa zaujímavých mien, vystúpi aj okrem tých, čo ste menovali, napríklad Andrej Šeban…
Snažíme sa nemať v programe headlinerov. Chceme, aby ľudia chodili na Atmosféru, bez ohľadu na to, kto je v programe. Ľudia na festival nechodia kvôli menu, ale pocitu, ktorý im festival dá. Majú hudobný zážitok, pôjdu na sprievodné podujatia, sú v nádhernom prostredí prírody a najmä zážitok je dôležitý. Ten je pre nás najpodstatnejší, esenciou festivalu Atmosféra je zážitok. Určite je top vystúpením Katka Máliková s filharmóniou, ale keď sa človek pozrie na program, sú to všetko veľmi dobrí interpreti počas všetkých troch dní. Keď robíme dramaturgiu, snažím sa Atmosféru pretaviť aj do hudby. Je to trochu alchýmia, premýšľam aj nad tým, že keď bude kapela hrať, či už bude slnko zapadať alebo to bude na obed či v noci. Tiež či bude v komornom prevedení alebo na veľkom pódiu. Metalovú hudbu u nás nenájdete, ale v programe je pop, jazz, aj trochu elektroniky, tak, aby bola blízka všetkým ľuďom, aj starším návštevníkom. Skrátka hudba, ktorá nepopudí a aj keď nemusia interpreta poznať, môže im byť blízka, či už spevom, energiou, atmosférou hudby. Víziou programu je prinášať unikátne zážitky aj prostredníctvom dramaturgie. Aj preto máme veľa ženských speváčok, máme Zeu, ktorá má zamatovú hlas a bude spievať počas západu slnka pod dubom, Tamaru Kramar, vystúpi Dennyiah, košická speváčka, ktorá vystúpi v nedeľu doobeda. Ale veľmi sa teším aj z Andrea Šebana a bude to komorný koncert s gitarou pod dubom, kde je krásne sedenie. A samozrejme, naše stálice, ktoré sa k nám každý rok vracajú.
Zhovárala sa Zuzana Vachová
Titulná foto: Dominika Bolgáčová
