Členovia Slovenskej filharmónie sa predviedli ako vynikajúci sólisti v náročných kompozíciách. Grand Duo – huslista Alan Vizváry a kontrabasista Filip Jaro predviedli brilantnú virtuozitu, precítený výraz, ale i vtip a šarm.
Predvianočný koncert dvoch členov Slovenskej filharmónie – huslistu Alana Vizváryho a kontrabasistu Filipa Jara, priniesol zaujímavú dramaturgiu. Technicky aj výrazovo náročné diela, zväčša romantického charakteru. Nie však slohovo. Napokon, koncert nazvaný Grand Duo, ktorý sa konal v Moyzesovej sieni (15.12.2023), bol venovaný pamiatke Eugena Suchoňa, takže na ňom zazneli aj jeho diela. Významným dramaturgickým prvkom koncertu bolo striedanie jednotlivých sólistov – huslistu Alana Vizváryho a kontrabasistu Filipa Jara. Na záver sa však sólisti stretli v oslnivej kompozícii pre husle a kontrabas.
Sprievod hudobníkom tvorilo sláčikové kvinteto Hilaris Quintet pod vedením huslistky, vedúcej druhých huslí a PR manažérky Hilaris Chamber Orchestra Anežky Kara. Kvintet dopĺňali nasledovaní hráči: Andrej Baran (druhé husle), Júlia Bolebruchová (viola), Katarína Zajacová (violončelo) a Oto Šereš (kontrabas). Boli to často mimoriadne náročné party, udržať takúto zostavu znelou a spevnou, s precíznym rytmom a pregnantnými nástupmi, bola nepochybne náročná úloha.
Večer otvorila Romanca pre husle a orchester f mol Antonína Dvořáka, jednočasťové dielo, ktoré bolo vydané v roku 1879. Vychádza z Dvořákovho Sláčikového kvarteta č. 5 f mol, ktoré skomponoval v roku 1873. Je to strhujúce, vrúcne dielo s charakteristickým rukopisom skladateľa, ktoré bolo písané pre husle a klavír a o dva roky neskôr vyšla jeho orchestrálna verzia. Patrí medzi najpopulárnejšie romance, je to známe dielo, preto je vždy zaujímavé sledovať, ako k nemu pristúpi sólista, ale i sprievod. Ten totiž skladbu pomerne dlhou introdukciou otvára. Metrorytmická štruktúra v 6/8 si vyžaduje, aby zo skladby nevznikol valčík, ale plynulá melódia a bodkovaný rytmus zase citlivý prístup k plynulosti, a nie ostrosti vo výraze.
Romanca sa začína v pianissime, čo je zjavne pre klavír jednoduchšie ako sláčikový kvintet. Tomu sa však podarilo nájsť ten správny dynamický balans v jednotlivých nástrojoch. Melódia znela pritom spevne, no v precítenom pianissime, dokonca aj vo vysokých polohách prvých huslí – čisto a vrúcne, aby vygradovala do forte, spomalenia a následného, opätovného, kontrastného piána. Kvintet pripravil pre sólové husle dobrú pôdu v skladbe – bol to romantický výraz uvedenia ústrednej melódie, s ktorou následne voľne pracuje sólista. Alan Vizváry ako sólista pristupuje k Dvořákovým dielam svojsky. Jeho subjektivizmom poznačená interpretácia, vyzdvihujúca melodickú líniu a spôsob práce s dynamikou a frázovaním, je odlišný od iných sólových huslistov. V interpretácii robí výraznejšie kontrasty, pracuje s tempami tak, ako sa to v romantickom slohu vyžaduje, no najmä jeho spievanie melódie je osobité. Prispieva k tomu nielen charakteristický zvuk jeho hudobného nástroja, ale i jeho cítenie. Vie vystihnúť voľný charakter melódie, nedrží sa otrocky notovej predlohy, ale dovolí si vo forte pridať viac, rovnako v piáne stíši do sotva počuteľných, no vždy znelých tónov a prirodzene cíti kulminácie melodických línií, s ktorými pracuje. A pritom je to plný, krásny tón huslí, vo výškach sladký, no s charakteristickou kovovou farbou, ktorý je taký fascinujúci. V tejto jeho interpretácii, plnej nečakaných zvratov, sa mu kvintet dokázal prispôsobovať. Či už v nežných pizzicatach, kedy bol sprievod úspornejšieho charakteru, ale i v medzihrách, keď sa známy melodický fragment ozval v prvých husliach. Dôsledná príprava Anežky Kara bola zjavná – jej schopnosť viesť hudobníkov, prispôsobovať zmeny v tempách, hrať sólové pasáže, udávať precízne nástupy, nechala dielo vyniknúť komplexne, nielen Dvořákovu melodiku, ale i harmonické postupy, modulácie a zmeny nálad, ktoré sprievod predpovedal.
Po dvoch lyrických témach rozpracoval skladateľ kompozíciu do materiálu kontrastného charakteru, virtuózneho, podstatne dramatickejšieho. Virtuózne figúry v podaní Alana Vizváryho boli bezchybné a plné muzikality. Bola citeľná jeho pedantná príprava – technicky náročné časti boli vyhraté čisto, dlhé trilky vo vysokých polohách boli súmerné a zahraté s ľahkosťou. Do nich sa výbušnými partmi zapájal orchester, predsa sa však po tejto kontrastnej strednej časti vrátila pokojná, lyrická nálada. Znela odvážnejšie a s podstatne väčším, dramatickejším vnútorným pohybom a dynamikou. Presne o tom má byť subjektívny vklad interpretácie. S návratom druhej témy sa vrátila pôvodná tónina skladby a po nej prišla krátka coda. Romanca v podaní sólistu a kvinteta mala veľmi dobrú, logickú výstavbu, nechýbala jej typická vrúcnosť Dvořáka, lyrika, ktorá je okamžite rozpoznateľná u tohto autora a najmä spevné melódie, v ktorých cítite typické české prvky.
Dramaturgiu koncertu pripravil kontrabasista Slovenskej filharmónie Filip Jaro. Bola plná invencie, dobre zostavená a samozrejme, obsahovala aj skladby, v ktorých mal hlavnú úlohu kontrabas. Zvlášť skladatelia, ktorí boli kontrabasisti, písali pre tento grandiózny, farebný, zvukomalebný nástroj skladby, v ktorých sa sólisti môžu zaskvieť – virtuozitou, ale i výrazom a emóciami. Kontrabas má v sebe neskutočné množstvo krásy, rovnako ako napríklad zo sláčikových nástrojov viola. Možno sú oba tieto nástroje pomerne podceňované, chápané len ako súčasť veľkých orchestrov, no i ako sólové nástroje majú toho čo poslucháčom ponúknuť. Ďalšou skladbou večera bol Koncert pre kontrabas a orchester A dur Josefa Emanuela Storcha. Storch bol nemecký skladateľ českého pôvodu, kontrabasista a pedagóg. Či to je českým pôvodom alebo zmyslom pre melodickosť, jeho diela majú v sebe spevnosť a možno ich považovať za to najtradičnejšie a najcharakteristickejšie, čo romantizmus obsahuje. Rozospieval kontrabas od jeho hlbokých polôh až po rýchle, virtuózne party. Koncert, ktorý zaznel, má klasickú trojčasťovú výstavbu – prvá časť Allegro maestoso sa začala dlhou introdukciou, v mohutnom forte, aby v nej skladateľ zmenil charakter a uviedol už pred nástupom kontrabasu romanticky stavanú, lyrickú tému. Citlivo zahraté tóny pred fermátou v pianissime uzavreli introdukciu a uviedli sólový kontrabas – prvý, spevný tón s akcentom, vo forte, znel bez sprievodu, aby uviedol majestátne ladenú tému. Prvú autor ladil lyricky a interpret vo frázovaní ponechal voľnosť – to, čo zvykne byť v podaní iných kontrabasistov až metronomicky presné, Filip Jaro naplnil spevnosťou. Nielen, že dokázal kontrabas rozospievať, no postavil ho na úroveň podstatne pohyblivejších sláčikových nástrojov. V jeho interpretácii dominovala muzikalita, vedenie fráz bolo uspôsobené melodickým líniám, nie taktovým čiaram.
Po pomalšom úvode skladateľ nadelil kontrabasu part v šestnástinových tónoch, rozpohyboval ho aj v spodných polohách. Čo bolo na Jarovej hre zrejmé, nehral tento technicky náročný part spôsobom etudy, no dokázal, že aj v tých najťažších, kontrastných polohách vie tento nástroj znieť melodicky a farebne príťažlivo. Ak niekedy v takýchto, technicky ladených častiach počujeme ťažkopádnosť a pripomínajú skôr etudy, potom počas tohto večera aj z častí v rýchlom tempe znela dynamicky a výrazovo pochopená hudba. Po parte kontrabasu plynulo nadviazali prvé husle so zvučným, pekne vystavaným sólom, aby funkciu sólistu opäť prebral kontrabas. Skladateľ niektoré motivické fragmenty v dialogických partoch nadelil sprievodu, no vcelku ostal kontrabas dominantným. Najviac sa tieto prvky vynímali v závere, keď mal kontrabas virtuóznu funkciu a v kvintete sme počuli krásne vyspievané melodické party – akusticky a zvukovo vyvážené.
Lyrická pomalá časť koncertu Adagio non troppo je priam stelesnením romantizmu. Hoci niekto v nej môže vidieť až schematické prvky a málo „revolučných“ prvkov, práve v snivej nálade, istej forme clivosti a čistoty, tkvie jej príťažlivosť. Opäť ju uviedol kvintet, ktorý svojou rozmanitou farebnosťou predčil klavírny sprievod, s ktorým je koncert spravidla hrávaný (hoci ide o pomerne zriedka uvádzané dielo). Ak sa o kontrabase tvrdí, že je málo spevný a nie sú preň určené lyrické kusy, tak práve táto časť bola dôkazom, akých hlbokých emócií je schopný tento hudobný nástroj. Melódia mala sladko-bôľny výraz, Filip Jaro jej dal v interpretácii obsah – hoci nejde o programové dielo, priam ste si k nemu dokázali dej vytvoriť. Sýtym, bohatým tónom a udržaním kantabilnej melódie sa mu podarilo z diela dostať maximum.
Ako kontrabasista sa tento autor nevyhol ani virtuóznym prvkom – aj kontrabas je nástroj, ktorý vie zahrať v rýchlych tempách bravúrne pasáže. Ak na ňom hrá, samozrejme, nielen technicky zdatný interpret, ale i muzikalitou obdarený hráč. Tretia časť Rondo. Allegro kombinuje virtuózne prvky a kontrastné v sprievode. Keď kontrabas hral technicky ťažké party v rýchlom tempe, v kontraste s ním vynikal sprievod. Téma, ktorú skladateľ vytvoril, má v sebe humorné prvky – zahrať vtip v hudbe so šarmom, je jedna z najťažších vecí, aké môžu hudobníka postretnúť. Ešte k tomu na kontrabase. Filip Jaro tretiu časť koncertu hral nielen s virtuozitou, ale do témy vniesol aj humor a šarm.
Nasledovali dve skladby od Eugena Suchoňa – hudobníci sa rozhodli venovať koncert pamiatke tohto skladateľa, ktorého považujú za najlepšieho slovenského autora. Fantázia pre husle a orchester má v sebe od prvého zaznenia sugestívnej témy napätie a hlboké emócie. Dielo predstavuje spojenie Burlesky (r. 1933) a neskôr, v roku 1948 komponovanej Fantázie, ktoré sa koncertne uvádzajú spolu. Vizváry už má s naštudovaním Fantázie skúsenosti – uviedol a nahral ju s klavírom pred dvoma rokmi, pre obsadenie kvinteta (pôvodne pre veľký orchester) ju upravil skladateľ Ľuboš Bernáth, taktiež upravil part pre kvineto v nasledujúcej skladbe Suchoňa.
Rovnako ako Burleska, tak i Fantázia pôsobí ako skladba kompaktne – skladateľ pracoval s časťou témy, ktorú vložil z Burlesky do Fantázie a vice versa, úvodnú tému z Fantázie pripomenul v záverečnej husľovej kadencii v Burleske. Je to skladba, ktorá si vyžaduje skúseného huslistu, rovnako je známa skutočnosť, že klavírny sprievod je mimoriadne náročný. Alan Vizváry k interpretácii diela opäť pristúpil svojsky. Do diela vložil podstatne viac živelnosti a temperamentu – téma, taká známa hneď z úvodu Fantázie, bola počuteľne ostrá, výrazná, od minulej nahrávky, ktorá je sprostredkovaná poslucháčom na sociálnych sieťach, sa čiastočne odklonil. Ak aj niektorí huslisti pristupujú k tomuto dielu akademicky a preferujú menej akcentácie či málo výraznej práce s dynamikou, potom Vizváry je opak tohto trendu. Nevolí uhladený štýl, ani pomalé tempá, voľne spracovanú tému vygradoval až do hraničných polôh, či v tempe, ale i mohutnom forte – dokázal v nej stvárniť vnútornú drámu, po ktorej prišlo stíšenie. V interpretácii volil Vizváry podstatne jasnejšie kontrasty, až dramatizáciu diela. Rytmicky náročný sprievod pod vedením Anežky Kara bol presný a zvládol aj ťažkú úlohu – sledovať sólistu a vycítiť jeho nuansy v interpretácii. Presvedčivý bol aj v gradáciách – v skladbe je ich niekoľko, najvýraznejšia nasleduje po sóle. Kvintet dokázal mať v sebe toľko energie, že zvukom suploval celý orchester.
Suchňovo Nokturno pre kontrabas a sláčikové kvinteto zaznelo v tomto obsadení vo svetovej premiére. Pôvodne je napísaný pre violončelo, transkripciu violončelového partu pre kontrabas vytvoril samotný sólista. Filip Jaro výrazovo priniesol materiál, ktorý zosobňoval clivotu a nostalgiu – v diele inklinuje skladateľ k romantickým vzorcom, no už v tomto období pracuje aj s rapsodickosťou. Tú cítiť hlavne v kadenciách jednotlivých nástrojov (nielen sólového). Práve v nich hudobníci preferovali voľnosť a v sólach, v opakujúcej sa téme sme mohli počuť prácu s agogikou a tempami. Je to typ témy, ktorú keď počujete, ihneď vás chytí za srdce. Nielen svojím romantickým charakterom, ale i spevnosťou a aj keď v tejto skladbe ešte nie sú prvky moderny ako v zrelom období skladateľa, z jeho hudobnej reči a myslenia je zrejmá vyspelosť. Bolo to obdobie skladateľa – samouka, ešte predtým, než nastúpil do triedy Frica Kafendu.
Koncert uzavrela Bottesiniho kompozícia Grand Duo concertante pre husle, kontrabas a orchester. Ide o známy kus – už len pre porovnanie, ak sa pokúšate nájsť interpretácie na YouTube – trebárs Suchoňovho Nokturna, je smutné, že neuspejete, Bottesiniho nájdete desiatky. Iste, ide o diela populárne vo svete – aj z hľadiska obľúbenosti u publika, no i tak si človek povie, že ešte máme veľký kus cesty pred sebou, aby sme dôstojne dokázali reprezentovať a najmä zachovať našu hudobnú kultúru.
Grand Duo concertante je napísaná pôvodne pre dva kontrabasy, no neskôr bol jeden part prepísaný pre husle. Pre kontrabasových sólistov je toto dielo priam obradné, tvorí základ kontrabasového repertoáru, v ktorom sa spája virtuozita a invencia. Jednovetovú skladbu, ktorá je rozdelená do troch častí, začal kvintet oslnivo – predpísané tempo Allegro maestoso otvorilo tento kus s energiou a vitalitou. Bola to prehliadka lyrických, ale i virtuóznych možností oboch nástrojov – huslí v podaní Alana Vizváryho a kontrabasu v interpretácii Filipa Jara. Je to typ skladby, ktorý uchváti publikum práve virtuozitou. Pre mňa osobne bolo zaujímavejšie, ako dokážu umelci pracovať s agogikou, ocitnúť sa na „jednej emočnej dĺžke“, zjednotiť svoje cítenie, spraviť z tejto kompozície nielen prehliadku technických mužností, ale i muzikantských. Bolo to ako dobre pripravený dialóg s improvizačnými prvkami, ktorý sa niekedy stretne v „unisono“ parte, inokedy sú ich cesty ako dva rozdielne hlasy v opere.
Kontrabas sa zrazu ocitol ako rovnocenný partner huslí. Bol z neho pohyblivý nástroj schopný dramatickosti, vyhrania náročných partov s ľahkosťou, ale aj očarujúci svojou lyrikou a krásou. Keď bola kantiléna v husliach, menil sa kontrabas na živý, virtuózny sprievod, inokedy zase dokázal byť hlavným melodickým nástrojom práve kontrabas, prekvapujúci vysokými polohami a ďalšími, málo používanými prvkami. V prvej časti sólisti povýšili agogiku na umelecký prvok, s ktorým pracovali mimoriadne výrazne, v druhej očarili dramatickosťou a triumfálnosťou partov. A v tretej to bol už pre publikum zábavný zážitok. Vyžaduje si to aj istú hereckú akciu – ak interpreti do tejto skladby nevložia aj divadlo, ktorým bol Bottesini povestný, nikdy nevznikne medzi nimi a obecenstvom žiadaná interakcia. Obaja sólisti však vniesli do svojich partov aj život a podstatnú nadstavbu – zhostili sa svojich úloh aj s vysoko individuálnym prístupom a hereckou akciou, vzájomnou komunikáciou a šarmom. Najmä vďaka tomu sa zo skladby stal neopakovateľný hudobný zážitok.
Zuzana Vachová
Foto: autorka
