Na koncerte lektorov majstrovských kurzov sme počuli klasickú hudbu od Beethovena až po súčasného skladateľa Zoltána Jeneyho.
Hoci saxofón máme spravidla zafixovaný ako hudobný nástroj využívaný v jazze, objavili ho aj mnohí skladatelia – najmä hudby 20. storočia v klasickej hudbe. Kto by nepoznal napríklad Šostakovičovu Suitu pre jazzový orchester č. 2, z ktorej je preslávený najmä Waltz č. 2. Hneď v úvode známej skladby, ktorá mimochodom znela aj kultovom Kubrickovom filme Oči doširoka otvorené, znie prekrásna téma – a hrá ju altový saxofón. 6/8 metrum síce evokuje valčík, nebol by to však Šostakovič, keby tejto melódii nedal typickú pochmúrno-clivú náladu. Veď preto si túto skladbu aj Kubrick do svojho mrazivého filmu vybral…
O takýchto skladbách však koncert nebol. Siahol k ďaleko komplikovanejšej ceste. Bolo by totiž príliš jednoduché vziať si noty a zahrať predpísané, známe melódie pre publikum, ktoré od saxofónov v rôznych ladeniach a registroch očakávalo niečo úplne iné. Začali sme romantickým Schumannom. Poľský saxofonista Paweł Gusnar si tento opus plný srdcervúcej romantiky zaranžoval sám, čo sa odrazilo aj na jeho interpretácii. Skladbu ovládal do každého jedného tónu, bol s ňou absolútne stotožnený, všetky nuansy skladby vynikli, no predsa to nebol Schumann. Jeho sopránsaxofón dokázal vyspievať nádhernú romantickú „schumanovskú“ melodiku, klavírny sprievod mu robil excelentný klavirista Ladislav Fančovič. Unikátna zvukovosť a pohyblivosť sopránového saxofónu interpretovi umožnila dostať sa do „novej stratosféry“ – či už v prvej, lyrickej alebo druhej, svižnejšej (allegro) časti skladby, kde bolo rozdiely cítiť zreteľnejšie.
A potom prišiel na pódium ozajstný skvost večera. Respektíve prišla. Maďarská saxofonistka Erzsébet Seleljo, ktorá je nielen špičkovou interpretkou, no najmä skladba, ktorú zvolila, bola unikátom celého dramaturgického konceptu večera. Maďarský skladateľ Zoltán Jeney bol jednou z najvýraznejších osobností súčasnej skladateľskej generácie v celosvetovom kontexte, pričom jeho tvorbu možno rozdeliť na niekoľko období. Nie je teraz priestor na to, aby sme sa detailne venovali jeho kompozičnej práci, no je nutné poznamenať, že každé jeho obdobie zahŕňa osobitú prácu so zvukovosťou (vždy pod rôznymi vplyvmi – zvlášť jeho dodekafonické obdobie je zaujímavé), no najmä s metrorytmickou štruktúrou. Napísal niekoľko opusov Soliloquium, pričom Erzsébet Seleljo zvolila piaty z roku 2016. Je až neuveriteľné, s akou rafinovanosťou dokázal Jeney do kompozície implantovať evidentné odkazy na Charlieho Parkera, pritom však zachovať súčasné zákonitosti klasickej hudby. Jeney v tomto opuse spája dva rôzne svety: jazzový a svet modernej klasickej hudby. Altsaxofonistka zvládla túto rytmicky náročne členitú skladbu bravúrne. Plynule menila motívy v tých najvyšších polohách s najhlbšími, s absolútnou precíznosťou a čistotou sa orientovala v komplikovanej rytmickej štruktúre, no najmä dokázala dať správnu farbu jazzovým sekvenciám a rozlíšiť ich od klasických. Bol to jeden z najsilnejších zážitkov večera.
Následne sa už dostal k „slovu“ nepochybne jeden z najlepších lektorov – francúzsky sólista, ktorého sme už na Slovensku mali možnosť, aj v spolupráci s Ladislavom Fančovičom počuť, vynikajúci Philippe Portejoie. Tentoraz si nevybrali Chopina, ktorý znel v ich podaní prekrásne, ale siahli po modernejšom repertoári. To, že sú títo dvaja hudobníci zohratí, bolo počuť od prvých tónov. Koncertný kus pre violu a klavír od Georga Enescu znel v aranžmáne pre altsaxofón (arr. Philippe Portejoie). Part pre saxofón má predpísané pomerne virtuózne pasáže, no pre hudobníka to bola hračka. Je to technicky veľmi dobre podkutý hráč, jeho prejav je mimoriadne sebaistý, tón mimoriadne sýty. Niet preto divu, že naplnil celú sálu, keď vyspieval na altke pekne melodicky stavanú tému. V tom je čaro altsaxofónu, aj keď mnohí preferujú tenor, z hľadiska farby a možno aj zvučnosti, no práve na altovom saxofóne virtuózne pasáže vyniknú akosi prirodzenejšie a ľahšie, čím sa dokážu podstatne viac priblížiť pôvodnej predlohe. Aj jeho piana zneli vyvážene a spevne.
Ďalším blokom piesní od nesmrteľného kráľa popu Michaela Jacksona interpreti ulahodili publiku. Zneli jeho prekrásne hity ako Billie Jean (osobne sa priznám, že práve pre túto pieseň mám extrémnu slabosť a vždy, keď ju počujem, „idem do kolien“), I Just Can´t Stop Loving You, The Girl is Mine či Killer Joe od Bennyho Golsona. Nuž, nie je to jednoduchý oriešok, pustiť sa do úprav skladieb kráľa popu, ktoré produkoval fenomenálny Quincy Jones (mimochodom, práve na práve na piesni Billie Jean sa s Michaelom brutálne pohádali na basovej linke). Jackson bol perfekcionista po každej stránke: v jeho skladbách má každá jedna nota, každý jeden hudobný nástroj či podklad svoj význam, dokázal dômyselne zlúčiť rhythm and blues, disco, funky, dance štýl a výsledok je ohromujúci. Ak sa na pódiu stretli štyri saxofóny Paweł Gusnar (sopránsaxofón), Philippe Portejoie (altsaxofón), Erzsébet Seleljo (tenorsaxofón) a Kateřina Pavlíková (barytónsaxofón) s klaviristom Ladislavom Fančovičom, poslucháč mohol byť najprv zmätený, ako to môže vôbec v takomto obsadení fungovať. Nižšie položené dychové hudobné nástroje mohli suplovať rytmickú zložku, logicky, vyššie, melodickú. Samozrejme, klavír ako „malý orchester“ dokáže v bohato členitých Jacksonových skladbách s prekrásnou melodickou líniou vyspievať melodiku (to bolo krásne počuť najmä v piesni I Just Can´t Stop) a zároveň veľmi presvedčivo dať piesňam rytmický základ – tvorený z niekoľkých zložiek. V určitých momentoch však boli v pesničkách „hluché“ miesta a rozhodne to nebolo vinou interpretov. Ak máme štyri, respektíve aspoň tri melodické nástroje plus klavír, je už plne na invencii aranžéra (arr. Peter Breiner – skladby zneli v svetovej premiére), ako sa s kompozíciami vysporiada. Zbytočné, zdvojené melodické linky, zvukovo zaniknuté party pre saxofóny, ktoré naopak, mohli byť v popredí, oktávy v klavíri vo vysokých polohách znejúce romanticky, no úprimne si povedzme, trošku gýčovo – tieto momenty piesne ochudobňovali. Plusom však boli medzihry, ktoré dali priestor pre saxofóny – konečne vynikli v plnej svojej kráse. Nielen pre ich špecifický tón, ale hlavne pre majstrovstvo virtuóznej melodiky, ktoré vďaka dobre prepracovanej melodickej linke pripomínalo jazzovú improvizáciu. V gradácii sme však opäť nenašli to, čo sa zo skladby mohlo pri takomto obsadení vyťažiť. Náprava prišla pri Killer Joe kde muzikanti dobre vystihli jazzovú pulzáciu skladby, skvele sa dopĺňali saxofónové party s klavírnym a záver bol dotiahnutý do mimoriadne zaujímavého harmonického postupu (takýto neštandardný harmonický zvrat sme počuli počas tohto bloku viackrát a treba uznať, že znel ako prekvapivá bodka za skladbou).
V druhej časti koncertu publikum počulo dramaturgicky zaujímavú prehliadku klasický diel. Úvod patril Stravinskému a jeho hudbe k baletu Petruška, kde skladateľ využíva ruský folklór a jeho príznačné „maľovanie“ s orchestrom. Ruský tanec z prvej scény Fašiangového trhu patrí azda medzi najznámejšie a tvorí obľúbený repertoár symfonických orchestrov. V tento večer mu nechýbal potrebný temperament a hoci sa veľký zvuk a hlavne osobitá schopnosť pre bohatú inštrumentáciu z pera Stravinského nedá nahradiť, zvukomalebnosť zrazu nabrala počas Galakoncertu Saxophobie úplne iný ráz.
Po lyrických kusoch od romantika Griega sme sa dočkali ďalšieho vrcholu večera: Scaramouche – 3. časť Brazileiru od Daria Milhauda interpretovali Rakúšan Michal Knot na sopránsaxofóne a pôvodom srbský interpret Bogdan Laketic na akordeóne. Hovoria si Duo Aliada a ich vystúpenie bolo doslova energetickou smršťou. Obaja interpreti vynikajú nielen brilantnou technikou, takže s virtuóznymi pasážami v rýchlom tempe sa vysporiadali hravo. Chytľavá, temperamentná téma už bola inšpiráciou pre mnohých interpretov – pôvodne suita pre dva klavíry, tiež pre altový saxofón alebo klarinet a orchester. Spôsob, akým túto populárnu skladbu v tento večer interpretovalo Duo Aliada, priam vyrazil publiku dych. Farebnosť akordeónu pekne kontrastovala s vysoko položeným sopránovým saxofónom a bolo citeľné, že obaja muzikanti sú perfektne zohratí. Brazileiru sa zahrali bravúrne a nasadili si „šialene“ rýchle tempo, čo dostalo obecenstvo do varu.
Záverečným Beethovenovým sextetom Es dur, op. 71 v úprave Ladislava Fančoviča sa na pódiu stretlo až šesť saxofónov. Bola to oslava veľkolepej zvukovosti a zároveň pocta tomuto geniálnemu skladateľovi – všetci dobre vieme, že rok 2020 je rokom Beethovena.
Takýto koncert je ohromujúcim zážitkom. Interpretačné kvality všetkých účinkujúcich boli na vysokej úrovni, no nemožno opomenúť ani repertoár. Boli to všetko náročné diela a hlavne – štýlovo pestré. Zaberali skladby od klasicizmu až po súčasnosť, pričom tvárny saxofón v hlavnej úlohe sa ukázal ako nástroj, ktorý, hoci si ho prioritne spájame s jazzom, dokáže tieto dva tak rozdielne svety nádherne spojiť.
Zuzana Vachová
Zdroj foto: Rudolf Baranovič
