V predvečer víkendu pred veľkým sviatkom Francúzov – 14. júla – dobytie Bastily, sa Hlavné námestie zaplnilo milovníkmi francúzskej kultúry.
Kvalitné syry a špičkové vína – to patrí k Francúzom, ich kultúre a bez toho by ani Francúzsky deň nemohol mať tú správnu „chuť“ a atmosféru. V okolitých stánkoch na námestí to rozvoniavalo pravým Roquefortom, ktorý sa priam rozplýval na jazyku a originálnym francúzskym šampanským (pochopiteľne, brut). Množstvo po francúzsky, ale aj slovensky či anglicky hovoriacich ľudí sa stretlo, v dobrej nálade, aby si pripomenuli 230. výročie Veľkej francúzskej revolúcie, ale najmä sa zabavili, podiskutovali a počúvali dobrú muziku či zabávali sa na unikátnom akrobatickom programe.
Úvodom sa na pódiu predstavili víťazky tohtoročného ročníka speváckej súťaže Spievam po francúzsky, čo bolo milé entré k sprievodnému podvečernému programu. Následne sa publiku predstavila Jana Gavačová so svojou kapelou – prvotriednymi inštrumentalistami. Gavačová je speváčka mnohých tvárí: od folklóru, cez šansón či jazz, všetky žánre dokáže presvedčivo výrazovo odspievať.
Dokonalá francúzština jej dovoľovala odspievať kultové šansónové piesne ako Non, je ne regrette rien či Milord. Speváčka s noblesou, krásou (nielen, vokálnou ale aj vzhľadom) nepotrebovala imitovať Edith Piaf a štylizovať sa do jej pózy, neopakovateľného výrazu a prejavu. Bohato jej postačili vlastné prostriedky: disponuje zaujímavou farbou hlasu, vie technicky bezchybne odspievať vyššie aj hlbšie polohy a nikdy sa pritom nedostáva do afektu, čo pri šansónoch niekedy hrozí.
Okrem šansónu si speváčka publikum získala aj jazzovými skladbami, ktoré konvenujú s tradičným jazzom, takže boli vhodným repertoárom pre tento večer. V jej prejave aj skladbách dominuje lyrický výraz a v kombinácii s improvizačnými partmi bol jej prejav mimoriadne vyvážený, príjemný, no zároveň originálny. Oživujúcimi boli aj flautové sóla v kapele, ktoré dodali formácii svieži zvuk, ale napríklad aj skladba, ktorú spievala iba s kontrabasom v podaní mimoriadne talentovaného cimbalistu Ľubomíra Gašpara. Skrátka, aj repertoár bol postavený tak, že poslucháč sa pri ňom nenudil. Odspievať vyše hodinový program, v ktorom sa striedajú tak rozdielne žánre ako sú šansónové piesne a jazz, to chce už naozaj skúsenú vokalistku a takou Jana Gavačová nepochybne je. Dokáže precítiť dynamiku, rozumie poézii týchto piesní, vie skúsene a s ľahkosťou narábať s registrami, vie tón nasadiť a spraviť ho dostatočne nosným na veľké námestie bez toho, aby sa jej hlas stal neprirodzeným aj vo forte – jednoducho, tento zážitok musel byť aj pre samotných Francúzov unikátny.
Spev vystriedal zábavný program v podaní akrobatického dua Soralino Company. Duo zohratých žonglérov dokázalo celý svoj program vystavať tak, aby kombinovali napätie s humorom. Nie však tým klaunovským, skôr pohybovým. Od začiatku šou si získali sympatie publika. Svoj program postavili na gradácii – kým na začiatku začali jednoduchými prvkami – nosenie prázdnych krabíc na hlave, pričom postupne ich množstvo navyšovali v celkom pozoruhodné pyramídy, ktoré v obecenstve vyvolali povestný „wau“ efekt.
Pútavé bolo aj číslo s chodúľami, kde sa jeden z dua Soralino Company ocitol takmer v nebi. Vďaka tomu, že v ich vystúpení nechýbal ani humor, prilákali aj detské publikum. Ich program nebol tuctový, aký sme už stokrát videli v cirkuse, ale mal dôvtip, príjemný situačný humor a skutočné žonglérske majstrovstvo.
Kým speváčka Jana Gavačová priniesla svojím vystúpením zo zamračenej oblohy slnko, po deviatej večer sa na pódiu objavila kapela Météo Mirage z Paríža. Ich nostalgické balady, nezvyčajný sound, ktorý len vzdialene pripomína anglické alternatívne kapely, si okamžite získali publikum. Líder kapely – spevák a gitarista, mal v sebe obrovskú charizmu, dopĺňali ho hráč na klávesy a skvelý spevák v jednej osobe, sólový gitarista, basgitarista a hráč na bicie nástroje. Človek by povedal, že štandardná zostava, no prístup muzikantov k melodicky postaveným skladbám bol mimoriadne netradičný. Dokázali aj pomocou špeciálnych efektov, aj pomocou vyhrania sa s tónmi (sóla nikdy inštrumentálne nepreháňali, skôr im záležalo na výslednom vyznení zvuku) priniesť špeciálnu, mystickú atmosféru. Poznáte ten pocit, keď sledujete filmy Davida Lyncha a pohltia vás natoľko, že zrazu neviete rozpoznať sen od reality. Obdobný efekt sa stal pri tejto kapele. Čiastočne bola táto snivá meditatívnosť spôsobená aj využitím základného stavebného prvku minimal music. Spravidla klávesák opakoval jeden motív a tento repetitívny prvok mal nielen zvukovo zaujímavý dopad, ale bol efektívny hlavne esteticky.
Charizma speváka v kombinácii s nostalgicky ladenými baladami pôsobila počas tohto večera priam magicky. Stačilo mu len lusknúť prstom, publikum sa doslova nahrnulo k pódiu a spievalo spoločne refrény namiesto kapely. Hity ako Pacifique či Le Vide sa na námestí niesli najmä v momentoch gradácie. Piesne boli totiž vystavané spravidla tak, že začínali motívom (klávesy či gitara) a postupne sa zvukovými vrstvami dopracovali inštrumentalisti ku gradujúcemu refrénu. Neskôr úlohu speváka prevzal klávesák, ktorý predviedol ozajstné majstrovstvo. Len zriedkakedy sa stáva, že v popovej kapele počujete taký výnimočný krásny a čistý falzet, ako to bolo počas Francúzskeho večera na Hlavnom námestí. Jeho technika hlasu bola na úrovni školeného speváka, ktorý presne vie, ako s hlasom narábať. To aj Météo Mirage patrične využíva vo svojich kompozíciách, ktoré sú postavené na silných melódiách. Nie sú to však jednohubky, ktoré si bežne môžete spievať, ale pomerne intonačne náročné piesne. Asi najkrajší moment počas večera nastal, keď počas piesne – v preklade s názvom dážď, začalo na námestí pršať. Nikto si totiž v tejto magickej atmosfére nedovolil odísť…
To, čo kapela predviedla, je porovnateľné s plnohodnotným veľkým koncertom a spolu so speváčkou Janou Gavačovou tak priniesli poslucháčom počas tohto ročníka Kultúrneho leta, jeden z najsilnejších a najemotívnejších zážitkov.
Zdroj foto a text: Zuzana Vachová
Úvodná foto: Francúzsky inštitút na Slovensku
