Slovenská sopranistka Slávka Zámečníková sa po roku vrátila do Slovenskej filharmónie, tentoraz sa predstavila v komornom piesňovom repertoári.
Nový cyklus, ktorý Slovenská filharmónia pre divákov pripravila v aktuálnej sezóne, má u divákov mimoriadnu odozvu. Podľa predpokladov, Piesňové večery majú v bratislavskej Redute úspech, rovnako i Slávka Zámečníková v utorok 11. marca 2025 pritiahla značnú pozornosť. V Malej sále Slovenskej filharmónie uviedla piesňový repertoár s klavírnym virtuózom Matthiasom Samuilom – spoločne už v Bratislave koncertovali v rámci festivalu BHS v roku 2020.
Slávka Zámečníková uviedla program, ktorý je v európskych mestách v súčasnosti atraktívny a možno nášmu publiku menej známy, no práve objavovanie nového repertoáru je tou esenciou, ktorú dnes v kultúrnom priestore potrebujeme. Či už sú to španielski alebo francúzski autori, trendom je prinášať na pódiá či už vo vokálnom alebo inštrumentálnom umení neobohrané skladby rôznych národných autorov.
Recitál otvorila Slávka Zámečníková piatimi piesňami francúzskeho autora Gabriela Faurého. Nechýbal v nich vnútorný pohyb, uspôsobené frázovanie a pedantne vypracované legáta. Mnohí interpreti tempo nepatrne v týchto piesňach zrýchľujú a využívajú podstatne kontrastnejšiu dynamiku, no naša sopranistka volila miernejšie tempo. Podčiarkla tým lyrickosť, ktorá sa k jej sopránu hodí. Faurého klavírny sprievod – to sú časté, poetické arpeggiá a úsporné akordy, skôr preferuje rozložené akordy, rovnako tak nevyužíva v ľavej ruke hutné harmonické opory, o to náročnejšia je pre speváka orientácia v melodike. Samuil vytváral vynikajúci, mimoriadne citlivý sprievod vo frázovaní. Zámečníková výrazne pracovala s tempami, so spomaleniami, čomu sa korepetítor prirodzene prispôsoboval. Dokázal so speváčkou dýchať, klavír pritom tvoril zásadnú oporu, najmä farebnú. Sopranistka a klavirista tvorili dokonalú súhru.
Medzi najnáročnejšie, ktoré interpretka uviedla, patrí Apres un reve. Vyspievať túto melodickú líniu s jemnosťou, plynulosťou a zvládnuť aj dramatické úseky, je vskutku výzvou. No i z pohľadu nasadenia tónu – klavír totiž v sprievode často nedáva spevákovi harmonickú oporu, dokonca pri prechodoch uvádza melodické tóny až potom, keď zaznejú v speve. Dosiahli transparentnosť v interpretácii a v speve elegantnosť melodických línií.
Nasledoval výber z diela americkej skladateľky a klaviristky Amy Beach. Bola to skvelá voľba, pretože u tejto autorky cítime skôr ako ovplyvnenie Schumannom, práve s francúzskou hudbou – Ako s Faurém, tak i Massenetom. Závery piesní pritom píše baladickým štýlom. Jej schopnosť zhudobňovať texty je mimoriadna, melodika výrazná, charakteristická. Cyklus Three Shakespeare Songs, op. 37 skomponovala skladateľka v roku 1897. Slávka Zámečníková volila plnší hlas v prvej piesni, čo tvorbe Amy Beach zodpovedá. Aj kontrasty v prejave speváčky boli zásadnejšie. V prvej piesni inšpirovanej Shakespearovým dielom Trojkráľový večer, podčiarkla živosť a hravý duch, závery jej fráz sa niesli s ľahkosťou, pričom celkovo boli v piesni cítiť rytmickú pulzácie, nie však natoľko určujúce, aby melodické línie rozdrobila. Slávka Zámečníková je typ pedantnej interpretky, ktorá v príprave nepodcenila ani ten najmenší detail. Druhá, ktorá predstavuje výstup z divadelnej hry Oko za oko (text uvedený v bulletine prebásnil Ľubomír Feldek), bola náročná na výšky. Vo výškach frázy často aj začínali – intonačne bola sopranistka sebaistá, objemom vo vysokých tónoch vo forte siahala k dramatickému sopránu. Najviac to však našej speváčke pristane, keď nevybočí z jej odboru. Prejavilo sa to aj v záverečnej Fairy lullaby, kde vierohodne stvárnila pokoj a lyriku uspávanky – výrazom, dynamikou i emóciami.
Klavirista Matthias Samuil sa predstavil aj v sólových kusoch. V prvej časti koncertu sme od neho počuli Lisztovu Consolation č. 3 Des dur, S. 172. V romantickej skladbe je výzva pre interpretov, aby udržali pomalé tempo, čo sa klaviristovi mimoriadne darilo. Ďalšou je nepochybne „spievanie“ melódie v typicky „Lisztovskej“ kompozičnej technike, pretože melodická línia skrytá. Voľné, pomalé tempo u Liszta začína ľavá ruka harmonickým základom v piano pianissime, so zadržiavaným basovým tónom a motív sme počuli v pravej, nádherne vyspievaný, zreteľný. Pulzácia ľavej ruky okamžite mení harmóniu, no ostáva v danom tempe. Samuil krásne pracoval s frázovaním, agogikou, vyzdvihol gradačné momenty do expresívnych polôh a skladbu stvárnil so širokou paletou farieb. Bolo zjavné, že Liszt je jeho obľúbeným autorom.
V závere prvej časti koncertu siahla sopranistka po skladbách Ericha Wolfganga Korngolda, ktorý sa tiež inšpiroval Shakespeareom. Four Shakespeare Songs, op.31 je zhudobnením štyroch básní z jeho hier – Othello a Ako sa vám páči. Korngold dokázal mimoriadne dômyselne prepájať hudbu s drámou. Niekedy skrátka stačí menej prostriedkov na to, aby vynikol text a jeho zmysel a tento skladateľ so scénickou a filmovou hudbou mal skúsenosti. Vedel teda presne, aký part nadeliť klavíru, aby nebol príliš „výpovedný“, no pritom dômyselne kreslil charakter textu. Hneď v prvej – na motívy Othella, Pieseň Desdemony, sa nám odhalil vnútorný svet hrdinky. Introvertné, citlivé piesne Slávke Zámečníkovej pristanú – ich bohatý citový svet dokáže interpretovať vierohodne, s potrebnou hĺbkou. A pritom je v jej prejave dominantná kultivovanosť.
Aj v ďalších sme počuli charakteristický Korngoldov kompozičný rukopis – jeho plynúcu melódiu, ktorá vyvolávala dojem, že je nekonečná. Legáta sopranistky boli ukážkové, jej dikcia dokonalá, svetlý soprán prispel k mocnému estetickému zážitku. Farebne s ním speváčka pracovala tak, aby zdôraznila zúfalstvo Desdemony v prvej skladbe, v ďalších sa predstavila v svižnejších tempách a piesňam vdýchla život. Publikum spontánne reagovalo najmä na záverečnú skladbu, ktorú zaspievala s vtipom, šarmom a spontánnou radosťou. V týchto emóciách jej sekundoval klavirista – presný nielen v rytme, ale aj s dychom fráz.
V druhej časti koncertu sopranistka opäť v úvode zvolila francúzskych autorov – Maurica Ravela, Claudea Debussyho a Francisa Poulenca. Ravelova pieseň priniesla osobitý rukopis autora – žiarivosť vo vokálnom prejave a charakteristický rytmický vzorec v klavíri. Jeho inšpiráciu v ľudovej piesni môžeme cítiť v mnohých dielach, aj v charaktere tejto bola zjavná. Debussyho Noc hviezd mala presne ten prednes, ktorý očakávame pri tomto autorovi. Bez pompéznosti a afektovanosti, pričom pevnou oporou farebnosti diela bol klavír. Jediná škoda, že aj pri tejto piesni sa u Zámečníkovej vo vysokých polohách objavil podstatne dramatickejší tón, na aký sme v jej prípade zvyknutí, no v závere sa konečne objavila jej prirodzená, pekná poloha v precítenom piane. Medzi najznámejšie skladby druhej polovice večera patrila Poulencova pieseň Cesty lásky, ktorá je na text Jeana Anouilha pre hru Léocadia. Práve jej banalita a absolútna odlišnosť od skladateľovho diela je očarujúca. Pieseň, ako sa zveruje v korešpondencii, pri komponovaní autorovi zdvihla náladu – písal ju v roku 1941, počas smutnej historickej epochy okupácie a on dúfal, že raz sa táto nešťastná kapitola skončí.
Inštrumentálnym predelom do sveta hudbe odlišného temperamentu, rozprávania a rytmov, boli Tri argentínske tance Alberta Ginasteru. Danza de la moza donosa, op. 2 č. 2, druhá časť cyklu Danzas argentinas, znela v podaní Matthiasa Samuila. Je to pôvabný a jemný tanec, v ktorom cítite neustálu pulzáciu 6/8 metrorytmickej štruktúry. Klavirista dokázal z opakujúceho sa melodického motívu vytvoriť potrebné napätie. Bolo spôsobené nielen chromatickými prvkami v harmónii, ale spôsobom prednesu. Jeho ritardandá boli precítené a rytmus nesledoval otrocky, vedel priniesť v kompozícii uvoľnenosť. Temperament, ktorý prichádza s novou témou (s charakteristickou harmonizáciou kvinty a kvarty), je dramatickejší a často zvádza interpretov k prehnanému, neesteticky tvrdému tónu. Samuil vedel skĺbiť širokosť a rozpínavosť hudby s citlivosťou. Opätovný návrat motívu z úvodu potom pôsobil vďaka introvertnému, jemnému podaniu ako balzam – s bohatším, terciovým harmonizovaním.
Následne sme sa dostali do Španielska – virtuózny huslista a dirigent Eduardo Toldrá komponoval hudbu ovplyvnenú katalánskymi ľudovými melódiami. Jeho melodický spôsob komponovania s akcentom na lyriku v piesni Abril našej speváčke sadol. Bolo to citlivé „rozprávanie“ so zrozumiteľne vypovedanými, poetickými obrazmi a potrebnými pauzami. Sopranistka má dar hudobnej inteligencie a jednotlivé podoby obrazov prírody ponímala ako celky.
Reflexiu prichádzajúcej jari striedal katalánsky autor Fernando Obradors. Zhudobnenie siedmich španielskych básní od viacerých autorov naprieč storočiami Klasické španielske piesne, z ktorých sopranistka interpretovala prvý zošit, patrí medzi najslávnejšie diela Obradorsa. Je v nich citeľný vplyv španielskych tancov, flamenca, gitarovej techniky a výrazovosti, ktoré prenáša do melodiky. Aj harmonické postupy a tanečná rytmika je podriadená tomuto koloritu. Zaujímavosťou je, že tento skladateľ, ktorého k hudbe priviedla matka, bol v učení mnohých kompozičných postupov samoukom. Z Barcelony to dotiahol až na prestížnu hudobnú školu v Paríži.
Spomínaný cyklus tvoria štyri zošity piesní (pracoval na nich v rokoch 1921-41), pričom prvý z nich má formu piesňového cyklu a obsahuje báseň jeho priateľa Federica Garcíu Lorcu. Hlavnou témou cyklu je láska – či už v jej romantickej podobe, v rodinných putách i priateľských. Hudobne to bolo niečo absolútne odlišné, čo sme počuli doposiaľ. Iste, francúzskych impresionistov a hudbu Poulenca máme dostatočne vžitú a posluchom nás až tak neprekvapí (aj keď nestráca na hodnote, pretože sú to nádherné diela). No Obradorsove piesne v ich prepracovanosti klavírneho partu, ktorý je podstatne výraznejší ako pri ostatných autoroch, priniesli svieži závan odlišnej poetiky. Bachovsky koncipovaná medzihra v prvej piesni Laureola, moja jediná, bol fascinujúci. Aj následná milostná výpoveď priniesla nový typ ozdôb a práce s vokálom. Zachované ľudové prvky ponechali hudbe špecifický ráz, no pritom v nich bola dôsledná kompozičná nadstavba. A boli najmä silné atmosférou.
Slávka Zámečníková uchopila každú jednu frázu výrazovo naplno – ústredný motív, opakovaný v piane, zrazu primäl publikum k mimoriadne pozornému počúvaniu. Akoby nechcelo narušiť vzniknutú intimitu v sále – v dojemnom príbehu básne, ktorá získala živú podobu. Zložitý klavírny part čakal klaviristu aj v ďalšej piesni – Al amor, Láska. Temperamentné flamencové prvky sa pretavili do spevu, opäť sme počuli dlhšie medzihry, akoby sa rozvíjal duet medzi sopránom a klavírom. Bola to úplne nezvyklá poetika a kompozičný rukopis. A k tomu, samozrejme, detailná príprava Zámečníkovej. Do tohto cyklu ste sa tak započúvali, že akékoľvek impulzy navôkol prestali fungovať. Vyrušil ich až nečakaný potlesk uprostred cyklu – celkom som preň mala pochopenie, lebo každá jedna skladba vyvolala strhujúce emócie. K španielskej hudbe patrí aj istý typ srdcervúcnosti a plamenných emócií. Dočkali sme sa ich aj na tomto koncerte – v piesňach S láskou, matka moja (s citlivými pianami a čistotou vo vysokých tónoch) a v milostnej skladbe Z tých najjemnejších vlasov.
Španielska hudba však tento jedinečný večer neuzavrela. Publikum si od Slávky Zámečníkovej vypýtalo prídavky, čím opätovne potvrdila, že patrí medzi naše najlepšie sopranistky. Jej vyvážený prejav, koncentrácia na text, perfektná dikcia, bez toho, aby dostávala piesne do nepotrebnej pompéznosti, to, ako dbala o intimitu piesní, jej pravoverné, uveriteľné emócie a najmä voľba menej tradičného, neopočúvaného repertoáru, spravili z tohto koncertu pamätný, jedinečný zážitok. Bratislavské publikum si nový cyklus , Piesňové večery v Redute naozaj zaslúži – vie rozpoznať kvalitu interpretácie, sústredene počúva, vníma a reaguje.
Zuzana Vachová
Foto: Ján Lukáš
